Zdroj: Pixabay

Som náročná čitateľka. Moje recenzie to istotne dokazujú. V knihe ma vie toho vyrušiť nesmierne veľa, autorov spôsob prerozprávania príbehu mi dokáže vadiť všakovakým spôsobom. Ale nie úplne hocijakým. Pretože aj ja, napriek veľkému množstvo frflania a výčitiek, mám veci, ktoré mi v porovnaní s priemerným čitateľom prekážajú menej. Alebo skôr prekážali. V súčasnosti už si tieto nedostatky všímam viac ako v puberte. Napriek tomu ma ani dnes nevytáčajú. Napríklad:

1. Nedostatočne odlíšené postavy. Tie som v dielach iných autorov nikdy neriešila. Úplne mi stačilo rozlíšiť hlavného hrdinu a zvyšok postáv okolo neho som vnímala ako „krovie“. Dokonca, ak bola pozornosť zhruba narovnako venovaná viacerým členom nejakej skupiny, nepotrebovala som odlíšiť ani len toho hlavného hrdinu. Viac ma zaujímalo, čo sa postavám deje, než aké sú. Čím som bola v prudkom rozpore s tvorivými príručkami, ako aj s niektorými čitateľmi, podľa ktorých aj taxikár prevážajúci postavu musí mať 100+1 charakteristík, aby bol plastický a uveriteľný. Mne plastickosť v postavách nechýbala. Pravda, ak boli natoľko výrazné, že som sa ich naučila rozlišovať, bolo to pre mňa plus. Ale ak som si ich plietla až do konca, nebolo to pre mňa mínus.
2. Pasáže, ktorým nerozumiem. Ale pozor. Nie je nezrozumiteľnosť ako nezrozumiteľnosť. Čitateľ môže autorovi nerozumieť z množstva dôvodov. A väčšina z tých dôvodov prekáža aj mne. Nevadí mi však ten druh nezrozumiteľnosti, ktorý vychádza z mojej nedostatočnej vzdelanosti. Ale len v prípadoch, kedy je zrejmé, že ide o tento dôvod. A čím sa to stane zrejmé? Tým, že už pred príchodom nezrozumiteľnej pasáže si autor získal moju dôveru v tom, že vie, o čom píše. A ak sa po tomto v určitých stranách stratím, nevidím z toho autora. Samozrejme, dôležité je, aby ma kniha ako celok zaujala a aby tie pasáže, ktoré tak celkom nechápem, netvorili väčšinu. Príkladom je Martin Eden od Jacka Londona. Autor si získal moju dôveru, že hlboko vidí do trampôt začínajúceho autora a rôznych oblastí psychológie. Keď potom skĺzol do sociológie a politológie, do ktorých sa vyznám asi ako hus do piva, ani by mi na um neprišlo vytknúť mu, že ma nudí. Vedela som, že ide o moju obmedzenosť, nie autorovu.
3. Dobre opísané… nič. Nepotrebujem mať v knihe akciu za akciou. Oveľa väčšmi ako samotný dej mi učaruje štýl. Z prudko akčného deja sa potrebujem spamätať, oddýchnuť si a porozmýšľať o ňom. Ak to nepotrebuje postava, je mi to podozrivé či prinajmenšom nesympatické. A dokonca viem prežrieť aj dobre napísané knihy, v ktorej je akcie minimum, poťažmo žiadna. Na nedostatok deja sa napríklad sťažoval nejaký recenzent v šiestom dieli Harryho Pottera, ale mne pripadal rovnako dobre čitateľný ako predošlé a omnoho čitateľnejší ako veľa iných akčnejších kníh. Iným príkladom je oveľa menej známa, nedávno v Čechách vydaná kniha Metodej Tott. Čítala som text pred vydaním ešte na serveri mamtalent.cz a bavila som sa pri ňom. Napriek tomu, že v podstate nemal dej, čo neskôr ostro skritizovalo aj odborné hodnotenie. No čuduj sa svete, 90 % dejovo oveľa živších príbehov nielen na Mámtalente mi pripadalo horších.

Možno si poviete, že je to fajn mať takúto toleranciu niektorých nedostatkov. Ale nie je.

Prečo? Pretože ma to autorsky deformuje. Keď som začínala písať, automaticky som predpokladala, že čo nevadí mne, to nevadí ani iným. Vo svojich prvých textoch som sa úzkostlivo snažila vyvarovať tomu, čo by vadilo mne ako čitateľke, ale vôbec som nebrala ohľad na druhých. Postavy som preto dostatočne neodlišovala, sem-tam som text nadstavila nejakým mne samej nie zrozumiteľným blábolom a občas som ho pretkala aj nedianím, z môjho vtedajšieho pohľadu dobre opísaným. No keďže ide o veci, ktoré mi nevadia ak nie sú, ani ak sú, začala som ich, výlučne kvôli čitateľom, opravovať.

Je preto dobré poznať svoje tolerancie, pretože ak píšete, môžu byť vašimi autorskými slabinami. Napraviť to pomôže znalosť väčšinového vkusu.