header image

 
 

Zase tie škrty alebo O polovicu kratší = o 100 % iný

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.cz 17. 11. 2015

 

Áno, viem, že jeden príspevok… ehm, tak dobre, jedno rozčuľovanie nad škrtmi, tu už bolo. Ale po pár rokoch a pár nových skúsenostiach mi nedá nenačať túto tému znova. Navyše si nie som istá, či som sa na prvýkrát vôbec vyjadrila dostatočne presne. Nie som odporca škrtov, to nie, pokiaľ sa bavíme o škrtoch v rozumnej miere. Lenže mám čím ďalej tým silnejší pocit, že čitatelia dožadujúci sa rapídneho preškrtania si v plnej miere neuvedomujú, čo žiadajú. Alebo uvedomujú, len pre mňa je neprijateľné si to pripustiť?

Každým odstránením znakov z textu vzniká nové dielo. Áno, aj v prípade, že sa škrtom nezmení význam zvyšku – čo sa stáva, podotýkam, len vo výraznej menšine prípadov škrtania, a vlastne ani vtedy asi nemožno význam považovať za stopercentne rovnaký ako bol pôvodný. Každé slovo má informačnú hodnotu. Súbor slov vytvára obraz. Súbor iných slov alebo iného počtu slov vytvorí iný obraz. Ak je škrt malý, zmení sa výsledný text, pochopiteľne, len máličko. Ak je škrt väčší, význam sa zmení veľmi – tomu sa nedá vyhnúť. O tom, či je to zmena k lepšiemu či horšiemu, sa dá polemizovať. Ale zmena je to vždy! Každé chýbajúce slovko dáva iné vyznenie tým, čo ostanú.

Prečo vám tu píšem také samozrejmosti? Aby som pripomenula, že škrt má viacero dôsledkov. Nielen ten, že sa ušetria bajty či papier a skráti sa čas potrebný na prečítanie. Ak bol text rozvláčny, škrt môže jeho význam posilniť. Zostane viac-menej ten istý (lebo presne rovnaký nemôže zostať z horeuvedených dôvodov), no čitateľ ho bude vnímať zreteľnejšie, lepšie. To je prípad pozitívnej zmeny. Lenže škrtaním sa dá posilňovať len po určitú hranicu. Dovoľujem si tvrdiť, že nie veľmi vzdialenú hranicu. Po nej začnú mať škrty iný účinok: jedným je oslabovanie dojmu, druhým zmena významu, ktorá druhotne vedie k ďalšiemu oslabeniu, i keď (nechcene) môže viesť k vzniku či posilneniu niečoho iného. Otázne je len, nakoľko to bol autorov zámer.

Pozor, nehovorím, že malým počtom slov sa nedá dosiahnuť silný dojem. Lenže ak sme niečo silné dosiahli veľkým počtom slov a niečo porovnateľne silné by sme chceli dosiahnuť aj niekoľkonásobne menším počtom, musia to byť iné slová. Nie výberovka z pôvodného počtu. O tom som skoro presvedčená. To je už ale iná problematika, problematika prepisovania. Ja sa vrátim k škrtaniu, k čistému skracovaniu, s len minimálnou nutnou zmenou textu, čo po škrtoch zostane. Pretože tým autorom, čo už majú skúsenosti so škrtaním, je zrejme jasné, že nejde výlučne o odstraňovanie – sem-tam treba zostávajúce vety po vyškrtaní upraviť, aby dávali zmysel a zostali gramaticky správne.

Autor: Woodcraft

Autor: Woodcraft

Kedysi som sa stretla s názorom, že autor by mal vyškrtať každé jedno slovo, po ktorého vyškrtnutí sa mu text nezrúti ako domček z karát po vytiahnutí kľúčového prvku z neho. Objavuje sa aj podobné motto, že dokonalý nie je text vtedy, keď niet čo pridať, ale vtedy, keď niet čo ubrať. Čo sú síce pekné myšlienky, až na to, že zabúdajú na jeden veľmi podstatný fakt. A to, že každý kartový domček má svoje základy, svoje vnútro a svoj povrch – a je poriadny rozdiel, z ktorej z týchto častí karty vyťahujete. A že vždy je čo ubrať. Vždy.

Ak uberáte zo základov, ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje spomínaná poučka. Tam je naozaj rozdiel, ktorú kartu vytiahnete. Niektoré sa dajú vybrať beztrestne, iné vedú k zrúteniu. Lenže pri vyťahovaní kariet z povrchu sa vám ten domček nikdy nezrúti. Môžete ich pomaličky vyťahovať… a vyťahovať… a vyťahovať… až napokon rozoberiete úplne celý domček. Bez zrútenia. Škrtať sa naozaj dá prakticky po nulu bez toho, aby nastalo veľké významové bum bác. Samozrejme, nie vždy presne po slovku, lebo veta má svoju syntax, a ak má každý medziprodukt škrtania držať nejaký zmysel, niekedy je nutné škrtnúť aj viac slov či dokonca viet naraz (napríklad predložku so svojím slovom alebo pomocné sloveso s hlavným a podobne). Ale z každého diela sa viete postupne doškrtať až k základu, k posledným dvom kartičkám, bez toho, aby sa vám čokoľvek rúcalo.

Aký to však má zmysel? O čo lepšie je rozobrať domček ako nechať ho rozpadnúť sa?

Poďme na to konkrétnejšie. Predstavte si, že čítate rozsiahly biografický román o nejakom Adamovi. Sú v ňom slzy aj smiech, láska aj nenávisť, dojatie a pobavenie, bezpočet príhod formujúcich Adamovu osobnosť od jeho narodenia až po smrť. A teraz si predstavte, že ho začnete v duchu vyššie uvedeného názoru o domčeku z karát postupne škrtať. Zmizne Adamovo krušné detstvo, prvé lásky, práca, životné krízy, putovania, rozhodnutia, čokoľvek. A napokon vám zostane táto veta: Adam umrel.

Nič sa nerozpadlo, však? Informačná hodnota sedemstostranovej knihy a informačná hodnota výslednej vety je rovnaká: Adam umrel. Prečo ale písať sedemstostranové knihy, keď chceme čitateľovi povedať len to, že Adam umrel? Nuž, preto, že beletria nie je spravodajstvo. Informačná hodnota v nej nie je dôležitá. Nepotrebujeme čitateľom oznámiť, že nejaký vymyslený chlapík zatrepal bačkorami, pretože – ospravedlňte ten nedostatok súcitu s neborákom Adamom – toto nikoho nezaujíma. Cieľom písania beletrie je prežiť emócie a/alebo baviť. Keď niekto umrie, je to smutné. Ale pre nás je to smutné iba vtedy, ak sme dotyčného poznali.

Na čo teda slúži tá sedemstostranová kniha? Na to, aby tá v nej ukrytá podstatná veta o Adamovej smrti, ktorá pokojne môže byť aj jej poslednou vetou, získala svoje grády. Iste, z informačného hľadiska omáčky a balast. To, že Adam vyrastal v sirotinci, kde získal a potom stratil svojho najlepšieho životného kamaráta, nemá absolútne nijaký dopad na to, že raz umrie. Každý raz umrie bez ohľadu na to, koľko priateľov mal. Z kauzálneho hľadiska je tá príhoda pre záver knihy úplne zbytočná. Lenže má to poriadny dopad na to, ako sa my, čitatelia, na hlavného hrdinu dívame. Získa si tým naše dojatie, súcit a stotožnenie. A tá rovnaká veta napísaná len tak na prázdnom papieri a napísaná na konci knihy zrazu dostáva celkom iný význam.

Funguje to tak aj v prírode. Potrebujete veľkú kopu kvázi balastu na to, aby niečo dostalo zmysel. Vezmime si bielkovinu. Dlhý reťazec aminokyselín, z ktorých skutočnú funkciu katalyzátora chemických reakcií plní len zopár, povedzme tri. A čo robia tie stovky ďalších? Nič iné než to, že tie tri takzvané aktívne aminokyseliny dostanú do správnej pozície voči sebe a vytvoria im vhodné podmienky na to, aby tie tri mohli reagovať. Sú to stovky aminokyselín dlhé reťazce, v ktorých možno aminokyseliny navzájom nahrádzať a sem-tam aj nejakú pridať či ubrať bez toho, aby to ohrozilo funkciu enzýmu. Lenže nemôžete odobrať ani zameniť veľké časti týchto „balastných“ reťazcov a nechať na pokoji len tie tri aktívne aminokyseliny. Bez správnej pozície sú totiž tie tri aktívne aminokyseliny práve tak nanič, ako slová „Adam umrel“.

Isteže, aj priveľa balastu škodí. Priveľmi dlhé reťazce aminokyselín by bielkovine znemožnili zachovať správnu pozíciu, alebo by ju urobili zbytočne neefektívnou. Lenže ak už nejaké kopy (teda skôr naberačky) omáčok odstránite, tak nie je možné, aby ste výsledný text dokázali opäť zredukovať povedzme na polovicu pri zachovaní pôvodnej funkcie. To sa skrátka nedá. Pričom pozor, nehovorím, že pri zredukovaní na polovicu, ak by sa taký drasťák naozaj vykonal, by ten zvyšok v čitateľovi nič neevokoval – to by sa stalo, až keby sme išli do extrému a zoškrtali to až na Adam umrel. Ja vravím len to, že nie je možné, aby text zredukovaný na polovicu vzbudzoval rovnaké emócie v aspoň takej intenzite ako pôvodný (a už autorom zoškrtaný) text. Tak ako o polovicu kratšia bielkovina jednoducho z fyzikálneho princípu nemôže robiť presne to isté, čo bielkovina dvakrát dlhšia.

Takže človek radiaci autorovi: zoškrtaj to na polovicu (tretinu, štvrtinu…) v skutočnosti hovorí: Zmeň zámer, s akým si to písal. Lenže čo ak autor nechce zámer zmeniť? Možno to nenapísal dvakrát skvele, možno by aj po jeho škrtaní ešte išlo zopár aminokyselín… ehm, teda slov, ubrať. Možno treba nahradiť nejaké členy v „balastných“ reťazcoch alebo aj v samotných aktívnych miestach, aby bol efekt lepší. Ale cez vyškrtanie rapídnej časti objemu cesta k vytýčenému pôvodnému zámeru nevedie. Ešte raz opakujem, k pôvodnému zámeru. Nie k nejakému inému. V tomto ma nikto nepresvedčí. Neverím, že sa viem rovnako vcítiť do Adama na tristo stranách ako na sedemsto stranách. Každá jedna príhoda z jeho života, hoci by aj pre hlavnú dejovú linku a záver nemala zmysel, mi ho pomôže spoznávať a priblížiť. Možno sa tie príhody dajú opísať o čosi stručnejšie, lenže keby sme ich skrátka škrtli – a verte, že pri zoškrtaní na polovicu a menej neexistuje, aby sa nestratilo aj niečo z obsahu – by celkový efekt oslabili až rozdupali.

Nádherne to vnímam pri ságach. Sotva by sa dalo cítiť také mrazenie, keď sa hlavný hrdina blíži k dôležitému zlomu, rozuzleniu či ohrozeniu, než keby mu nepredchádzalo zopár dielov, ale iba pár strán. Poviedky sú fajn, také milé jednohubky, ale skutočnými hlbinami emócií ma previedli len románové ságy.

A prečo vlastne niekto od niekoho chce, aby dielo rapídne preškrtal, čiže vlastne napísal dielo s úplne iným cieľom? Ťažká otázka. Základom asi bude fakt, že ho dielo (dostatočne) nebaví a emócie pri ňom (dostatočne) necíti. Beletria skrátka nenapĺňa svoj účel. To mu nemôže nik vziať – faktom je, že nech sú primárne, sekundárne, atď. plány autora akékoľvek, baviť by mal čitateľa v prvom rade a to na každej strane. Ak to nerobí, tak to je problém, s tým sa nedá nesúhlasiť – ale ten problém sa dá riešiť viacerými spôsobmi. Prečo potom čitateľ-kritik tak často navrhuje práve preškrtanie? Domnievam sa, že za tým býva nevidenie a nepochopenie autorovho zámeru a predpoklad iného zámeru. Niet divu, že pre dosiahnutie iného cieľa vyzerajú niektoré diela naozaj plné zbytočností a balastu. Treba sa však zastaviť a spýtať sa, či je autor naozaj taký babrák a nevidí, že toho naložil na kopu niekoľkonásobne viac než mal, alebo či mu náhodou nešlo o čosi úplne iné, než to na prvý pohľad vyzerá.

Druhá možnosť je, že autorov cieľ skrátka nie je čitateľova šálka kávy. A hoci si myslím, že geniálny autor čitateľovi spraví jeho šálku kávy aj zo zeleného čaju alebo z vaječného likéru, treba vedieť trochu rozoznávať medzi objektívnymi a subjektívnymi kritériami. Vždy ma vie zdvihnúť zo stoličky, keď nejaký kritik napíše „čitateľ chce“ alebo „my čitatelia chceme“. Akí čitatelia? Čo takto hovoriť za seba? Ja som tiež čitateľ a veľakrát by som mohla polemizovať o tom, čo v skutočnosti „my čitatelia“ chceme.

Keď píšem prvopis, riešim v hlave obrovské množstvo problémov a dumanie nad správnym výberom slov je pri tom až na jednom z posledných miest. Preto sa – dnes už vedome – vyjadrujem obšírnejšie, než by stačilo, v duchu presvedčenia, že ak napíšem všetko, bude v tej zmesi aj to, čo chcem. Prebytočné slovíčka sú takým mojím lešením, ktoré mi pomáha budovať cieľovú konštrukciu. Ale neskôr sa k textu vraciam a lešenie odstraňujem. Nehovorím, že sa mi to podarí stopercentne. Že po mne nezostane nejaká tá zabudnutá podporná tyč alebo že naopak v snahe odstrániť balast neukrojím aj kus omietky. No tento proces prebehol vo všetkých textoch, ktoré zverejňujem. A hoci sa môžu nájsť zabudnuté kúsky lešenia, nikdy nie celé poschodia – čiže všetky scény, čo ostanú, majú svoj význam.

A som na konci môjho zamyslenia o škrtaní. Je dlhšie, ako by som čakala. Ale nechcem z neho nič vyškrtnúť. Nepovedala by som tým to isté.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.