header image

 
 

Narodiť sa inde

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 27. 6. 2016 a 10. 7. 2016

 

Keby som sa tak narodila v kráľovskom paláci, premýšľala Alita, teraz by ma neprehliadali ako dojnú kravu na trhu.

Ťažko sa ubránila podobným myšlienkam, vlastne v tejto chvíli bola za ne vďačná. Vďačná za čokoľvek, čo odpútalo jej pozornosť od rúk bezostyšne blúdiacich po jej nahom tele. Ruky ohmatávali svaly, hľadali tuk, poťažkávali jej veľké, ovisnuté prsia. Naozaj ako pri dobytku. Napokon, stala sa dobytkom. Muži v nej už nebudú vidieť nič iné, než nástroj na ukojenie svojich chúťok, tak ako hospodárske zvieratá slúžia na ukájanie hladu. Prestala byť ľudskou bytosťou – u bordelmamy Myah sa zmenila na chodiaci kus mäsa. Aj Myah je tu, uškŕňa sa z kúta, len kedy-tedy jej tvárou prebleskne ukrývaná neistota. Ruky prehmatávajúce Alitu patria ďalšej, staršej žene menom Zusna. Alita si Zusnu nevedela zaradiť. Nebola tunajšia – nehltala pri reči začiatky slov, ako mali vo zvyku všetci narodení západne od jazera Dimadon. Ani jej čudné handry si nespájala s ničím, čo poznala.

Ale v skutočnosti, musela si Alita pripustiť, neskončila v stave najhoršieho poníženia iba preto, že sa narodila v rodine poddaných. Ešte donedávna bola síce chudobná, ale počestná žena vydatá za poľovníka dodávajúceho čerstvú divinu na pánsky stôl. Neváľali sa v peniazoch, no uživili sa, a s nimi aj ich syn, ktorého priviedla na svet. Akú hrdosť pocítila, keď porodila manželovi práve chlapca! Nazdávala sa, že popri varení, praní a šití sa jej poslanie naplnilo – nik mu nemôže byť lepšou ženou.

Mýlila sa. Sotva ich synček začal behať, muž zmizol a už sa nevrátil. Podľa svedkov mu pri odchode robila spoločnosť neznáma červenovláska. Vraj sa s ňou stretával už dávnejšie. Alita skormútene hľadela na svoje telo, ktoré počas ťarchavosti zmohutnelo a zostalo také aj po pôrode. Ani by si to nevšimla, keby… keby červenovláska, čo kráčala po boku jej muža, vraj nebola štíhla sťa prútik. No tento problém ustúpil oveľa pálčivejším otázkam – ako bude so svojím malým Maelcorom ďalej žiť. Nevlastnili nijaké políčko. Skúšala vstúpiť do služby, ale všade ju odbili, že slúžku či tkáčku už majú alebo nepotrebujú. Zlá doba, zlé miesto. A na cestu do iných končín Alita bez prostriedkov a s malým dieťaťom nemohla ani pomýšľať. Neovládala umenie čarodejníkov z východu, o ktorých sa šepkalo, že vedia zmiznúť, v rovnakej chvíli sa objaviť na inom mieste, a takto doputovať ďaleko aj bez koní a bez zásob. Ak to naozaj dokázali. Východné ríše ležali za obrovským jazerom Dimadon zvaným Bláznovo more, za horami a skutočným morom. Tu, západne od Dimadonu, sa mágia nepraktizovala už storočia. Pokiaľ sa vôbec niekedy praktizovala a nezrodila sa len v mysliach rozprávkarov.

Napokon zostala už iba jedna možnosť. Uprosila sestru, samú so siedmimi deťmi a mužom tvrdým sťa skala, aby si Maelcora na čas vzala, a išla celú noc, kým červená, so sklopeným pohľadom, nezabúchala na bránu nevestinca. A keď stadiaľ vychádzala, hanbila sa ešte viac – spôsobila to temná spokojnosť, že jej telo predsa len nie je až také nesúce pre muža, podľa Myah bude vzbudzovať túžbu, a nemá teda vinu na manželovom odchode.

Kiežby sa aspoň Maelcor narodil ako princ, pomyslela si trpko. Na nej nezáleží – i tak sklamaná a potupená netúžila veľmi po živote. Ale čo dieťa, to úbohé dieťa? Musí sa o neho postarať, a to za akúkoľvek cenu.

Pozrela na Myah. Mala by jej byť vďačná, no súčasne ju nenávidela – pohŕdala ňou už predtým, ako jej muž zmizol s neznámou kráskou, a potom ňou pohŕdala ešte viac. Zlodejka Alitinho muža bola tiež neviestka, keď nemala hanby, aby odviedla žene manžela a dieťaťu otca.

„Dobrá!“ vyhlásila starena, ktorej ruky Alitu toľko skúmali.

Myah bola hneď na nohách, cerila zuby v širokom úsmeve. „’budnite, polovicu peňazí ’predu, ako sme sa ’ohodli,“ prehovorila silným narsilským nárečím.

Zusna jej neodpovedala. Namiesto toho sa otočila k Alite. Tá zdvihla zrak v nádeji, že sa dozvie, čo táto potupná procedúra znamenala.

„Myah mi povedala, kedy budeš najbližšie krvácať, ale chcem to počuť i z tvojich úst.“

„Dvadsiateho druhého dňa tohto mesiaca,“ odvetila Alita, nie bez prekvapenia. Azda sa pýta preto, lebo neviestky plnia potreby zákazníkov iba v neplodných dňoch. Zatiaľ vlastne nič nevedela o tom, ako dievčatá zabezpečia, aby nemali dieťa od každého milenca, ktorý si ich kúpi.

„Líhaj s mužmi až od šiesteho dňa nového mesiaca,“ nariadila starena. „Nepi odvary z olova, nerob nič z toho, čo konajú iné ženy, aby v nich nevzklíčilo semeno, alebo aby klík zo svojho tela vyrvali. A keď ti bude čo i len trochu meškať krvácanie, ihneď pošli do hradu posla.“

Alita prikývla, hoci jej to pripadalo zvláštne. Veď oťarchavie. Žeby to chceli? Pripraviť ju pre zákazníkov so zvláštnymi chúťkami, čo uprednostňujú ženy vo vysokom stupni tehotenstva? Ale čo príde ďalej? Neostane predsa tehotná večne a druhé dieťa…

Noc pred dňom, kedy mala podľa Zusninho rozkazu prijať prvého zákazníka, skoro nespala. Až nadránom si uvedomila, že za neustále prehadzovanie sa na lôžku nemôžu len myšlienky, ale tiež neobyčajný ruch vonku. Spomenula si, čím je tento deň výnimočný. Je to deň svadby princeznej Harnah a princa Farkadana.

O veľkej svadbe sa v kráľovstve vravelo už mesiace. Dievčiny pri šití s nadšením špekulovali, ako asi budú vyzerať svadobné šaty princeznej – údajne krajšej než hviezdna obloha. Hospodári už menej radostne odvádzali povinné čiastky na kráľovskú hostinu. O sobáši ľudia hovorili i šepkali, žasli i kliali, a kolovali čoraz neuveriteľnejšie chýry – cestu k oltáru vraj vystelie chodník z drahokamov, na hostinu zabijú samé jahňatá a teľatá v takom počte, aby ich mäkké mladé mäsko nasýtilo všetkých hostí; a plachtu svadobnej postele zošijú z ľaliových lístkov na oslavu nevestinej čistoty – bude ju vyrábať naraz tridsať služobných, aby ľalie nestratili sviežosť, kým mladomanželia nevstúpia do spálne. Alita pri podobných zvestiach len pevne zovierala pery. Nikdy nebol kontrast medzi kráľovským bohatstvom a jej biedou väčší ako vtedy, keď nedokázala zohnať prácu a radovala sa z každej odrobinky chleba.

Myšlienkami sa presunula k dňu prvej návštevy u Myah. Rozprávala vtedy bordelmame o svojom údele. Vedela, že Myah nie je zvedavá, čo ju viedlo k tomu, aby sa zaradila k ženám, ktorých povolanie sa iným dievkam hovorí ako urážka. Ale nemohla prestať – slová sa z nej hrnuli samé. Keď však spomenula synčeka, ktorého musí živiť, bordelmama napodiv spozornela. „Dieťa?“ zvolala. „Zdravé ’ieťa? Nože mi ho ’nes ukázať.“

Doniesť Maelcora na miesto neresti bolo to posledné, po čom Alita túžila. Akoby tým znesvätila poslednú baštu ušľachtilých citov, ktoré k niekomu prechovávala. No Myah pokračovala: „Si pomerne mladá a zdravá, postavu máš síce trochu ’nejšiu, ale to ’hým mužom neprekáža – uživili sa tu aj oveľa plnšie ’včatá. Môžeš štrngať medenákmi a v dobrý deň, keď bude tadiaľto ’chádzať karavána či armáda, ’trngáš si aj strieborniakmi – ale ja ti ’núkam možnosť štrngať aj zlatkami. Množstvom ’tiek. Takým množstvom,“ žmurkla na ňu, „že si budeš ’ôcť medzi zákazníkmi ’berať a nie ich brať všetkých. A tvoj syn si bude žiť ako páža. Nedávno za mnou ’šla vyslankyňa paláca, a riekla: Ak nájdeš ženu, ’dú, zdravú, nie vychudnutú, so širokými bokmi, ’nu, ktorá už porodila zdravé ’ťa, oznám mi to – a ja jej spravím ponuku, ktorú ’čite neodmietne. No ’prv potrebujem vidieť ’ho syna a presvedčiť sa, či je ’točne pri takom zdraví a sile, pri akej má ’pec v jeho veku byť.“

Alita napokon súhlasila. Priniesla chlapca a s utrápeným výrazom ho odovzdala do Myahiných nečistých rúk. Bordelmame sa zrejme pozdával, pretože čoskoro nato prišla Zusna. Alita zažila zvláštnu prehliadku a jediné, čo o nej vedela, bolo, že ňou prešla.

Prišiel dvadsiaty tretí deň nového mesiaca, ktorý sa už dávno zmenil na starnúci – jeho polovičný kotúč žiaril na oblohe, keď nadránom odchádzali z nevestinca poslední zákazníci. Vtedy Alita predstúpila pred Myah, aby jej povedala, že tri dni jej mešká krvácanie. Tá okamžite zavolala pôrodnú babicu, ktorá potvrdila to, čo už Alita tušila z nevoľnosti ozývajúcej sa niekoľko rán po sebe – nebesá ju obdarili dieťaťom.

Zdroj: Pixabay

Zdroj: Pixabay

Ale vlastne aký dar? uvedomila si skrúšene. Keď čakala Maelcora, zažívala celkom iné pocity. Lež teraz bola chudobná, v hanbe, a na svet malo prísť dieťa bez otca, pričom nevedela uživiť ani to prvé. No Myah rázne všetko vzala do vlastných rúk. Zaviedla Alitu na najvrchnejšie poschodie domu rozkoší, tam, kde v podobe jednotlivých vežičiek vystupovali zo strechy izby pre najlepšie platiacich zákazníkov. Nemali spoločné steny s nijakými inými miestnosťami, iba podlahu, ktorá bola izbám pod nimi stropom – neprenikali z nich preto skoro žiadne zvuky. Boli tiež väčšie a lepšie zariadené ako komôrky o poschodie nižšie. Kričiacu červenú farbu látok vystriedala jemne telová. Nad každou z obrovských postelí visel baldachýn na mohutnej drevenej podpere. Sem zaviedla Myah Alitu a nariadila jej tam zostať – o doručenie peňazí k jej sestre na Maelcorovo živobytie sa postará. Večera, ktorú v ten deň Alite doniesli, bola vyberanejšia než kedy predtým – lahodné vykŕmené husacie pečene, chlieb jemný ako páperie močiarnych pálok a k tomu ovocie, aké v tomto ročnom období neľahko zohnať. Alita zadumane prevracala v prstoch strapec hrozna napitého šťavou a rozmýšľala, čo to má znamenať.

Na druhý deň sa dvere otvorili a vošla Myah v sprievode Zusny. Odviedli Alitu na nižšie poschodie do dlhej izby v strede predelenej záclonou. Inak v nej videla už iba lôžko. Nebola prekvapená, keď jej prikázali vyzliecť sa a ľahnúť si na posteľ. Stará žena nariadila Alite roztiahnuť nohy. Urobila tak, a prišli prvé vysvetľujúce slová: „Musím vidieť, či po obrade nebudeš krvácať. Podľa toho zistím, či sa vydaril.“

Alita na ňu zmätene pozrela. Už jej mysľou prebehol potrat, ale teraz sa zdalo, že o nič také nepôjde… a o to to bolo desivejšie.

Vtom začula ruch. Obrátila hlavu k závesu a vďaka tieňom dopadajúcim naň pri svetle z okna videla vojsť niekoľkých ľudí. Prinajmenšom jedna z nich bola žena. V protisvetle jasne rozoznávala štíhly driek, vystupujúci hrudník a dlhé vlasy. Aj neznámu vyzliekli a uložili na lôžko.

Alita nadvihla hlavu a vtedy jej stará žena náhle priložila k ústam misku s hustou, no priezračnou tekutinou. „Pi,“ prikázala.

Nič na tejto záležitosti sa jej nepáčilo. Pri hocijakej oplzlosti od zákazníka by pociťovala menší strach a odpor ako ten, čo sa v nej zbieral teraz. Ale zachytila Myahin prísny pohľad a tak začala sťažka prehĺtať hustý nápoj. Krátko nato pocítila, akoby sa jej starosti tlačili preč. Napriek obavám ju premáhala ospalosť. Malátne otočila hlavu späť k závesu, za ktorým ležalo štíhle dievča. O myseľ sa jej obtrela otázka, či o nej tá za závesom vie.

Zrazu sa mykla. Alebo skôr chcela. Bezfarebná tekutina spôsobila, že stratila väčšinu vlády nad vlastným telom, a preto sa sotva pohla, keď sa jej brucha dotklo niečo pálivo studené. Pomaly zdvihla hlavu. Zusna držala v ruke dlhý nástroj, ktorým jej zľahka prechádzala po bruchu. To, čo ju tak chladilo, bola farba zostávajúca za ním.

Niečo jej maľuje na kožu.

Alitiným vedomím opäť plávala otázka, či bude mať zákazníka s chuťou na tehotnú ženu. Ale veď na nej ešte ťarchavosť nie je badať…

Vtom počula tichý vzdych. Pozrela na záves. K žene za ním sa skláňala osoba s rovnakým nástrojom v ruke prechádzajúcim po jej plochom brušku.

Robia s ňou to isté, čo so mnou. Prečo? Spýtala by sa, ale jazyk jej oťažel a zrak sa rozostril. Pozvoľna obrátila pohľad k starene, ktorá jej na bruchu vytvárala neznáme symboly. Dotyk štetca chladil a šteklil.
A zrazu jej do uší vnikol hlas. Zvláštne ťahavý, spevavý, v reči, ktorej nerozumela, a predsa v ňom zachytila niečo známe, čosi, čo už kedysi počula…

Východ. Prízvuk východu. Ale jazyk je celkom neznámy. Cudzie slová ňou prenikali a zvláštne ju rozochvievali.

Zaklínadlá. Čarodeji z východu.

Zrýchlil sa jej dych. Nie! chcela skríknuť. Na toto nepristúpim. Súhlasila som s tým, že budem dobytkom, ale nie s tým, aby na mne vykonávali nejaké kúzla…

Nevydala však ani hláska. Nemohla urobiť nič. Hustý nápoj, čo vypila, akoby sa vznášal všade naokolo. Dokázala len napoly v mrákotách otočiť hlavu a pozrieť na siluetu ženy ležiacej za záclonou. Má aj ona strach? Ani jej nič nepovedali? Tiež si myslela, že bude iba neviestkou, a v skutočnosti ju zaviazali k čomusi horšiemu?

Nevedela. Obavy sa jej prehrýzali do srdca a napriek tomu sa jej zmocňoval spánok. Držala sa posledných zvyškov vedomia. A zvyškov nádejí, že to je len divadlo z omamného bylinného vývaru, pôsobivých slov a symbolov, že čary nejestvujú, veď nikto o nich už storočia nepodal jasné svedectvo…

Hmlu jej vnímania prerazila bolesť.

Alita vykríkla a schúlila sa. Až neskôr si uvedomila zvláštnosť toho, že sa vôbec schúliť môže – nemohúcnosť sa stratila. A v podbrušku pod pomaľovanou pokožkou ju čosi pichlo. Bolesť už odznela, ale predtým bola veľmi silná. Stále lapala po dychu.

Zusna – čarodejnica, vedela teraz Alita, je čarodejnicou, ničím iným – ju potlačila v oblasti hrudníka, aby ju dostala zo skrútenej polohy. Odtiahla jej ruky z lona, násilím roztiahla nohy. „Žiadna krv,“ oznámila.

„Čiže sa to ’darilo?“ Myah vstávala.

„Ak bohovia dajú. Ešte nie je nič isté. Nechajte ju ležať a sledujte najmä v prvých dňoch.“ Starena sa zvrtla na odchod.

Alitine oči vyhľadali Myah.

„Neviem o nič viac než ty,“ vyhlásila bordelmama. „’taň ležať, ako ti ’zala. A tu máš ovčiu huňu, prikry sa. Nechceme, aby si ’chladla.“

Alita obrátila zrak k siluetám za závesom. Na jej počudovanie štíhla neznáma za ním už sedela a postavy okolo nej ju obliekali. Obom im vykonali to isté, ale tá druhá smela vstať.

V náhlom popude natiahla ruku, chytila zvlnenú látku…

„Nie!“ Myah bola skokom pri nej a vyrvala jej záclonu z hrste. Tvárila sa naozaj vydesene. Stála pri Alite, až kým spoločnosť za závesom neodišla.

Alita sa obrátila na druhý bok. Takto nevyzerá ten, kto nevie nič viac.

K večeru ju Myah odprevadila naspäť do izby nad strechou. Alita cítila únavu, no keď ju bordelmama previedla cez prah, opýtala sa, ako dlho tu ešte zostane. Odpoveďou jej bolo vyhýbavé mumlanie.

„Postoj,“ otočila sa Alita k Myah, keď tá chcela vykĺznuť von. „Musím vedieť, kedy uvidím svojho syna.“

„To ’tiaľ vedia len bohovia.“

„Počkaj!“ Alita držala dvere. „Nemôžem ho nechať u sestry, treba…“

„Ó, netráp sa. Peniaze na jeho ’vobytie, oveľa viac než ’točne potrebuje, mu dopravíme.“

Alitu to trošku uspokojilo – prinajmenšom klesla obava zo zloby sestrinho muža. Ak jeho rodine zaručí zlato, azda Maelcora nepredá do otroctva ani nenechá v lese napospas vlkom. Napriek tomu…

„Chcem ho vidieť,“ povedala. „Musím ho vidieť.“

No dubové dvere sa zabuchli, zapadla závora, a nezdvihla sa až do nasledujúceho rána, keď jej jedna neviestka doniesla jedlo.

V nasledujúcich dňoch sa nič nezlepšilo. Myah ju odmietala pustiť z komnaty. Alita sem-tam počas otvorení dverí uvidela pred nimi stráže… dokonca, ak ju zrak neklamal, kráľovské stráže. Neviestky nosiace jedlo, rozkladajúce oheň v krbe, starajúce sa o čistotu jej tela aj miestnosti, Alite nič o príčinách zvláštneho zajatia nevyzradili – dozaista preto, že samé nič nevedeli. Rovnako nepochodila ani u Myah. „’bila si robiť ’ľvek, čo ti muž či žena nariadi,“ pripomínala jej správkyňa nevestinca. „A pritom od ’ba ani tak veľa nežiadame. Nemusíš zdieľať posteľ s ’žmi, nemusíš pracovať. ’jou robotou je iba jesť, oddychovať, a na nič sa ’pytovať. Za to ’távaš priehrštia dukátov. ’padá ti to málo?“

Alita sa však upokojila až vtedy, keď sa stretla so synom. Jej sestra ho priniesla do domu rozkoší, zhrozená sama zo seba, na akom mieste sa to ocitla, a zjavne túžiaca čo najrýchlejšie odísť. Ani si len nesadla. Alita obozretnými otázkami zistila, že sestrin manžel skutočne prestal mať námietky voči ďalšiemu hladnému krku v dome, a k tomu dieťaťu neviestky, odkedy im za to začala prúdiť taká štedrá odmena. Matke spadol obrovský kameň zo srdca. No keď si chcela Maelcora privinúť na hruď, Myah prizerajúca sa celému stretnutiu zastavila jej naťahujúce sa ruky.

„Nie dvíhať,“ povedala. A tak Alita objala chlapca pokľačiačky.

Alita si s radosťou i zármutkom uvedomila, ako rýchlo jej syn rastie. A rovnako rýchlo, ak nie rýchlejšie, prebiehali zmeny s jej telom. Prvé dni po čudnom obrade očakávala potrat, majúc na pamäti tú zvláštnu bolesť – ale nech značila čokoľvek, nezopakovala sa. A čím viac sa dvíhalo jej brucho, tým viac rástla aj jej chuť na jedlo. Dobroty dostávala vskutku vyberané. Chrumkavý chlieb, paštéty také jemné, že by ich nedbali servírovať aj na stole samotného kráľa, čerstvé mlieko sladučké ako med, ovocie od výmyslu sveta. Bývalo toho viac, než Alita vládala zjesť, a i tak sledovala odnášané zvyšky so silnou ľútosťou – ona, čo bývala po celý život častejšie hladná ako sýta. Jedlo však pre ňu znamenalo nielen pôžitok, ale aj jedno z mála rozptýlení, ktoré izba ponúkala. Okrem neho jej už zostávalo len šitie, a sledovanie dvora z okna.

Hoci Maelcor sa mal podľa všetkého dobre, čoskoro začala pociťovať zvláštny nepokoj. Ešte nikdy sa neocitla bez práce, bez diania, iba sama so svojimi myšlienkami. Robila do posledného dňa svojho zľahnutia, a Maelcor sa narodil vo višňovom sade. Pôrodná babica neskôr vyjadrila údiv nad tým, ako dobre Alita všetko zvládla, i to, ako rýchlo sa po povití dieťaťa postavila opäť na nohy a dala sa znova do práce. Bola to silná žena, žiadne vtáčatko – končatiny mala na dievku robustné, ešte aj hrubé vlasy vlniace sa v tmavých lokniach podporovali dojem mohutnosti a odolnosti. Teraz jej robustné črty ešte zrobustneli, lež neobalili sa tvrdými svalmi, ale mäkkým tukom. Darmo – veľa potravy a nedostatok pohybu urobili svoje. A to ju postupne napĺňalo úzkosťou. Nie pre vzhľad, ale pre nemohúcnosť, ktorá sa do nej vlievala s každým ďalším záhybom kože, pre tú ťarchu tela, pre slabosť údov. Desila ju postupná strata sily, a dobre vedela, že to nie je spôsobené dieťaťom pod jej srdcom. Tehotenstvo s Maelcorom vyzeralo úplne inak.

Nemenej ju trápili rozličné myšlienky. Celé dni trávila na sedadielku pri okne, ťahaná sem túžbou za slnkom, vzduchom, a dianím. Vďaka sledovaniu dvora si čoskoro bola načistom, že ju naozaj strážia kráľovskí vojaci. Vídala totiž, ako sa vymieňali, ako novopríchodzie stráže zosadali z koní, a dupot čižiem ozývajúci sa po chvíli za jej dverami potvrdil, že sem neprišli po to, čo ostatní muži… alebo nie iba po to.

Ale po čo teda?

Dieťa. Určite ide o dieťa. No nerozumela tomu. Prečo by sa hrad zaujímal o bastarda, ktorého matkou sa stane biedna poddaná, a ktorému otca netušila ani ona sama?

Ibaže… by jeho otec nebol neznámy. Keby patril do významného rodu… či dokonca…

Ale to by nebolo možné. Počala v deň Farkadanovej svadby alebo krátko potom a vtedy bola celá kráľovská rodina a veľmoži na hrade, hodovali a veselili sa všetkým na očiach. Ťažko by sa niekto z dvora odplýžil do nevestinca. Ale keby… zovrela si ruky. No keby predsa… bola by šľachtica, princa, či dokonca kráľa spoznala? Sotva – pri svojom postavení videla kráľovskú rodinu len raz za život a i to z diaľky. Keď si zložia honosné šaty, až priveľmi sa podobajú na bežný ľud.

Zachvela sa pri myšlienke, že by v sebe mohla nosiť významného ľavobočka. Lenže bastardi, hoc aj kráľov, sú na tom spoločensky nižšie než ten najbiednejší sedliak. Bez ohľadu na to, aká krv v ňom koluje, nemal by právo na trón, na nič. A navyše, mužov sa u nej v priebehu pár dní, čo vykonávala prácu neviestky, vystriedalo niekoľko. Nikto nemohol vedieť… ani ona sama nevedela…

Nie, je vylúčené, aby dieťa chceli pre jeho pôvod. Môžu ho potrebovať iba preň samotné – pre jeho drobné, nevinné telíčko. Deň po dni plávali jej mysľou čoraz temnejšie chmúry. Zamietla výchovu bezcitného bojovníka, v prípade, že bude mať syna, aj výchovu neviestky nepoznajúcej stud, ak porodí dcéru. Na to mohli vziať plno iných, opustených detí. Jej myšlienky sa stále častejšie upierali k temnému magickému umeniu východu, k zvestiam prenášaným pološeptom medzi tkáčkami, k chýrom takým strašným, až im, podobne ako pri chýroch o sobáši Harnah a Farkadana, bolo ťažké uveriť – a napriek tomu Alitu mátali. Obety temným, padlým bohom, prekliata mágia využívajúca krv neviniatok a kusy detských tiel…

Otriasla sa. Záležalo na tom? Nechcela to dieťa, pretože bolo plodom hanby a nie lásky. Malo by jej záležať len na Maelcorovi, synčekovi, kvôli ktorému vzklíčil druhý život pod jej srdcom. Bola by sa snažila počatiu zabrániť, keby jej to boli povolili; pri divných čaroch v izbe so závesom ju nechávala chladnou predstava, že jej ho z tela vyrvú. A predsa… Bola tu sama, a pritom nebola. Čoraz častejšie sa pristihla pri tom, ako si pohládza brucho a myslí na bezmenné dieťa, ktoré ju neopúšťa vo dne ani v noci, ktoré pochádza z nej a stáva sa čoraz viac ňou.

A potom sa plod začal hýbať. Alita cítila, ako kope, cítila život. Strach, že jej ten život vezmú, ublížia mu, sa do nej zahrýzal čoraz hlbšie. Márne si pripomínala, že jeho neznámy otec je opovrhnutiahodný – napokon, opovrhnutiahodným sa stal aj otec Maelcora a napriek tomu svojho syna neprestala milovať. Nech ho splodil ktokoľvek, maličké za to nemôže. Mohlo sa narodiť rovnako kráľovnej, ako aj neviestke. Tak prečo by ho mali trestať? Prečo by mala ponechať bezbranné stvorenie neznámemu, strašnému osudu?

Keď končil piaty mesiac od jej posledného krvácania, rozhodla sa ujsť.

Dvere strážili, ale ostávalo okno – to však delili od zeme tri podlažia. Potrebovala povraz, a silný. Našťastie, v dome rozkoší o tkaniny nebola núdza, a Alitine prsty dlhé roky pracujúce s látkami boli dosť skúsené, aby rozoznali odolné súkno od nekvalitného. Skúmala prikrývky, rohože, závesy, plachty i baldachýn, ohmatávala látku, skúšala ju natrhnúť. Vhodný materiál našla v plachtách. Keď jej doniesli obed s nožom na krájanie mäsa, hneď ako sa za dievčaťom zavreli dvere, pustila sa do práce – po jedle totiž nôž vždy odnášali. Narezala z každej plachty po dlhom páse. Zvyšok obliala šťavou z čerstvo vytlačeného hrozna, aby ju vyhodili a neprišli tak pri výmene bielizne a následnom praní a hladení na to, že kus chýba. Nevyprateľnú kôpku súcu už iba na spálenie nikto podrobne prezerať nebude. Toto zopakovala ešte raz, tentoraz s tmavým vývarom, no až po istej dobe, aby nepadlo podozrenie. Času mala vo svojej samote dosť – len sa nesmela pomýliť v počítaní dní od počatia, aby nezľahla skôr, ako sa jej plán podarí vykonať.

Začala splietať povraz. Uvedomovala si, že musí bezpečne uniesť vysokú váhu jej aj dieťaťa. Uviazala slučku vznikajúceho lana na drevenú podperu postele a krátko sa na nej pohojdala. Potom ho zvesila a pozorne skúmala, či sa vlákna nerozpletajú. Spokojnosť s výsledkom ju primäla pliesť a skúšať povraz ďalej. Za daždivej noci, keď pred nevestincom nesvietili žiadne svetlá, spustila jeden koniec z okna, cez previs strechy, no vytiahla ho čistý. Plietla ďalej a o niekoľko nocí pokus zopakovala. Tentoraz po vytiahnutí povrazu našla jeho druhý koniec ušpinený od blata. Bol dosť dlhý a pevný – vydržala sa na ňom húpať celé hodiny. Lenže ona sa na ňom po opustení domu rozkoší húpať nebude. Bude šplhať, šplhať so svojím obťažkaným telom, ktorého slabosť ju znepokojovala. Preto sa snažila končatiny posilniť. Ako oporu používala konštrukciu postele a cvičila – najprv opatrne, vždy len krátko, neprepínala svoje sily. Nebolo celkom zažehnané riziko predčasného pôrodu. Čo ak by v túžbe zachrániť dieťa naopak prispela k jeho skonu? A stále mala čas, hoci brucho sa jej každým dňom zväčšovalo. Postupne sa odvažovala vešať na oporu baldachýnu a pomaly tú dobu predlžovať– nútiť ruky aspoň trochu zosilnieť. Robila, čo sa len dalo, aj s nohami, ktoré bude na úteku potrebovať ešte viac. Ruky poslúžia iba do chvíle, kým zlezie na zem, ale nohy… lež izba, hoci väčšia než iné, bola stále príliš malá, chodenie dookola veľmi nepomáhalo a naťahovaním lýtok podošvy nestvrdli.

Napokon vystriehla noc, keď Mesiac jasne svietil, no dom rozkoší nenavštívilo veľa mužov. Do uzlíka zabalila jedlo, čo si po troške schovávala pod matrac – jablká, stvrdnutý, no stále jedlý chlieb, údeniny, všetko trvácne. Potom uviazala jeden koniec lana na stĺp postele. Druhý vyhodila oknom, a opatrne zverila svoju váhu zviazaným plachtám.

Voľná. Konečne voľná. Stojac na dvore zadýchaná pustila povraz, ktorý jej odrel dlane, no daroval slobodu. Teraz potrebovala skôr tiene než mesačný svit. Zakrádala sa preč z miesta, ktoré bolo po osem splnov jej väzením.

Vnorila sa medzi stromy. Kráčala náhlivo, ale nie behom, aby nepresilila telo a nedonútila ho vypudiť nemluvňa. Letný, teplý vietor šumel lístím, hral sa s jej vlasmi aj sukňami. Azda sa dostane k sestre ešte prv než jej útek odhalia. Vezme Maelcora a hneď pôjde ďalej – on pobeží na svojich neistých, iba dvojročných nôžkach. Iná možnosť nie je. Niesť ho nemôže, pretože teraz nosí iné dieťa. Na chvíľu ju takmer premohol strach – nevedela sa postarať ani o jedného potomka, ako sa postará o dvoch? Ale potom si pripomenula, aký osud by jej zatiaľ nenarodené asi čakal, a vedela, že to zvládne. Musí. Má jedlo na pár dní, a vyžobroní od sestry aspoň trochu zlata, ktoré malo ísť na Maelcorovu výživu. A pokiaľ… pokiaľ sa bude zdráhať peniaze vydať, pohrozí, že povie švagrovi o jej návšteve v nevestinci. Ak by sa dozvedel, že jeho žena bola na takom nečistom mieste, zmlátil by ju. Srdce sa jej zovrelo nad predstavou vydierania vlastnej krvi, jedinej, ktorá jej na tomto svete okrem syna ostala… ale Alitin čas sa blíži a zlato skrátka potrebuje.

Začula za sebou hlasy.

Muži. Podľa zvuku hrubí sťa storočné bresty. Derú sa divočinou, akoby im patrila. A psy. Psy! Jasne rozpoznala brechot celej svorky.

Nebesá jej nepriali. Už zistili, že ušla – tak skoro! –, a teraz ju prenasledujú ako zver.

Ak predtým pochybovala o ich zlých zámeroch s nenarodeným dieťaťom, teraz už nie. Vykasala si sukne a rozbehla sa tak rýchlo, ako len s nákladom svojho tela vládala. No ak psy zachytia jej stopu, snaha je márna. Neušla by im ani ako mladé štíhle dievča, nie to ešte ako obťažkaná žena.

Musela zastaviť, aby chytila dych. Zdalo sa jej, že hlasy aj brechot sú ďalej – skoro splývali s vetrom. Potom sa však znova začali blížiť, rýchlejšie než predtým. Zavetrili ju!

Opäť sa rozbehla.

Nevedela, v akú spásu má dúfať. Len utekala, pretože všetko bolo lepšie, než odovzdane čakať na svoj osud. Vtom to pocítila. Šklbnutie v hlbinách tela. A potom znova.

Nie! Ruky si za behu položila na brucho. Vedela, poznala to. Už to raz zažila – krátko predtým, ako prišiel na svet Maelcor.

Toho sa obávala najviac. Dieťa sa z jej strachu a námahy začalo pýtať von. Mala ešte čas, ale netušila koľko – kontrakcie budú čoraz častejšie a silnejšie, znemožnia jej utekať, následne chodiť…

Do brechotu a skučania sa primiešal iný zvuk. Zurčanie vody. Vyčerpane ho nasledovala. Predrala sa cez húštinu jelší a v slabom svite prenikajúcom pomedzi konáre videla, že dorazila na breh toku. Na potok bol široký a vcelku pokojný. Jeho mierne vody omývali piesok na dne, ktorý na dolnom toku ľudia ryžovali a vďaka drobným lesklým zrnkám, čo v ňom nachádzali, im dali meno Zlatorieka. Tu bol jej prúd zatiaľ prirýchly na ukladanie zlata – no nie až taký rýchly, aby sa dnom nedalo kráčať.

Ožila v nej iskrička nádeje. Od muža lovca vedela, že voda berie pach preč a psy ho neucítia.

Prenasledovatelia už boli blízko. Rozoznávala aj útržky slov: „Nevestinec… útek… Myah… ženská… zúriť…“ Na viac nečakala. Vykasala si sukne ešte vyššie a vkročila do Zlatorieky. Do nôh sa jej zahryzol chlad a na okamih odmietali ísť ďalej. Prekonala to. Brechot sa miešal so spevom vody. Kamene boli klzké, hĺbka premenlivá. Už nemalo zmysel držať si sukne, spodnička sa jej namočila tak či tak. Silu sa oplatilo vynakladať len na čo najrýchlejší postup vpred a snahu nespadnúť na okruhliakoch. Dovolila si obzrieť sa – na brehu plápolali svetlá faklí. Spolu s brechotom mizli v diaľke.

A zrazu sa znova približovali.

Vietor! Obrátil sa, dul Alite do tváre, odhŕňajúc z nej vlasy sťa nežný milenec, no v skutočnosti bol zradcom, vrahom. Psy kvôli vhodnému smeru vetra zachytili pach z jej vlasov, kože, šiat. V krátkom, divokom obzretí zahliadla aj približujúce sa ohne a náznaky postáv. A na brehoch sa rozprestieral iba les, v ktorom by sa možno, za pomoci bohov, ukryla pred očami mužov, ale nie pred ňufákmi psov. Nemala kam ujsť. Zmeravela stojac po pás v rieke, v bruchu cítila ďalší sťah…

A vzápätí sa iskrička nádeje opäť rozhorela. Pod vodou vietor neduje.

Otočila sa tvárou k prenasledovateľom. Po niekoľkých krokoch našla na dne zurčiaceho prúdu vhodné miesto a líhala si na chrbát. Ani strach nezjemnil zadúšajúci chlad vody, husiu kožu na miestach, ktoré práve pohltila, a nejasnú ľútosť za teplom a suchom šiat meniacich sa pod hladinou na odporné chaluhy plantajúce sa okolo tela. Poriadne, zhlboka sa nadýchla, a okamih nato sa voda zavrela aj nad jej tvárou. Posledným nenamočeným miestom zostal vystupujúci končiar brucha – ako ho postupne zalievala voda, premkol ju strach, či je Zlatorieka dosť hlboká, aby ju pojala celú.

Ale podarilo sa to.

Na dne bol hluk vody hrubší, no iný. Čochvíľa aj v ňom rozpoznala psy a hlasy. Roztvorenými očami zase zahliadla odlesky svetiel z hladiny. Blížili sa. Rozum jej tvrdil, že ju neuvidia – na to bola hladina príliš sčerená a svetlo prislabé, navyše prichádzalo zboku. Pri východe a západe slnka sa voda mení na zrkadlo, do hlbín púšťa len poludňajší svit, to Alita vedela. Napriek tomu si chvíľu bola istá, že ju majú. Prišli blízko, príliš blízko. Počula ich a videla svetlá veľmi jasne. Očakávala hrubú ruku na svojom pleci ťahajúcu ju von z rieky, zúfalstvo, vietor na mokrej pokožke, ale aj úľavu z nádychu. Telo volalo po vzduchu čoraz hlasnejšie a ona si takmer želala, aby ju zdvihli z vody, ktorú bohovia stvorili pre život rýb, nie ľudí. Pomaly vypúšťala z úst bublinky do okolitého hustého chladu.

Zrazu cítila, že dieťa v nej sa pohlo. Koplo. Najprv slabšie, potom nástojčivejšie. Pred Alitou sa zjavil hrozný obraz dusiaceho sa nemluvniatka. Ona pod vodou nejaký čas vydrží, ale čo maličké? Čo ak je pre neho vzduch cennejší ako pre ňu? Čo ak také slabé stvorenie neustojí toľko, čo dospelý človek?

Na okamih bola rozhodnutá vynoriť sa, no sama netušila, čo ju zadržalo – azda vedomie, že ak teraz nevytrvá, všetko úsilie vynaložila zbytočne a obaja sú stratení. A vzápätí sa rozkmitané svetlo faklí pohlo dopredu, štekot zvoľna ustával…

Prudko sa posadila a hltavo nadýchla.

Sotva jej voda stiekla z hlavy, myknutím sa obzrela. Ale hoci nepriatelia a psy boli stále na dohľad, nevšimli si ju. Šli proti vetru, prešli ďalej než ona, a tým spravili z vetra jej spojenca.

Počkala, kým sa svetielka nestratili, a potom ešte chvíľku, hoci jej telom lomcovala triaška. Dieťa v nej sa opäť pohlo. Žije! S námahou sa drala na zmeravené nohy a vykročila korytom rieky. Nútila sa do čoraz rezkejšieho kroku. Len tak si vráti životodarné teplo.

Jej telo sa s blížiacim sa pôrodom stiahlo znova a zas.

Mesiac zapadal a na obzore sa už črtali prvé známky úsvitu, keď sa Alita dotackala na čistinku. Bledá ako tvár Luny, žalostne vyčerpaná. Každé dva kroky zastala a oblápala si brucho v bezmocnom kŕči. Darmo si v lese zvliekla a vyžmýkala šaty – odľahčila ich síce, no zostali mokré a odoberali vzácne teplo jej aj dieťaťu. Bohovia však vyslyšali jej modlitby a predsa len došla k chalupe svojej sestry. Tu musí porodiť – inak sa nedá. Kontrakcie prichádzali príliš často. Keď zoslabnutou rukou zabúchala na dvere, dúfala, že bohovia vypočujú aj druhú časť jej prosieb a dieťa bude žiť, hoci zostávali ešte dva týždne do pôvodne očakávaného dňa zľahnutia.

Alitina sestra otvorila dvere. Výraz v jej tvári prišelkyňu varoval, avšak neskoro – ktosi sestru odstrčil a Alita uvidela izbu za ňou plnú kráľovských stráží. Zalapala po dychu. Prehnutá ďalším sťahom sa obrátila, lenže stráže už vybiehali aj spoza senníka a kravína. Bola obkľúčená.

V mrákotách sa otočila späť do chalupy. Silnejúca bolesť začala prekrývať všetko, aj hrôzu. A predsa nemohla veriť vlastným očiam, keď sa muži rozostupovali a ona počula neznámy, vysoký ženský hlas hovoriť: „Vravela som, že by neušla bez svojho syna.“

Dievčina, ktorá to vyslovila, vstala zo stoličky. Takisto bola vo vysokom stupni ťarchavosti, a nedávno plakala. Jej tvár niesla stopy obáv, hnevu, ale aj úľavy. Inak bola zarážajúco krásna, neuveriteľne krásna, nemožne krásna… pretože tie nádherne dlhé a rovné vlasy sťa zlatý piesok vyryžovaný zo Zlatorieky, veľké sivé oči, čistá pleť a výrazné prsia mohli patriť len jedinej osobe.

„Princezná Harnah,“ vydýchla Alita, topiac sa v zmätku a bolesti.

Budúca kráľovná k nej rázne podišla. Čosi v jej tvári primälo Alitu myslieť si, že jej dá zaucho – nával jedu sa však stratil. Harnah sklopila zrak a položila dlaň na Alitino brucho, ktoré pohladila tak jemne, až vyvolala spomienku na jej muža. Tak sa jej dotýkal, keď čakala Maelcora.

„Je taká studená!“ vyhŕkla Harnah. „Ihneď ju osušte a zohrejte, rozumiete?!“

Alita cez hmlu videla, ako k nej ktosi pristúpil. Ženy, slúžky. A v tej chvíli pocítila vlhkosť na stehnách, nie chladnú vlhkosť riečnej vody, ale teplú vlhkosť svojho vnútra.

Ležala v izbici na posteli, kde spávala jej sestra so všetkými deťmi – tie boli teraz vyhnané na dvor. Stráže pritiahli k jedinému obloku v chalupe skriňu, aby nik nemohol ani vidieť, ani počuť, čo sa deje vo vnútri. Krátko pred zatarasením okna však Alita v džavote sestrinho potomstva rozpoznala hlas malého Maelcora, za čo pocítila nesmiernu vďačnosť nebesám. Do istej miery ju upokojila aj starostlivosť, ktorú jej venovali. Kráľovské slúžky ju vyzliekli, prikryli, zakúrili v miestnosti. Bola pri nej Zusna… a Harnah. Ostala, hoci všetky slúžky a stráže sa pobrali preč. Nespúšťala z Ality oči.

„Nemusíte tu byť, princezná,“ povedala čarodejnica.

Harnah pokrútila hlavou. „Za iných okolností by som tu bola. Ostať pri tejto žene je najmenej, čo môžem urobiť. Ako inak vynahradiť to, že klameme bohov, odmietame ich zákony, ktorými riadia svet?“

„Ak by toto bohovia nechceli, nezverili by ľuďom kúzla,“ odvetila Zusna. „Musíme to vykonávať pre dobro vás aj ríše vášho otca.“

Z Harnahinej krásnej tváre sa nestratila ľútosť. Starena prešla do kuchyne po prevarenú vodu a Alita s princeznou osameli. Jeden z čoraz silnejších návalov bolesti práve prešiel a nechal rodičku spotenú, vyčerpanú… a nič nechápajúcu.

„Vaša jasnosť,“ podarilo sa jej prehovoriť. „…a tu? V tomto stave?“

Harnah sa zasmiala, napoly súcitne a napoly pohŕdavo. Potiahla za voľne zaviazané šnúrky na bokoch, čím uvoľnila šaty, ktoré si následne pretiahla cez hlavu. Zlaté vlasy sa stali vodopádom zosýpajúcim sa na jej chrbát.

Alitin užasnutý pohľad skĺzol na uzlíky na princezninom chrbte. Pridržiavali biele plátno obsahujúce to, čo pod šatami tvorilo oblinu jej brucha. Harnah si ich rozviazala – a vankúš v plachte padol na udupanú hlinu podlahy. Pod ním sa odhalil jej štíhly driek a nádherne ploché brucho s pupkom ako vsadený šperk.

Alita sa nezmohla na slovo. Princezná, zbavená príťaže, sa zase obliekla.

Vošla Zusna. Zrak jej padol na vankúš na zemi. „Pani moja,“ oslovila Harnah s náznakom karhania v hlase. „Nemali ste…“

„Už to nepotrebujem. Môj čas predsa nadišiel,“ usmiala sa na Alitu.

Otázkam zabránil ďalší nával bolesti.

Sťažka otvorila oči. Hrdlo mala vyprahnuté, ale napriek tomu nepožiadala o vodu. Viac totiž chcela čosi iné.

„Dieťa,“ zachrčala. „Moje dieťa.“

„Dievčatko sa narodilo zdravé, madam,“ odvetila slúžka, ktorá v tej chvíli už stála pri nej a prikladala jej k perám vlhkú handričku. „Ale vy ste ešte slabá.“

„Chcem ho vidieť,“ nástojila. „Dajte mi ho.“

Či už na jej popud alebo náhodou vtedy vstúpila do izby Harnah s uzlíčkom v rukách.
Prečo princezná drží bastarda, navyše od neviestky? A ako ho k sebe tisne, ako naň hľadí… ten pohľad sa Alite ani trochu nepáčil. Nie preto, že by bol zlý. Naopak.

„Moje dieťa,“ vystrela k nej slabé ruky.

Harnah zdvihla pohľad od dojčaťa v náručí. „To nie je tvoje dieťa.“

„Narodilo sa…“

„Narodilo sa z teba, žena. Ale matka som ja.“

„Nerozumiem…“ Neuniklo jej, že princeznino vystupovanie sa zmenilo. Už nebola ustrašená a súcitná. Teraz sa v jej tóne zjavilo čosi z panskej povýšenosti.

Harnah jej napokon podala uzlíček a Alita uvidela dcérku. Akiste od pôrodu uplynul už istý čas, pretože tváričku mala suchú a pleť svetlú. Princezná odhrnula kúsok prikrývky a odhalil sa chumáčik vláskov pripomínajúcich páperie – a ešte väčšmi Harnahine vlasy. Alitinu hlavu však zdobili tmavé kučery a nikto v jej rode, dokiaľ ho poznala, nebol svetlovlasý. Aj Maelcor sa narodil s tmavým porastom na hlave.

„V tvári sa poddala na Farkadana,“ povedala princezná. „No vlasy a oči má po mne.“

Alita ohromene zdvihla zrak. „Ale, vaša jasnosť…“

„Ťarchavosť a pôrod sú veľmi nebezpečné,“ pohodila Harnah zlatovlasou hlavou. „Ženy pri pôrodoch trpia, umierajú, deti vychádzajú z nedôstojných miest, ktoré sa nesluší obyčajnému ľudu vidieť, ani keď je to lekár urodzených pánov či pôrodná babica.“

„Tak to musí byť,“ zašepkala Alita skoro nepočuteľne.

Harnah akoby si to nevšimla. „A čo ak by niekto zavraždil princeznú čakajúcu dediča trónu? Ríša by prišla o budúcu kráľovnú aj o pokračovateľa rodu.“

Bola to pravda. História kráľovského rodu poznala vrahov, ktorí sa nezastavili ani pred zabitím ťarchavej ženy.

„Ale prečo, prečo toľko riskovať, prečo toľko trpieť, keď je aj iná možnosť? Prastará a skoro zabudnutá, no Farkadan nástojil na tom, aby sme oprášili umenie kúzelníkov východu. Nesmierne ma miluje – nikdy by nezniesol, keby sa mi niečo stalo. Ani za cenu toho, že by som mu dala dediča.“

„Kúzelníkov…“ zopakovala Alita ako v mrákotách.

„Oťarchavela som s Farkadanom, no naše dieťa si vynosila a porodila ty. Ale bála som sa, že sme oň prišli… vieš, čo si mohla útekom spôsobiť, ty bláznivá? Mohlo umrieť v tvojom lone alebo sa narodiť v biede. Následníčka trónu by vyrastala v chudobe a považovala by sa za dcéru neviestky!“ Harnahine oči sa zaleskli hnevom… či žiaľom?

„Ale… ale… nechápem. Vy ste čakali dieťa… ale i ja som čakala dieťa. Ak sa po tom obrade vaše dieťa ocitlo v mojom lone, čo sa stalo s mojím?“

„Je preč,“ odvetila princezná. „Preč, aby urobilo miesto Farkadanovmu potomkovi.“

Alita na ňu zdrvená hľadela. Áno, jej bábätko nikdy nemalo byť počaté. Ale celý čas dumania v nevestinci i počas úteku lesom si myslela, že jej nemluvňa je toto – to, ktoré Harnah medzičasom opäť prebrala do svojho náručia. Po posledných slovách sklonila hlavu k novorodencovi a usmiala sa do jeho ružovej tváre. Potom sa obrátila a vyšla z izby.

Sledovala chrbát princeznej a ani si nevšimla, kedy k nej pristúpila Zusna, ktorá bola zrejme celý čas tam. Strhla sa, až keď na ňu čarodejnica prehovorila: „Nositeľka kráľovského potomka nesmie mať ani najmenšiu vedomosť o tom, čo nosí pod srdcom. Musí si myslieť, že ho naozaj počala ona – a tomu by sotva uverila, ak by som plod premiestnila do lona panny. A tiež tá žena musí byť v okamihu obradu ťarchavá, v rovnakom stupni ťarchavosti ako žena, ktorej dieťa preberie. Iba tak ho jej telo príjme.“

„Lenže… prosím o odpustenie, ale narodenie princa či princeznej z tela obyčajnej poddanej je predsa pre Jeho výsosť nedôstojné…“

„A o čo dôstojnejšie je, keď sa dedič trónu narodí medzi nohami kráľovnej, v mukách svojej matky?“ zachripela Zusna. „Dieťatko je jej krv, Hanrahina a Farkadanova. Na ničom inom nezáleží. Teda,“ pripustila, „ešte aj na tom, aby chránený jej život. Farkadan je celý bez seba hrôzou z predstavy, že by ju pôrod či potrat zabil. A to by sa mohlo ľahko stať. Má priútle boky.“

Alita si trochu jedovito pomyslela, že až také úzke boky Harnah zase nemá. Vedela, akej straty sa Farkadan obáva viac, ako straty svojej milovanej. Bál sa, že jeho manželka síce prežije, ale on príde o jej plné prsia, štíhle nohy, osí driek, ktorý možno dokázal obopnúť svojimi dlhými prstami. Ťarchavosť už raz také zmeny prináša. O tom vedela svoje.

Zusna hovorila o obave o život – no ukrývalo sa za tým viac. Obava o pohodlie oboch rodičov. Načo sa teperiť deväť mesiacov s čoraz väčším bruchom, keď takto si ho aspoň v súkromí svojich komnát môže zložiť? Načo trpieť nevoľnosťami v prvých týždňoch od počatia? A načo sa vzdávať hriešnych radovánok pred pôrodom i počas šestonedelia?

Považovala privádzanie detí na svet v krvi a bolestiach za prirodzené. Teraz začínala chápať, že narodiť sa ako princezná, mohla sa toho vyvarovať. Urodzení nemusia nič nepríjemné, čo musí prostý ľud. Ba ani tak prichádzať na svet.

„Čo teraz bude so mnou?“ spýtala sa.

„Najprv ťa chcela dať zbičovať…“ odvetila Zusna.

Alitou trhlo.

„A to by bol ešte mierny trest za to, koľko strachu si útekom z nevestinca spôsobila. V minulosti sa náhradné matky usmrcovali, aby nemohli šíriť tajomstvo, že kráľovné nevynosia svojich potomkov samé, ale nielen preto. Keď sa blížil ich čas, bruchá im otvorili nožom, aby dieťa vybrali živé a neriskovali pôrod, ktorý by nemluvňa mohol zabiť či dokaličiť…“

Alita bola čoraz bledšia.

„Lenže ty si pri pôrode kričala obavami o dieťa, o to, že ho po narodení zavraždia… a Harnah sa nazdáva, že si chcela jej dcérenku iba chrániť. Nič, len chrániť.“

Strnulo prikývla. Princezná akoby zabudla na to, že Alita sa pred útekom i počas neho domnievala, že dieťa je jej a nie Harnahino – ale to nebolo nič, čo by niekomu z dvora chcela pripomínať. Nie, kým sa musí starať o Maelcora.

„Takže dostaneš zvyšok peňazí, ako by si ich dostala, keby si až do zľahnutia zostala u Myah.“

Mala by sa radovať. Bude mať dosť zlata na to, aby sa niekoľko rokov nemusela báť o živobytie, a získa ho bez toho, aby sa vrátila k potupnej práci neviestky. Napriek tomu ju zachvacovalo zúfalstvo. Princezná si novorodeniatko odnesie na hrad a Alite sotva dovolia ho ešte niekedy vidieť.

„Prosím, vezmite ma so sebou!“ vyhŕkla Alita, sama šokovaná svojou trúfalosťou. „Ako služobnú či otrokyňu… nemluvňa potrebuje moje mlieko.“

Zusna sa zasmiala. „Jej výsosť má toľko dojok, koľko len chce.“

„Tak jej môžem vynosiť ďalšie deti. Môžem dať kráľovskému rodu synov…“

Čarodejnica pokrútila hlavou. „Nepočula si, žena, ako som hovorila, že v minulosti boli náhradné matky pri pôrode popravené? Nikto, ani ony samotné, nesmeli poznať tajomstvo toho, čo vlastne nosia pod srdcom. Plody boli kúzlami prenášané do lôn obyčajných žien aj preto, aby boli dediči trónu chránení pred vraždou. Peniaze sú preto aj za tvoje mlčanie, žena… hoci sotva by ti niekto uveril, keby si všetko rozpovedala. Dnes už čary nie sú na dennom poriadku, mnohí v ne už ani neveria… Napriek tomu je príliš nebezpečné, aby si sa znova stala matkou princezninho potomka. Bude mať s Farkadanom ďalšie deti, ó, áno. Jej plodnosť zostane nedotknutá, lebo ju nikdy neohrozí pôrod. Dá Farkadanovi aj synov, veľa synov – ale vynosia ich ďalšie ženy, každé iná, neznalá pravdy.“

Zusna zdvihla z udupanej hliny vankúš. „Harnah aj dediča trónu prenesieme na hrad v zakrytých nosidlách, v tajnosti. Tam krátko na to zľahne. Sestre povedz, že si porodila mŕtve dieťa, a že napokon nie si tá, ktorú sme hľadali.“

Alita sa stále cítila rozboľavená a slabá, a teraz aj horšie – priam prázdna. Pomyslela na svoje želanie, aby sa Maelcor narodil ako princ. Nemožné sa stalo možným – ďalšie nemluvňa, čo priviedla na svet, bolo princeznou, a bude oň postarané tak dobre, ako nemohla dúfať ani v najkrajších snoch… a na dôvažok majú z čoho žiť aj ona a jej syn. Ale neblažilo ju to. Cena za to, že porodila dieťa do najmocnejšej a najbohatšej rodiny v ríši, sa jej videla priveľká.

Priviedla ho síce na svet, ale nebola mu matkou.



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 5     Upozornenia: 0

Autor Jaro So feb 10th 2018 at 3:34 pm  

Velmi dobre napisana poviedka, tazke citanie a intelektualny styl, tymto stylom by som odporucal pisat autorke vsetky zanre, ktore chce pisat, nemusi to byt len fantasy, viediet tu znacny kvalitativny posun autorky smerom k vyspelemu stylu urcenemu pre intelektualov a co by som vytkol na poviedke?No nerobim to casto ale tejto poviedke by som nevytkol nic, nemam ziadne vyhrady.Skvele pisanie.

Autor Adhara Ne feb 11th 2018 at 5:24 pm  

Intelektuálsky? Ja to skôr vidím na archaický, či presnejšie pokus o archaický. A rozhodne nesúhlasím s tým, že by som tak mala písať všetky žánre. Ťažko si v hard sci-fi predstaviť slovíčka ako „sťa“, „oťarchavieť“, „skon“ či „lež“. Ale som rada, že sa poviedka páčila, pretože inak sa nepáčila skoro nikomu ďalšiemu vrátane porotcov literárnych súťaží.

Autor Peter Molnár Po aug 12th 2019 at 11:57 pm  

Ponurá fantasy „zo života“, dobré zameranie na ľudský uhol. Rozhodne sa podarila.

Autor Adhara St aug 14th 2019 at 10:48 am  

Ďakujem. Azda bude dobrá aspoň do zbierky poviedok, lebo v súťažiach nezožala veľkú slávu. :-)

Autor Peter Molnár Pi aug 23rd 2019 at 2:02 pm  

Do antológie určite obstojí.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.