Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk. 20. 6. 2014
Dnes som si vybrala ťažkú tému. Otázku, či existuje ľahká téma.
Prečo vôbec riešiť tému témy? Preto, lebo som narazila na zaujímavý paradox: autorom je mnohokrát vyčítané, že si zvolili príliš náročnú tému, ale nikdy som nevidela, aby bol niekto pochválený za zvolenie si ľahkej témy. Začínam mať dojem, akoby existovali iba dve skupiny tém: ťažké a ešte ťažšie. Naozaj nejestvuje ľahká téma? A ak jestvuje, ako ju nájsť?
Keďže človek je tvor lenivý, nenáročnosť niečoho sa často odráža na frekvencii, s akou to ľudia robia. Ľahké je obľúbené a preto časté. Žiaľ, vo väčšine prípadov, a literatúra nie je výnimkou, to tak jednoducho nefunguje. Na frekvencii výskytu tém v literatúre v rozličných obdobiach sa podieľa viacero faktorov. Napríklad taká módnosť. Téma lásky človeka a poloľudskej či neľudskej bytosti balansujúcej medzi dobrom a zlom je dnes módna, čo ale nehovorí nič o tom, aká je ľahká. Osobne však zastávam názor, že skutočný spisovateľ by mal slovo „módna“ vyškrtnúť zo svojho slovníka, pokiaľ ovšem nepíše na tému módy.
No móda-nemóda, je zrejmé, že niektorým trendom pri písaní v rozličných obdobiach sa nevyhneme. Témy každej doby sú určitou reakciou na situáciu, v ktorej ľudia žijú, na problémy, ktoré mnohých z nich trápia. To už ani nehovorím o témach, ktorým umožní vzniknúť len civilizácia – je pochopiteľné, že vo zvitkoch starovekých národov sa nestretneme s dielami na tému dobývania planét slnečnej sústavy či na tému hroziaceho kolapsu civilizácie z dôvodu spotrebovania všetkých fosílnych palív. Ak si ale odmyslíme sociálno-ekonomicko-technologické faktory vplývajúce na frekvenciu výskytu určitých tém, stále narážame na skutočnosť, že niektoré témy sa napriek nesmiernej obohranosti tešia obrovskému výskytu od staroveku až dodnes, kým iných tém sa autori nedotknú ani dvojmetrovou palicou, napriek tomu, že im nič v ich spracovaní nebráni. Presnejšie, dotkne sa ich len mizivý počet, a i z toho počtu väčšina autorov do týchto tém zabuduje klasické klišé.
A na ktoré témy autori sadajú ako muchy na med?
Autor: Everaldo Coelho and YellowIcon
Skúsila som sa zamyslieť nad niekoľkými vysoko frekventovanými témami a zistila som, že majú spoločnú jednu vec. Na jednej strane sú to zážitky podobné zážitkom, ktoré má veľa ľudí – na druhej strane ich ale väčšina ľudí neprežije tak intenzívne, tak zaujímavo alebo s takým (spravidla šťastným) zakončením, aké sa opisuje v knihách. Je jasné, že nikto nechce mať v knižke identickú kópiu vlastného života – to by si mohol rovno čítať vlastný denník. Ale rovnako je jasné, že čitateľ sa musí vedieť stotožniť s knižným hrdinom. Preto ten hrdina potrebuje riešiť otázky a zažívať pocity, ktoré čitateľovi nie sú príliš cudzie. A pokiaľ sa nielen pocity, ale aj závery a myšlienky vyplývajúce z knihy stotožňujú s tým, v čo väčšina čitateľov verí či aspoň dúfa, zdá sa, že úspech je istý, že toto je najjednoduchší literárny smer. Alebo…?
Najčastejšie zvolené témy u autorov sú témy spĺňajúce tieto dve kritériá:
- U drvivej väčšiny ľudí vyvolajú rovnaký typ emocionálnej odozvy a
- Tá emocionálna odozva je silná
Kým zriedkavé témy sa pasujú s týmito dvoma problémami:
- U väčšiny ľudí nevyvolajú emocionálnu odozvu už len svojou existenciou, prípadná odozva je rozdielna u nezanedbateľne veľkého počtu ľudí, a/alebo
- Bez šikovného spracovania emocionálna odozva, ak sa aj vzbudí, nie je dosť silná
Opäť však môžeme prísť k predčasnému záveru. Toto rozdelenie automaticky neznamená, že keď sa vrhnete na jednu z tém prvej skupiny a čosi na ňu zbúchate, bestseller je na svete. Prvá skupina tém má na rozdiel od tej druhej jednu obrovskú nevýhodu. Ošúchanosť vyjadrovacích prostriedkov. Hoci témy z prvej skupiny sú také silné, že sa s pocitmi postáv stotožníme ľahko, nikdy neplatilo, že by sme sa s nimi stotožnili bez toho, aby autor, obrazne povedané, pohol perom. Aj veľmi silné témy ako láska či smrť dieťaťa si napriek tomu, že emócie z nich len tak sršia, vyžadujú od autora kus snahy a talentu na ich spracovanie. A čím viac sa toho o nich popísalo, tým vyššie sú nároky na autora, aby použil niečo aspoň trošičku inovatívne. Lebo kým témy samotné sa z dôvodov mne stále nie celkom jasných neobohrávajú, spracovania sa obohrávajú viac než dosť. A silné slovné spojenia, z ktorých ľudia po prvom použití išli do kolien, neustálym opakovaním viedli k ľahostajnosti až k opačnej reakcii, k výsmechu namiesto dojatia.
Toto si mnohí začínajúci autori neuvedomujú. Vezmú silnú tému, švacnú do nej klišé, a myslia si, že čitatelia budú slintať blahom, lebo však téma je silná. Omyl. Autor píšuci napr. o láske sa musí poriadne snažiť, aby našiel slová, ktorých počet predošlých použití sa ráta nie na tisíce, ale prinajhoršom na stovky a zachovali si aspoň kvapky údernosti. Až tieto slová potom v kombinácii s veľmi silnou témou dajú aspoň vlažný, keď už nie horúci výsledok. Kdežto autori okrajových tém sa s týmto problémom nepasujú. Hľadajú na územiach, kde pred nimi nepátrali armády iných autorov, ale len kde-tu niekto, takže majú väčšiu šancu byť originálni.
Ale zase! Originalita tiež nie je zárukou úspechu. Autori neznámych tém sú na nepreskúmanej pôde, nemôžu sa opierať o skúsenosti a už zaručené triky iných autorov (tie často stačí šikovne pozmeniť, aby sa dosiahol pôvodný efekt s puncom originality). Ba čo horšie, keďže ich témy nevzbudzujú u väčšiny ľudí emócie už zo svojej podstaty, resp. nevzbudzujú ten typ emócií, ktoré chce autor dosiahnuť (napr. autor by chcel, aby čitateľ súcitil so zápornou postavou), ani oni nemôžu spracovanie a štylizáciu podceniť. Naopak, musia si na nej dať záležať ešte viac ako autori obohraných tém. Výber dosiaľ nepoužitého je väčší ako u klišéovitých autorov. Lenže ten výber je iba zdanlivý – v skutočnosti sa tam možno skrýva iba rovnako, alebo dokonca menej dobrého, ako u autorov pracujúcich s otrepanými témami.
A v prípadoch oboch skupín tém platí aj to, že ak dostanete nápad – od slovného spojenia až po tému samotnú – ktorú ešte nikdy nikto nespracoval, jasanie nad vašim inovátortsvom môže byť predčasné. Väčšina kvázi nových nápadov už totiž s veľkou pravdepodobnosťou niekomu napadla. A dôvod, prečo to váš predchodca nedotiahol do konca, prečo z toho nie je bestseller, o ktorom by ste počuli, je spravidla ten, že s daným nápadom je nejaký problém, o ktorom (zatiaľ) neviete.
Takže to vyzerá nerozhodne. Na jednej strane témy, ktoré vedia už svojou podstatou vzbudiť silné emócie, no nespočetnými spracovaniami sú ochudobnené o skoro všetku možnú údernosť. Na druhej strane témy, ktoré mnohým ľuďom nič nehovoria, a pri ktorých písaní sa navyše nemáte o čo oprieť, idete nevyšliapanou cestičkou, a sú teda z iných dôvodov rovnako ťažké ako klišéovité témy. V oboch prípadoch vám zaujatie širokého publika zaistí len sakramentsky dobré spracovanie.
No nespomenula som ešte jednu okolnosť. Nesčítanosť vašich čitateľov. Kým silu či slabosť témy zisťujeme na základe nášho myslenia a cítenia, ošúchanosť a do istej miery aj vhodnosť slovných spojení a menších nápadov zistíme len a len čítaním. Takže to, čo sa bude skúsenejším čitateľom javiť ako patetické, naivné a presladené, niekomu, kto také čosi v literatúre vidí prvý-druhý krát, to zase môže pripadať obdivuhodné. Aj preto nájdeme toľko oslavných ód pod prostoduchými textami.
Záver? Ľahká téma pravdepodobne existuje. ALE len keď máte neskúsených čitateľov. Ak píšete pre sčítanejších, či nebodaj tých, čo literatúru vyštudovali, je každá téma náročná a náročný je aj výber medzi dvoma základnými skupinami ťažkých tém. Zrejme práve preto to väčšina autorov rieši tak, že píše pre nenáročných, inak povedané pre davy. A sčítaný, hromadou klišé znudený čitateľ, aby potom v kníhkupectve zaplakal.
Napísať odpoveď