header image

 
 

Šesť neuveriteľných klišé postáv, ktoré radšej nepíšte

Zdroj: Pixabay

Takéto typy osobností ťažko nájdeme aj v reálnom živote. No v literatúre sa vyskytujú v počtoch tak hojných, že by sa dali kosiť kosou. Človek nad nimi dvíha obočie už po prvou stretnutí, ale pri stom si už v zúfalstve trhá vlasy. Ak chcete byť nebrakovými autormi, skúste, prosím, obmedziť šírenie týchto morov:

1. Pubertiak so superschopnosťou

Má knižne bežné trampoty s dospievaním: rodičia, škola, obľúbenosť, opačné pohlavie… A k tomu zistí, že má superschonosť a to ešte najsuper spomedzi iných superschopností. To aby asi potešil svojich čitateľov a rovesníkov tým, že to niekto môže mať aj horšie ako oni. Aj cez chýbajúcu zrelosť a skúsenosti sa mu vďaka nej podarí zachrániť svet a popritom si ešte vyriešiť svoje malicherné problémy dospievania. V niektorých príbehoch je takáto vtipnosť účelom, v iných očividne nie. Čo je zlé na postavách, ktoré by svoju superschopnosť získali/objavili až v zrelom veku? A prečo tá ich superschopnosť musí byť vždy vrcholová? Priemerní čarodeji/anjeli/úpíri, atď nemajú tiež svoje práva byť literárnymi hviezdami? Vezmite si Harryho Pottera, ktorý nebol ako čarodejník žiaden borec (hoci mal aspoň zázračný talent na metlobal).

Nie som pokrytec? David Settle z Nula kelvinov bol dospievajúci a bol výnimočný. Ale žiadnou nadprirodzenou schopnosťou. Bol proste génius. Matematický génius. To sa veľmi nenosí, čo? Viac sexi je superrýchlosť, supersila a superkúzla. Radšej riešiť problémy supernásilím a superbojom…

2. Intelektuál s okuliarmi

Neviem, či existuje nejaká štúdia ukazujúca vzťah medzi veľkosťou IQ a krátkozrakosťou. Určite však nie je možné, aby mali problémy so zrakom len tí chytrejší. A neobstojí ani tvrdenie, že si oči pokazili sústavným čítaním. U väčšiny detí, vrátane mňa, bola porucha zraku diagnostikovaná už v predškolskom veku, kedy to s čítaním naozaj nemohlo mať žiadny súvis. Takže skúste na osvieženie niekedy vytvoriť postavu intelektuála/intelektuálky bez brýlí a neintelektuála s nimi. A len tak mimochodom, zďaleka nie každý človek je po zložení si okuliarov pán Magoo. Nám, slabším dioptrikom, sa svet bez okuliarov neponára do hmly, nevrážame do stĺpov, vieme rozoznávať tváre aj čítať.

Nie som pokrytec? Peter Murray z Úvodu do teórie chaosu nosil okuliare a tiež nebol mechom udretý. Lenže on ich nenosil pre problémy so zrakom, ale, ako sa dozvieme, už z prvých riadkov, proste preto, že sa mu to páčilo. A preto keď o ne v zápale boja prišiel, žiadne klišé s hmlou a slepeckým habkaním okolo seba sa nedostavilo.

3. Dvadsaťročná sexi doktorka s tridsaťročnou praxou

V trileroch a akčných sci-fi sa pretŕčajú ako na prehliadkovom móle. Nádherné, mladé, nezadané, vzdelané a oháňajúce sa rokmi odbornej praxe, ktorú vzhľadom na svoj vek nemohli získať inak než v minulom živote. Slúžia na to, aby nám vtĺkli staré známy povedačky o tom, že krása a rozum sa nevylučujú, že ženy sa v technických odboroch vyrovnajú mužom a tiež, aby si mal hlavný hrdina na konci s kým, s prepáčením, zašukať. A kde je uveriteľnosť, prosím vás?

Nie som pokrytec? Ako to vystihol jeden čitateľ, astronautka a výskumníčka Arlene Waltmanová z Druhej planéty mohla namiesto vedeckej kariéry urobiť kariéru v modelingu. Ale za A, už dávno nemala dvadsať, a za B, bola už dávno zadaná. Nečakala na hlavného hrdinu ako odmena za záchranu sveta, hoci je fakt, že si na nej hlavný hrdina išiel oči nechať.

4. Psychológ/psychiater ako blb, alebo rovno záporňák

Nie, nemám žiadne ilúzie o tom, ako v reálnom živote psychológovia a psychiatri každému pomôžu otočiť jeho život o 180°. Ale nerozumiem tomu, prečo je neschopnosť psychológov v beletrii ťahaná až do takého extrému. Pokiaľ nie je psychológ hlavným hrdinom, iba niekým, ku komu sa hlavný hrdina utieka o pomoc, zakaždým mu nielen nepomôže, ba jeho situáciu aj zhorší či dokonca zneužije. Dobre, dobre, vieme, že v literatúre máva hrdina častokrát problém s niečím nadprirodzeným a tam by nebolo namieste, aby mu “špecialista na dušu” veril a nesnažil sa mu namiesto toho navliecť zvieraciu kazajku. Ale fakt musí byť úplne každý psychológ taký zlý a neschopný? Nebolo by osviežujúce, keby sa aspoň občas v príbehu zjavil nejaký opak? Naozaj by sa každý jeden psychológ stal psychológom, ak by bol v tomto odbore úplná nula?

Nie som pokrytec? Psychológ Dylan Haise z Nula kelvinov a Tristodesať kelvinov tiež nebol žiadny klaďas. Ale nie preto, že by hlavnému hrdinovi nerozumel či neveril. Na konanie proti nemu mal oveľa prostejší dôvod než zvrátené chúťky – chcel si proste zachrániť život. Potom je tu psychologička Maggie Reynoldsová z Úvodu do teórie chaosu, ktorá si pri paranormálnych problémoch svojho pacienta tiež istú dobu myslela, že mu straší vo veži – ale napokon mu predsa len skutočne pomohla.

5. Čím obyčajnejšie dievča, tým väčší magnet na úžasných chlapov

Zdroj: Pixabay

Autor dôrazne oplieskava o hlavu, že je iba priemerne krásna. Sebavedomie nulové, s nikým nechodila. A zrazu sa to ako mávnutím čarovného prútika zmení. Len čo sa zjaví prvý nápadník, už na ňu stoja ďalší v zástupoch. Aby to bolo ešte lepšie, vedľa stojí postava skutočnej krásavice, ktorú si nikto nevšíma. Prinajmenšom nie hrdinkin vyvolený.

Prosím vás, kde má toto logiku? Ako to, že sú z prehliadaného dievčaťa zrazu všetci paf? A ako to, že sú všetci paf práve z nej? Chápem, že ako fantázie pre čitateľky v podobe priemerne krásnych dievčat je to veľká atrakcia, ale o to tvrdšia bude pre ne zrážka s realitou. Navyše, psychologická teória hovorí, že priemerne pekné dievčatá sú najžiadanejšie, lebo príliš pekné sa chlapci oslovovať neodvážia a príliš škaredé im za to zase nestoja. Tak akéže to prehliadanie?

Nie som pokrytec? Hej, Molly McCannová z Nula kelvinov bola taká typická nesebavedomá priemerka, ktorá zbalila krásavca. Lenže krásavca, ktorého žiadna iná baba z istých dôvodov nechcela! Vlastne najprv ani Molly. A Molly zase predtým chceli a mali aj iní chalani, nebola prehliadaná.

6. Donchuan + panna = veľká láska

S týmto klišé som sa stretla už bezpočet ráz, napriek tomu, že bolo trápne už v čase prvého vydania Angeliky. O to šokujúcejšie je, že je stále také živé. A o čo ide? Starší sukničkár stretne mladšiu neskúsenú ženu, ktorá je „absolútne iná než boli všetky ostatné“, bezhlavo sa do nej zamiluje a zmení sa na úplného monogamistu. Ale stalo sa to v reáli vôbec niekedy? Nestálosť je podľa mňa skôr povahová vlastnosť ako nenachádzanie tej pravej. Zároveň ma zaráža, že v dnešnej dobe emancipácie nenachádzame aj príbehy, v ktorých by to bolo opačne: panic + skúsená žena = veľká láska. Áno, čítala som aj taký, ale iba jeden jediný. Teda, ak nerátam aj ten, čo som sama napísala.

Nie som pokrytec? Takúto dvojicu som zatiaľ nenapísala. Ale je v pláne. A má dobré zdôvodnenie. Predovšetkým, donchuan poznal tú pannu už niekoľko rokov, ale nezamiloval sa do nej hneď. Stalo sa tak až potom, čo obaja ako jediné osoby prežili niečo tak neuveriteľné a strašné, že by im nijaký iný partner nerozumel. A len tak mimochodom, tá panna bola od neho staršia.

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 5     Upozornenia: 0

Autor Slavomír Fridrich Št okt 3rd 2019 at 8:28 am  

A čo tak „on je bohatý a ona chudobná“?
No áno je to klišé. Otázkou však je, ako by situácia „on je chudobný a ona bohatá“ fungovala v reálnom živote?
Čo ak niektoré klišé, iba zrkadlá najpravdepodobnejšie príbehy zo skutočného života?

Autor Adhara Št okt 3rd 2019 at 10:17 am  

Na modeli „on je chudobný a ona bohatá“ je klišé to posolstvo, že ide o naozaj čistú a pravú lásku s ktorou bohatstvo dotyčného nemá nič spoločné, že by ho bola milovala aj ako chudobného (ešteže sa to nedá overiť).

Román „on je chudobný a ona bohatá“ som čítala nedávno a tiež to bola blbosť. Ale z iných dôvodov. :-) Asi to dám časom do minirecenzie.

Autor Slavomír Fridrich Št okt 10th 2019 at 8:44 am  

Zabudli sme na siroty..
https://aeon.co/essays/what-makes-the-sympathetic-plot-a-universal-story-type

Autor Peter Molnár St feb 19th 2020 at 3:34 pm  

Tento článok som čítal už dávnejšie (možno ešte predminulý rok) a vykúzlil mi úsmev na tvári. :-)

Pekné zhrnutie, a oceňujem aj tie sebaironické komentáre. Či chceme, či nie, všetci inklinujeme k určitým klišé. Myslím si, že klišé sú preto klišé, lebo sú nadužívané. Často pomáha, ak sa s nimi autor snaží vysporiadať nejakým vtipným alebo aspoň ľudským či prízemnejším zvratom.

Mňa najviac iritujú tí primladí ľudia vykonávajúci povolania v hodnostiach, do ktorých by ich v tom veku nikto nepovýšil. Ešte to pochopím, ak sú výnimočne talentovaní (čo zas zaváňa trochu klišé č. 1) Na margo dvadsiatničiek-modeliek, ktoré sú už svetoznáme vedkyne s Nobelovkou, mi napadá jeden starší komentár na margo istého filmu: „Medzitým sa poďme pozrieť, čo sa dialo vo výskumnom ústave spoločnosti Super Model Science Labs.“ (zábery na našminkované okuliarnaté „vedkyne“) :-))

S tým klišé o obyčajnom dievčati, z ktorej sa vykľuje dychberúca (a neraz i geniálna) krásavica je to síce pravda, ale na druhej strane, ideály krásy sú medzi ľuďmi veľmi subjektívne. Z mojej čisto mužskej perspektívy sa mi v priebehu života už neraz páčili ženy, ktoré by mnohí iní chlapi (a určite aj niektoré ženy) vyhlásili za „škaredé káčatká“, za príliš skromne vyzerajúce, a pod. Ja by som ich pritom považoval za veľmi pekné, niekedy až vyslovene nádherné. Koniec-koncov, príťažlivosť a fascinácia sú veľmi často nielen o výzore, ale aj o povahe, názoroch, správaní, celkovej osobnosti. Mňa napríklad zvyknú skôr odpudzovať ženy, ktoré si zakladajú na výzore a hoci hrajú na emancipovanú strunku, neustále očakávajú, že ich príde zachrániť rytier na bielom koni a vyrieši im ich problémy za nich. V nedávnej minulosti som musel trvale prerušiť kontakt s jednou dlhoročnou kamarátkou, lebo ma s pribúdajúcimi rokmi čoraz viac iritoval tento jej postoj. To fňukanie na osud a čakanie na „záchrancu“, kohosi úžasného, kto jej život napraví. S pribúdajúcimi rokmi to bolo len horšie a horšie, a hoci si ju ako človeka vážim, musel som naše priateľstvo prerušiť. Začalo mi to celé byť nepríjemné. V tejto oblasti bol medzi nami skrátka zásadný ideový rozkol, ohľadom toho, ako majú dospelí ľudia viesť vlastný život. Vždy som si vážil ľudí, tak ženy ako aj mužov, ktorí nečakajú, že sa na nich niekto nalepí a dá im život do poriadku, ale nájdu si cestu k sebavedomiu a sebarealizácii sami. Zároveň sa pritom neboja ani svojich nedokonalostí alebo zraniteľnosti. O to sa dlhé roky snažím aj ja. Z bývalej kamarátky som mal dojem, že to už dávno vzdala, alebo jej na tom nikdy plnohodnotne nezáležalo a mala stále tú „princezničkovskú“ mentalitu. V kontraste s tou dávnejšou kamarátkou mám aj jednu, s ktorou sa život tiež nemaznal, ale zaťala sa a rozhodla pracovať na sebe a zlepšení svojho života. Presvedčením je ozajstná harcovníčka, aj keď je zároveň dosť citlivý človek a nikdy neprestala byť úprimná ohľadom toho, čo ju pravidelne trápi. Ale snaží sa, na záchrancov nečaká (ani v živote, ani pracovne, ani v láske) a aj preto si ju veľmi vážim, hoci sme v mnohom aj rozdielni (niekedy až veľmi). Moje sympatie sú dlhodobo naklonené k ženám, ktoré sa nielen tvária emancipovane a radi o tom hovoria, ale skutočne žijú slobodné a samostatné životy, nevnímajú samy seba ako hračky osudu. V oblasti fiktívnych hrdiniek to vnímam podobne. Môžu vyzerať „priemernejšie“, ale ak majú intelekt, etický chochmes a ich životy nie sú naplnené len sebaľútosťou a nariekaním, tak sú pre mňa krásne vnútorne, a sekundárne im to zvyšuje aj ich fyzickú krásu. Myslím si, že aj u mužských postáv to nie je až tak závratne iné: Mnohí čitatelia sa vedia lepšie identifikovať s chlapíkom, ktorý je možno v mnohých veciach úplne obyčajný, priemerný alebo až nešikovný, ale v zásadných oblastiach – charakter, etické zásady, empatia, osobná odvaha a obetavosť – vyniká. Tu je podľa mňa aj vidieť, že písať ženské a mužské postavy nie je až tak závratne odlišné, hoci je vždy potrebné zohľadniť možné psychické a biologicky dané rozdiely medzi mužmi a ženami. (A rozdiely medzi jednotlivcami – čo človek, to temperament. Jedna žena alebo muž môže byť úplne iná/iný od ďalšej/ďalšieho.) Podľa mňa, ak už niekto píše o postavách tohto typu, mal by to radšej brať nie z toho telenovelového uhla – s hrdinkou, ktorá na každej strane decentne (ale otravne) oplakáva vlastný údel – ale z uhla „táto slečna/pani to má niekedy ťažké, ale vie si nájsť aspoň určité motivácie, prečo sa nevzdávať v živote“. Ako už spomínam vyššie, aj odhodlanie a inteligencia vedia zvýšiť atraktivitu ženských postáv. Poviem z vlastnej skúsenosti, že skromne/“priemerne“ vyzerajúce ženy, ktoré sa jednostaj nesťažujú na svoj výzor, na svoje neúspechy, či svoj domnelý osud, pôsobili na mňa vždy podstatne atraktívnejšie, než konvenčne veľmi atraktívne ženy, ktoré majú neustálu potrebu byť niekoho príveskom. Druhá mnou menovaná kamarátka ma raz v dobrom podpichla, či ma jej mierna odmeranosť a serióznosť skôr neodrádza, ale ja som jej so spokojným úsmevom referoval, že je to práve naopak. Pridáva jej to na príťažlivosti, lebo vidím, že je človek, ktorý si nechce nechať dupať po hlave od iných. Nie je to len o peknej tvári, vlasoch, či postave, ale určitej vyzretosti a charizme. Pociťuje pritom problémy so sebavedomím, ale snaží sa s tým niečo robiť a neplakať v kúte. Keď sa u nej dostaví dobrá a vrelá nálada, je to pohľad, ktorý stojí za to. Už som jej párkrát povedal, že z nesmelo pôsobiacej a uzavretej dievčiny sa v takých chvíľach zmení na veľmi prirodzene pôvabnú ženu. Pri prvej menovanej som mal dojem, že s postupom rokov zažila opačný vývojový proces. Prirada sa zhadzuje len do pozície ženy, ktorá „musí niekoho zaujať“, aby dokázala nájsť vlastnú hodnotu. Pripadalo mi to nanajvýš smutné a keď som jej neustálej sebaľútosti a hľadania niekoho na vyplakávanie sa mal už vyše hlavy, radšej som jej odišiel zo života. Nik jej nebol dosť dobrý, nech ju akokoľvek chválili a podporovali, a keď sa kamarátila s kadejakými „členmi vychytených klík“, tí ju bežne ignorovali a zhadzovali. Atraktivite človeku nepridá, ak nemá určitú zdravú sebaúctu a myslí si, že všetok jej či jeho životný úspech stojí len na výzore, alebo s akými ľuďmi sa dá dokopy. Takéto fatalistické vzorce zmýšľania sa potom často odrážajú aj vo fiktívnych postavách. Najmä vo všelijakej „červenej knižnici“, kde sa dlho glorifikovali práve takéto submisívne ženské postavy – postavy „som len odmenou pre mužného hrdinu, nemám vlastný život, vôľu, ani ambície“. Ja osobne o také ženské postavy nestojím, ani ako autor, ani ako čitateľ. :-)

Panenstvo ženské i mužské je podľa mňa nesmierne preceňované tak v realite, ako i romantickej próze. Platí to aj v prípade scenára, že sa postarší pán zamiluje do nejakej mladuchy (jeden by rád dúfal, že aspoň dvadsiatničky) alebo postaršia pani sa zahľadí do nejakého mladšieho chlapa. Myslím si, že tu zohráva určitú rolu aj sociálno-historická stigma. Manželstvá tohto typu nezvykli byť (a aj dnes často nezvyknú byť) nevyhnutne o láske. Často išlo a ide o motivácie typu nezostať sám/sama, nespokojnosť v manželstve a hľadanie extrémnejších riešení pre milostné vzťahy, alebo motiváciu založiť si rodinu skôr, než to bude úplne nemožné vzhľadom na vek. (Mám čo hovoriť, tiež som po tridsiatke, vlastná rodina a deti žiadne, ľúbostný život trvale nula bodov. Ale aby som nevyplakával…) Potom je tu úplne najväčší stereotyp, t.j. finančná motivácia, a celá plejáda nálepiek „zlatokopka/zlatokop“. Nie úplne neférových, deje sa to aj v realite. Takže určitá prirodzená stigmatizácia tam jestvuje, hoci dlhodobo mohla byť priaznivejšie naklonená postarším mužom. Pre mňa osobne nie sú vekové rozdiely vo vzťahoch až tak podstatné, ak majú dvaja ľudia podobnú vnútornú vyzretosť a vedia nájsť spoločnú reč, a obzvlášť ak rozdiel nie je závratný (predsa len, sedemdesiatnik obskakujúci osemnásťročnú je už trochu povážlivé aj psychologicky). Napriek tomu ma vôbec neprekvapuje, že existuje určité subklišé, v rámci takýchto námetov. Až vyslovene fetišistického rázu: Všetky tie príbehy typu, že dospievajúceho mládenca či študenta zvedie susedova manželka alebo jeho vyučujúca v škole. Chápem, že ľuďom, tak mužom ako i ženám, sa páčia rôzne fantázie, a pokiaľ sa to nepreháňa, nemusí to byť zlé… ale niekedy je to už vyslovene smiešne…

Autor Adhara Št feb 20th 2020 at 10:31 am  

Vďaka za obsiahly komentár.

Predminulý rok si ho čítať nemohol, keďže je len vlaňajšieho dáta (vpravo v rohu). Mám ale radosť, že takéto články nepíšem nadarmo.

Áno, preferencie sú subjektívne, aj o tom mám článok. Tu ide skôr o to, že sa to v tých románoch zmení odrazu. Proste najprv nikto a potom zrazu z ničoho nič zástup nápadníkov. Akoby jeden nestačil.

Záchrana rytierom na bielom koni by bola príjemná, načo predstierať. Ale ja som chcela za partnera odjakživa skôr rovnocenného spolubojovníka, parťáka do môjho tímu (jednočlenného). S tým, že on pomôže mne, ja jemu, a obaja pomôžeme správnemu cieľu. Vieš, lebo zase mi nepripadá vo vzťahu adekvátne, keď sa žena ide pretrhnúť v práci na dobrej veci a jej „drahý“ má zatiaľ vyložené nohy. Jeden perfektný citát vraví, že láska nie je hľadieť jeden na druhého ale hľadieť spoločným smerom.

Vzdať to, ak sa nikto nenájde, tiež nie je dobré. Len si treba uvedomiť, že v jednočlennom tíme trvá dosahovanie cieľov oveľa dlhšie ako v dvojčlennom a niektoré ciele ani nie je pre jednu osobu možné dosiahnuť. To nie je fňukanie, ale fakt, že niektoré zážitky a hodnoty sú vám bez partnera nedostupné. Aj ako jednotlivec má človek vždy na čom pracovať, aby zlepšil svoj život a dosahoval svoje ciele, no nedá sa poprieť, že má zúžené pole pôsobnosti.

Identifikácia, to je trochu iná a taktiež zložitá téma. Neustále trapi otázka: prečo sa ľudia tak ľahko identifikujú s knižnými hrdinami, ktorých klady nemajú? Dokonca mám o tom pripravený aj článok, ktorý som mienila ponúknuť istému portálu, no portál medzičasom zrušil prijímanie článkov (to je tak, keď človek pridlho pracuje na korektúrach) a tak ho asi časom dám sem.

Ja mám zase pocit, že v realite je panenstvo hlboko podceňované. Láska v manželstve – mnohé z týchto párov z bodu 6 vznikli ako vynútené manželstvá a tá romantická linka bola o tom, že láska sa u nich vyvinula až časom a potom došlo nepriazňou osudu k odlúčeniu tých manželov, atď. Že vekový rozdiel nie je až taký podstatný, s tým súhlasím. O tom je vlastne aj Nula kelvinov, že vek je len číslo. Skôr si myslím, že v tých pároch z bodu 6 je ten vekový rozdiel medzi ním a ňou veľký len preto, aby to vyzeralo rádoby prirodzene a uveriteľne. On, aby mohol byť skúsený, musel zvádzať kvantá žien po celé roky, takže musí byť starší. Ona, aby mohla byť panna a súčasne krásna, musí byť mladá, lebo krásne ženy vraj muži rýchlo zbavujú panenstva.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.