header image

 
 

Si mŕtvy, tak sa podľa toho správaj!

Zdroj: Pixabay

Pre začiatok musím povedať, že nechcem zľahčovať tému smrti ako takej. Dobre viem, čo smrť v skutočnosti je. Už v dávnej minulosti hlboko a deštruktívne zasiahla do môjho života. No keď budem písať o umieraní literárnych postáv, chctiac-nechtiac sa mi tlačia pod klávesy samé ironické poznámky. Smrť, podobne ako láska, sú totiž najsilnejšie knižné motívy, a preto sa v nich už dávno zrodilo toľko a takých hlúpych klišé, že majú úplne opačný efekt ako očakávané dojatie.

Moje vlastné skúsenosti s vraždením (áno, bavíme sa stále o literatúre) sú bohaté. Spravila som si menšie štatistiky. A zistila som, že postáv, skutočných postáv, ktoré majú meno, pobiehajú aspoň po jednej scéne, vieme, že naisto zomreli, aj na čo zomreli, som vo svojich dielach zabila najmenej 32. Ak pridáme ešte úmrtia v paralelných vesmíroch a neaktuálnych časových líniách, toto číslo bude oveľa väčšie. Spôsoby smrti sú rozličné (najčastejšie sú v klesajúcom poradí vražda, explózia a samovražda), ale držím sa pri nich istých pravidiel. Pokiaľ nejde o samovraždy a nesmierne riskantné akcie, najradšej mám zabitie z čista jasna a bez predsmrtných kecov. Moji hrdinovia vypustia pred skonom maximálne slovko-dve. Ostatne, čo viac by stihli pri takých stratách krvi alebo rozpadajúcich sa strojoch, v ktorých sedia…? Prijateľnejšie je, keď ďalšie emócie v čitateľovi produkujú až pozostalí, ktorí budú smútiť, smútiť a smútiť…

A čo je zlé na spôsoboch literárnej smrti, ktoré neuznávam? Poďme si to rozobrať.

Klišé 1: Predsmrtné vykeciavanie

Úplne najviac zo všetkého nenávidím, ak smrteľne zranená či chorá postava vedie dlhé patetické reči. Sem spadajú vyznania lásky, prosby prítomnej o starostlivosť o ďalšie osoby/zvieratá/ciele a reprodukované pochopenia životných právd. Okrem strašnej otrepanosti mi to nedáva ani žiadny logický zmysel.

V žiadnej beletrii som nenašla vysvetlenie, kde postava berie tú istotu, že to už nerozchodí. Prečo si je taká istá, že udrela jej posledná hodinka. Teda mimo prípadov, že jej chýba polka tela alebo ide na popravisko. Veď skúsenosť s umieraním zatiaľ nemá, že? Nebolo by fajn občas toto klišé obrátiť a po srdcervúcom rozlúčení nechať postavu žiť?

Ak ale aj budeme vychádzať z predpokladu, že umierajúci skutočne vidia nejakého anjela mávajúceho transparentom UŽ JE FAKT PO TEBE, stále neviem, kde na tie predsmrtné litánie berú sily. Povedzme, že postava je smrteľne ranená. Kvôli tomu za a) stratila veľa krvi a mozog je prvé, čo prestáva pri nedostatku krvi poriadne pracovať – viď mdloby. Ak postava nie je hotová ihneď, oveľa pravdepodobnejšie je, že bude pri umieraní v bezvedomí a nie v klišé klasike – hlava jasná, vedomie plné a okamžite po odrecitovaní slzotvornej hlášky nadobro odkväcne. Bohužiaľ, bezvedomie ťažko ranenej postavy v klišéovitých príbehoch väčšinou indikuje jej záchranu.

A za b), to musí asi fakt bolieť, však? Mne stačí bolesť z vŕtania do zubu, aby som nebola schopná formulácie a vyjadrovania žiadnych hlbokých myšlienok a nahradila ich sústavným jačaním. Predpokladajme, že knižný hrdina musí byť zo silnejšieho cesta než ja, lenže na druhej strane je tu aj väčšie zranenie než diera v zube. Napriek tomu nepozorujeme žiadne slzy, stonanie, krik, len patetické kydy, u ktorých sa umieranie prejavuje maximálne prerušeniami pomlčkami a trojbodkami. Sorry, neverím.

Klišé 2: Krovie padá okamžite, hlavní až po predsmrtnom vykecaní

Najviac ma to irituje v bojových scénach. Záporňácke „křoví“ padá ako podťaté po jednom údere, ale keď konečne dôjde aj na nejakého významného hrdinu, nielenže mu treba zhruba trikrát toľko striel než záporňáckym komparzistom (zdravím, Boromir), ale ešte bude mať dosť času na prednesenie pár srdcervúcich kecov. Fuj, fakt hnusné klišé. Áno, má literárnu logiku, že čím dlhšie postava obsmŕdala v príbehu, s tým väčšou slávou musí odísť. Ale životnú logiku to nemá žiadnu. Iste, román nemá byť ako život – nepravdepodobná smrť z čista jasna nemá byť metla na nepohodlné postavy. Ale na druhej strane, prečo musia všetci klaďasi umierať tak príšerne literárne a odlišne od krovia? Prečo ich smrť, aj keď je kompozične skvele umiestnená a zdôvodnená, nemôže v sebe niesť aspoň omrvinku skutočnosti?

Klišé 3: Smrť? To rozchodím.

Zdá sa, že niektorí autori sa ľakajú takého drastického činu ako vraždy postavy a chcú to silou-mocou zmierniť. Iní si zase myslia, že jej návratom zo záhrobia nadoja z čitateľa novú porciu sĺz. No ja väčšinou nemám oživenia rada. Ani v prípadoch, kedy som postavu mala rada. Spock mal pekne zostať v truhle na planéte Genesis. Aj Gandalf mal po boji s Balrogom podľa mňa zatrepať bačkorami definitívne. Prečo? Lebo ak čitatelia vidia, že hlavné postavy (samozrejme, vždy sú to len hlavné, kto by sa namáhal s komparzistami, že) smrť rozchodia, opadne akýkoľvek strach o ne a tým aj napätie z príbehu. Keď môže raz, môže znova alebo môže aj niekto iný. Kto by sa teda o ne bál?

A keď sa hrdina už silou-mocou musí vrátiť, prečo vždy v dokonale presnej alebo lepšej podobe ako pred smrťou? Áno, je pár opačných príbehov na zombie spôsob, kedy to už nie je on, klaďas, kedy si aj milovaní príbuzní začnú želať, aby radšej zostal na onom svete. Ale prečo nie niečo medzi tým? Niečo, kde by sa nevrátil ani ako dokonalé pokračovanie svojho predsmrtného života, ani ako čisté zlo? Toto je diera v príbehoch o smrti a výzva pre autorov, akého neklišéovitého námetu sa môžu chopiť. Z tohto dôvodu som vítala znovuoživenie Catelyn v Búrke mečov, bola som zvedavá, nakoľko duševne pozmenená sa vrátila. Žiaľ, viac sme sa o tom z existujúcich kníh nedozvedeli a čo horšie, nebolo to vraj ani v seriáli a preto to asi nebude významné.

A ešte lepšie by bolo, keby sa objavovali náznaky, že postava obživne, čo by v pozostalých vzbudilo nádeje (ako v Orfeovi ohľadom Eurydiky) a potom… nič. Ostane tuhá. To mi pripadá ako vydarenejšia hra s emóciami, vyžmýkanie čitateľovho smútku za postavou do poslednej kvapky. Ale kde mimo Orfea (a mojich príbehov) sa také niečo stalo? Neviem…

Klišé 4: Privítajte môjho vševediaceho ducha

Ako podvodné obchádzanie smrti mi pripadá aj to, keď sa po oplakaní postavy zrazu s úsmevom zjaví ako duch či nejaká iná nová životná forma, ktorá bude pyskovať. Teda, pardon, oblažovať svojich preživších priateľov z druhého sveta životnými múdrami a radami. Prečo každému posmrtne vzrastie IQ minimálne o sto bodov? To fakt musia z neba všetko vedieť? A fakt musia v nebi byť? O to vďačnejšia som za osvieženia, napríklad v románe Desivá symetria, kde je postava po smrti ešte zmätenejšia než pred ňou.

Zmúdrenie v súvislosti so smrťou je klišé všeobecne. A ďalšie klišé je neostať potichu ležať v hrobe, aby sme my čitatelia spolu s pozostalými mohli smútok naozaj precítiť. Áno, oživenie je strašný doják. Ale zotrvávam v názore, že ešte väčším dojákom je prosté… neoživenie. Na oživené postavy a postavy komunikujúce zo záhrobia sa mi neraz chce skríknuť: „Si mŕtvy, tak sa podľa toho správaj!“

Klišé 5: Nemáte telo? Nie som mŕtvy!

Ak postava spadne do priepasti, pričom ju pozostalí nevidia rozplácnutú na dne, je jasné, koľká bije. Hrdina sa drží koreňa pod skalným previsom alebo mu niekto na dno naukladal matrace (najčastejšie vodné). Tak či tak, zistenie, že postava v skutočnosti ani neumrela, je rovnako otravné ako jej návrat zo záhrobia. Nenájdenie tela smeruje k tomuto scenáru tak často, že kvôli tomu nemôžem postavu poriadne oplakať ani v prípadoch, kedy umrela naozaj a nenávratne. A obzvlášť krikľavé sú takéto vaše úmysly v súčinnosti s faktormi, že a) nijaký významný klaďas pred ňou neumrel a b) telá záporňákov sa povaľujú v dosahu. Vtedy je nad slnko jasnejšie, že vašou schémou je neskriviť klaďasom ani vlas na hlave a hrdina sa pripravuje na veľký comeback. Palec dole za takú otrepanosť.

Klišé 6: Zajtra ma zrazí vlak.

Predzvesť smrti? Ďalšie nie. Ak to nehrá poriadnu a dobre zdôvodnenú úlohu v deji, je to rovnako nezmyselné ako predsmrtné výlevy. Pokiaľ nemá postava 80+ a prinajmenšom rakovinu, pripadá mi tušenie neplánovanej smrti ako s prepáčením blbosť. A ak je to tušenie spôsobené nadprirodzenými prvkami, tak je to zase klišé. Verím, že drvivá väčšina reálnych ľudí nevie dňa ani hodiny. Tak prečo toľko postáv áno?

Klišé 7: Idem umrieť za druhých? Jupí!

Už som o tom raz písala v článku o nesympatických postavách. Ale ide o natoľko významnú vec, že trochu opakovania nezaškodí. Viete, pripadá mi naozaj veľmi trápne, ak postava ide na dobrovoľnú smrť bez strachu, hnevu a ľútosti. Nehovoríme o postavách v hlbokej depresii a o postavách nevyliečiteľne ranených či chorých. (Takýchto sebaobetovaných postáv mám zopár vo svojich dielach aj ja. Ale vždy to boli postavy, ktorým sa nechcelo žiť tak či tak!). Hovoríme o postavách mladých, zdravých a evidentne zrodených autorovými idealizovanými predstavami o sebaobete, lebo ak by vznikli, ako my všetci, evolúciou, takéto pohnútky k samovražde by z nich vytriasla ako úplne prvé.

A evolúcia sem, evolúcia tam, stačí sa rozhliadnuť naokolo. Na tú nesmiernu aroganciu a egocentrizmus v realite. Na to, koľko ľudí vám neodpovie na mail ani jediným riadkom, aby si náhodou neukrojil zo svojho vzácneho životného času. A v knihe si zrazu ide dobrovoľne ukrojiť všetok čas a nemá s tým vôbec nijaký problém? Áno, kniha je v nohom iná než život, no realita jej dodáva korenie. Takže prosím trochu strachu, trochu nerozhodnosti, trochu sebaľútosti. Trochu „nie, nenechávajte ma tu zomrieť! Musíme, inak nás tá príšera zabije všetkých!“ namiesto otrepane trápneho „utekajte, mňa tu nechajte zomrieť! Nie, nenecháme!“.

 

Záver? Ak chcete, aby čitatelia preciťovali o vaše postavy skutočný strach, aspoň jednu z nich obetujte. Ale nie červené tričko, s ktorým sme sa zoznámili len o dva odstavce vyššie a ktorého jedinou dejovou úlohou je byť na odstrel. Nie kamarátovej babičky susedy pratetu z druhého kolena. Nie niekoho, kto bol mŕtvy už pred začatím deja, hoci by ho aj po celý zvyšok knihy oplakávali. Ale niekoho, kto bol významný. Kto behal po nejednej scéne. Ku komu si čitatelia mohli utvoriť vzťah. Zabite ho nenávratne, bez prirodzených či nadprirodzených obživnutí.

Ale neprežeňte to. Ak budete killovať jedného významného hrdinu za druhým, môže sa stať, že čitateľove emócie sa otupia a on už si prestane vytvárať k postavám vzťah. Veď načo, keď onedlho skončia šesť stôp pod zemou? A týka sa to aj prípadov, kedy máte viacero generácií, ktoré umierajú pekne pomaly starobou. Neupozorňujte na márnosť a zbytočnosť života a nesnažte sa kopírovať charaktery rodičov do ich detí. Lebo tak budú pôsobiť len ako jednoliate žito určené… na kosenie.

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 4     Upozornenie: 1

Autor tuleň So jún 26th 2021 at 7:41 pm  

„pripadá mi naozaj veľmi trápne, ak postava ide na dobrovoľnú smrť bez strachu, hnevu a ľútosti“
hm, máme veľmi dobre dokumentované dobrovoľné smrtky na východnom fronte počas útoku na ZSSR, a aj to, ako to Adolfa iritovalo
a aj hlášku veliteľa vojenskej nemocnice v MT počas Povstania, keď ich už obsadzovali Nemci a personál panikáril, či ich nepostrieľajú: „V takom prípade to budem mať do 15 min za sebou.“
trochu to spolu súvisí – kto tak trochu vie, čo ho +/- čaká a je s tým zrovnaný, tak si zráta, že je lepšie, ak z jednotky jeden tú zhodenú predprseň zaľahne a ostatní sa krytí ním dostanú do bezpečia, ako keď tam skončia zranení alebo mŕtvi viacerí, na vojne sa v rámci výcviku z vojcla nejaké „ja“ vymlátieva a nahrádza zodpovednosťou za tím a mimochodom, vojcel v akcii naozaj býva zdravo nasratý
strach tam je, samozrejme, ale to je len jeden prvok v rovnici (a v reále sa o tom nevykecáva, býva to niečo ako „pokračujte, ja sa o to postarám“) – platí staré dobré „mať strach je normálne, ale nemá ma čo ochromovať a zbavovať kontroly“
[za mladi som robil war correspondenta v Juhoslávii a dieru v stehne po guľke plus pár iných šrámov ako následok som si doniesol]

Autor Martin5 Ut jún 29th 2021 at 1:12 pm  

Iste, ale to „Hurá“ tam asi nebude (iba ak na dodanie odvahy) a ani žiadne vykecávanie. Jednak na to nie je čas, a ak nerozhodne/nekoná rýchlo, tak by si to ešte mohol rozmyslieť.
—–
Samozrejme môžu byť aj vygumovaní fanatici, tí ale obvykle nebudú medzi kladnými postavami.

Autor tuleň St jún 30th 2021 at 11:10 pm  

Presne, hurá je tam na navodenie nálady. Asi ako keď vzpierač zařve predtým, ako začne ťahať. V karate tomu hovoríme kiai. Frcne trochu adrenalínu do obehu.
No a samozrejme, pregumovanie je realita. Akurát funguje presne opačne, ako si myslia podjogurti, čo hovoria dôstojníkom gumy :D dôstojník už je aj na nejaké myslenie, mužstvo nemá čo myslieť (ono to pri útoku napr. proti dobre zastrieľanému guľometnému hniezdu nie je príliš zdravé, resp. zdravé to možno je, ale problém je, že niekto to urobiť musí). Vypatlanie prebieha počas prijímača a základného výcviku a to, čo vidíš vo filmoch na túto tému, je v zásade pravda. Akurát že netreba Full Metal Jacket brať ako aktualitu – už asi 20 rokov sa ani v najagresívnejšej krajine nemôže drill sergeant vojcla dotknúť.

Autor Martin5 Ut júl 6th 2021 at 10:10 am  

ZVS som absolvoval na Ministerstve Obrany, takže dôstojníkov som stretol v celej škále vrátane generálov a s viacerými som pracoval. Našli sa aj rozhľadení a inteligentní, ale aj blbí a vyložene vygumovaní (aj medzi vyššími šaržami). Čo sa mužstva týka, tak to bolo prevažne Ok až na jedného-dvoch. Iné to mali šagatkári (čestná/prezidentská stráž), tam ich gumovali hodne. Samozrejme to sme boli záklaďáci (a už pár rokov pred zrušením), medzi tými čo si to sami vyberú ako kariéru ich asi bude viac.

Karate som dlhé roky cvičil a chvíľu robil i trénera. Popravde kiai väčšina ľudí používala len na predpísaných miestach (katy a pod.). Napr. počas zápasu som sa s tým stretol veľmi zriedkavo. A nespomínam si veľmi ani že by som to videl v TV (K1 a pod.). Výdych s úderom je jedna vec, ale kričať do toho asi zbytočne odoberá energiu. Nebol som však na Okinawe, možno pri tradičnom (nie športovom) to používajú viac. A asi aj keď sa sekajú dosky a pod.

By BLOG 13 – S humorom to (zatiaľ) ide najlepšie – Martinus Cena Fantázie Pi sep 11th 2020 at 9:04 am  

[…] patetické predsmrtné reči. Čo je, mimochodom (bez tej absurdnosti z prepichnutým srdcom), aj veľké klišé. A potom, už druhýkrát sa stretávam v poviedkach s názorom, že bežné, nečarovné […]

 


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.