header image

 
 

Pieseň ľadu a ohňa – obzretie sa za ságou

Dočítané, strávené a pridávam sa k zástupom fanúšikov dychtivo očakávajúcich vydanie šiesteho dielu. Zároveň som sa odhodlala na súhrnné zhodnotenie prvých piatich. Vo väčšine ohľadom som zrejme objavila Ameriku a v podobné postrehy nájdete aj v iných recenziách, ale aj tak mi to stojí za spísanie.

Predstavte si atmosféru stredovekej romantickej fikcie s jej typickými archetypmi: udatnými rytiermi skladajúcimi prísahy, patetickými na život a na smrť zamilovanými pannami, významnými rodmi, čo musia mať pokračovateľov za každú cenu, nevinnými deťmi, ktorým sa, ako viete, určite nič zlého nestane, veštbami, čo sa určite splnia, a klasickými záporňákmi černejšími než noc. Predstavte si, že čítate takúto knihu s pocitom, že toto už poznáte, viete, ako to bude ďalej prebiehať… lenže postupne zistíte, že všetko je inak. Nestíhate si pretierať oči. Posvätné prísahy sa neplnia, životné lásky happyendom nekončia, významné postavy sú rozdrvené na prach, vyvolení umierajú skôr než naplnia svoje predurčené poslanie, záporňáci zrazu ani zďaleka nie sú úplne záporní a kto tento masaker prežije, ten musí z naivných ideálov vytriezvieť. Čo na to poviete?

Ja poviem – super! Milujem prekvapujúce knihy, knihy vychádzajúce zo zaužívaných schém a vyjazdených koľají. Pieseň ľadu a ohňa dokonca vychádza z tých koľají natoľko, až vo mne ako v čitateľovi obnovila prianie, aby sa aspoň v niečom k tým koľajam autor späť priblížil a sem-tam doprial postavám aj trochu šťastia. Čo je u mňa ojedinelé – čítala som mnoho kníh, kde som mala pocit, že ich rozmaznaní ufňukaní hlavní hrdinovia si žiadny happyend nezaslúžia. U G. R. R. Martina je to iné. Autor sa vyvražďovaním svojich postáv stal známy. Kladných postáv. Sympatických postáv. Mladých postáv. Zdá sa, že kto má v Martinových knihách po tridsiatke, ten si už požil akurát dosť a je zrelý na odstrel. Nešetrí však ani deti – ak nie zabiť, tak aspoň doživotne zmrzačiť. A teenageri, tá najpočetnejšia a najnezničiteľnejšia knižná veková skupina? Tí sa aj v Martinových knihách vyskytujú hodne, to však jeho knihy do kategórií komerčných knižiek pre „mladých dospelých“ nezaraďuje. U neho totiž nejde o žiadnych neohrozených a neomylných záchrancov sveta či aspoň istého okruhu ľudí. Naopak, sú podaní realisticky ako mladí, neskúsení ľudia, na ramenách ktorých sa ocitá neprimeraná ťarcha. Robia aj hlúpe, nezrelé rozhodnutia a tvrdo za ne platia. Ich prvé lásky tiež nekončia usmokleným happyendom, ale dávajú im drsné lekcie do života – pokiaľ vôbec žijú dosť dlho na to, aby tie lekcie zužitkovali.

A o čom je vlastne samotný príbeh? Sme vo svete, v ktorom bojujú o moc nad fiktívnym kontinentom – Západozemou – tieto tri najvýznamnejšie rody: Starkovia, Lannisterovia a Targaryenovia. Problém je v tom, že hoci to tak spočiatku nevyzerá, všetky tri bojujúce strany sú svojím spôsobom dobré. Aj keď sa v nich nájdu nejakí odpudzujúci predstavitelia, tí si moc neudržia. A kvôli ich sympatickým zástupcom má čitateľ chuť držať im palce – a tu naráža na dilemu. Komu fandiť, keď víťazom môže byť len jedna strana na úkor ďalších dvoch? Zdá sa však, že všetky rody majú spoločného nepriateľa – záhadné zlo, ktorého príchod sa každým dňom blíži (hoci do skončenia piatej knihy sa ešte stále nepriblížilo). Príbeh však neustále prekvapuje tým, aké sú v ňom dobro a zlo relatívne pojmy. A hoci sa tajomné zlo prichádzajúce zo severu stále javí ako absolútne, jediná nadprirodzená sila, ktorá sa mu mieni postaviť – červený boh R´hllor – tiež nepôsobí ako veľmi príjemná bytosť…

Pieseň ľadu a ohňa je vťahujúca. Niežeby vťahovanie do deja nebolo povinnosťou každej dobrej knihy, no pri fantasy je to ešte dôležitejšie ako inde. Tam buď autorov svet prijmete a zžijete sa s ním, alebo ho skrátka neprijmete, ako sa mi to stalo napr. pri Eragornovi a ďalších – ale v takom prípade nie je čo riešiť (a čítať). Vťahovanie Martinovou ságou vyzdvihujem tiež preto, že v posledných rokoch ma skutočne intenzívne vťahovalo len veľmi málo kníh. Bolo len zopár postáv, ku ktorým som sa pri čítaní naozaj nasťahovala, len málo hrdinov, o ktorých osudy som sa naozaj živo zaujímala, rozmýšľala, špekulovala a striehla na každý kúsoček novej informácie. Veľa kníh som prečítala spôsobom – zíde z očí, zíde z mysle. Tu sa však vtiahnutie podarilo a pri celej ságe mi to vydržalo. Už len za to si zaslúži môj obdiv.

Pre autorov ság je však ťažké udržať si rovnakú úroveň pri každej knihe. To som žiaľ pozorovala aj tu. Najlepší bol prvý diel, druhý a tretí mu kráčali tesne v pätách, no od štvrtého sa dianie oproti prvým dielom dosť zredukovalo a spolu s päťkou trpia určitou rozvláčnosťou. Aby som to zhrnula, v prvých troch dieloch je to samé dianie a akcie, ale v ďalších dvoch (preživší) už len prevažne spomínajú a rozmýšľajú nad tým, čo sa stalo predtým. To samo osebe nie je nič zlé, veď sa vyhlasujem za milovníka dynamického ničnediania a neznášam postavy, ktorým udalosti po zídení z očí zídu aj z mysle – ktoré nemajú spomienky, nemajú pocity a udalosti ich nijako neovplyvňujú. A atmosféru, vykreslenie prostredia, samozrejme treba tiež. Jediné, čo mi v posledných dvoch knihách chýbalo, bol k tomu premýšľaniu a atmosfére kúsok akcie, dejový posun, ktorý sme v prvej knihe mali v každej kapitole. A tak sa priznám, že som sa čoraz častejšie uchyľovala k listovaniu, kde už prichádza nejaký zlom či zaujímavá dejová línia, hoci po ukojení zvedavosti som sa vrátila späť a prečítala poctivo všetko, čo ležalo medzi miestom, kde som prestala, a očakávanou scénou.

Stále však ide o najlepšiu historickú fantasy, akú som kedy čítala, a pre mňa jednoznačne aj o knihu (knihy) roka 2014.



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 2     Upozornenia: 0

Autor Mroks Ne nov 8th 2015 at 8:07 am  

V 2009 som stál pred problémom, čo dobrého „rozčítať“ a najlepšie, aby toho bolo „viac“ (nech mi to nejakú dobu vydrží). Na http://www.legie.info/serie mi podla do oka „Písen-ledu-a-ohne“ a bolo to vynikajúce čítanie, lenže potom nasledovalo dvojročné čakanie na pokračovanie (neznalosť angličtiny => som odkázaný len na preklady). A zase ďalšie čakanie …
Keď vezmem do úvahy, že to píše od 1996, tak mám obavu, či sa mu to podarí dopísať a som veľmi zvedavý ako celé uzavrie iba v „dvoch“ ďalších dieloch, keď mi niekedy pripadá iba ako predohra z boja so zlom spoza „Zdi“ ( … o ktorom stále skoro nič nevieme).
… dokonca už aj sfilmovaný seriál je miestami ďalej, ako kniha …

Autor Adhara Po nov 9th 2015 at 12:27 pm  

Tiež mám obavy ohľadom dokončenia – aj keď ani tak nie v zmysle či vôbec, ale skôr v zmysle, či to nestratí úroveň (čomu posledné dva diely nasvedčovali). Tiež sa čudujem, že si môže dovoliť takéto dlhé pauzy medzi dielmi, veď čím neskôr ďalší diel vyjde, tým menej čitateľov bude mať, lebo mnohí už na predošlé aj zabudnú a vôbec, pokračovanie pre nich nebude po dlhej dobe také „žhavé“. Ak si k tomu pridáme, že je od nich závislý ešte aj seriál, fakt sa čudujem, že to Martinovi dovolia. :-)


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.