header image

 
 

Vydajte sa na jesenné putovanie so Spoločenstvom prsteňa

Čím som staršia, tým menej sa ku knihám vraciam opakovane. Kým v puberte som takmer všetky knihy čítala stále dookola do omrzenia, dnes už je na tomto zozname len Harry Potter… a Spoločenstvo prsteňa. Naposledy som sa k nemu vrátila pri príležitosti prvého čítania Hobita, vďaka čomu sa na odvolávky na Hobita dívam novým pohľadom. Predtým som zvykla Spoločenstvo prsteňa vziať do rúk v jeseni na navodenie krásnej jesennej atmosféry, ktorá je tam silná i napriek tomu, že o sfarbených stromoch tam skoro niet ani zmienky.

Atmosféra. To je to, čo Spoločenstvo prsteňa najlepšie vystihuje. Zvyšné dva diely som už ani zďaleka nečítala toľkokrát, pretože sa tam už nestretávame s takými pestrými prostrediami ani civilizáciami fiktívneho svetadiela Stredozem, ale s ťaživou atmosférou (blížiaceho sa) Mordoru. No putovanie severnou častou Stredozeme je príjemné, precítené a melancholické. Stredozem je upadajúci svet. Dobre už bolo, všetko významné sa odohralo, a hoci je objektívne Vojna o prsteň možno jedna z najväčších udalostí v dejinách, aj tak máme pocit, že leží len v tieni histórie veľkých osobností a prosperujúcich ríš. Navyše z náznakov cítime, že ak sa aj podarí zlo poraziť, Stredozem už aj tak nikdy nebude to, čo predtým. Tieto náznaky sa nám potvrdia pred koncom, keď postavy vstúpia do najkrajšej stredozemskej ríše Lothórien a jej Pani im vysvetlí, že ríša Lothórienu má svoje dni spočítané, nech už ústredný boj dopadne akokoľvek.

Treba vôbec predstavovať dej? Táto kniha je notoricky známa, aj vďaka filmu, ktorý výnimočne nie je horší ako kniha, no ani lepší. Je skrátka iný. Aj dejovo. Preto ak poznáte len film, nečudujte sa, o čom to tu rozprávam.

Hlavnou postavou je hobit Frodo, zástupca národa milých, malých, dobráckych a domácich bytostí. Hobiti nie sú veľmi dobrodružne založení, no Frodo chctiac-nechtiac do dobrodružstva musí ísť, pretože sa dozvie, že prsteň, ktorý mu prenechal jeho adoptívny strýko Bilbo, je tou najmocnejšou vecou v Stredozemi. A tiež najtemnejšou. Frodo ho musí zničiť na jedinom mieste, kde sa zničiť dá – v Hore osudu v temnej ríši Mordor. Smola, že tam zároveň sídli aj jeho úhlavný nepriateľ Sauron, ktorý by sa získaním Prsteňa stal pánom všetkých čarodejných prsteňov, cez ne ich majiteľov, a postupne aj celej Stredozeme. Na získanie Prsteňa Sauron vyslal svojich najtemnejších služobníkov, deviatich Čiernych jazdcov. S Frodom však v tomto dieli putuje a pomáha mu postupne čoraz viac dobrých bytostí, od jeho priateľov hobitov, cez vznešených ľudí, až po čarodejníka, elfa a trpaslíka. Počas púte rozličnými prostrediami podobne ako v Hobitovi sa na striedačku stretávajú s dobrými a zlými bytosťami, oddych a pohoda sa striedajú s utrpením a vypätím síl. Podrobne (aj so spoilermi) si môžete obsah preštudovať v článku o tejto knihe, ktorý som napísala na Wikipédiu.

Tolkienov svet kedysi začínajúci autori fantastiky húfne napodobňovali. Čo bolo dobre – je naozaj prototypom uveriteľného a komplexného sveta. Za každým miestom stojí história, za každým činom kultúra danej rasy bytostí, či už ide o hobitov, trpaslíkov, elfov alebo ľudí. Všetko a každý tam má okrem hlavného mena aspoň dve ďalšie, ako to (ho) volali rozličné národy v rozličných dobách. Všetkého (a všetkých) je tam naozaj veľa, čo silne podčiarkuje uveriteľnosť tohto sveta, hoci sa v ňom čitateľ trochu stráca. Názvy sú krásne a lahodne znejúce, aj tie, čo sú preložené do slovenčiny. Geografia je prepracovaná a opisy sugestívne. Neraz mi nejaká scenéria z reálneho sveta pripomenula niečo z Pána prsteňov. V Adršpašských skalách som objavila ríšu Moriu, kremnická kalvária je zase celá Vetristá (aj s vetrom).

Dnes je už pre autorov vzorom skôr G. R. R. Martin. Aj jeho svet je veľmi komplexný a hmýriaci sa bezpočtom postáv, rovnako ako Spoločenstvo prsteňa (a podobne ako v Martinovi, aj v Tolkienovi z nich nadpolovičnú väčšinu do filmu vyškrtali), lenže Martinova Západozem je napriek rovnakému stredovekému duchu akási modernejšia. Alebo prízemnejšia. Martinov svet ovláda sex a prízemné pudy. V Tolkienovom, zrejme aj vďaka dobe, v ktorej vznikal, nič také nenájdeme. Je vznešený, plný cností a údivu. S ľudskou špinou známou z Martina, sa nestretneme ani len v tých negatívnejších postavách. Celý Pán prsteňov je zároveň úplne asexuálny. Aj láska je tam zriedkavá, skôr náznaková a úplne bez vášne. Za celú trilógiu som napočítala, ak si dobre pamätám, len jeden suchý bozk. Veď s kým by sa vôbec vzťahy tvorili, keď sa tam nevyskytujú takmer nijaké bytosti ženského pohlavia (LGBT, samozrejme, tiež nájdeme len v Martinovom svete). Najvýraznejšia ženská postava v prvej polovici Spoločenstva prsteňa (z filmu tak ako mnoho iných vyškrtnutá) je Frodova stará nepríjemná príbuzná Lobelia. V druhej polovici sa zase stretneme s mocnou elfkou Galadriel, ktorá však dejovo tiež veľa vody nenamúti. Čože prosím? Elfka Arwen? Nuž, ako sa posmešne vyjadril jeden čitateľ, v knihe je Arwen spomenutá skôr ako poznámka pod čiarou. Nie je akčná a sotva ju vôbec uvidíme. Frodo neskončí v náručí žiadnej krásky, ako to býva pri iných hlavných hrdinoch zvykom, a rovnako ako jeho strýko sa nikdy neožení. Na škodu to však príbehu nie je.

Čo je mu však na škodu, je prakticky žiadna akcia. Pritom ja som čitateľ, ktorý z priveľa akcie bolestne kňučí. Milujem dynamické ničnedianie, krásne svety, kde môžem spokojne existovať bez toho, aby sa na mňa každú chvíľu niečo rútilo. Lenže detaily Tolkienovho sveta, hoci samé osebe veľmi zaujímavé, nie sú až tak zaujímavo podané. Kniha sa nečíta sama, štylistika je ťaživá. Navyše, všetkého veľa škodí. Aj atmosférického ničnerobenia. Prvý raz som Spoločenstvo prsteňa čítala niekedy v trinástich rokoch. Spomínam si, ako som už zúfalo túžila po nejakom dianí, útoku zlých síl, čomkoľvek. To sa mi pri nijakej inej knihe predtým nestalo. A keď na útok došlo, po prvý raz so zlovestnou vŕbou v Starolese, vôbec som to ako akciu nevnímala. Ani neskôr na Mohylových vrchoch, ani neskôr pri útoku Čiernych jazdcov. Okamihy diania boli jednak príliš krátke – jediný sek mečom a dosť, prišlo buď bezvedomie, alebo záchrana (alebo oboje naraz). Neboli ani nijako vygradované, sú písané bez napätia. Tempo textu sa v nich oproti zvyčajnému rozprávaniu vôbec nemenilo, neboli tam spomenuté fyziologické reakcie na strach, a ktovie čo ešte tomu chýbalo, aby som akciu vnímala ako akciu. Pritom opakujem ja rozhodne nie som fanúšik siahodlhých opisov boja a podobných záležitostí. Ale desiatky strán ničnediania, potom jediné mávnutie zbraňou a ďalšie desiatky strán ničnediania, hoci atmosférického, už bolo aj na mňa priveľa.

V tomto je film lepší, to mu musím uznať. Pár neakčných akcií z knihy zoškrtal a zvyšné poriadne zdramatizoval a zahustil, no neprehnal to s nimi. Zároveň má film tiež svoju atmosféru – nie totožnú s knihou Spoločenstvo prsteňa, ale aj tak dobrú. No v niektorých smeroch film príbeh ochudobnil. Nie, nie je mi ľúto za knižnou postavou Toma Bombadila, ktorý bol priveľmi divný a súčasne priveľmi mocný; taký deus ex machina na vyťahovanie hobitov z kaše. Ale tá ukrátená história, zachytenie úpadku, navštívené miesta a tak… Navyše, filmová trilógia z Froda spravila neschopného ťuťmáka, za ktorého musí všetko urobiť jeho oddaný priateľ Sam. Z knihy vychádza Frodo viac ako hrdina. Vyškrtli dva prípady, kedy zachránil život svojim priateľom. Nesfilmovalo sa (a zrejme ani nebolo možné nebolo sfilmovať) ani to, že statočne znášal aj zranenie utrpené Čiernym jazdcom. Na rozdiel od filmu ho sanitkou Arwen nepresunuli hneď do Vododolu, ale cestoval na poníkovi ešte niekoľko dní v bolestiach, pri ktorých však ani nemukol, a napokon sa ešte sám postavil Čiernym jazdcom.

Na druhej strane, vo filme som nebanovala za básničkami a pesničkami, ktorých je kniha plná. Dotvárajú síce vierohodnosť sveta, zvyšujú úctu pred autorom, ktorý je okrem prozaika aj poetom, ale pre nás, ktorí nemáme k poézii žiadny vzťah, je to neraz zbytočné zdržiavanie. Niektoré som aj preskakovala.

Skrátka, kniha Spoločenstvo prsteňa nemá veľa spoločného s filmom Spoločenstvo prsteňa ani v dobrom, ani v zlom zmysle. No i napriek frflaniu je v nej niečo mocné, čo ma ju po čase prinúti prečítať si ju znova a znova. Pre tvorcov vlastných svetov by to mala byť povinná jazda do majstrovského kúska, ktorý nepretrval náhodou. A to i napriek pomalosti a ťažkopádnosti štýlu.


  • Autor: J. R. R. Tolkien
  • Vydavateľstvo: Slovart
  • Počet strán: 456
  • Jazyk: slovenčina
  • ISBN: 80-7145-606-3
  • Dátum vydania: 2001

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 4     Upozornenia: 0

Autor Martin5 Ut sep 13th 2022 at 5:22 pm  

„nie je mi ľúto za knižnou postavou Toma Bombadila“ tak to mne hej a duel medzi ním a Sauronom by určite stál za to :-).
_______________
„oddaný priateľ Sam“ priznám sa, že najmä vo filme to pre mňa bol skôr otravný Sam, keby som mohol jednu postavu vyškrtnúť, bol by to on. Ale celkovo ma dejová línia Frodo+Sam (i keď to bolo až v neskorších častiach) zaujímala najmenej.
_______________
„nebanovala za básničkami a pesničkami“ tie som v knihe proste preskakoval.

Autor Adhara St sep 14th 2022 at 11:18 am  

Tak zase bez Sama by to Frodo nedal ani v knihe. A tie rozdielne preferencie… mňa zase nezaujal Gondor a tie vojensko-taktické reči, ani bitky. Odhliadnuc od toho, že túto tému celkovo nemám rada, Tolkien aj urputné boje poňal dosť neakčne.

Autor Ivana Nováková Ut sep 20th 2022 at 2:28 pm  

Trilogie je zřetelnou alegorií 2. světové války a upadajícího významu koloniální moci Velké Británie (dobře už bylo, ať už válka dopadne jakkoli, věk slávy se nevrátí).
Pána prstenů jsem poprvé četla v osmdesátých letech a naprosto mě uchvátil. Ano, v současné době jsem si vědoma zmíněných nedostatků, tehdy ovšem chybami nebyly. A když jsme u toho, Tolkien si celou ságu psal sám pro sebe, vydání se bránil zuby nehty. Obávám se, že by v žádném případě nekývl na prodej práv k televiznímu seriálu (jako Martin).
Je otázkou, jak by se mi to líbilo dnes. Jules Verne mě katastrofálně zklamal, možná by to s Tolkienem dopadlo stejně. Takže se k němu asi vracet nebudu, ačkoli jsem ho četla mockrát (tenkrát za husitů). Linie s Tomem Bombadilem se mi líbila a mrzelo mě, že ji ve filmu vyškrtli, naopak vášnivá láska mi scházela a jsem ráda, že Arwen získala v trilogii významnější postavení. Jo, posun vnímání filmového Froda jako zhýčkané koule na Samově noze, toho jsem si všimla až při nedávné diskusi na FB, protože v knize je to fakticky hrdina, tomu Jackson uškodil, o tom žádná.
Nepatří Pán prstenů v současné době náhodou k povinné četbě?

Autor Adhara St sep 21st 2022 at 11:56 am  

To mal Tolkien šťastie, drvivá väčšina autorov to má naopak – robia všetko pre to, aby ich vydali, a nič… popravde, autorov zmýšľajúcich opačne nechápem, ako som písala už v jednom starom príspevku.

Aj mňa väčšina kníh čítaných kedysi v detstve/puberte po opakovanom čítaní dnes sklame, takže to s niektorými ani radšej neskúšam. Ale existujú aj výnimky a toto je jedna z nich.

Neviem, v dnešnom povinnom čítaní sa nevyznám.


 

© 2014 – 2022 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.