header image

 
 

Aká je ideálna dĺžka knihy?

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 17. 2. 2011

Dlhé knihy sa vraj dnes nečítajú. Všetci chcú len rýchlu akciu, prudké zmeny, niečo, čo udrží pozornosť unudených členov konzumnej spoločnosti zaplavených všakovakými inými možnosťami rozptýlenia. Nad týmito tvrdeniami ja zostávam len v nemom úžase, pretože ja dlhé knihy MILUJEM! Nie je však dlhá kniha ako dlhá kniha. Poďme pekne od začiatku:

Áno, všetci sme sa s tým už aspoň raz stretli – s knihou, ktorú by sa podľa nášho názoru patrilo zostrihať aspoň o polovicu. Väčšinou kvôli siahodlhým opisom, úvahám, čo nemajú konca, alebo príliš dlhým a ničím neokoreneným nájazdom do tajov histórie, politiky, vedy a ďalších podobných odborov, ktoré – ak pre ne čitateľ nie je práve fanatik – menia román na náučnú literatúru. Síce populárno-náučnú, ale stále je to len náučná literatúra, čiže žáner, ktorý nám duševné sily vysáva namiesto toho, aby ich dopĺňal. Rozhodne však netvrdím, že tam takéto veci vôbec nepatria. Väčšinou sú veľmi prínosné pre dej či celkovú atmosféru (inak by ich stopol už redaktor vo vydavateľstve), no sú zle podané. A výsledok je jednoznačný – zdĺhavá kniha, ktorou sa prehrýzame namáhavo s odporom často aj celé mesiace.

Lenže ja poznám aj opačný extrém, ktorý je len o málinko lepší. A tým je príliš prudké, vysvetlenia a popisy postrádajúce, striedanie scén a postáv. Čitateľ sa cíti ako uprostred orkánu, v ktorom sa okolo neho niečo prelietava a on nevie čo, kde, kam a prečo to letí. Extrémom sú knihy, kde autor zrejme pre zrýchlenie deja zabúda, že by tam malo byť aj niečo ako súvislosti. Absolútna väčšina kníh (podľa mojej mienky) s prirýchlym tempom síce súvislosti má, ale rýchle tempo unavuje. „Však nechaj tých chudákov chvíľu oddýchnuť!“ kričím v duchu na autora, ktorý ženie svoje postavy bez prestávky z jedného dobrodružstva do druhého. Takéto knihy sú pre mňa nielen únavné, ale aj veľmi nepresvedčivé: jednak je krajne nepravdepodobné, aby sa dialo toľko dôležitých vecí v takom rýchlom slede, jednak by to už tie postavy fyzicky a psychicky nevládali a nestíhali a napokon, aj a tým spojené prerody zmýšľania postáv v priebehu pár hodín či nanajvýš dní mi pripadajú absurdné (vrátane formovania vzťahov aj toho najčastejšieho románového – vzniku lásky). Na každé prostredie potrebujem čas, aby som sa s ním mohla stotožniť, aby sa mi mohlo zapáčiť.

Sú však aj iné extrémy: romány zahŕňajúce pridlhé časové obdobie. Na samotnom dlhom období by nebolo nič zlé, ale mám pocit, že často je riešené nie práve najšťastnejšou formou. Život postáv obsahuje len niekoľko dramatických scén, ktoré sú opísané veľmi podrobne. A medzi nimi sú týždne, mesiace až roky, kedy sa nič nedialo a ktorých opis autor odbije jedným, maximálne niekoľkými odstavcami. Najhorší variant je ten, keď udalosti sú v knihe na dvoch kopách oddelených jedným dlhým časovým obdobím, počas ktorého sa nič nedialo. Takto sa napríklad s obľubou rieši tehotenstvo – autor venuje pozornosť len počatiu a pôrodu a medzitým sa dialo len veľmi málo, respektíve nič.

Ja však nechcem vidieť postavy ani ako zvliekajúci s hmyz, ktorý je už po pár hodinách úplne odlišný od larvy, ktorou bol predtým, ani ako zopár náhodných fotiek z albumu – vidíte len pár okamihov života postavy, ale nič medzi tým. Ja chcem sledovať, ako sa postava vyvíja, chcem sledovať dej, ktorý je náležite dlhý ale zároveň spojitý. Možno sa budete čudovať, ale mojimi najobľúbenejšími časťami románov nie sú oblasti bohaté na nečakané zvraty a dramatické udalosti, ale časti, v ktorých sa „dynamicky nič nedeje“. Dej sa vyvíja len pozvoľna, ale ani náhodou nie nudne. Postava vykonáva každodenné rutinné činnosti a občas je to prešpikované nejakou scénou pomáhajúcou dotvoriť atmosféru, ale väčšinou bez zásadného významu. Pravda, scény zo zásadným významom sú viac než potrebné, ale nie je ich veľa, sú rozptýlené po knihe rovnomerne a postavy majú po každej z nich čas si vydýchnuť, zotaviť sa, dlho o dramatickej scéne rozmýšľať a tak postupne (a presvedčivo!) vykonávať zmeny v svojom myslení, budovať vzťahy a podobne. Niet nad dobré popisy pomaly sa vyvíjajúceho príbehu s presvedčivou atmosférou a pomaly sa odkrývajúcimi tajomstvami, ktoré sú prešpikované dotvárajúcimi scénami s dialógmi. Sú to knihy, na ktoré sa každý večer teším, ako si v posteli prečítam ďalšiu kapitolu, ale zároveň ma nedržia tak, aby som sa od nich nemohla odtrhnúť a venovať sa povinnostiam. Je úplne normálne a správne, ak sa pred koncom udalosti trochu nakopia a zahustia, tempo sa zrýchli a posledné stránky ma držia až do polnoci. Na začiatku knihy však niečo také neočakávam.

Myslím, že základom dobrého príbehu je rovnomernosť. Čo platí v malej škále, musí platiť aj vo veľkej. Medzi najzákladnejšie štylistické pravidlá platí, aby ste neopakovali slová – ak potrebujete opakovane spomínať jednu a tú istú vec, rovnomerne používajte na jej označenie synonymá. Jedno slovo pôsobí na hromade rušivo, ale v pravidelných vzdialenostiach od seba harmonicky. A presne tak je to aj s ďalšími prvkami. Dialógy by sa mali pravidelne striedať s popismi, časti s rýchlejším dejom s časťami s pomalším dejom, dramatické udalosti s ničnedianím. Samozrejme, že to nie je ani nemôže byť úplne presné – nemôžeme od autora chcieť, aby sa dôležité veci stávali v románe vždy v pondelok o pol piatej, ale to je už na zručnosti autora, aby nerovnomerné časové úseky pôsobili rovnomerne. Pokiaľ sú však tie úseky až extrémne nerovnomerné, už ani autorova zručnosť nezabráni tomu, aby to na mňa pôsobilo zlým dojmom. Samozrejme, zriedkavé situácie typu postava je v kóme alebo postava je zmrazená na palube kozmickej lode, sa nerátajú. Všimli ste si, že aj megaúspešný Harry Potter je písaný týmto (pre mňa) nadmieru vyhovujúcim štýlom? Čo ale nie je nijaký absolútny dôkaz správnosti mojej teórie, lebo megabestsellermi sú napríklad aj knihy Dana Browna. A tie sú napísané v pre mňa neprijateľnom príliš rýchlom tempe.

Takže to možno aspoň približne vyjadriť aj číselne: dobrý tristostranový román by podľa mňa nemal zahŕňať časové obdobie kratšie ako týždeň. Za ideálnu dĺžku deja pre päťstostranový román považujem štyri mesiace až rok. Môže to byť aj kratšie, povedzme mesiac, ale v tom mesiaci potom treba dobre popísať takmer všetko. Pod pojmom dĺžka deja sa myslí dĺžka hlavnej dejovej línie, bez retrospektív.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 2     Upozornenia: 0

Autor Veronika Valent Pi jún 24th 2016 at 3:25 pm  

Ahoj, Adhara, tuším si aj prečítam niečo z Tvojich rád. Teda ak môžem. Keďže som napísala nejaké romány, rada by som vedela, či hovoríš o nomostranách. Každopádne sú dlhé cca 300 a zahŕňajú dlhšie časové obdobie ako týždeň- :-) Jeden dokonca necelý rok. Teším sa na zaujímavé čítanie.

Autor Adhara Pi jún 24th 2016 at 5:28 pm  

Jasné, že môžeš, na to je to tu. :-) A budem rada, ak pošleš aj ďalšie odozvy. Čo sa týka tých strán týka – myslela som také priemerné knižné strany, z ktorých každá je o kúsok viac než jedna normostrana.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.