Zdroj: Pixabay
Zhruba do svojich šestnástich rokov som si myslela, že spisovateľ napíše dielo v (takmer) presne takej istej podobe, v akej je vydané. Potom som ale začala písať romány sama a zistila som, že ani pri najlepšej snahe to rovno na definitívku zvládnuť neviem. A ešte dlhšie mi trvalo, kým som zistila, že nutnosť úprav nie je iba moja osobná neschopnosť, ale bežná prax. A najdlhšie zo všetkého mi trvalo naučiť sa aspoň trochu tie správne úpravy robiť.
Asi to už viete, ale pre istotu zhrniem, čo vlastne rozumieme pod úpravami diela. Ide o tento okruh zmien:
- Prepis: náhrada nejakej časti textu iným textom približne rovnakej dĺžky.
- Zmena slovosledu: vymení sa poradie niektorých slov, výnimočne aj celých viet, za účelom zvýšenia zrozumiteľnosti textu. Alebo skrátka preto, aby znel lepšie.
- Škrtanie: najobľúbenejšia úprava redaktorov a najmenej obľúbená úprava autorov. Asi vás neprekvapí, že sa pri nej časť textu odstráni. Často je nutné spojiť škrtanie s prepisom okolitého, výnimočne aj vzdialenejšieho zostávajúceho textu.
- Dopisovanie: opak škrtania. Dopĺňanie textu, pričom zväčša je opäť potrebné prepísať nejaký text v okolí dopĺňanej časti.
- Opravy gramatiky: väčšinou sa robia spolu s vyššie zmienenými štylistickými úpravami, týmto sa však venujem v osobitnom článku.
Ale ako zistiť, ktorú z týchto úprav ako použiť na ktorú časť textu? To už je oveľa tvrdší oriešok.
Vrátim sa k histórii toho, ako som ku korektúram dospela ja. Samotný ten pojem mi nebol neznámy. Už na základnej škole náš nútili písať dve verzie slohu – koncept a čistopis, pričom koncept sme museli upravovať. Nikto sa nás však nepokúšal zasvätiť do umenia, ako rozoznať, akú úpravu kam aplikovať. Dostali sme tak zo dve biedne štylistické rady (nemať pridlhé vety a neopakovať slová) a zvyšok bol na našej intuícii. Tá ale nezapracovala ani v mojom prípade, ani v prípade mojich spolužiakov. Niektorí z nich to riešili šalamúnsky – do konceptu vložili zámerné chyby, aby mali pred čistopisom čo opravovať. Tým povinná výučba ohľadom korektúr skončila.
Keď som v sedemnástich rokoch dokončila svoj prvý románový rukopis, cítila som, že to nie je celkom ono. Nie je to to, čo som chcela vyjadriť. Nevedela som však, ako to napraviť. Nanajvýš som hmlisto tušila, ktoré časti textu sú horšie a ktoré lepšie. Ale vylepšiť tie horšie som naozaj – napriek obrovskej túžbe to urobiť – nebola schopná.
A tak som napísala ďalší románový rukopis. Potom som sa vrátila k prvému a pokúsila som sa v ňom o svoje prvé korektúry, hoci stále bez šajny, ako na ne. Pri prvopise som proste niečo skúsila a netrafila sa. Pri „korektúrach“ som skúsila namiesto horších častí textu napísať to isté inak. Ale je jasné, že šancu trafiť sa som ani po druhom výstrele naslepo nemala veľkú. Tie dve štylistické rady zo základky som si pritom neustále omieľala. Ale zďaleka nedostačovali na to, aby sa môj text výrazne zlepšil.
Okrem toho som bola po vytlačení oboch rukopisov veľmi prekvapená, koľko je v nich preklepov. A hoci som ich opravovala, v novších vytlačených verziách sa objavovali také hromady chýb, akoby som ani nič neopravovala. Najväčší účinok mojich prvých korektúr teda spočíval v gramatických opravách. A práve preklepy ma presvedčili, že rukopis si po sebe čítať a upravovať treba.
V nasledujúcich rokoch som chrlila ďalšie rukopisy. Popri čoraz dôkladnejších gramatických korektúrach sa vo mne veľmi pomaličky vyvíjal cit aj pre aké-také korektúry štylistické. Tento pokrok však napredoval strašne pomaly a moje prvé štylistické korektúry boli naozaj drobné.
Veľký skok v mojej schopnosti korigovať prišiel až po rovných siedmich rokoch písania. Vtedy sa súbežne udiali dve veci: po prvýkrát som na internete narazila na obšírnejšie informácie, čo je ako dobré upraviť, a súčasne mi redaktorka upravovala môj piaty rukopis – prvý súci na vydanie. Hoci s množstvom jej zásahov som v prvej chvíli nesúhlasila a s niektorými nesúhlasím dodnes, zároveň ma to aj veľa naučilo. Zistila som napríklad, že škrtanie nie je iba čisté zlo, aký slovosled je chybný a ako podávať informácie jasnejšie a súčasne stručnejšie. Stala som sa schopnou korigovať – už nie iba v priemere jednu vetu z celej strany svojho rukopisu, ale dve vety z každých troch! No to sa stalo až po stovkách strán môjho textu skorigovaných inou osobou. Ktovie, či by sa mi taký pokrok podarilo dosiahnuť aj bez redaktorky, len čisto za pomoci teórie. Neklesajte však na duchu, ak ste nepublikovaní autori a osobná redaktorka je pre vás zatiaľ nedosiahnutou métou. Takéto redakčné zásahy dokážu robiť aj niektorí schopní, sčítaní a skúsení čitatelia. S trochou šťastia ich nájdete na živých literárnych serveroch.
Ďalšie cesty, ako zvýšiť svoju schopnosť svoj text správne upraviť:
- Nechať ho odstáť. Čím dlhšie, tým viac chýb v ňom uvidíte.
- Čítať rady a návody. Ale veľa, rozličných zdrojov, a podrobných, nie iba tých, čo píšu o neopakovaní slov. Nevyhýbajte sa ani konkrétnym príkladom, mnohé rady totiž bez nich vyznievajú ťažko pochopiteľne a abstraktne. Ak vám neprekáža čeština, zdarma ich na internete nájdete dosť.
- Prečítať si text nahlas. Toto som osobne nikdy neskúšala, no iní to spomínajú často, takže stojí za to túto metódu aspoň spomenúť.
- Ak sa vám nepodarí ukecať na korektúry svojho textu nijakého usilovného amatérskeho redaktora z literárneho servera, všímajte si aspoň, aké komentáre píšu druhým. Čítajte ich analýzy, úpravy a najmä zdôvodnenia úprav v cudzích textoch.
Po výraznom pokroku v korektúrach sa na pár rokov pre mňa korektúry stali dokonca najobľúbenejšiou časťou tvorby diela. V čom som, ako som sa dozvedela, medzi inými autormi exot. Mne sa ale skrátka páčilo, ako sa po každej, aj malej úprave stával môj text čoraz lepším. Ak v sebe nájdete takúto záľubu tiež, urobili ste veľký krok k úspechu.
Napísať odpoveď