Image by Gerd Altmann from Pixabay
Hoci od základnej školy som chcela byť spisovateľkou, nikdy som ani len neuvažovala o tom, že by som sa prihlásila na nejaký kurz tvorivého písania. Čítala som a počúvala veľa rád o písaní na internete, keď však došlo na cvičenia – ľubovoľné cvičenia – vždy som ich ignorovala. Písania na zadanie jednoducho nepraktizujem. Prečo?
Vyplýva to z absolútne odlišného a nezaraditeľného spôsobu mojej tvorby. Najmä ranej tvorby. Ako som už niekde spomínala, postupne sa to „unormálňuje“, ale v začiatkoch som tvorila nesmierne divným spôsobom. Nemala som nijaké vážne ambície písať príbehy. Až do chvíle, keď sa mi zrazu z ničoho nič začali pred očami zjavovať úryvky z neexistujúcich kníh. Nie scény z filmov. Úryvky. Napísané na papieri, ktorý som videla len ja. Bola som schopná rozoznať aj odtieň papiera, font, kurzívu a umiestnenie čísla strany, také ostré bývali tie vízie. A text, ktorý na nich stál, mi pripadal absolútne dokonalý. Hotový. Vždy, vždy ma veľmi zaujal a chytil. Neboli to ale v drvivej väčšine prípadov začiatky príbehov. Tie úryvky pochádzali odkiaľsi od stredu. Nepoznala som kontext. Nepotrebovala som ho. Slová boli tak hlboko pôsobivé, že ma nadchli aj bez toho.
Čo s tým? Zapísať, samozrejme! Teda, skôr prepísať. Lenže nastal obrovský problém. Hoci sa mi úryvok dal čítať opakovane počas obdobia, kým bol v mojej hlave, v momente, ako som z neho napísala prvé písmeno, som ho prakticky zabudla! A to, čo zo mňa na papier vyliezlo, bolo príšerne zlé. Z extrémne dobrej vízie v hlave som sa dostala k extrémne zlému výsledku. Je to, ako keby ste spadli z mrakodrapu… do priepasti. Prepad kvality o 200 %. Dodnes tomu nerozumiem. Je to vec, o ktorej sa nikde nehovorí a nepíše. Maximálne sa naznačuje, že by tým mohli trpieť aj niektorí iní autori, ale nikdy nie v takom neuveriteľne obrovskom rozsahu ako ja. Teórií som na to spriadala neúrekom. Moja najnovšia znie, že som atypický dysgrafik. Naznačujú to aj moje mučivé začiatky učenia sa písať a nesmierne škaredé písmo. No aj tak, to by bolo šialené, však? Dysgrafička spisovateľkou!
No ale späť k tomu, prečo nemám rada cvičenia. Aj keď – nie je to z doterajšieho už jasné? Áno, ako pubertiačka som videla, že mám naozaj veľké problémy s písaním a že potrebujem pomoc. Ale ako by mi mohli pomôcť cvičenia? Načo mi je učiť sa charakterizovať postavy a vymýšľať dialógy? Postavy, dialógy, to všetko v tých úryvkoch už bolo hotové a dobré! Ja som nepotrebovala naučiť sa vytvoriť ten úryvok – ja som potrebovala odstrániť tú nesmierne čudnú prekážku, ktorá bránila jej písaniu! Ja som už mala text hotový! Dobre, jeden úryvok nie je, samozrejme, hotový text, ale keď som sa po rokoch márnych pokusov naučila nepísať a čakať, tak sa mi z tých úryvkov začali skladať kompletné romány. Všetko v nich fungovalo: dejová stavba, postavy, zápletky, štylistika. Nefungovalo len ich prenesenie na papier.
Keď som sa dokopala ku kompletnému zápisu, navzdory tomu, že pod mojím perom (rozumej prstami na klávesnici) vznikal namiesto krásneho románu jeho veľmi slabý odvar, po dopísaní som naň postupne nasadila techniky tvorivého písania, aby som z toho odvaru opäť vytvorila niečo použiteľné. Naučila som sa, čo si treba v texte všímať, čo ho kazí, čo funguje. A vďaka tomu sa mi podarilo tie knižky po rokoch dobrúsiť do slušného stavu. Ale nikdy nie do takého dobrého, ako boli ich nehmotné originály. Sú to ich neveľmi vydarené plagiáty. Majú rovnaké nápady a myšlienky, odlišné niektoré drobnosti a úplne iná je štylistika (len tie najviac mega-giga-hyper dobré vety som si zapamätala a preniesla na papier v podstate v pôvodnej podobe, ale ich počet v celom románe sa dal spočítať na prstoch oboch rúk). O odstránení tej divnej mentálnej bariéry totiž vôbec žiadna príručka tvorivého písania nikdy nič nehovorila. Stalo sa jedine to, že s pribúdajúcimi stovkami zapísaných strán postupne slabla, ale stále je prítomná vo vysokej intenzite. Kvôli nej písanie stále neznášam. Okrem toho, že mi ničí kvalitu textu, totiž vytvára aj mučivé telesné a duševné pocity. Možno ničí kvalitu textu práve tým, že vytvára tie mučivé telesné aj duševné pocity. Skúste pútavo písať, ak vás pritom niekto škrtí!
A neslúžili by mi literárne cvičenia aspoň na urýchlenie odbúravania bariéry cvikom? Nie. Moje úryvky totiž nikdy, ale fakt že nikdy neprichádzajú na rozkaz. Ani na prosbu. Koľkokrát som túžila vedieť, ako ten príbeh pokračuje alebo čo sa stalo predtým, no múza si dávala na čas a v lepšom prípade mi poslala ďalšie state po rokoch. V horšom nikdy.
Ak príde nejaký príbeh na rozkaz, tak už v mojej hlave je slabý. Síce tvárny, nevytlačený na imaginárnom papieri, ale ako tvarujem, tak tvarujem, nič geniálne z neho nevytvarujem. Čím viac mám nad textom vedomej kontroly, tým je výsledok väčšia bieda. Darmo naň nasadím všetky naučené techniky tvorivého písania. Nikdy nie je ani zlomkom taký dobrý ako tie úryvky, čo mi chodili vtedy, keď som o teórii tvorivého písania nevedela vôbec nič. Vznikne z toho iba sloh. Sloh mentálnu bariéru pri zapisovaní nemá. Ani ju nepotrebuje. Je veľmi slabý aj bez nej. Načo mi je sloh? Moje celoživotné skúsenosti s písaním ukázali, že človek sa naučí písať texty určitého druhu len tým, že píše texty toho druhu. Medzižánrovo je prenos skúseností veľmi slabý až zanedbateľný. Preto som obrovský skeptik ohľadom medzi lektormi tak populárneho tvrdenia, že písaním poviedok sa človek pripravuje na písanie románu. Nie. Písanie románov sa dá naučiť len písaním románov. A písaním slohov sa dá naučiť iba ak písať lepšie slohy. No slohy za to úsilie nestoja.
Napísala som už takmer sto článkov o tvorivom písaní (nie všetky sú však verejné). A ani v jednom žiadne cvičenia autorom nedávam. Nevravím, že niekomu s diametrálne odlišným spôsobom písania by nepomohli. Ale iní lektori dávajú cvičení dosť, načo by som to robila aj ja? Ja sa zameriavam na veci, ktoré mi fungujú na základe vlastnej skúsenosti a ktorým verím.
Na druhej strane však… keď išlo výlučne o zábavu a neočakávalo sa od toho žiadne veľké umenie, kedysi som hrávala literárne hry. Naučili ma to v maminej strane rodiny, odkiaľ sa zjavne vzala literárna aj výtvarná časť mojej osobnosti. Často sme skúšali skladať príbeh len po jednej vete, ktorú sme hovorili na striedačku. Ešte lepšia bola hra, v ktorej sme napísali na papieriky rozličné slová, vylosovali sme si ich a museli sme napísať príbeh, ktorý obsahuje všetky tie slová. A v oboch prípadoch bola podmienka, že výsledný príbeh musí byť strašidelný, alebo aspoň mysteriózny či magický. Prirodzene, navzdory snahe bol výsledok skôr smiešny, keďže sme zámerne hádzali do žrebovania čo najbizarnejšie a najmenej hrôzu vzbudzujúcejšie slová. A aj pri príbehu o jednej vete sme si vzájomne robili prieky. Veď o tom boli tie hry – aby sme sa spoločne zasmiali. A to mi na nich chýba.
Pomohli mi tie hry v serióznom písaní? Nemôžem s čistým svedomím povedať, že nie. No stále som toho názoru, že keď v hlave vidím perfektný dialóg a riešim, ako ho dostať na papier s čo najmenšími stratami, na vymýšľanie cvičného dialógu medzi postavami zadanými vopred je už trochu neskoro.
Napísať odpoveď