Pozor, tento článok vyzrádza pointu knihy Druhá planéta!
Venuša. Zdroj: NASA/JPL-Caltech
Venuša mohla byť obývateľná oveľa dlhšie ako Mars. Tento záver, ktorý vedci publikovali až po vydaní Druhej planéty (a dlho, fakt dlho po jej napísaní) ma potešil. Ako naznačili aj niektorí čitatelia, realistickosť tohto románu sa tým prudko zvýšila. No navzdory tomu – bolo by reálne možné, aby aspoň rámcovo skutočne popisoval realitu?
Z antropologického hľadiska určite nie. Neviem veľa o ľudskej prehistórii, ale dosť na to, aby mi bolo jasné, že to hrubo nesedí s faktami, hoci som sa dej snažila našroubovať na nezodpovedané otázky ľudského pôvodu a starých civilizácií. A v sérii prerábok po napísaní prvej verzie som sa snažila tento aspekt ešte viac zreálniť. Som si však vedomá toho, že je priveľký výmysel.
Poďme sa teda pozrieť na druhé hľadisko, to planetárne, o ktorom viem špekulovať o čosi lepšie. Správa vedcov o dlhej obývateľnosti Venuše totiž počíta s tým, že druhá planéta stratila svoju obývateľnosť minimálne pred miliardou rokov. Kým podľa mojej knihy sa tak udialo nanajvýš zhruba pred 15 000 rokmi. To je o pekných pár rádov menej. Prečo ani ten najväčší optimizmus vedcov nesiaha až tak ďaleko ako moje fantázie?
Odpoveďou je Slnko. Venuša je len o tretinu bližšie k Slnku ako Zem, ale dostáva od neho na jednotku plochy dvakrát viac energie ako Zem. Lenže Slnko v minulosti žiarilo slabšie. Hviezdy jeho typu pomaly so stúpajúcim vekom zvyšujú svoj výkon. Mladú slnečnú sústavu zahrievalo o 15 % menej než dnešnú. Vo svetle tohto mi preto pripadá nanajvýš divné fantazírovať o dávnej obývateľnosti Marsu, ktorý je príliš zmrznutý na život ešte aj teraz, pri vyššom výkone Slnka. Zvláštne, že sa vedci viac nezamýšľajú nad tým, ako si pri slabom a vzdialenom Slnku udržal tekutú vodu, ktorá sa na jeho povrchu očividne vyskytovala. Kým u Venuše niet o čom.
Za hlavný faktor, prečo Venuša nemá vodu dnes, sa považuje jej supersilný skleníkový efekt. Mňa, práve kvôli Druhej planéte, dlho zaujímala odpoveď na otázku, aká by bola na nej teplota bez skleníkového efektu. Odpoveď som sa dozvedela len nedávno. Jej priemerná teplota by bola 46°C.
Priemerná teplota. To znamená celoročná (lebo Venuša ročné obdobia nemá) teplota na cca 45. rovnobežke, čiže na polceste od rovníka k pólom. Slovensko a Čechy sú cca na 49. rovnobežke. Takže keby Slovensko ležalo na analogickej rovnobežke Venuše, ktorá by nemala ani jedinú molekulu skleníkového plynu, mali by sme tu ako v lete v Egypte či v Las Vegas. Až na to, že takéto „leto“ by bolo celoročne. Je to (s modernými technológiami) prežiteľné, ale nijako príjemné. Všakáno, keďže v tomto lete pre skúsenosť s takouto páľavou nebolo treba jazdiť ani na iný kontinent, takmer prišla až k nám na Slovensko.
Pohorie Maxwell, bez oxidu uhličitého príjemné miesto na život na Venuši. Či? Autor snímky:
NASA/JPL
Je jasné, že rovníkový Venušin kontinent Afroditina zem, ktorá je polohou i geológiou analogická našej Afrike, by bol pre človeka neobývateľný. Mohli by na ňom, za predpokladu prístupu k vode, žiť iba extrémofily. Lenže Venuša, predpokladajúc zaplavenie väčšiny jej povrchu vodou tak ako na Zemi, by mala ešte dva kontinenty: Ištarinu zem a Ladinu zem. A tie sú – hurá – polárne! Oba póly Venuše by síce ležali pod morom, ale pobrežia zmienených svetadielov by boli k pólom blízko. Preto si myslím, že Ladinu Zem možno nazvať Venušskou Antarktídou. A Ištarina zem je navyše hornatá. Čnejú z nej vyššie vrchy ako Mount Everest. A teplota s nadmorskou výškou klesá. So zaľadnením aj v takýchto výškach to síce vidím skepticky, ale veruže občas v noci (aj keby noc mala normálnu dĺžku a nie Venušine dva mesiace) a na horách by nám podľa mňa mohlo byť chladno. A bežne by na oboch svetadieloch mohla panovať príjemná teplota. Ostatne, aj pri Druhej planéte som počítala s tým, že ľudstvo sa na Venuši vyvinulo ako na pomery svojej planéty chladnomilný druh.
Hm, lenže… ako by sme dosiahli, aby v atmosfére nebola ani molekula skleníkových plynov? Voda sa predsa odparuje pri každej teplote. A pri 46°C na 45°. rovnobežke, nevraviac o pomaly vode varu na rovníku, by sa odparovala veľmi intenzívne. A voda je skleníkový plyn, silný skleníkový plyn. Planéta sa nám teda naďalej prehrieva.
Alebo nie? Čo sa stane s vodnou parou stúpajúcou do čoraz väčších výšok? Napokon dosiahne rosný bod a skondenzuje. Vytvorí oblaky. Čím viac pary, tým viac oblakov. Možno by vytvorila globálnu neprerušovanú oblačnosť podobnú, ako na nej pozorujeme aj v skutočnosti, ale z priaznivejšej kvapaliny. A oblaky sú biele, čím výborne odrážajú slnečné žiarenie. Možno by sa atmosféra vďaka vode v určitom bode prestala prehrievať. Viac oblačnosti by kompenzovalo polohu bližšie k Slnku a pod oblakmi by mohol teplomilný život pekne fungovať nejako tak, ako si to predstavovali vedci do začiatku 20. storočia.
Lenže s oblakmi to nie je až také jednoduché. Podľa článku Oblaky a klíma od PhD Pribullovej, ktorý vyšiel v Kozmose 4/2026 nad tropickými a subtropickými oceánmi Zeme nízkych oblakov navzdory väčšiemu výparu ubúda. Inde ich pribúda, to áno, ale ich miznutie nad oceánmi je vraj spoluzodpovedné za ich súčasné extrémne teploty. A to sme len na Zemi, kde sú teploty omnoho nižšie než na Venuši. Navyše, ak aj oblaky zostanú zachované, so vzrastajúcou teplotou oslabne ich ochladzovací efekt. Prečo? Pretože oblaky nefungujú iba ako pasívny slnečník. Časť ich ochladzovacieho účinku spočíva v tom, že vrchná vrstva oblakov tvorená kryštálikmi ľadu sa topí na vodné kvapôčky, čo je proces absorbujúci veľké množstvo tepla. Ak sa ale v prehriatych oblakoch premení všetok ľad na vodu, o tento dôležitý dej sme prišli. Na druhej strane, zdá sa vraj, že táto zmena skupenstva oblakov zvyšuje ich odrazivosť voči slnečnému žiareniu. To však bude fungovať len po určitú hranicu.
Ale je tu ešte ďalší vplyv ľudskej činnosti. Znečistenie ovzdušia. Aerosóly, ktoré nie sú nič moc na dýchanie – ale tvorbe oblakov, paradoxne, pomáhajú! Vznikajú z nich kondenzačné jadrá, na ktorých sa vyzrážajú kvapôčky alebo ľad.
Bohužiaľ však stále nie sme na konci.
Červené more, najteplejšie more na Zemi. Mali by venušské moria podobnú teplotu?
Je tu predsa ešte oxid uhličitý. Ak chceme, aby rastliny rástli, potrebujeme CO2. Ak chceme, aby tam žili živočíchy, huby, mikróby a aj samotné eukaryotické rastliny, všetky tieto organizmy produkujú CO2. A Venuša má predsa aj sopečnú činnosť, ktorá chrlí toho neobľúbeného oxidu naozaj veľa. Takže máme v atmosfére ďalší skleníkový plyn, ktorý sa už nereguluje sám tak ako voda. Navyše atmosféru už nasýtila aj vodná para.
Spravme odhad. Na Zemi dvíhajú skleníkové plyny teplotu o 30 – 35°C. Ak by to tak bolo aj na Venuši, namiesto ešte ako-tak (pri dostatku pitnej vody) vydržateľných 46°C, biosauny a bylinkovej sauny, sme vyskočili s priemernou teplotou na 75 – 80°C. Prechod do fínskej sauny. Navyše parnej fínskej sauny.
No ale na póloch býva bežne aj o 50°C menej ako v miernom pásme. Takže aj keby sme odpísali drvivú väčšinu venušskej pevniny, stále zostávajú póly a vrcholce pohoria Maxwell, kde je dokonca až o 70°C nižšia teplota než je venušský priemer. Užívali by sme si vlahý, letný, nekonečný večer (nekonečný preto, že Slnko bude vďaka nesklonenej osi neustále na obzore), teplučké more. Aspoň tam by sa dalo letieť na dovolenku, nie?
Možno áno… ale nie nadlho.
Na rovníku sa nám totiž varí oceán, oblaky-neoblaky. Časť energie prepúšťajú a tá mení na paru ďalšiu a ďalšiu vodu. Parou presýtená atmosféra síce neprijíma ďalšiu paru veľmi ochotne a navyše stúpajúci atmosférický tlak zvyšuje teplotu varu vody, čím sa vyparovanie spomaľuje, lenže nezastavuje. Má to však aj odvrátenú stranu – so stúpajúcou teplotou stúpa aj teplota rosného bodu, nízke oblaky sa teda vyparujú, zrážky sa odparujú tiež. Oblaky tak budú vytláčané stále do vyšších výšok, to pozorujeme v dôsledku globálneho otepľovania aj na Zemi. Nie som si však istá, či sa napokon náhodou kvôli vysokej teplote nerozplynú úplne. Mimochodom, atmosféra v trópoch nie je nijako izolovaná od atmosféry na póloch, čiže pod vplyvom stúpajúceho tlaku by sa onen dusivý vlhký hustý vzduch natlačil aj do našich polárnych dovolenkových destinácií a ktovieako by pri tom ochladnúť nestihol.
Ale späť k pare vo venušských trópoch. Tá stúpa do vysokých vrstiev atmosféry, kde drobný zlomok percenta z nej čaká oveľa horší osud než kondenzácia na oblaky a návrat v podobe dažďa späť na povrch (alebo do mrakov, ak sa dažde v horúčavách vyparia ešte pred dosiahnutím povrchu). Ultrafialové žiarenie, ktoré je silné, lebo sme pri Slnku bližšie, ju rozloží na vodík a kyslík. Vodík zdúchne do vesmíru, čím planéta nezvratne prichádza o vodu. Vo vode sa ale rozpúšťa oxid uhličitý, ktorý by jednoduché morské organizmy naviazali do vápenca svojich schránok, lenže niet vody, niet organizmov. Dokonca ani anorganického viazania oxidu uhličitého do vápencov. Takže vody ubúda, oxidu uhličitého pribúda. Ani naše póly nezostanú dlho príjemné. Skončili sme tam, kde sme boli – na dnešnej pekelnej podobe Venuše s teplotou až desaťnásobku hodnoty, ktorú by mala úplne bez skleníkových plynov. A tu tiež vidíme odpoveď na otázku, či by sa Venuša dala teraformovať. Kým niekto niečo neurobí s množstvom dopadajúceho slnečného žiarenia na jej povrch, tak nie.
Venuša s najväčšou pravdepodobnosťou nepotrebovala ľudstvo, aby ju dostalo do jej neutešeného stavu. Ale Zem pri momentálnom žiarivom výkone Slnka ľudstvo na svoju skazu potrebuje. Chceme z nej mať Venušu skôr než by sa o to postaralo Slnko?
Napísať odpoveď