Aké je čakať na vydanie jednej knihy dvanásť rokov? Ako sa dá predpokladať, dosť frustrujúce. Aj z dôvodu čisto praktického – dnes som už (nielen) tematicky v písaní úplne inde ako počas stredoškolských štúdií. Ale nič nie je čiernobiele. Som aj rada, že rukopis vychádza až teraz, keď je v lepšom stave než kedykoľvek predtým. Dvanásť rokov čakania na svoju chvíľu totiž rozhodne nestrávil len zastrčený vo virtuálnom šuflíku, ako si možno ľudia nepíšuci knihy myslia.
A čo sa teda počas tej doby vlastne dialo? Už som napísala, kedy Druhá planéta vznikala, na základe čoho vznikala, a ako vznikala. Poďme sa teraz pozrieť na jej osud po zrode prvotnej verzie.
Prvotná eufória
Keď som začiatkom roku 2007 dopísala prvopis tohto románu, jeho dej bol so súčasným takmer totožný. Mal síce o dve väčšie scény a mnoho odsekov menej, ale na jeho smerovaní a myšlienke sa nič zásadné nezmenilo. To, ostatne, pri žiadnom mojom románe – píšem to len pre úplnosť, pretože tento rukopis mal na prípadnú zmenu až trikrát viac času ako predošlé najdlhšie čakajúce (Večnosť omylov a Úvod do teórie chaosu, oba po štyri roky).
A predsa by ste v jeho prvopise – dodnes odloženom aj v takmer pôvodnej podobe – našli s finálnou verziou totožnú nanajvýš jednu vetu zo piatich. Možno až zo šiestich. Nezmenil sa dej, zásadne sa však zmenilo podanie. Po stránke gramaticko-štylistickej to bola s prvopisom značná bieda. Aj vedomostne a logikou zaostával.
Ako devätnásťročná som si však takýchto nedostatkov ešte nebola vedomá. Naopak, nadúvala som sa hrdosťou. Bol to totiž môj najdlhší a relatívne najkvalitnejší beletristický text, aký som dovtedy spísala. Áno, nejasne som cítila, že to nie je celkom ono. Spomínané dve scény mi chýbali už vtedy – nenapísala som ich čisto z dôvodu, že som si na ne netrúfala. Ale na svoj vek a doterajšie literárne skúsenosti som to považovala za viac než dobré. Po dopísaní som si nechala týždeň na doladenie drobností (smiešne krátka doba, k čomu som ale dospela až časom), a príbeh išiel do mojej domáckej tlače a väzby. Stadiaľ a súčasne e-mailom putoval k prvým čitateľom. Niekoľko reakcií bolo príjemných. Iné, napríklad mojich rodičov, zase veľmi vlažné.
Pri nadšenom listovaní výtlačkami som našla ešte zopár preklepov. Zakaždým som ich v počítači opravila a spravidla nasledovala tlač „teraz už naozaj bezchybnej“ novšej verzie. Pritom, ako mi rokmi došlo, množstvo opravených zjavných chýb v rukopise v prvých mesiacoch jeho existencie bolo iba nepatrnou kvapkou v mori. Román sa okrem preklepov hmýril aj celkom vážnymi hrubicami.
Po pár mesiacoch sa rukopis ocitol takpovediac na mŕtvom bode. Trápilo ma mať doma už dva dokončené a súčasne k vydaniu absolútne nespejúce romány – no nevedela som, čo s nimi. Iba som sústavne ponúkala rukopis na čítanie ďalším ľuďom v nádeji, že niekto z nich, koho to osloví, sa bude poznať s nejakým vydavateľom. Nepoznal sa. Alebo ho len dostatočne neoslovil, ktohovie…
Prvé neúspechy
Čitatelia z okruhu známych sa ale postupne vyčerpali. Druhá planéta skončila v ústraní.
Medzitým ma pohlcovala práca na iných rukopisoch. Po ich dokončení však frustrácia z nevydania len rástla. Keď som v jeseni roku 2009 písala už piaty rukopis, pohár trpezlivosti nadobro pretiekol. Zo štyroch dokončených som vybrala práve Druhú planétu vďaka originalite jej myšlienok. Vytlačenú som ju rozposlala trom vydavateľstvám. Po pripomenutí sa prišla odpoveď iba od jedného z nich. Skúsila som ešte tri elektronicky. Tam odpovedali dve, ale rovnako beznádejne.
Koncom jari 2010 som už vedela, že Druhá planéta musí byť prepracovaná. Chýbali mi však k tomu schopnosti. A tak pokus o napísanie jej celkom novej tretej verzie (za druhú som považovala tú s opravou pár preklepov a zmenou hŕstky slovíčok) stroskotal. Preto som sa zamerala na snahu vydať radšej Nula kelvinov.
Na Druhú planétu som si znova spomenula v jeseni 2010. Vtedy som sa s ňou zapojila do Ceny Karla Čapka. Nad prihlásením tohto rukopisu do tejto literárnej súťaže som uvažovala už dlho. Čo bolo ale mrzuté, práve v roku, kedy som sa k tomu odhodlala, sa pre jeho kategóriu zúžil rozsah. Musela som ju teda preškrtať. Boli to pre mňa muky, pretože som vtedy ešte nevedela, ako sa škrtanie robí. Nebola som vycvičená vidieť vatu. A netušila som, že do naučenia sa tejto schopnosti mi chýba už iba zopár mesiacov. A tak som ju poslala pravopisne a štylisticky len nepatrne lepšiu ako pri jej zrode pred tri a pol rokmi, no súčasne dejovo okyptenú. Na výsledkovej listine sa zjavila v prvej polovici, ale ďaleko od výhry.
O rok som už však bola rada, že nevyhrala, a teda ju v tej podobe nezverejnili. V roku 2011 totiž moje spisovateľské remeslo po rokoch takmer stagnovania zažilo výrazný vzostup. Už som konečne vedela, ako rukopis nápadne zlepšiť.
Veľké prepracovania
V novembri 2012, po dokončení záležitostí okolo mojich troch obľúbenejších a prioritnejších rukopisov (dnes už všetkých vydaných), som sa teda pustila do veľkej prerábky Druhej planéty. Tá masívne zmenila stavbu samotných viet. Menili sa slovosledy, nahrádzali opakujúce sa a nevhodné pojmy, ubúdali zbytočné slovíčka… aj keď zďaleka nie všetky, ako som časom zistila. Miestami pribúdali alebo boli vymenené celé odstavce.
Nadšenie ma však po čase opustilo. Prestavbu tohto neveľkého románu som preto ukončila až o trištvrte roka neskôr. Sotva dokončenú tretiu verziu rukopisu som potom poslala istému mladému vydavateľstvu, ktoré si ho – ako prvé vôbec – celý prečítalo. Vyjadrilo sa o ňom pozitívne, no vydať ho chcelo len pod podmienkou neakceptovateľnej zmeny – a to zrušiť manželstvo Eda a Arlene, mojich obľúbených maskotov stanice. Dôvodom bolo, že vydavateľka požadovala zmeniť iskrenie medzi Glennom a Arlene v lásku. Ja som si spomenula na alternatívnu verziu, vtedy ešte nezapísanú, a poslala som jej návrh, ako by mohla byť ovca celá a vlk sýty – spraviť z trojice Ed, Arlene a Glenn ľúbostný trojuholník. To však riaditeľka bez odôvodnenia zamietla. Čo znamenalo ďalších sedem rokov čakania…
V rokoch 2013 a 2014 som knihu rozoslala novým testovacím čitateľom, ktorých som za tie roky spoznala. Vlastne možno povedať prvým testovacím čitateľom, lebo konečne mali okrem pochvál, alebo naopak zhodenia celého rukopisu, aj nejaké zapracovateľné pripomienky. Vďaka nim sa zrodila štvrtá verzia. Tá bola v ďalších rokoch ešte po troške opakovane redigovaná. Tieto zásahy však už boli len mierne, aj keď stále väčšie ako tých pár opráv v prvých rokoch po napísaní.
Po všetkých týchto zmenách a testovacích čítaniach som Druhú planétu v jeseni 2015 opäť opatrne začala ponúkať na vydanie. Najprv cez literárnu agentúru. Tá neprejavila žiadny záujem, ale priniesla aspoň posledného testovacieho čitateľa. Nasledujúci rok som skúsila až desať vydavateľstiev, z ktorých mi záporne odpovedalo päť a päť vôbec (po troch románových publikáciách!). Ani jedno z nich ju nečítalo. Až v roku 2018 došlo na starý dobrý Artis Omnis, na základe ktorého hodnotenia prišli moje posledné zásahy (najmä v poslednej pätine rukopisu) a redakčné zásahy (hlavne v troch štvrtinách rukopisu).
V mojom číslovaní je vydaná verzia tou šiestou. Predošlé romány boli vydané zhruba v tretej verzii.
Čo je po dvanástich rokoch lepšie?
Šiesta verzia a tucet rokov práce? Jeden by povedal, že to musí byť už dokonalé. Vycipkané do posledného detailu. Každé slovíčko, každá čiaročka je výsledok siahodlhých úvah. A predsa to nie je tak, aspoň nie všade. Aj pri finálnych korektúrach som nachádzala veci, ktoré rozhodne museli byť opravené a u ktorých je absolútnou záhadou, ako mohli byť toľkokrát prehliadnuté mnou samotnou aj všetkými čitateľmi. Príklad? V scéne zrazu prehovorí postava, ktorá tam dovtedy vôbec nebola. Iná zase najprv stojí napravo a o dve vety ďalej zase naľavo.
Čím to bude? Okrem paranormálnych teórií sú aj prízemnejšie možnosti. Za tých dvanásť rokov vývoja totiž existovali aj niekoľkomesačné etapy, v ktorých som na rukopise neupravila doslova ani čiarku. Ba medzi jeseňou 2010 a jeseňou 2012 bola tá etapa možno až dvojročná. Rozhodne preto nešlo o dvanásť rokov vylepšovacích prác. No aj v nečinnosti je práca, ako som už pred časom zistila.
Okrem samozrejmého veľkého posunu v gramatike a štylistike som napríklad zvýraznila charaktery postáv. V prvej verzii bol výrazný len mladý sangvinik Ed a jeho protiklad, starý hundroš Theakston. Teraz došlo k posilneniu charakterov ostatných, hoci mi je už teraz jasné, že pre… ehm… hromadu Theakstonov z radu čitateľov to stále nebude ono. Ale nemala som ani v úmysle charaktery preexponovať – chcem, aby Druhá planéta únosne, no predsa odrážala moje literárne obdobie, v ktorom bolo pre mňa dôležitejšie to, čo sa postavám deje, než aké sú.
Dialógom a scénam som sa snažila dať väčší šmrnc a uzavrieť ich tam, kde predtým vyprchávali do prázdna. Vložila som pár ďalších detailov pre atmosféru a hĺbku. Ďalej došlo na základe postupne získavaných poznatkov k zlepšeniu fyzikálnych a biologických vysvetlení, hoci opäť viem, že sa tým väčšine čitateľov asi nezavďačím. Zapracovala som napríklad svoje nové poznatky o Venuši, ktoré podporovali moju teóriu senzačného vysvetlenia jej tajomstiev, vysvetlila som mechanizmus účinku théta žiarenia aj umelej gravitácie. Začala som si tiež presnejšie predstavovať stanicu Veneru. Odstránila som zopár čitateľmi vytknutých konštrukčných nedostatkov na stanici, na skafandri na Venušu a na… ďalších zariadeniach, viac nenaspojlerujem. Aj založenie Zóny Druhej planéty ma trochu nakoplo dať dohromady a doladiť jej univerzum. Naostatok som dokonca rýchlo prečítala ešte odbornú knihu o pyramídach, aby tých pár slov venovaných im v knihe nebolo chybných.
Redaktorské úpravy tiež odstránili niekdajší autorský hlas, ktorý bol pre tento rukopis unikátny. Hlas oslovujúci z času na čas čitateľov na spôsob „vo vesmíre musíte byť pohotoví“ či rečníckymi otázkami typu „koľkí z vás by vedeli vyrobiť hriankovač“?. Je jeho vymazanie zlepšujúca alebo zhoršujúca úprava? Ktovie.
Už ale viem, že to dokonalé nie je a nikdy nebude. Určite mi bude veľa vecí vytýkaných. Možno preto, že už základná myšlienka príbehu sedí trošičku nakrivo (akokoľvek mi dodnes pripadá veľmi pozoruhodná). Ale zároveň chcem v knihe ponechať aspoň trošku tej pôvodnej iskry, s akou bola písaná. Lebo čo je staré, nemusí byť nutne len zlé…
Autor Peter Molnár St feb 19th 2020 at 1:39 pm
Tak, aspoň ja považujem odstránenie toho mentorsky znejúceho autorského hlasu skôr za pozitívum. Aj autor používa perspektívu „on/ona/ono povedali/urobili“, vstupovať do toho postrannými poznámkami k čitateľovi pôsobí skôr rušivo. V satiricky alebo inak komediálne ladenom diele by to mohlo byť vtipné, určité príležitostné búranie štvrtej steny, ale inak to pôsobí dosť silene. Kašírovane. V tomto ti redaktori z Artis Omnis poradili dobre.
V ďalšej oblasti si nie som až tak istý radami vydavateľov: Požiadavka na ľúbostný trojuholník
Ja neznášam ľúbostné trojuholníky. Nie, že by sa občas nediali aj v realite, ale v prózach sa to nimi len tak hmýri, až prehnane. Nemám ich v láske, ak dovolíš slovnú hračku. Minule som začal písať jednu sériu poviedok na pokračovanie, a keď tam trochu prišlo na romantický uhol, pokúsil som sa tam obrátiť celý koncept ľúbostného trojuholníka na hlavu. Odohráva sa to vo svete á la rané 20. storočie, a jednou z hlavných postáv je mladá dáma, ktorá ma bohužiaľ určité psychické problémy a traumy. Na jednej strane je milá a inteligentná, vľúdny človek, ale na druhej strane ju ťažia jej osobné bremená. Keď sa s ňou zblíži jeden jej nápadník, vzniká tam ľúbostný trojuholník medzi dvoma ľuďmi. Medzi dotyčným chlapíkom (ktorý je síce nedokonalý, ale úprimne mu záleží na dotyčnej), medzi jej stabilnejšími a vyzretejším stránkami, a medzi stránkami, ktoré jej naďalej spôsobujú citové/duševné problémy a bolesť. Myslím si, že takýto experiment dokáže priniesť zaujímavé výsledky oproti klasickému vzorcu „možno chce jeho, a možno jeho, on žiarli a žiali, pochytí sa s tým druhým, vládne medzi nimi napätie“, atď. Úprimne, vzhľadom na náturu ľúbostných trojuholníkov ako príbehovej konvencie je podľa mňa veľmi ťažké prísť s niečím novým. Potom je tu aj etický uhol. Unavuje ma čítať o tom, ako nejaká postava začne byť neverná tej druhej, len preto aby dáka tretia postava (spravidla protagonista/protagonistka) „dostala, čo chce“. Je to taká pochybná „mesidž“. Navyše dosť predvídateľná. Podobne ako finále niektorých príbehov, kde je ženská (prípadne mužská) postava vnímaná alebo vykresľovaná ako určitá „odmena“ pre ústredného hrdinu (príp. hrdinku). Viem, že prvky á la „červená knižnica“ sú často veľký ťahúň a často radi čítame príbehy plné citov (aj tragických), ale ľúbostné trojuholníky sú aspoň pre mňa veľmi ošúchaná konvencia. Dosť ma prekvapuje, že AO na prítomnosti takého trojuholníka dosť trvali.
Odbočka k skafandrom: Mňa osobne v science fiction najviac otravuje, ak má niekto osvetlené vnútro prilby (také klišé vo filmoch a prevzaté z filmov) alebo keď skafander nemá aspoň naznačené adekvátne kĺbovanie v oblasti pliec, lakťov a kolien. Primnoho skafandrov pôsobí ako pozemské šaty, pri ktorých ide končatiny ohýbať do hociktorého smeru. Vývoj sa síce nezastaví ani tu, ale aj o niekoľko desaťročí bude priemerný skafander stále relatívne ťažkopádnym „brnením“, plus systémy na podporu životných funkcií. Som dosť skeptický voči konceptom prehnane elegantných a pohodlných skafandrov – niektoré by neboli technicky nemožné, ale z hľadiska bezpečnosti by to v ich prípade asi dosť škrípalo… :-P
Čo sa venušského dejiska románu týka, viem si predstaviť, že skafandre pre povrchové EVA musia byť neskutočne odolné a robustné. Asi jediný raz, čo som niekoho videl behať vo fiktívnom skafandri po povrchu Venuše bolo v staršej britskej dokufikcii Voyage to the Planets. Spomínanému filmu slúžilo ku cti, že skafander bol dizajnom ozajstné „hebedo“ a prieskumník nemohol ostať na povrchu veľmi dlho. objavilo sa tam dokonca prirovnanie k bankovej lúpeži: „Musí sa dostať von, do niekoľkých minút chmatnúť potrebné vzorky, spraviť potrebné záznamy, zapichnúť vlajku a potom sa okamžite vrátiť do návratového modulu.“ Niečo na ten spôsob. (Odhliadnem od toho, že návratový modul bol možno stále prikrpatý na to, aby doletel naspäť až na orbitu, vzhľadom na tlak atmosféry a gravitáciu podobnú pozemskej. Aj silný motor s veľmi presným ťahom, á la „aerospike“, by to zvládol len veľmi ťažko.) Nepamätám, o ktorý film išlo, ale v jednom staršom, slabšom filme o výprave na Mars mali budúce skafandre veľmi pekne spracované kĺby na lakťoch. To som predtým aj potom videl v máloktorom filme, hoci v dotyčnom filme bolo veľa fyzikálnych a technických somariniek v mene dramatickosti.
Autor Peter Molnár St feb 19th 2020 at 1:44 pm
Mrzia ma tie preklepy („Ak autor používa…“) a trochu skorý odsek. :-p Musím si tie príspevky podrobnejšie kontrolovať.
Autor Adhara Št feb 20th 2020 at 10:28 am
Mne pripadal ten autorský hlas ako osvieženie v štýle. Mám rada, keď autori ukazujú od diela k dielu rozdielny štýl písania, lebo to dokazuje, že píšu tak ako píšu lebo chcú a nie preto, lebo je to jediný spôsob, akým písať vedia.
S tým ľúbostným trojuholníkom sme sa asi nepochopili. Nikto ho po mne nepožadoval. Zaviedla som ho sama a to len do alternatívnej verzie. Naopak, to prvé vydavateľstvo – čo nebolo Artis Omnis, ale nechcem ich tu nejako diskreditovať – bolo ZA ľúbostný príbeh, ale zároveň PROTI trojuholníku.
Tvoje pojatie ľúbostného trojuholníka znie zaujímavo. Ani ten môj vlastne nebol typický – muž, žena a jej nehynúca láska k mŕtvemu manželovi. Eticky z môjho pohľadu nebolo správne, že mala vzťah s druhým mužom, keď milovala mŕtveho manžela. Lenže keby mali moje postavy robiť výlučne to, čo je eticky správne, majú pole pôsobnosti značne zúžené. :-)
Neviem, či si Druhú planétu čítal, ale problematika skafandrov na agresívne venušské prostredie je tam spomenutá. Pre svoju mohutnosť museli skafandre pomáhať astronautom v pohybe elektromotormi. Inak aj v najbližšom prerábanom diele si na skafandre posvietim podrobnejšie. A ten dokumentárny film, čo spomínaš, uvádzam ako jeden z inšpirujúcich zdrojov.
Autor Peter Molnár Pi feb 21st 2020 at 6:53 am
S obmieňaním štýlu súhlasím. :-) Len neviem, či by trošku mentorsky znejúce pripoviedky čitateľom v tak dramatickom románe nezneli trošku humorne. Humor alebo úsmevnosť treba aj do smrteľne vážnych diel, takže by to určite nebola katastrofa, len by to možno pôsobilo zvláštne. :-)
Ďakujem za pochvalu, a zároveň ma mrzí, že som to trochu zle pochopil s tým postojom vydavateľstva. Áno, aj ten tvoj pokus o ľ. t. aspoň nešiel konvenčnejšou cestou, ale skúsil niečo zaujímavejšie. Postavy sú v hraničnej situácii, tak je ich správanie pomerne pochopiteľné. Vzhľadom na smrť manžela (a to, že nad celým svojským vzťahom visí ako pomyslená výčitka) je to dobrý zvrat aj pre charakterizáciu oboch zvyšných postáv. Myslím si, že ak niekto z toho vychádza negatívnejšie, aj napriek úprimnosti jeho citov, je to skôr Glenn. Ale opäť, hraničná situácia, svojrázne okolnosti… Z ľudského hľadiska je pochopiteľné, že si tí dvaja padnú do náručia alebo hľadajú útechu aspoň vo fyzickej intimite. No tú nepríjemnú atmosféru a pocity viny (najmä z Arleninej strany) tam je určite badať. (Mňa osobne však prekvapuje, že je tak mladá. V budúcnosti bude astronautika s ľuďmi pod 30 možno omnoho bežnejšia, ale čakal som, že Glenn je svojím vekom výnimkou a všetci ostatní majú 30+.)
Nechcem, aby to znelo vyčítavo, ale… Vzhľadom na to, že je posádka relatívne veľká na takú stanicu a sú natoľko izolovaní od zvyšku ľudstva, je trochu zvláštne, že majú iba jedinú ženskú členku posádky. Samozrejme, je vydatá, ale tu nejde ani tak o extrémne situácie, ako psychológiu izolovanej skupiny. Vo všeobecnosti izolovaným skupinám a ich súdržnosti pomáha, ak je v nich približná rovnováha pohlaví, alebo aspoň znížená nerovnováha. Aj muži aj ženy sa zdajú byť menej „na nože“, keď majú v nejakej skupine početnú paritu a dôjde k napätej alebo náročnej situácii, ktorú musia prekonať. Kým na ISS a pod. takéto krízy nie sú až taký problém, lebo Zem je stále poruke, na dohľad a kontakt je dosť promptný, na orbite úplne inej planéty je pocit zázemia úplne iný. Pri dlhodobej izolácii by v prevažne či čisto mužskej skupine, alebo v prevažne či čisto ženskej skupine podľa mňa skôr vybuchli vzájomne negatívne emócie a „skákanie si do vlasov“, ak by došlo ku vážnej kríze na palube, ktorá by naštrbila vzájomnú dôveru posádky. Chápem, že Venera je považovaná za tak trochu zahanbujúci projekt, do ktorého už vlády odmietajú poriadne investovať, ale ak sa tam predsa len unúvali vyslať ďalšiu výpravu, myslím si, že mohli myslieť aj na menej predvídateľné nehody a psychologické aspekty. Najotáznejší je tu podľa mňa Theakston: Všetci ostatní si zachovali relatívny pokoj a rozumnosť, aj za neskoršej ťažkej situácie a po niekoľkých úmrtiach v posádke, ale Theakston veľa vecí solídne spackal a dostal všetkých do vážneho ohrozenia. Z ostatných indícií je vidieť, že možno nebol práve v najlepšom stave, ak sa ako jediný na palube Venery nechal vyviesť z miery až takým spôsobom. A to beriem do úvahy aj fyziologické problémy ľudí v budúcom svete tohto románu, napr. tie chronické problémy s nespavosťou. Je jasné, že Theakston určite mal za svojou prítomnosťou v posádke aj nejaký ten lobing, vzhľadom na pozíciu senátora, ale predsa len… Ak sa depeše posádky dostali na Zem aj po tej vážnej nehode, a bolo z nich jasné, čo Theakston pomohol spôsobiť, musel z toho byť minimálne škandál.
Pomocné elektromotory v skafandroch rozhodne dávajú zmysel. A vôbec by mi nenapadlo, že aj venušský skafander z mnou spomínanej minisérie poslúžil ako vizuálna inšpirácia. Pekne. :-) Niekedy mám dojem, že je tá miniséria (napriek určitým otáznym detailom) trochu neprávom zabudnutá. Ja osobne som s ňou bol spokojný, napriek niekoľkým menším výhradam.
P.S. Uvažovala si niekedy o tom, že by viaceré tvoje diela existovali v rámci tej istej, voľne prepojenej série ? (Príklad: „Druhá planéta“ ako jedna z možných budúcností „Večnosti omylov“.) Alebo máš radšej, ak má každý tvoj príbeh svoju vlastnú, jednorazovú „bublinu“ a je uzavretým dielom ?
Autor Adhara Pi feb 21st 2020 at 4:43 pm
Podľa mňa ten autorský hlas humorne neznel, ale humor je relatívny. :-)
Vďaka za podrobný názor na alternatívu. Ja som v tom trojuholníku zlostne zazerala skôr na Arlene, lebo dovtedy to bola taká moja Mary Sue postava, ale toto by som v živote nespravila. Na druhej strane, Glenn zase podviedol svoju žijúcu (formálne ešte) priateľku a tiež ten pomer inicioval, takže ani u neho z hľadiska morálky žiadna sláva.
Vek astronautov sa v histórii skôr zvyšoval. Gagarin mal 27, Tereškovová 26, aj keď pre pravda, že ani jeden z nich počas letu veľa užitočného nespravil, ich úlohou bolo najmä prežiť a potom hrať rolu hrdinu. A tiež vieme, že kým sa nevedelo, že vesmír s človekom spraví, brali najmladších a najzdravších, životné skúsenosti boli až druhoradé. U Waltmanovcov ale zavážil iný faktor. Keď som sa s nimi vo fantázii prvýkrát stretla, mala som 13, poťažmo 16, a vek 30 mi pripadal extrémne vzdialený. :-) Oni dvaja tiež boli takým zvláštnym fenoménom, veľmi nadaní a odhodlaní. Napriek tomu ich nízky vek potvrdzoval, že na stanicu Venera zo zúfalstva už brali v podstate kohokoľvek. Inak, plánovala som spísať aj celú tú tragikomickú históriu budovania stanice Venera, kde by sa okrem iného ozrejmilo, prečo dali velenie takému mladému človeku ako bol Ed. Ale upustila som od toho zámeru, lebo sa mi zdalo, že tieto historky nikto nečíta. Ale ak sa nájde čo i len jeden čitateľ, dala by som sa na to. :-)
Áno, viem, že psychologicky stabilnejšie sú skupiny zmiešaných pohlaví. Ostatne, v Čiernej diere bola čisto mužská posádka rýchlo zrelá na vzájomné pozabíjanie sa a takisto dopadla čisto ženská posádka v románe, ktorého námet nosím ešte len v hlave. A už mi nejeden čitateľ vytkol, že v mojich posádkach je deficit žien, vyrovnanú posádku som mala v podstate len jednu (Odyssey). Lenže… ja za to skrátka nemôžem. :-) Ako som povedala aj v tomto rozhovore, príbeh sa mi zjaví už hotový aj s postavami. Možno to má niečo spoločné aj s tým, že v posádkach 20. storočia bol skutočne deficit žien a tak sa príbehy skrátka držia tradície.
Áno, z Theakstonovej účasti na tragédií na stanici by bol určite škandál podobne ako z iných veľkých zanedbaní v reálnej kozmonautike. A tiež z toho, že tam letel pod falošnou identitou. Dávno som sa pohrávala s myšlienkou na voľné pokračovanie Druhej planéty menom Tretia planéta, ktoré by sa venovalo najmä dopadom udalostí Druhej planéty na Zem. Tam by sa to riešilo.
Aj mne sa spomínaná miniséria páčila a čudujem sa, že filmov v tomto duchu sa netočí viac. Ponúkali by oveľa lepšiu predstavu o vesmíre a inšpiráciu scifistom ako tie komické Armageddony, Jadrá a podobne.
Prepojenie diel do kvázi spoločného sveta… voľakedy ma táto myšlienka veľmi fascinovala. Ale v súčasnosti sú už také rôzne, že ich univerzá nie sú kompatibilné. Áno, Druhá planéta a jej alternatíva by sa ešte dali použiť ako pekná ilustrácia paralelných vesmírov z Úvodu do teórie chaosu (nie z Večnosti omylov :-)). Ale napríklad Úvod do teórie chaosu a Nula kelvinov majú univerzá celkom nekompatibilné, priam inverzné. Towsendova choroba z Druhej planéty je tiež nezlučiteľná s množstvom plánovaných sci-fi s dejiskom na cudzích planétach a tiež s univerzom Večnosti omylov.
Napriek tomu by som ale rada vytvorila dve voľné série s dvoma rôznymi detailne vypracovanými a kopu možností ponúkajúcimi univerzami. Pilotným príbehom jednej z tých sérií je Nula kelvinov, pilotným príbehom druhej zase Večnosť omylov. Tak dúfam, že Boh a vydavatelia dajú, aby som ich mohla ďalej rozvíjať. :-)