header image

 
 

Druhá planéta: dvanásť rokov do vydania

Aké je čakať na vydanie jednej knihy dvanásť rokov? Ako sa dá predpokladať, dosť frustrujúce. Aj z dôvodu čisto praktického – dnes som už (nielen) tematicky v písaní úplne inde ako počas stredoškolských štúdií. Ale nič nie je čiernobiele. Som aj rada, že rukopis vychádza až teraz, keď je v lepšom stave než kedykoľvek predtým. Dvanásť rokov čakania na svoju chvíľu totiž rozhodne nestrávil len zastrčený vo virtuálnom šuflíku, ako si možno ľudia nepíšuci knihy myslia.

A čo sa teda počas tej doby vlastne dialo? Už som napísala, kedy Druhá planéta vznikala, na základe čoho vznikala, a ako vznikala. Poďme sa teraz pozrieť na jej osud po zrode prvotnej verzie.

Prvotná eufória

Keď som začiatkom roku 2007 dopísala prvopis tohto románu, jeho dej bol so súčasným takmer totožný. Mal síce o dve väčšie scény a mnoho odsekov menej, ale na jeho smerovaní a myšlienke sa nič zásadné nezmenilo. To, ostatne, pri žiadnom mojom románe – píšem to len pre úplnosť, pretože tento rukopis mal na prípadnú zmenu až trikrát viac času ako predošlé najdlhšie čakajúce (Večnosť omylov a Úvod do teórie chaosu, oba po štyri roky).

A predsa by ste v jeho prvopise – dodnes odloženom aj v takmer pôvodnej podobe – našli s finálnou verziou totožnú nanajvýš jednu vetu zo piatich. Možno až zo šiestich. Nezmenil sa dej, zásadne sa však zmenilo podanie. Po stránke gramaticko-štylistickej to bola s prvopisom značná bieda. Aj vedomostne a logikou zaostával.

Druhá planéta, vľavo výtlačok z roku 2007, vpravo výtlačok z roku 2019. Čakanie jej pomohlo, však?

Ako devätnásťročná som si však takýchto nedostatkov ešte nebola vedomá. Naopak, nadúvala som sa hrdosťou. Bol to totiž môj najdlhší a relatívne najkvalitnejší beletristický text, aký som dovtedy spísala. Áno, nejasne som cítila, že to nie je celkom ono. Spomínané dve scény mi chýbali už vtedy – nenapísala som ich čisto z dôvodu, že som si na ne netrúfala. Ale na svoj vek a doterajšie literárne skúsenosti som to považovala za viac než dobré. Po dopísaní som si nechala týždeň na doladenie drobností (smiešne krátka doba, k čomu som ale dospela až časom), a príbeh išiel do mojej domáckej tlače a väzby. Stadiaľ a súčasne e-mailom putoval k prvým čitateľom. Niekoľko reakcií bolo príjemných. Iné, napríklad mojich rodičov, zase veľmi vlažné.

Pri nadšenom listovaní výtlačkami som našla ešte zopár preklepov. Zakaždým som ich v počítači opravila a spravidla nasledovala tlač „teraz už naozaj bezchybnej“ novšej verzie. Pritom, ako mi rokmi došlo, množstvo opravených zjavných chýb v rukopise v prvých mesiacoch jeho existencie bolo iba nepatrnou kvapkou v mori. Román sa okrem preklepov hmýril aj celkom vážnymi hrubicami.

Po pár mesiacoch sa rukopis ocitol takpovediac na mŕtvom bode. Trápilo ma mať doma už dva dokončené a súčasne k vydaniu absolútne nespejúce romány – no nevedela som, čo s nimi. Iba som sústavne ponúkala rukopis na čítanie ďalším ľuďom v nádeji, že niekto z nich, koho to osloví, sa bude poznať s nejakým vydavateľom. Nepoznal sa. Alebo ho len dostatočne neoslovil, ktohovie…

Prvé neúspechy

Čitatelia z okruhu známych sa ale postupne vyčerpali. Druhá planéta skončila v ústraní.

Medzitým ma pohlcovala práca na iných rukopisoch. Po ich dokončení však frustrácia z nevydania len rástla. Keď som v jeseni roku 2009 písala už piaty rukopis, pohár trpezlivosti nadobro pretiekol. Zo štyroch dokončených som vybrala práve Druhú planétu vďaka originalite jej myšlienok. Vytlačenú som ju rozposlala trom vydavateľstvám. Po pripomenutí sa prišla odpoveď iba od jedného z nich. Skúsila som ešte tri elektronicky. Tam odpovedali dve, ale rovnako beznádejne.

Koncom jari 2010 som už vedela, že Druhá planéta musí byť prepracovaná. Chýbali mi však k tomu schopnosti. A tak pokus o napísanie jej celkom novej tretej verzie (za druhú som považovala tú s opravou pár preklepov a zmenou hŕstky slovíčok) stroskotal. Preto som sa zamerala na snahu vydať radšej Nula kelvinov.

Na Druhú planétu som si znova spomenula v jeseni 2010. Vtedy som sa s ňou zapojila do Ceny Karla Čapka. Nad prihlásením tohto rukopisu do tejto literárnej súťaže som uvažovala už dlho. Čo bolo ale mrzuté, práve v roku, kedy som sa k tomu odhodlala, sa pre jeho kategóriu zúžil rozsah. Musela som ju teda preškrtať. Boli to pre mňa muky, pretože som vtedy ešte nevedela, ako sa škrtanie robí. Nebola som vycvičená vidieť vatu. A netušila som, že do naučenia sa tejto schopnosti mi chýba už iba zopár mesiacov. A tak som ju poslala pravopisne a štylisticky len nepatrne lepšiu ako pri jej zrode pred tri a pol rokmi, no súčasne dejovo okyptenú. Na výsledkovej listine sa zjavila v prvej polovici, ale ďaleko od výhry.

O rok som už však bola rada, že nevyhrala, a teda ju v tej podobe nezverejnili. V roku 2011 totiž moje spisovateľské remeslo po rokoch takmer stagnovania zažilo výrazný vzostup. Už som konečne vedela, ako rukopis nápadne zlepšiť.

Veľké prepracovania

V novembri 2012, po dokončení záležitostí okolo mojich troch obľúbenejších a prioritnejších rukopisov (dnes už všetkých vydaných), som sa teda pustila do veľkej prerábky Druhej planéty. Tá masívne zmenila stavbu samotných viet. Menili sa slovosledy, nahrádzali opakujúce sa a nevhodné pojmy, ubúdali zbytočné slovíčka… aj keď zďaleka nie všetky, ako som časom zistila. Miestami pribúdali alebo boli vymenené celé odstavce.

Nadšenie ma však po čase opustilo. Prestavbu tohto neveľkého románu som preto ukončila až o trištvrte roka neskôr. Sotva dokončenú tretiu verziu rukopisu som potom poslala istému mladému vydavateľstvu, ktoré si ho – ako prvé vôbec – celý prečítalo. Vyjadrilo sa o ňom pozitívne, no vydať ho chcelo len pod podmienkou neakceptovateľnej zmeny – a to zrušiť manželstvo Eda a Arlene, mojich obľúbených maskotov stanice. Dôvodom bolo, že vydavateľka požadovala zmeniť iskrenie medzi Glennom a Arlene v lásku. Ja som si spomenula na alternatívnu verziu, vtedy ešte nezapísanú, a poslala som jej návrh, ako by mohla byť ovca celá a vlk sýty – spraviť z trojice Ed, Arlene a Glenn ľúbostný trojuholník. To však riaditeľka bez odôvodnenia zamietla. Čo znamenalo ďalších sedem rokov čakania…

Buď Ed a Arlene nebudú manželia alebo nevydajú nič? No tak radšej nič! Zdroj: Pixabay

V rokoch 2013 a 2014 som knihu rozoslala novým testovacím čitateľom, ktorých som za tie roky spoznala. Vlastne možno povedať prvým testovacím čitateľom, lebo konečne mali okrem pochvál, alebo naopak zhodenia celého rukopisu, aj nejaké zapracovateľné pripomienky. Vďaka nim sa zrodila štvrtá verzia. Tá bola v ďalších rokoch ešte po troške opakovane redigovaná. Tieto zásahy však už boli len mierne, aj keď stále väčšie ako tých pár opráv v prvých rokoch po napísaní.

Po všetkých týchto zmenách a testovacích čítaniach som Druhú planétu v jeseni 2015 opäť opatrne začala ponúkať na vydanie. Najprv cez literárnu agentúru. Tá neprejavila žiadny záujem, ale priniesla aspoň posledného testovacieho čitateľa. Nasledujúci rok som skúsila až desať vydavateľstiev, z ktorých mi záporne odpovedalo päť a päť vôbec (po troch románových publikáciách!). Ani jedno z nich ju nečítalo. Až v roku 2018 došlo na starý dobrý Artis Omnis, na základe ktorého hodnotenia prišli moje posledné zásahy (najmä v poslednej pätine rukopisu) a redakčné zásahy (hlavne v troch štvrtinách rukopisu).

V mojom číslovaní je vydaná verzia tou šiestou. Predošlé romány boli vydané zhruba v tretej verzii.

Čo je po dvanástich rokoch lepšie?

Šiesta verzia a tucet rokov práce? Jeden by povedal, že to musí byť už dokonalé. Vycipkané do posledného detailu. Každé slovíčko, každá čiaročka je výsledok siahodlhých úvah. A predsa to nie je tak, aspoň nie všade. Aj pri finálnych korektúrach som nachádzala veci, ktoré rozhodne museli byť opravené a u ktorých je absolútnou záhadou, ako mohli byť toľkokrát prehliadnuté mnou samotnou aj všetkými čitateľmi. Príklad? V scéne zrazu prehovorí postava, ktorá tam dovtedy vôbec nebola. Iná zase najprv stojí napravo a o dve vety ďalej zase naľavo.

Čím to bude? Okrem paranormálnych teórií sú aj prízemnejšie možnosti. Za tých dvanásť rokov vývoja totiž existovali aj niekoľkomesačné etapy, v ktorých som na rukopise neupravila doslova ani čiarku. Ba medzi jeseňou 2010 a jeseňou 2012 bola tá etapa možno až dvojročná. Rozhodne preto nešlo o dvanásť rokov vylepšovacích prác. No aj v nečinnosti je práca, ako som už pred časom zistila.

Okrem samozrejmého veľkého posunu v gramatike a štylistike som napríklad zvýraznila charaktery postáv. V prvej verzii bol výrazný len mladý sangvinik Ed a jeho protiklad, starý hundroš Theakston. Teraz došlo k posilneniu charakterov ostatných, hoci mi je už teraz jasné, že pre… ehm… hromadu Theakstonov z radu čitateľov to stále nebude ono. Ale nemala som ani v úmysle charaktery preexponovať – chcem, aby Druhá planéta únosne, no predsa odrážala moje literárne obdobie, v ktorom bolo pre mňa dôležitejšie to, čo sa postavám deje, než aké sú.

Dialógom a scénam som sa snažila dať väčší šmrnc a uzavrieť ich tam, kde predtým vyprchávali do prázdna. Vložila som pár ďalších detailov pre atmosféru a hĺbku. Ďalej došlo na základe postupne získavaných poznatkov k zlepšeniu fyzikálnych a biologických vysvetlení, hoci opäť viem, že sa tým väčšine čitateľov asi nezavďačím. Zapracovala som napríklad svoje nové poznatky o Venuši, ktoré podporovali moju teóriu senzačného vysvetlenia jej tajomstiev, vysvetlila som mechanizmus účinku théta žiarenia aj umelej gravitácie. Začala som si tiež presnejšie predstavovať stanicu Veneru. Odstránila som zopár čitateľmi vytknutých konštrukčných nedostatkov na stanici, na skafandri na Venušu a na… ďalších zariadeniach, viac nenaspojlerujem. Aj založenie Zóny Druhej planéty ma trochu nakoplo dať dohromady a doladiť jej univerzum. Naostatok som dokonca rýchlo prečítala ešte odbornú knihu o pyramídach, aby tých pár slov venovaných im v knihe nebolo chybných.

Zapracovala som svoje nové poznatky o Venuši

Redaktorské úpravy tiež odstránili niekdajší autorský hlas, ktorý bol pre tento rukopis unikátny. Hlas oslovujúci z času na čas čitateľov na spôsob „vo vesmíre musíte byť pohotoví“ či rečníckymi otázkami typu „koľkí z vás by vedeli vyrobiť hriankovač“?. Je jeho vymazanie zlepšujúca alebo zhoršujúca úprava? Ktovie.

Už ale viem, že to dokonalé nie je a nikdy nebude. Určite mi bude veľa vecí vytýkaných. Možno preto, že už základná myšlienka príbehu sedí trošičku nakrivo (akokoľvek mi dodnes pripadá veľmi pozoruhodná). Ale zároveň chcem v knihe ponechať aspoň trošku tej pôvodnej iskry, s akou bola písaná. Lebo čo je staré, nemusí byť nutne len zlé…

Mohlo by vás zaujímať



Zóna Druhej planéty


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.