header image

 
 

Poviedka po rokoch rehabilitovaná?

Zdroj: Pixabay

Väčšina zamyslení na tejto stránke platí aj po rokoch rovnako ako kedysi. V menšine prípadov však prišli nové životné skúsenosti, ktoré ma primäli pohľad trochu korigovať. Vtedy treba napísať aktuálny pohľad na vec. A tak to robím – dnes na tému odsudzujúceho článok o poviedkach, ktorý som dala dohromady pred rovnou dekádou rokov. Niet divu. Bolo to v období, keď som mala dokončených viac románov než poviedok a štvalo ma, že poviedky majú údajne v literárnom svete lepšie možnosti. Malá odbočka – nie, nemajú. V poriadnych knihách, aké dostať v kníhkupectve, mi vyšli len tri poviedky, zato až štyri romány. Napriek tomu sa môj pohľad na poviedky zlepšuje.

Veď bodaj by nie. Od publikácie prvého článku o nich, ako naschvál a na výsmech mojim vlastným tvrdeniam, mi múza začala posielať samé poviedky. Po štvorročnej pauze, v ktorej mi nenapadla ani jedna jediná a v ktorej som sa nechala počuť, že poviedku už asi nikdy viac nenapíšem! Moja múza však netají blízke príbuzenstvo s pánom Murphym, a tak mi štyri roky po napísaní poslednej poviedky (Granátový vesmír) napadla nová poviedka. Krátka, nie z fantastiky, a na zverejnenie príliš osobná. Ale bola! V nasledujúcom roku ďalšia. V nasledujúcom roku ďalšia… a takto to šlo so železnou pravidelnosťou rok po roku celé desaťročie. Kým nápad na nový román žiadny. Ani počet nových nápadov na poviedku neprekročil počas toho desaťročia hodnotu jedna za rok, čo rozhodne nie je žiadne terno. Navyše je to povážlivá situácia pre človeka, ktorý sa chce stať spisovateľom na plný úväzok. Ale keď neprší, aspoň kvapká, a kvapky aj more naplnia. Takže dnes, po desaťročí kvapkania, môžem hrdo vyhlásiť: mám hotovú ďalšiu knihu, poviedkovú zbierku!

Pozor, nerobím z núdze cnosť. Nezačínam na poviedky hľadieť lepšie len preto, že po celé tie roky nič nové nie som schopná napísať. No ono sa to má tak… Všetky poviedky, čo kedy vyšli spod môjho pera, možno rozdeliť do troch kategórií. Prvá sú poviedky zo základnej školy. Tých bolo, ak rátame len dokončené, zhruba nejakých šesť. Ale o ich kvalite lepšie pomlčať, a preto som ich do svojej oficiálnej tvorby nikdy nezapočítavala.

Potom prišiel malý „poviedkový boom“ na strednej škole. Vtedy, ako 17-18 ročná, som dostala inšpiráciu na štyri obsiahle sci-fi poviedky. Najmenej dve z nich sú podľa čitateľov tiež veľmi slabé a ich spracovanie má stále ďaleko od dokonalosti, no ja ich vnímam ako to najlepšie z mojej poviedkovej tvorby. A potom prišli tie novodobé poviedky vlečúce sa na papier tempom jedna ročne. Technicky sú určite vyspelejšie než moje štyri z gymnázia, ale vnímam ich ako oveľa horšie. Tie stredoškolské sršali nápadmi, atmosférou, emóciami. Teda, mali tým sršať – ja viem, že sa mi ich tak nepodarilo spracovať. Tieto nové majú s biedou každá jeden nápad, ktorý musí byť obložený množstvom omáčok, aby bol požívateľný. Napriek tomu čitateľom chutia oveľa lepšie. No pre mňa samotnú bola ich tvorba tak málo emotívna, až som si kládla otázku, či má takéto písanie pre mňa vôbec zmysel. Navyše, moje romány u mňa stáli vždy vysoko nad poviedkami, ba aj nad tou najlepšou poviedkovou štvorkou, na ktorú vnútorne stále nedám dopustiť.

Ale aj písanie novších poviedok má zmysel. Som si istá, že má. Áno, do poviedky sa nezmestí toľko pestrosti prostredí, tém a pocitov, koľko do románu. Ale na poviedkach je krásne to, že je ich viac. A vytvárajú vzájomný kontrast. Niečo, čo mojej „fantastickej štvorke“ chýbalo. V tej boli samé dlhé sci-fi. Síce každé na úplne inú tému, v úplne inom prostredí, ale predsa to boli dlhé sci-fi. V novej desiatke máme dlhé aj krátke, sci-fi, fantasy, aj úplne bez fantastiky. Prevádzajú čitatelia širokou škálou prostredí: Od ospanlivej slovenskej dedinky, cez USA, pustatiny Marsu, až po veľmi vzdialené exoplanéty. Riešia širokú škálu tém, od sci-fi klasickej témy pocity robotov, cez nástrahy ľudských superschopností, až po záludnosti tvorivého písania. Každá z nich je len malý jednofarebný kamienok, ale spolu vytvárajú pestrú mozaiku. Dokonca pestrejšiu, než sa dá navodiť v jedinom románe. Ani román nemôže byť úplný mišmaš, kde sa rieši všetko možné i nemožné. Potrebuje zjednocujúce prvky, hlavnú líniu, od ktorej sa príbeh príliš neodkláňa. A pozor, to som zástanca medzižánrových prepojení, ktorý neznáša škatuľkovanie románov, a pred redaktormi obhajuje širšie myšlienkové zameranie.

Ale súbor poviedok, ten nemusí spájať nič. A dokonca ak ich aj niečo spája, napríklad fantastika, stále môžu byť neuveriteľne pestré, pestrejšie než akýkoľvek román. Môžete byť hocikde a váš hrdina môže byť hocikto, môže mať hocijaký problém a ten zase hocijaké riešenie.

A viete, čo mi ešte napadá? Nič nevie ukázať lepšie možnosti autora ako práve zbierka poviedok, z ktorých je každá iná. Viac si vážim spisovateľov, ktorí vedia dobre písať na širokú škálu tém a majú široký rozhľad, než tých, čo stále kopírujú variácie na jedno a to isté dielo. Pretože prvá skupinka píše tak, ako chce, kým druhá tak, ako musí. A kto píše tak, ako musí, od toho sa prekvapení a teda ani napätia v jeho knihách nedočkáme.

S pestrosťou poviedok súvisí ich ďalšia možná výhoda pre autora-románopisca. Zjednodušene povedané si na krátkej poviedke môže otestovať niečo, na čo by v dlhom románe zatiaľ autorsky nemal. Alebo pokojne aj niečo, čo je natoľko mimo jeho zvyčajnej tvorby, že román by o tom písať ani nechcel. Každý sme nejaký. Každý má iné názory, záujmy, vkus. A tie chtiac či nechtiac prenikajú aj do našej tvorby. Pre mňa osobne však bola poviedka možnosťou napísať aj niečo úplne mimo môjho mainstreamu. Až natoľko iné, že v dlhom románe by som to nezniesla. Ale tých pár strán úletu vydržím. Napríklad téma hviezdy. Viem dobre, čo sú v skutočnosti hviezdy. Dokonca mi o nich má vyjsť aj hrubá encyklopédia. Napriek tomu mám jednu poviedku, v ktorej sú hviezdy presne tým, čím sa na pohľad javia – drobnulinkými, svetielkujúcimi guličkami, za ktorými sa stačí vyštverať do dostatočnej výšky a dotkneme sa ich. Hoci rozuzlenie týchto mojich poviedkových exotov vždy prinavráti správny (aspoň správny podľa mňa) názor, viem, že na dlhšom priestore by som takto fabulovať nezvládala.

Za tie roky som ohľadom poviedok vypozorovala ešte jednu vec. Je z úplne iného súdka, zdanlivo v rozpore so záverom, ku ktorému som došla vyššie. Ale nie, nevraciam sa k myšlienke, že poviedky sú oničom. No dovolím si veľmi zapochybovať o myšlienke, že poviedky sú jedinou a nevyhnutnou cestou k dobrému románu. Niektorých ľudí, čo toto hlásali, som totiž v tvorbe celé tie roky sledovala. Písali samé poviedky a hrdili sa tým, že postupujú absolútne správne a trénujú na román. A viete čo? Nikdy ten román nenapísali. Mnohí začali, no vzdali to. Alebo to oficiálne nevzdali, no pasujú sa s ním už mnoho rokov.

Na tom, že niekto je výlučne poviedkopisec, nie je nič zlé. Len pozor na tvrdenia, že píšu poviedky len preto, že sa pripravujú na román. Neustále poviedkovanie totiž niekedy môže znamenať aj to, že na napísanie románu autor skrátka nemá.

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 8     Upozornenia: 0

Autor Martin Ne jan 16th 2022 at 6:38 pm  

Súhlasím s väčšinou toho, čo tu je napísané. Výhradu snáď mám len k tomu, že je tu na pozadí trochu cítiť dojem, že písanie románov je „vyššia forma spisovateľstva“. Je ale Ted Chiang horši spisovateľ lebo nenapísal ani jeden román? Získal pritom niekoľko cien a podľa jednej jeho poviedky bol natočený aj celovečerný film.
Pridal by som ešte jednu výhodu poviedky – originálna myšlienka tu nie je skrytá pod dejom, množstvom postáv, ich vzťahmi a celkovým objemom textu, ktorý román vyžaduje.

Autor Adhara Ut jan 18th 2022 at 4:28 pm  

Určite som nechcela poviedky oproti románom nejako zhadzovať, napokon, o tom je aj veta „Na tom, že niekto je výlučne poviedkopisec, nie je nič zlé. „. Možno ten dojem vychádza z toho, že subjektívne radšej čítam poviedky ako romány, aj z autorského hľadiska na mňa pôsobia vo všeobecnosti lepšie a horšie (i keď výnimky sa nájdu).
Zase si ale nemyslím, že myšlienka v románe používa množstvo postáv, vzťahov a textu na svoje ukrývanie. Objem textu je tam neraz práve na to, aby umožnilo odprezentovať myšlienku , ktorú by poviedkou odprezentovať nešlo.

Autor Martin Ut jan 18th 2022 at 4:59 pm  

Preto som zámerne napísal „trochu“. Súhlasím, že to vychádza z vášho subjektívneho vkusu. A moja reakcia zase z toho môjho. :-)
Neviem si predstaviť myšlienku, na ktorú je treba román. Však aj dej relatívne krátkej poviedky môže trvať niekoľko tisícročí.

Autor Adhara Ut jan 18th 2022 at 10:15 pm  

V prípade vtlačenia neúmerne dlhého časového úseku do krátkeho textu popisujete, neukazujete, čo v drvivej väčšine prípadov dopadá veľmi neumelecky. Ak nemáte napísať myšlienku polopate, niekedy to nejde inak, ako že čitateľovi predložíte plno prípadov, situácií, opakovaní smerujúcich k danej myšlienke. Rozsah románu môže poslúžiť na prekonanie odporu čitateľa k danej myšlienke, pokiaľ je pre neho nová. Argumentácie v prospech myšlienky sú oproti poviedke podrobnejšie, aj emocionálne spracovanie čitateľa v prospech myšlienky vie byť na väčšom rozsahu oveľa intenzívnejšie.

Autor Martin St jan 19th 2022 at 8:10 am  

V princípe súhlasím. Závisí to ale aj od konkrétneho čitateľa. Mám načítané nielen množstvo sci-fi ale aj odbornejšie práce, zaoberajúce sa napríklad kvantovou fyzikou. Multivesmír je pre mňa faktom. Na celý dej „Úvodu do teórie chaosu“ by mi teda bohato stačila poviedka. Radšej si vychutnám „vykostenú“ (ale originálnu) myšlienku v poviedke, ako tú „plnotučnú“ (ale mne známu) v románe. Ocením viac originálnu myšlienku (a tie sú už naozaj zriedkavé) ako jej umelecké spracovanie.

Autor Adhara St jan 19th 2022 at 9:20 am  

Iste, kto sa s myšlienkou už oboznámil a stotožnil, tomu stačí chuťovka v podobe poviedky. No predpokladám, že aj tak nie napísaná polopate na úkor vnorenia sa do deja a jeho umeleckého spracovania, ale ako naťuknutie, narážka pre znalcov. Súkromný odkaz medzi spriaznenými dušami. Lenže to nie je pre masy. Sama som uvažovala o písaní takýchto rezonančných poviedok, no prvé testy medzi čitateľmi (vo forme fragmentov Potuliek mysľou) dopadli neúspešne. Píšem o veciach, ktoré sú druhým také cudzie, že šancu mám iba v románe, pokiaľ vôbec.

Ďalší problém sú ony originálne nápady. Dospela som k záveru, že všetky originálne nápady sú s najväčšou pravdepodobnosťou už len tie komplikované a ťažko stráviteľné. Všetko, čo sa ľahko chápe a dobre prijíma, tu už bolo. Preto zase treba siahnuť po románoch.

Autor Martin St jan 19th 2022 at 10:17 am  

V tomto mám „silný žalúdok“ a „ťažko stráviteľné“ nápady mi nielen nevadia ale si ich priamo vychutnávam. Hlavne ak autor nešetrí „korením“ v podobe exotickej fyziky.
Je ale zaujímavé, že taká fantasy, ktorá by nemala byť na fyzikálnych zákonoch vôbec závislá, je na nápady oveľa chudobnejšia. Väčšinou ide len o bežné „ľudské“ príbehy (vzťahy, boj o moc,…), s pridaním zopár magických ingrediencií. (aj keď uznávam, že som jej nečítal ani zďaleka toľko ako sci-fi).

Autor Adhara St jan 19th 2022 at 3:41 pm  

Ťažko vymyslíte inú základnú motiváciu postáv, a to vrátane nie-ľudských, ako zmienené vzťahy, boj o moc… všetko je to totiž odvodené od prežitia a šírenia sa, ktoré je vlastné každému živému druhu na Zemi a ak by existovali aj mimozemské druhy, z logiky vecí (pravidiel evolúcie) by im to muselo byť vlastné tiež. Originalitu treba skôr hľadať v spôsobe, akým sa postavy dostávajú do problémov súvisiacich s „otrepanými“ telesnými a duševnými potrebami, a v spôsoboch, akým tieto problémy riešia. Tam je priestor na nové nápady.

Na druhej strane je pravda, že ani mňa vo fantasy nijaký nápad ako taký nedostal do kolien, to ma dostalo jedine ak spracovanie – dostatočne hlboké, verne emotívne. A sme znova pri románoch. :-) Tu mi napadá ako najlepší príklad Kingova séria Temná veža, hoci skôr ako fantasy je to žánrový gulášmix. Má tam dosť originality, no ak niekomu skúsite prerozprávať dej, vyznie to ako najväčšia blbosť a zlátanina zo všetkých. Tie nápady sú také originálne a divoké, že bez rozsiahlych kvalitných omáčok nefungujú.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.