header image

 
 

Vivat, poviedka!

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 24. 2. 2013

 

Amatérsky literárny svet patrí poviedkam. Nehovorte, že nie. Vyhľadajte si propozície prozaických literárnych súťaží – skoro všetky sa budú týkať len poviedok a aj to poväčšine iba krátkych. Ak je poviedka niečo, čo má mať – plus mínus – do päťdesiat normostrán, sotvakde prijímajú práce nad dvadsať normostrán. Zdá sa, že kratučká poviedka je to jediné, čo sú ľudia ako-tak ochotní prečítať až do konca. Aj redaktori, spisovatelia a kritici. Poviedka je vlastne jediný prozaický žáner, na ktorí odborníci amatérov hromadne nabádajú. Písať poviedky. A veľa a veľa, čím kratších tým lepšie, ale hlavne veľa. Dozviete sa, že nemáte začínať s románom, kým váš šuflík nepreteká poviedkami a aspoň s nejakými z nich ste neprerazili. Z narážok a odporučení človek postupne nadobudne pojem, že každý autor by mal mať na každý prst tucet poviedok a ktorúkoľvek z nich je samozrejme schopný hocikedy odhodiť a namiesto nej napísať päť ďalších.

Prečo?

Oni tvrdia, že ak je poviedka zlá, autor sa s ňou ľahšie rozlúči, pokrčí ju, odhodí za hlavu a zabudne na ňu. Ak sa poviedka nevydarí, autor nemusí až tak nariekať nad časom, ktorý nad ňou premárnil, lebo ho nebolo veľa. Skrátka, všetko je len a len pre dobro nás, autorov.

Nedávno mi napadol výstižný citát (nielen) pre túto situáciu: Boh ma chráň pred ľuďmi, čo chcú len moje dobro!

Keď sa totiž na to pozrieme bližšie, zistíme, že to dobro, o ktoré odborníkom ide, nie je naše. Oni – redaktori, porotcovia, spisovatelia, slovom odborníci – sa skrátka trasú strachom, že budú musieť čítať hrôzostrašné množstvá nečitateľných kydov. A tak sa snažia docieliť, aby tie kydy boli čo najkratšie.

Treba uznať, že tento postoj nie je celkom nepochopiteľný. Úroveň gramatiky a štylistiky niektorých prispievajúcich na literárne servery je na zaplakanie. Čítať napríklad tristo strán napísaných autorom, ktorému nie je jasný vzťah medzi interpunkčným znamienkom a medzerou (konkrétne, že interpunkčné znamienko vo vete nenahrádza medzeru), je očistec. Desať strán takéhoto textu je už oveľa prijateľnejších. Lenže…

Predstavte si, že ste organizátor nejakej literárnej súťaže a chcete zabrániť tomu, aby vaši porotcovia všetok svoj voľný čas stratili čítaním čohosi, čo slušný text nepripomína ani z diaľky. Čo urobíte? Ahá, už to máte! Diskvalifikujete žáner!

Treba však vedieť jednu drobnosť. Znalosť gramatiky autora nezávisí od žánru, ktorému sa venuje. Hrúbky robia v rovnakej frekvencii poeti, esejisti, fejtonisti, poviedkári aj románopisci. Ale trpia tým jedine tí poslední. A to je úplný výsmech spravodlivosti.

Ako by sa to dalo riešiť inak? No, v prvom rade, ak nie som zmierená s tým, že isté percento textov, ktoré do súťaže prídu, bude mať určite podradnú kvalitu a budú sa čítať veľmi zle, tak sa nestanem porotcom literárnej súťaže ani nejdem robiť prácu redaktora. Alebo si myslíte, že im niekto drží nôž pod krkom, aby sa na taký post hlásili? Nie, najprv si dobrovoľne zvolia niečo, s čím prirodzene prichádzajú aj isté nepríjemnosti, a potom formou diskriminácie od nich hľadajú úľavy. Tomu sa hovorí skvelé riešenie.

V druhom rade, v absolútnej väčšine prípadov stačí na približnú predstavu o celom texte prečítanie si jeho prvej kapitoly. Čo tak založiť súťaž pre romány, kde v prvom kole budú prijímať iba prvé kapitoly? Alebo dokonca iba prvé strany? A len ak bude mať prvá strana ako-tak obstojnú úroveň, postupuje do druhého kola.

Za toto by sa ale na mňa určite vyrútilo plno blogerov s tým, že dielo predsa môže byť ďalej aj lepšie. A že väčšinou aj býva, lebo keď to začínali písať, tak ešte nevedeli písať, ale postupne sa zlepšovali, atď atď. Viem to, lebo týmto sa autori oháňajú prakticky neustále, keď im niekto napíše, že začiatok ich od ďalšieho čítania odradil. Áno, to je pekné, môže to byť pravda, ale…

1. Rovnako veľa argumentov pre „ďalej to môže byť lepšie” je aj pre “ďalej to môže byť horšie”. Napríklad ja mávam začiatky možno nie dejovo najlepšie, ale určite gramaticky a štylisticky najvyšperkovanejšie, pretože začiatok ako najstaršia časť diela je u mňa aj najviac kontrolovaná a upravovaná, priemerne až 4-5-krát viac ako koncové časti.

2. Čitateľa je nutné chytiť od začiatku. Preto jeho nevydarenie môže potopiť celú knihu. Bez ohľadu na to, akú mal autor smolu, ako mu začiatok nevyšiel a ako sa to po pár kapitolách brutálne zlepší, všetci budú tú knihu čítať od začiatku a preto je absolútne nevyhnutné dokopať začiatok do aspoň minimálnej úrovne kvality. Hodnotenie začiatkov vidím ako dobrý prostriedok výchovy budúcich spisovateľov.

A prečo sa vlastne neprispôsobiť požiadavkám porotcov a nepísať poviedky?

Pretože, čo ako to môže pre niekoho znieť šokujúco, schopnosť písať poviedky nie je u autora samozrejmosť.

Neviem, kto kedy a na základe čoho prišiel s takým presvedčením, že kto dokáže písať romány, ten zaručene dokáže písať aj poviedky (a v rádovo väčších množstvách, ako napísal románov). Poviedka totiž nie je preškrtaný román, ani prvá kapitola románu, ani akýkoľvek krátky text s hlavou a pätou. Poviedka má osobitnú stavbu a štruktúru, ktorá je odlišná od stavby a štruktúry románu. A tú tiež treba ovládať.

Ďalej, aby ste mohli napísať poviedku, potrebujete nápad. Bez toho to nejde. Je až neuveriteľné, koľko ľudí si myslí, že nápad je absolútna zbytočnosť, bez ktorej literárne dielo hravo vznikne. Tým by som navrhla skúsiť napísať poviedku na tému, na ktorú nijaký nápad nemajú. Čo môže byť v niektorých prípadoch aj každá téma.

Podotýkam, že ten nápad musí byť vhodný na poviedku. Vývoj zložitých vzťahov v niekoľkých generáciách nejakej rodiny nie je vhodný nápad na poviedku. Pole pôsobnosti poviedkopiscov je oproti románopiscom v mnohých ohľadoch zúžené. Určite existuje viac námetov na poviedky, z ktorých by sa dali napísať romány, ako námetov na romány, ktoré by sa dali napísať ako poviedky.

Extrémom sú chytráci, ktorí keď im začnete hovoriť, aké náročné prekážky musíte pri písaní poviedok zdolávať, dôjdu k záveru, že jediné, čo na ich písanie potrebujete, je geniálny a neprekonateľný námet, ktorý vám navrhnú ONI. A vám už zostane len tá ľahšia časť práce, totiž spracovať to a zapísať. Jeden by sa divil, že už okolo seba nemajú hromadu poskokov, ktoré tie ich nepredstaviteľne skvelé nápady spracovávajú.

Netreba zabúdať ani na to, že poviedka nemusí byť niekomu pochuti už v princípe, tak ako sa niekto nikdy (alebo len vo veľmi zriedkavých prípadoch) nadchne pre poéziu či populárno-náučnú literatúru. Konkrétne pre mňa musí mať príbeh určitú spletitosť a komplikovanosť, aby ma zaujal a prinútil zapísať ho. Na tvorbe poviedok ma štve aj fakt, že sotva si ich postavy a prostredie stihnem obľúbiť, už sú fuč. Poviedka skončila. Ja však v prostredí, ktoré sa mi páči, chcem zostať čo najdlhšie. Týka sa to aj prostredí v mysli. Preto ma písanie poviedok veľmi “neberie”.

Lektorka tvorivého písania pred časom napísala, že poviedka nie je ľahký žáner (pre podrobnosti pozri). Som veľmi rada, že zaznel záver, ku ktorému som ja došla nezávisle tiež. Nenechajte sa oklamať dĺžkou. O ničom nehovorí. Poviedka je ťažká, alebo prinajmenšom nie je ľahká pre každého. Ja som ich v živote napísala menej ako románov (pozn. ide o neaktuálny údaj platný v čase prvého zverejnenia tohto textu, v súčasnej dobe, koniec roku 2014, už ale počet mojich poviedok prevyšuje počet dokončených románov). A rada by som sa dožila dňa, keby nás do ich písania prestanú siliť.

Mohlo by vás zaujímať

 



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 2     Upozornenia: 0

Autor Tomi Lee TRNíK St feb 1st 2017 at 9:55 am  

uf pri čítaní tohto „“Extrémom sú chytráci, ktorí keď im začnete hovoriť, aké náročné prekážky musíte pri písaní poviedok zdolávať, dôjdu k záveru, že jediné, čo na ich písanie potrebujete, je geniálny a neprekonateľný námet, ktorý vám navrhnú ONI. A vám už zostane len tá ľahšia časť práce, totiž spracovať to a zapísať. Jeden by sa divil, že už okolo seba nemajú hromadu poskokov, ktoré tie ich nepredstaviteľne skvelé nápady spracovávajú.““ ma obliala červeň:) _ _ _

Mňa by zas písanie románov nebavilo, ale písanie poviedok, DOBRÝCH poviedok tiež považujem za náročnejšie, ako napísať román, lebo poviedka (ak musí byť krátka) neznesie jediné zbytočné slovo, a už vôbec nie myšlienku. A pointa musí byť ako remeň, lebo emócie (na postavu), ktoré vzniknú v románe tu nemajú šancu ani len zaiskriť. _ _ _

Ja by som ti to odporučil robiť ako TV serial, čo poviedka to iný diel, ale svet s ktorého vychádzaš ti ostáva. Jase nemôžme kopírovať DOCTOR WHO, ale vždy sa dá vymyslieť svet, ktorý má koopec príbehov, len ich treba pozbierať, ako naše či svetové Báje a povesti.

Autor Adhara St feb 1st 2017 at 10:03 pm  

Fúha. :-) Ale pri písaní o tých ľuďoch s námetmi na poviedky som myslela takých, čo to povedia ako odpoveď na vysvetľovanie, prečo námety na poviedky hľadám tak ťažko. Nie takých, čo mi to navrhli sami od seba. Síce ani to som nevedela dlho využiť, ale časy sa menia a tento článok je už zastaraný. Medzičasom sa mi totiž stalo, že kamarát mi navrhol námet na poviedku a mňa to skutočne inšpirovalo. Tak vznikla Píš o tom, čo poznáš.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.