Obrázok od Dmitry Abramov z Pixabay
Príručky tvorivého písania sa zaoberajú takmer výlučne obsahom textu. Na vnímaní obsahu má však veľký podiel aj jeho rozčlenenie. Znie to čudne, ale je to tak – tie isté slová majú inú váhu na základe toho, ako to opticky vyzerá pred nimi či za nimi. A zdá sa, že mnoho začínajúcich autorov o tom nemá ani tušenia. Prečo by inak do súťaží posielali či na internete zverejňovali aj texty bez akéhokoľvek členenia?
Odseky
Na nečlenených textoch najviac bolí to, že nemajú odseky. Odsek alebo odstavec, čo je nespisovná forma toho istého, je pritom takou základnou jednotkou členenia, že naozaj netuším, ako autori mohli tento fakt pri čítaní prehliadať či podceňovať. Ale asi by som nemala hádzať kameňmi – mne sa zase počas prvých dvadsiatich troch rokov života podarilo ignorovať to, že odsek neohraničuje len zvyšok prázdneho riadku za ním, ale aj odsadenie prvého slova pred odsekom. Preto, autori, nepoužívajte len entery, ale aj odsadenie. Vo Worde nie je automaticky prednastavené, preto si ho treba pre text ako celok ručne vyklikať – aspoň predtým, ako posuniete váš text niekomu druhému. Tabelátorom ani medzerníkom sa to robiť nemá.
Odseky bývajú rôzne dlhé, no spravidla kratšie ako strana, na ktorej text prezentujete. Pre čítavosť textu platí, že čím sú odseky kratšie, tým sa číta lepšie. Ak príbeh na odseky nečleníte, môžete v ňom písať aj o konečnom odhalení zmyslu života, aj tak nebude pre čitateľov pútavý. Samozrejme, ako každé pravidlo, aj pravidlo o členení na odseky treba používať s citom. Vôbec neznamená, že stlačiť enter za každým slovom vám zaručí všetky oči prikované k obrazovke alebo k papieru. Odseky musia byť rozdelené s ohľadom na ich obsah.
A čo je teda obsahom správne rozčleného odseku? To, že, veľmi približne povedané, pojednáva o jednej myšlienke. O jednej téme, jednom uhle pohľadu, jednej osobe, jednej činnosti. Samozrejme, dianie sa v rámci odseku môže vyvíjať. Postava môže postupne prechádzať z jednej činnosti na druhú, môže rozmýšľať a postupne meniť uhol pohľadu, no medzi všetkým v odseku musí byť úzka súvislosť. O čosi užšia, než medzi týmto odsekom a ďalšími (lebo dá rozum, že v jednom príbehu všetko so všetkým aspoň trochu súvisí). Členenie textu do odseky je do veľkej miery aj o spisovateľskom cite. Čo ešte patrí k odseku a čo už dať do nového. Vnútorná súvislosť textu v odseku je prvoradá – až potom nastupuje pravidlo o tom, že kratší je lepší.
Prázdny zvyšok riadku na konci odseku, poťažmo odsadenie na začiatku odseku (ak to vyjde tak, že koniec odseku náhodou siaha až po koniec riadku), dáva čitateľovi na okamih možnosť vydýchnuť. Spracovať v duchu tému odseku, kým prejdeme v nasledujúcom odseku na ďalšiu tému. Vďaka tejto pauze na rozmýšľanie platí zvláštna vec – posledná veta, či skôr posledné slová v odseku sú údernejšie než by boli zanorené v jeho strede. A teraz ukončím tento odsek, aby som vám dala priestor na vstrebanie.
Ešte údernejšie sa stávajú vety, ktoré tvoria samostatný odsek. Nič pred nimi, nič za nimi. Ako úder gongu namiesto symfónie hudobných nástrojov. No opäť, každý trik funguje len dovtedy, kým sa nepoužíva príliš často, kým nezovšednie. Jednovetové odseky majú najväčšiu účinnosť vtedy, keď sú ojedinelými javmi v bežnej mase hrubších odsekov.
Odseky sú viac-menej povinné, teda pokiaľ na ich nepoužívanie nemáte bizarný umelecký zámer – no pokiaľ ste začínajúci autor, veľmi opatrne s bizarnými umeleckými zámermi. Každopádne, väčšia forma členenia je už daná voľnejšie.
Scény
Moderné romány majú často väčšiu jednotku ako odsek – scénu. Pre scénu je opäť charakteristická jednota prostredia, jednota postáv v nej vystupujúcich a činností, ktorým sa postavy venujú. O scéne však bude osobitný príspevok. Stručne zhrnuté si ju možno predstaviť ako odsek vo väčšom – čo platilo o odseku, platí viac-menej aj o scéne. Jednota myšlienky scény je však oproti odseku braná voľnejšie, účinok posledných slov v scéne je zase mocnejší.
Kapitoly
Keď sa povie členenie románu, asi najväčšiemu počtu ľudí sa vybavujú kapitoly. Hoci aj poviedky môžu byť členené do kapitol, začínajúci autori to využívajú viac, než je zdravé. Kapitoly sú v mnohých románoch stotožnené so scénami, najmä ak sú kapitoly kratšie (alebo scény dlhšie). Dnes je moderné použiť zmenu kapitoly na zmenu rozprávačského uhla z jednej postavy na druhú, čo značí, že každú kapitolu na striedačku sledujeme očami rozličných postáv.
Kapitoly spravidla začínajú na novej stránke knihy. Môžu mať buď mená, alebo iba poradové čísla. V závislosti od románu využívam obe možnosti. Ak sa mi mená kapitol, aspoň väčšiny, spontánne ponúkajú, dám ich tam, a pre zvyšné mená pracne vymyslím. Ak sa neponúkajú, nevadí, čísla sú tiež dobré. Myslím, že to, či kapitoly máte alebo nemáte pomenované, neovplyvňuje výsledný dojem z knihy skoro vôbec. S výnimkou prípadov, keď kapitoly používate na striedanie rozprávania postáv – vtedy sa pre prehľadnosť zvykne ako názov kapitoly dať (krstné) meno príslušnej postavy.
A dokonca nie je kľúčové ani to, či tam kapitoly vôbec máte! Mne osobne do mojich diel všade kapitoly nepasujú. Romány Druhá planéta a Večnosť omylov sa zaobišli úplne bez nich. Sú členené len na scény a na časti. Ich medzistupeň – kapitoly – sú vynechané. Viete, ono rozčleniť text do kapitol nie je až taká brnkačka, aspoň nie pre mňa. Na rozdiel od častí a scén, ktoré ukončujem spontánne, snahu o členenie na kapitoly počas písania prvopisu rýchlo vzdám. Text rozdelím na kapitoly až potom, ako je už dopísaný, pričom zvolím nejaký pekný, okrúhly či inak symbolický počet.
Kapitoly by v rámci možností mali byť ukončené pútavo, aby čitateľa navnadili na ďalšiu kapitolu. Práve koniec kapitoly totiž býva často miestom, v ktorom čitatelia čítanie prerušia a idú sa venovať inej činnosti. Ak im nechcete dovoliť pustiť vašu knihu z rúk, dobrou taktikou je umiestniť to najšokujúcejšie z celej kapitoly na jej koniec.
Časti/diely
Najväčšie celky v rámci jednej knihy. Býva ich málo, väčšinou sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky, a preto ich názvy môžu byť vytlačené ako ojedinelé slová na inak úplne prázdnej strane (kde sa znásobuje efekt izolovanej vety opísaný v stati o odsekoch). Koniec každej časti je prezentovaný výrazným zlomom obracajúcim celý dej aj o 180°. Býva to rapídna zmena miesta, skok o veľké časové obdobie, smrť postavy, šokujúce nové odhalenie prevracajúce všetko predošlé naruby a podobne. Ak v priebehu deja nič takéto nemáte, alebo, naopak, máte tam toho veľa, časti nepotrebujete.
Prológ/epilóg
Prológy a epilógy možno označiť za kratšie, údernejšie kapitoly patriace na začiatok (prológ) a na koniec (epilóg) knihy. Spravidla ich tvorí jedna scéna, ktorá sa časom, miestom i osobami (najmä v prípade prológu) odlišuje od prvej kapitoly. Prológ mal namotať, navnadiť, epilóg zase spraviť koniec ešte údernejším, byť príslovečnou bodkou za celým príbehom. Kedysi boli medzi začínajúcimi autormi veľmi populárne – teda aspoň prológ, k epilógu sa obvykle nedostali. Používajú sa najmä v dlhších knihách, sú poznávacím znamením výpravných epických hrubých románov. Ak ich nádejný čitateľ našiel na literárnom serveri, vedel, že sa môže pripraviť na najhoršie – na veľmi dlhý a vo väčšine prípadov nedokončený literárny pokus. Prológ a epilóg však nie sú nutné ani v dlhých knihách. Ich zavedenie závisí na preferenciách konkrétneho autora.
Napísať odpoveď