Obrázok od OpenClipart-Vectors z Pixabay
Jedna z vecí, ktorú si začínajúci autori málokedy uvedomujú, je priepastný rozdiel medzi dobrým školským slohom a dobrou knihou. Myslia si, že svet sa delí jednoducho na talentovaných a netalentovaných. Na tých, ktorí buď nevedia napísať sloh na jednotku s hviezdičkou, alebo vedia napísať skvelý román. Pravda je však iná. Medzi dobrým slohom a dobrou knihou je obrovské množstvo medzistupňov literárnej kvality a množstvo ľudí sa nachádza práve na niektorom z nich. Ak sa chcete vypracovať na dobrých spisovateľov, nestačí sa prekonať raz, nestačí urobiť jeden krok nad priemer. Musíte vystúpať po celom tomto závratne vysokom schodisku. Tí talentovanejší možno začnú o pár schodíkov vyššie ako iní, no výstup neminie nikoho. Budete sa musieť prekonať a zlepšiť nie raz, nie dvakrát, ale znova a znova. Budete musieť prekonávať svoj niekdajší výkon nad limity všetkého, čo ste kedysi poznali. A opojenie z vášho úspechu vám zmarí poznanie, ako ďaleko od konca schodištia k úspechu stále ste…
Ako tento výstup v praxi vyzerá? Nejeden autor začínal ako dobrý slohista, ktorý cíti, že zvládne viac. A tak napíše nejaký kúsok textu, nad ktorým sa nadúva pýchou – čo na tom, že je zatiaľ častokrát nedokončený. Ale je o stranu dlhší ako jeho najdlhší sloh, čo možno celkom mylne považuje za plus (lebo kamaráti z triedy nariekajú, že nevedia, čím povinný rozsah slohu zaplniť). Jeho téma je zaujímavejšia než „čo som robil cez letné prázdniny“ a namiesto mamy, otca a brata tam vystupuje možno John, Mary a Sue (v horšom prípade rovno Mary Sue – ak nepoznáte toto meno, skúste Google). A už sa cíti ako spisovateľ. Už si myslí, že stačilo raz prekonať svoju písaciu lenivosť, a je vysoko nad všetkými. Ak pre zjednodušenie uvedieme, že výstup medzi dobrým slohom a dobrou knihou má sto schodíkov, on sa necíti na nižšom schodíku než 99.-tom, a aj to iba preto, že to má nedokončené. Na ktorom schode je ale reálne? Na druhom.
Kedy mu začne dochádzať pravda? Možno vtedy, ak po ubiehajúcich dňoch vyvesenia tohto hrdého počinu na internet k nemu nezavíta najväčší vydavateľ s ponukou na náklad minimálne stotisíc kusov, ani sa producenti nepobijú o filmárske práva k nemu. Možno vtedy, ak namiesto toho pribudne len jediný komentár siahodlhej kritiky. Autora neraz zachváti hnev – kritik nič nevie! Ale zoči-voči ďalším kritikám a /alebo nezáujmu začne postupne precitať. A možno takúto drastickú spätnú väzbu ani netreba. Možno si len píše do šuflíka a sám spozoruje, že s pribúdajúcimi rokmi píše stále lepšie a lepšie. Tak ako dieťa postupne vystrieda svoje mazanice batoľaťa za čoraz uhladenejšie a prepracovanejšie obrázky. Niekomu možno stačí na pochopenie pravdy len vnútorný kritik a sebareflexia. Tak či tak je ale vždy lepšie, ak sa v nejakej fáze napredovania objaví aj kritik vonkajší.
Treba mladým – čo mladým, neraz ešte malým autorom s neukončeným nielen literárnym, ale aj telesným rastom – prezrádzať, ako nízko na schodisku úspechu zatiaľ sú? Asi nie – aj tak by tomu pravdepodobne neverili. A keby uverili, mohlo by ich obludné množstvo zostávajúcich schodov odradiť. Lepšie je, ak autor precitá postupne. A precitne nie hneď do krutej reality, ale len do čoraz menšej a menšej ilúzie.
Ja som princíp schodiska začala vnímať okolo schodíka desať. A aj to som si myslela, že celkový počet schodíkov bude nanajvýš dvadsať. Na dvadsiatom schodíku sa mi videlo, že tých schodov môže byť nanajvýš štyridsať. A tak ďalej. Niekedy som a obzerala dole schodiskom v úžase, koľkokrát som prekonala samu seba, inokedy som hľadela nahor v úžase, že ani toľkonásobné prekonanie samej seba nestačilo a vrchol schodiska stále pláva v oblakoch. Je predo mnou už len päť schodov, alebo ďalších tisíc?
Napriek tomu sa však vyskytnú situácie, keď je pravdu o schodíkoch dôležité odhaliť aj autorom, ktorí prešľapujú na mieste. A urobiť to práve preto, že prešľapujú, alebo rovno stoja na nízkych stupienkoch. Buď už vyčerpali limity svojho talentu a vyššie to už ani pri najlepšej vôli nejde, alebo sa skrátka rozhodli, že už sa narobili dosť a ďalej sa k úspechu nepohnú ani o krok. Prípadný úspech tak musí zostúpiť k nim. Áno, sú to lákavé myšlienky – hlavne keď sa človek obzrie dolu schodiskom a zisťuje, že v písaní sa namakal tak, ako sa ešte nikdy na ničom nenamakal. Bohužiaľ, ani tento samotný fakt k vám vrchol schodiska neprisunie. Viem, únava z prekonávania sa, z tréningu, z písania, je ťažká. Ale schodisko skrátka je také, aké je. Tým, že tvrdohlavo zostanete na nejakom schode a budete dupať a zúriť, k vám vrchol schodiska nepríde a zrejme vám ani pár (desiatok) stupienkov neuberie.
Na literárnych serveroch vidno plno autorov na medzistupňoch. Veľmi zriedkavo sú tam autori na schodíku nula (zlé aj na sloh), rovnako zriedkaví sú tam však aj autori na schodíku sto. Je tam široká škála autorov medzi tým. Ale čo je tragické, množstvo z nich je presvedčených, že sú už na schodíku sto. A pritom sú len na sedemdesiatom, štyridsiatom, alebo… štvrtom. Ich texty prezentujú širokú škálu úrovní medzi slohom a románom (poviedkou, novelou). Vidíte v nich znaky, ktoré bežný (a netrénovaný) školák nezvládne, ako cit pre zaujímavé detaily, alebo pre kompozíciu, či pre vyváženosť textu. (Dobrý nápad zväčša nenachádzam, ľutujem.) Ale súčasne sú zaplevelené javmi, ktoré dobrý román nemá mať, ako chybná logika a neoverené reálie, desivo dlhé vety, desivo dlhé vaty a otrepávaný evergreen – červené more gramatických chýb. Dobrý redaktor by možno už zo suroviny s úrovňou schodíka 40 vykresal súce dielo, ale poriadne by sa pritom zapotil a nezostala by azda jediná veta, ktorú by nemusel preorať. Vlastne by sa stal spoluautorom… alebo, v prípade, že dielu pridá 60 priečok, skôr hlavným autorom? Potreboval by však mať poriadne silný dôvod na to, aby sa s vami takto zabával. A ten zrejme mať nebude, keďže vyberať si v redakcii má z čoho. Prečo by dal prednosť vášmu textu a nie nejakému, ktorý bol už po príchode do redakcie na vyššom schodíku?
Takto by to malo fungovať a takto to niekde možno ešte aj funguje. Aj keď je to kruté pre začínajúcich autorov vrátane mňa. No postupne som prišla na to, že existuje ešte väčší problém než šialené množstvo roboty – a tým je nevedieť, ako máte tú robotu spraviť. To už je ale trochu iná téma. Späť k schodíkom, ohľadom ktorých však naša spoločnosť vykazuje najmä v poslednej dobe veľmi negatívny jav. A to, že nie sú publikované len diela, ktoré dosiahnu priečku sto, ale aj takmer celá škála pod tým! A to bez (výrazných) redakčných zásahov! Videla som v tlačenej forme aj práce, ktoré na ceste k dobrému románu dosiahli tak priečku dvadsať – a aj to len po privretí očí. Práce zaplevelené prídavnými menami, práce plné nezmyselných viet, kde si v jednom odseku autor bude aj trikrát odporovať, práce bez zápletky, práce poskladané výlučne z trápnych a kostrabato napísaných klišé a podobne. Čo je za tým? Známosti? Selfpublishing? Alebo tak silný a vytrvalý tlak na vydavateľské domy, že sa pod jeho mnohoročným náporom napokon ich nedobytné múry prelomia?
Neviem. No v prípade, že ide o predčasne publikovaných autorov – takých, čo majú potenciál ešte stúpať – je to škoda pre nich samotných. Spomeňte si, ako ste písali na prvom stupienku svojho schodiska a porovnajte to s dneškom. Chcete, aby ste s rovnakým pocitom trápnosti raz videli svoje niekdajšie práce, no s o to väčším, že ich videli už aj tisíce ďalších čitateľov? Nie je lepšie sa do publikácie radšej netlačiť celou silou a radšej sa porozhliadať, či v okolí ešte nemáte nejaké schodíky, na ktoré by sa dalo vystúpať? Ak nie, tak nie – ostatne, redaktor korigujúci knihu pred vydaním ju tiež posunie o pár schodíkov (v optimálnom prípade nahor). Ale pred tým skúste pre vlastné texty urobiť maximum.
Napísať odpoveď