header image

 
 

Do tlače

Posledná revízia skončená. Vydavateľovi odošlete súbor so správou, že môže ísť rovno do tlače. Aké pocity to sprevádzajú? Možno budete prekvapení, ale úľava medzi nimi nie je.

Pritom som si roky myslela, že existuje plno dobrých dôvodov na to, aby to úľavou bolo. Že je skvelé opájať sa predstavou, ako sa v nasledujúcich dňoch moje s námahou zaznamenané a ešte namáhavejšie dopilované slová množia do obrovského počtu kópií – takého, že všetky zo sveta nevymetie ani kataklizma (ak bude, pravda, iba menšia). Že sa kniha dostáva do definitívneho bezpečia pred hrozbou zabudnutia.

Bezpečie. Dôležitá vec. Viete, od výtvarnej tvorby som upustila a nahradila ju literárnou možno trochu aj preto, lebo som videla, aké sú moje výtvarné práce zničiteľné. Toľko výkresov, ktoré pre mňa znamenali mnoho, skončili na skládke, zrecyklované či v plameňoch. Pravda, odkedy som začala vládnuť foťáku a skeneru, už ani moje výtvarné práce nemiznú úplne bez stopy ako kedysi. Ale fotky či skeny nie sú originály. Kým súbor vo Worde originálom je. Originálom, aj keď má niekoľko kópií na niekoľkých diskoch. To je na písaní také úžasné. Že výsledky práce sa dajú tak jednoducho a bezstratovo množiť a zálohovať. Pre istotu aj geograficky od seba (moje diela sú bežne v troch mestách s odstupom 45 a 80 km, čiže ich neohrozí ani pád menšej bomby). A čo viac, tie ako-tak hotové mávajú aj niekoľko (hoci nie úplne zhodných) tlačených kópií.

Lenže ani to nie je pre ne stopercentná ochrana. Doteraz spomínam na jednu úvahu o komerčnom využívaní vesmíru, ktorá sa mi asi pred 12.-timi rokmi stratila súčasne z dvoch diskov aj z papiera. Úplná záhada. No vydanie románu oficiálnou cestou by malo zažehnať aj takéto paranormálne javy. Predsa ide o počet kópií rádovo väčší ako som kedy dokázala vytvoriť ja.

Lenže bezstarostne sa radovať sa možno len z množenia takého textu, ktorý správnejší už byť nemôže. Ibaže toto autor nikdy nevie. Nenadarmo sa hovorí, že knihu prepisuje, až kým nejde do tlače. A ja môžem dodať, že čím sa viac tlač blíži, tým ju prepisuje s väčším zúfalstvom. Zúfalstvom z toho, že na rukopise stále JE čo prepisovať. A to najmä v prípade, ak ide o nediskutovateľné chyby – pravopis a preklepy. Nezničiteľnosť gramatických nedostatkov bola pre mňa pri prvom vydávaní veľkým šokom. A ako je možné, že text, ktorý kontrolovalo x ľudí, stále obsahuje chyby? Jednoducho, lebo tých x ľudí možno opravovalo pôvodné chyby, ale zároveň do textu zasahovalo – a spôsobom, ktorý vygeneroval nové chyby. Každé vymenené, doplnené, ale aj škrtnuté slovíčko je potenciálnym nositeľom infekcie zvanej preklep. Riešením by bolo mať posledné revízie zamerané len na pravopis. Ale keď to nejde. Keď pri každom mojom čítaní rukopisu, či je druhé alebo dvadsiate, sa skôr či neskôr objaví myšlienka: „Á, jejda, toto slovo/veta tu nesmie takto zostať!“ A to ani nespomínam, že pri spolupráci s vydavateľstvom už na svoje revízie ani nemáte závratne veľa času (jeden z dobrých dôvodov, prečo sa s vydávaním knihy neponáhľať). Hoci na druhej strane máte o to viac motivácie.

A tak sa môže stať, že začnete byť z nekonečného kolotoča opravy chýb takí zmagorení, že vás už neupokojuje, ani keď ste pri záverečnej kontrole na žiadnu chybu nenarazili. Nikdy totiž neviete, či je to preto, lebo tam žiadna nie je, alebo preto, lebo máte už unavené oči a myseľ. Ostatne, pri poslednej revízii ste predsa našli chyby, ktoré ste pár revízií dozadu tiež nevideli. A sotva vám ich tam medzičasom nastrčil zlý škriatok Wordu.

Nuž a predstava, že sa nejaký preklep vytlačí stovky, nebodaj tisíce krát, mi nie je ani trochu príjemná. Hoci ma nikto za preklepy vo vydanej knihe ešte nehrešil, aj tak ich neznášam. Robím druhým to, čo chcem, aby robili mne. A preklepy v iných knihách mňa osobne rušia viac než dosť.

A to už ani nehovorím o riziku, že vám v texte zostane nelogickosť. Nekonzistencia. Vecná chyba. Niečo, čo nevidelo 30 čitateľov predtým, ale zázrakom si to všimne 30 recenzentov potom. Odoslaním do tlače sa naveky lúčite s možnosťou niečo opraviť. Naveky. Nie div, že máte z toho skôr zvieranie v žalúdku.

Možno je to, paradoxne, tým horšie, čím dlhšie na texte pracujete. Jednoduchá rovnica „čím viac práce = tým menej chýb“ sa vám totiž s pribúdajúcimi rokmi nebude zdať taká jednoznačná. Ak si zvyknete na myšlienku, že vždy bolo čo opraviť, ťažko uveríte tomu, že zrazu nie je čo opraviť.

Pomohlo by vášmu pokoju, ak by text odišiel do tlače čím skôr po napísaní? Ani nie. Keď na vzore iných textov vidíte, koľko chýb je tam ešte po desaťročí úprav, predstava počtu chýb v textu, ktorý išiel do tlače už po pár týždňoch, je nebezpečným spúšťačom infarktu.

Takže čo, keď ani dlhé úpravy, ani krátke úpravy? Nuž, možno by to nemalo ísť do tlače vôbec… A možno práve táto alternatíva k tlači s chybami vám pomôže ujasniť si, či je vašou prioritou dielo chybové alebo žiadne.

Tretia možnosť totiž, zdá sa, nie je.

Mohlo by vás zaujímať

 



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.