Práve prebieha prestavba umeleckého diela…
O prerábkach som už mala príspevok, dokonca dva. No teraz pociťujem potrebu vrátiť sa k tejto téme znova. Prečo? Lebo tie príspevky vznikli pred dávnymi časmi v dobe, keď moje skúsenosti s prerábkami boli oveľa menšie. Napísala som ich na začiatku tvorivej krízy, od počiatku ktorej až dodnes mi neprišiel námet na žiadny nový román. Čo má v takomto prípade autor robiť? Okrem vypotenia sem-tam novej poviedky mu neostáva nič iné, len staré veci prerábať… prerábať… a prerábať. Takže tu ma máte, o pol desaťročia neskôr a takú rozbehnutú do prerábok, že mám chuť prepracovať aj pracovný stôl.
A zistila som, že s prerábkami je to oveľa komplikovanejšie. Nejasné vymedzenie pojmu prerábka, ktoré som riešila už vtedy sedem rokov dozadu, sa vykryštalizovalo do niekoľkých stupňov prerábania. Rozdelila som ich takto:
- Prerábka „absolute“. Tá prebieha tak, že si pôvodný text iba prečítate, alebo radšej ani to nie, a skúsite ho zapísať odznova. Nepoužijete pritom z pôvodných formulácií absolútne nič, pretože vo vašich očiach nestáli absolútne za nič. Tento druh prerábky som skúsila raz pred deviatimi rokmi, ale nepodaril sa mi.
- Prerábka „brutal“: Máte otvorený súbor s pôvodným textom a nazeráte doň, ale nový text píšete v podstate podľa seba. Prehadzujete poradie, dĺžku a účel scén, prenášate úlohy z postavy na postavu, vznikajú a zanikajú celé postavy, motívy, poťažmo línie. Len zriedka, keď narazíte na obzvlásť dobrý – no vlastne, keďže prerábate, ja namieste povedať skôr na najmenej zlý – odsek, blahosklonne ho prekopírujete do novovznikajúceho textu, aby ste ale vzápätí aj v ňom prepísali skoro každé slovo. Takúto prerábku práve vykonávam na Príbehu Padajúcich Hviezd a ukrýva v sebe záludnosti, ku ktorým sa ešte dostanem.
- Prerábka „medium“: Tá už vzniká editáciou pôvodného súboru, ale drastickou editáciou. Základ väčšinou vychádza z pôvodných odeskov, ale nie je vám cudzie občas celý odsek pridať či škrtnúť. Alebo ho inak rozčleniť, veď nesprávne rozdelené odseky sú autorskou chybou. A tie odseky, čo ostanú, sa naťahujú, skracujú. Slová v nich meníte častejšie než pri preklade z češtiny do slovenčiny. Zachovanie pôvodných viet je pomerne vzácny jav. Takúto prerábku podstúpila Druhá planéta.
- Prerábka „light“: Vychádzate opäť z pôvodného textu, ktorý si ale viac-menej drží obsahovú formu. S celými odsekmi čachrujete len občas a zmeny formulácie postihujú približne dve vety z troch. Niekto by takúto prerábku asi označil len za korektúry. Prešli si ňou Nula kelvinov a Večnosť omylov.
A v čom spočívajú tie problémy?
Nuž, cieľom každej prerábky je vziať, čo bolo v pôvodnej verzii dobré, spojiť to s niečím novým (v úprimnej nádeji, že to bude tiež dobré), a zbaviť text všetkého zlého. Možno sa zdá, že pre prerábku „absolute“ to neplatí, lebo ona s pôvodným textom vôbec nepracuje. Ale aj tá musí mať niečo spoločné s pôvodným príbehom – napríklad zápletku, dejisko, zámer, hrubé črty deja. Inak by sa predsa nedala označiť za prerábku, ale za nový príbeh.
No ktokoľvek sa už v texte pokúsil oddeliť zrno od pliev, asi zistil, že to nie je také jednoduché. A že text sa vlastne na zrno a plevy vôbec nedelí, že ho tvoria skôr skrížené zrnoplevy. Neplatí, že teraz by boli dve slová zlé, potom tri super, jedno zlé, dve super, štyri zlé… pričom by stačilo tie zlé preškrtať alebo nahradiť. Písanie nie je čierno-biele, výsledok je skôr šedý. Veľakrát máte vetu, odsek, pasáž… napísaný nie dobre ani nie zle. A keď z neho chcete vyextrahovať len čisté dobro, stojíte pred rovnako ťažkou úlohou, ako keď chcete sivú farbu namiešanú z bielej a čiernej znova rozdeliť do dvoch túb.
Ak sa k tejto dileme postavíte tak, že odmietnete triediť slová a napíšete danú pasáž odznova, v sústredení sa na to dobré, pravdepodobne zistíte, že ani nová pasáž nie je dokonalá. Možno bude lepšia než tá pôvodná, no bude jej chýbať (sčasti) to, čo pôvodná mala. A zlúčiť ich je heroická úloha. Môžete sa na ňu, pravda, vykašľať. Ak ste na prvýkrát napísali text na 61 % vašej spokojnosti a po prerábke ho máte na 73 %, možno si poviete, že je to nejaký výsledok, a starým textom sa už nezaoberáte. Ja ho ale nedokážem zahodiť, lebo mi to pripadá ako vyliať vaničku aj s dieťaťom. Prvý text bol lepší na iných miestach než nový text. Vydarených 61 % v jednom i druhom texte nemá ani zďaleka úplný prekryv.
Viete, ono je bezpočet spôsobov, ako zapísať (takmer) to isté. A niekde medzi nimi sa nachádza aj náš vytúžený svätý grál, náš top 100 % zápis. (Aj to bude pravdepodobne len stopercentný pre nás, pre iného človeka je stopercentný iný). Ostatné okolo neho krúžia, márne sa mu snažia priblížiť. Prečo márne? Lebo 95 % zápis nemusí mať so 100 % zápisom spoločných 95 % slov. Možno s ním má spoločných len 20 % slov! A kým vy skľúčene premýšľate, kde je tých 5 % chybných slov, aby ste ich mohli nahradiť, ani vám nenapadne, že na ďalšie dvíhanie percent kvality to budete musieť prepracovať celé od piky. Že prerábkou len 5 % z tých 95 % nikdy stovku nedostanete. Že takmer dokonalý text delia od úplne dokonalého nie drobnosti, ale zle navrhnuté základy. A zdvihnúť ho čo i len o jediné ďalšie percento by vás stálo obrovské obete.
Ďalší problém pri prerábkach od „brutal“ nižšie je ten, že pôvodný text vás zväzuje. Zväzuje vás oveľa viac, než to na prvý pohľad vyzerá. Ak chcete použiť v novej verzii niečo z pôvodných formulácií, musíte im v novom texte vytvoriť vhodné prostredie. Ak máte v starom texte celkom dobrú scénu, hoci ostatné za veľa nestojí, aj tak musíte aj v novom texte navodiť podmienky, ktoré sú scénu vložiť umožnia. Musíte preto na ňu dostať všetkých účastníkov vo všetkých rozpoloženiach a so všetkými názormi a rekvizitami, než ste mali v starom texte. Áno, môžete aj v cieľovej scéne čosi prepísať, inak to ani nejde, aby to bolo kompatibilné so zmenami, ktoré pri prerábke nutne urobíte. Ale nech prepisujete koľko chcete, stále ste ako psík na reťazi blúdiaci okolo kola, o ktorý je pripútaný – okolo toho, čo chcete v scéne zachovať.
Nijaká prerábka sa skrátka nedá porovnať s autorskou voľnosťou pri písaní príbehu de novo. Sú to nepríjemné pocity, keď roztiahnete krídla a chvíľu letíte a letíte novými územiami… no zrazu sa napne gumený špagát okolo vášho tela a stiahne vás k tomu, čo zo starej verzie potrebujete zabudovať. Nie, vy to zabudovať chcete. Je to také podobné spútavaniu ľudskou spoločnosťou. Choď kam chceš, synček, ale do šiestej buď doma. A vtedy, za školských čias, ste možno pochopili, že vaša sloboda je len zdanlivá. Ak musíte byť doma o šiestej, nemôžete sa vybrať trebárs do Barcelony. Choď kam chceš a rob čo chceš je iba ilúzia, pokiaľ má časové obmedzenia.
A ak vás premôže pocit slobody a napriek pôvodnému úmyslu držať sa starej verzie uletíte kamsi preč, po dokončení príde ten nepríjemný pocit opísaný o dva odseky vyššie: máte dve verzie, každú s inými kvalitami. Čo na tom, že jedna je o pár percent lepšia, keď ani tá druhá nie je celkom na zahodenie!
Nakoniec som sa nikdy nevyhla tomu, že niečo dobré som predsa zahodiť musela. Že prerábka aj brala, nielen dávala. No popritom sa neviem vyhnúť ani pocitu, že to takto nie je správne.
Napísať odpoveď