Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 27. 4. 2016

Hoci vediem kampaň proti škrtaniu myšlienok z literárnych diel, nezabúdam jedným dychom dodávať, že škrtanie býva aj užitočné. Závisí od toho, čo sa škrtá. A naň sa teraz poďme pozrieť. Na užitočné škrtanie.

Verím, že nejeden začínajúci autor má pri snahe vtesnať svoj text do drastického maximálneho rozsahu príspevku literárnej súťaže či prosto po radách z príručiek tvorivého písania hlavu v smútku. Príručky síce neustále otrepávajú o hlavu, že treba škrtať, no takmer vôbec som však nenarazila na informácie o tom, čo škrtať. Autor tak môže chytiť paniku, že z jeho textu bude musieť ísť preč tá prekrásna scéna lúčenia sa či celý ten úžasný opis lesa… a nikto mu, chudákovi, nevysvetlí, že to nie je nutné. Že text sa dá skrátiť aj tak, aby jeho informačná hodnota utrpela len minimálne. Naozaj!

Často narazíte na tvrdenia, že škrtanie bolí. Áno, môže bolieť, a veľmi. Ale prečo by muselo, keď sa dá škrtať aj tak, aby bolelo len trošku, ba niekedy aj vôbec? A aké škrtanie teda do tejto kategórie patrí?

Zdroj: Pixabay

Ukazovacie zámená: Ten, tá, to. Ja viem, vyškrtnutie zopár „to“ veľa vody nenamúti, váš text drasticky neskráti, ale však sme len na začiatku. Možno tomu nebudete chcieť veriť, ale vyškrtnutie týchto zámen spred podstatných či prídavných mien naozaj nebude na význame vidno. Skúste si text prečítať o pár mesiacov, a už ani nebudete vedieť, kde ste tie „tie“ mali.

Privlastňovacie zámená: Až na pár zriedkavých prípadov bývajú rovnako zbytočné ako ukazovacie. Skúste si každú vetu, v ktorej takéto zámená máte, povedať bez nich, a skúmajte, či takto môže byť pochopená nesprávne. Príklad: „Podal mu svoju ruku.“ Vyškrtnite svoju – zmenilo sa vo význame niečo? Bude si azda nejaký čitateľ myslieť, že mu podal cudziu ruku? Samozrejme, rovnako ako v predošlom prípade to neplatí pre situácie, kde zámeno neduplikuje podstatné meno, ale zastupuje ho. Príklad: „Podala mu ruku a on ju chytil do svojej.“ Tam by to už bez „svojej“ nešlo.

Spojky: viem, že bez nich to ťažko ide… ak chcete nechať vety pozapájané. Ale čo tak porozdeľovať ich bodkami na kratšie? Zabijete tak dve muchy jednou ranou: Pridlhé súvetia aj priveľký počet znakov.

Mená/označenie postavy: V prípade, ak si ju niet s kým spliesť, ak je jedinou konajúcou bytosťou na scéne. Ak opisujete konanie viacerých postáv, je samozrejmé, že musíte zreteľne vyjadriť, kto čo robí. Vo všeobecnosti ale platí, že kto bol spomenutý ako posledný, na tom rozprávačova pozornosť zotrváva. Nie je nutné v každej vete ani v každom odstavci opakovane otrepávať, že to čarodejník, Fero, Jack,… vstal zo stoličky, prešiel ku dverám či zachránil svet. No raz za dlhý čas zopakovať meno postavy odporúčam, aj keď je sama. Pre istotu.

Uvádzacie vety: Je samozrejme dôležité mať pri dialógoch jasno v tom, čo kto hovoril. Pokiaľ však píšete dialóg správne, v úvodzovkách a každú repliku v novom riadku, a máte na scéne len dvoch rozprávajúcich sa, ktorí sa symetricky striedajú, nie je dôvod obšťastňovať čitateľov za každou replikou slovesom „povedal/a“ či nedajbože za tým ešte menom postavy. Skrátka len napíšete, čo povedal/a a bodka. Čitateľ podľa formy vidí, že si to len nemyslel/a. Uvádzacie vety sú nutné len vtedy, keď treba doložiť nejaké gesto, tón, či hocičo, čo z repliky priamo nevyplýva, no aj tým sa odporúča šetriť. Ak hovoriaci svojho partnera v replike oslovil menom, a sú len dvaja, tak je zase úplne jasné, že to asi nepovedal ten druhý a neoslovuje sám seba.

A aj vtedy, keď máte na scéne viac postáv, alebo sa nestriedajú symetricky, nie vždy je nevyhnutné zdôrazňovať, kto čo povedal. Napríklad ak nejaká postava nevie vysloviť „r“, tak phedsa každý vidí, že toto je jej heplika. Ak sú na scéne muž a žena, respektíve jediná žena medzi mužmi či jediný muž medzi ženami, za „povedal/a“ nemusí ísť meno postavy, lebo je to vďaka rodu slovesa jasné. Hoci, pre orientáciu, rovnako ako pri menách postáv, raz za čas odporúčam zvýrazniť, kto čo hovorí. Obmedzením uvádzacích viet si zároveň nemusíte robiť ťažkú hlavu z toho, ako slovesá v nich neopakovať.

Rozsiahle formulácie: Tu je už ťažšie byť konkrétny, pretože existuje obrovské množstvo rozličných foriem viet, ktoré možno napísať stručnejšie. Príkladom sú mnohé čiarkami vymedzené vsuvky začínajúce slovíčkom „ktorý“, „že“, a ich zostručnením sa zároveň zbavíte prípadného opakovania týchto neželaných spojok. Ešte konkrétnejší príklad: „Strom, ktorý stál pred domom, vypílili.“ na „Vypílili strom stojaci pred domom.“

Trojbodky: Sú efektné, to áno, a začínajúci autori to tušia, lebo neraz považujú odstavec za stratený, ak v ňom nie je aspoň jedna trojbodková veta. Lenže ich pričastým opakovaním sa efekt stráca nevraviac o tom, že je to tiež gramaticky zle. Trojbodka totiž označuje nedokončenú vetu, prípadne dlhšiu odmlku v rozprávaní. A keď sa pri revíziách pozriete na svoje trojbodkové vety znova, často zistíte, že vaše prvoplánovo nedokončené vety sú dokončené a že ich jediná nedotiahnutosť spočíva v bodkách navyše. Mimochodom, tu dávam tiež do pozornosti, že trojbodka sa volá preto trojbodka, lebo tie bodky sú tri, nie dve alebo viac. Viacbodkovosť z textu ľahko vychytáte, keď si do vyhľadávača vo Worde zadáte sekvenciu štyroch bodiek.

A žiadnu paniku, ešte stále sa nestráca význam! To pomalinky príde až teraz.

Prídavné mená: Hoci nepoznám skutočný dôvod, teória hovorí a prax potvrdzuje, že text je tým menej čitateľný, čím viac je v ňom prídavných mien, a tým čitateľnejší, čím viac je v ňom slovies. Že to znie príliš krásne na to, aby to bola pravda? Nuž, samozrejme, pomer slovies a prídavných mien nie je ani zďaleka jediný faktor rozhodujúci o čitateľnosti, ale môže pomôcť. Takže hurá do škrtania.

Vyškrtaniahodné prídavné mená možno rozdeliť do dvoch skupín: úplne zbytočné a skoro zbytočné. Úplne zbytočné pomenovávajú nejakú zrejmú skutočnosť. Sú autori, ktorí majú bohvie prečo sklony neustále písať, že tráva je zelená, tma čierna a kameň tvrdý. Pritom je veľmi nepravdepodobné až nemožné, aby tie spomenuté podstatné mená mali iné či nebodaj opačné vlastnosti. Sotva si nejaký čitateľ pod slovom kameň predstaví teleso mäkké ako vankúšik. Slovíčko „tvrdý“ je tam úplne zbytočné. Takže prídavné mená by mali popisovať len neočakávané vlastnosti a aj tie je lepšie predstaviť pomocou slovies. Skoro zbytočné prídavné mená síce spresňujú či utvrdzujú niečo, v čom si čitateľ nie je istý, alebo dokonca podávajú aj nejakú spresňujúcu informáciu, ale je to primalý zisk na úkor čitateľnosti textu.

Ak sa neviete rozhodnúť, či môžete dané prídavné meno pred slovesom postrádať, skúste ho znegovať. Príklad: „Naliala do pohára biele mlieko.“ – napadlo by niekomu, že to mlieko bolo čierne, prípadne modré či purpurové? Nie? Takže iba: „Naliala do pohára mlieko.“

Príslovky: Príslovky nie sú nič iné než prídavné mená v ružovom. Ich efekt na (ne)čitateľnosť je rovnaký. Takisto aj dôvody ich vyškrtnutia a spôsob ich hľadania. Príklad: „Začal sa približovať nebezpečne blízko.“ – môže sa približovať ďaleko? Nie, čiže: „Začal sa nebezpečne približovať.“

Zbytočne spresňujúce slová: Zahŕňajú všetky ostatné slovné druhy, ktoré robia rovnaké neduhy ako príslovky a prídavné mená – ozrejmujú to, čo je viac než je zrejmé. Príklad: „Narovnal si golier na košeli.“ Mohol si narovnať golier na nohaviciach? Nie? Takže: „Narovnal si golier.“

Opakujúce sa slová: Že slová by sa nemali pričasto opakovať, to je jedno z najznámejších štylistických pravidiel. Ich opakovanie však môže byť dobrou zámienkou na škrtanie, spôsobom, ako tento bolestivý proces autorovi uľahčiť. Nemusí ani prelistovať všetky synonymické slovníky a preformulovať kvôli opakovaniu tri odstavce, aby skúsil zistiť, či aspoň jedno z tých nešťastných opakovaných slovíčok nemôže ísť proste preč bez náhrady. Čitatelia sa dosť pokochajú tými ostatnými.

A teraz sa pripravte na najhoršie, začíname už totiž zachádzať aj do významu:

Opakujúce sa informácie: Hneď na začiatok chcem povedať, že v mnohých, ba vo väčšine kníh nevidím tento problém ale práve opačný – že dôležité informácie nie sú otrepávané o hlavu príliš často. Autor si asi myslí, že je niečo samozrejmé a niečo poznáme, lenže niektoré veci vôbec nie sú samozrejmé a niečo sa v záplave postáv a diania poľahky stratí. Ale to neznamená, že nemôže nastať aj opačný problém. Ba dokonca myslím, že u mňa nastáva, lebo ja, v snahe vyhnúť sa tomu, čo na knihách iných nemám rada, mávam tendenciu pripomínať veci zas, znova a do zálohy ešte raz.

Ak trpíte podobným problémom, treba si určiť priority. Mať jasno v tom, aké pocity, dojmy a informácie si má čitateľ z vášho príbehu odniesť. Slovo po slove si ho pamätať nebude, to je jasné. A je fakt potrebné, aby si čitateľ prepašoval do dojmov niektoré detaily opisu prostredia, vedľajšie postavy a iné drobnosti? A ešte jedno dôležité upozornenie – to, čo je dôležité, síce odporúčam opakovať všetkými desiatimi, ale! – zároveň odlišnými slovami, inými situáciami, štylizáciou. To aby ste neznechutili tú časť čitateľov, ktorá si to zapamätala hneď na prvýkrát.

Nepodarky: Zdravý rozum velí, že ak treba škrtnúť niečo väčšie, zameriame sa na tie časti textu, ktoré sa nám menej páčia. To odobrujem. Ale nie extrémisticky. Je jednoduché autorom poradiť, že ak sa im nejaká scéna nepodarila, tak ju majú skrátka vyškrtnúť. Hm, ale čo kontext? Ak hádka dvoch postáv iniciuje útek jednej z nich, tak sotva môžete jednoducho stlačiť delete a nechať svojho hrdinu trucovať bezdôvodne. A dosť amatérsky pôsobí aj to, ak namiesto scény napíšete: „Dcéra sa s matkou veľmi pohádala a preto…“ – ak, pravda, nie sú vašim štýlom popisy deja namiesto deja (ide ale o dosť zastaraný spôsob). Ak ste však scénový autor, hádku by mal čitateľ vidieť v priamom prenose. Ak nie je dobrá, tak skrátenú. Ohlodanú na kosť, ale stále ako scénu.

Podarky: Na koniec asi zhrozenie najväčšie. Ale pokoj. Nie, neradím, ako istý spisovateľ, škrtať to, čo považujete za najlepšie, pretože je to vraj falošné či aké. Kdeže. Ja iba… ak skracujete text a vydarené scény pritom obchádzate s posvätnou bázňou, pričom sa donekonečna prplete a škrtáte len v nepodarkoch, možno nezaškodí trochu zmeniť prístup. Viete, z vlastných skúseností môžem povedať, že dobrý pocit zo scény u mňa pri písaní pramení preto, lebo v nej je všetko podstatné. Čo ale vôbec neznamená, že tam nemôže byť aj niečo navyše. A aj je, aj v tých najlepších. Škrtnutím pár slovíčok v nich sa žiadny pôvodný náboj nestratí, verte mi.