Image by Jennifer R. from Pixabay
K tomuto zamysleniu ma primäla ďalšia prečítaná várka poviedok od začínajúcich autorov, v ktorých som našla dve tváre tej istej chyby: zlá práca s informáciami. Talentovaní (alebo možno vycvičení či veľmi sčítaní) autori takýto článok nepotrebujú a pre tých zvyšných neviem, či to dokážem vysvetliť tak, aby som ich posunula. No pokúsim sa.
V stručnosti ide o to, že musíte presne vedieť, čo napísať pre to, aby si čitateľ vedel opisovanú situáciu správne predstaviť – ale nesmiete napísať ani o chlp viac.
Najjednoduchšie je doslovne napísať všetko, čo postavy zažívajú, vidia, počujú a cítia. Takýto štýl je však neumelecký. Ja mu hovorím slohovka. Dokonca ani dobrý príbeh (u mňa) nevykryje to, že je napísaný bez kvapôčky citu pre umenie. A ako teda vyzerá to umenie? Nevyložiť karty čitateľovi na stôl, ale naznačovať, naťukávať. Za vrcholné diela literatúry považujem tie, z ktorých silno sála nejaká emócia či informácia bez toho, aby ju autor čo i len jediný raz pomenoval priamo.
Niektorí autori v tom idú ešte ďalej. Kým ja požadujem síce náznaky, ale zreteľné, jednoznačné, sú aj takí, pre ktorých je umenie plné skrytejších náznakov, ktoré len tak niekto nedekóduje. V niektorých okruhoch sa práve toto považuje za najvyššie literárne umenie. Zostaňme však radšej pri tých zreteľných a jednoznačných náznakoch. Nie preto, že ich obľubujem ja, ale preto, že takýto štýl písania obľubuje mainstream. Hoci na môj údiv sa nájde nemálo takých, ktorí chvália aj slohovky. Na druhej strane však slohovky a „skratkovky“, čo je len holá kostra príbehu, dokážu veľmi často zabiť aj dobrý príbeh. Stalo sa vám, že rozprávate niekomu dej knižky, z ktorej ste nadšený, a on povie, že je to poriadna hlúposť? Možno je to známka toho, že by sa mu tá kniha po prečítaní skutočne nepáčila, ale spravidla to tak nie je – je to tým, že ste príbeh podali inak ako autor. Doslovne. A preto horšie.
Autor musí chodiť okolo toho, čo chce povedať, ako okolo horúcej kaše. Len kratšie. Predstavte si slohovku ako cestičku a umelecký štýl ako chôdzu vedľa nej raz zľava, raz sprava, raz sa pár krokov vzdialite, raz – ale nie veľmi často – vstúpite aj na ňu. A to takzvané „vysoké umenie“ je chodenie horami dolami, keď cestičku nemáte ani len na dohľad.
Metafory a prirovnania, aké som použila v predošlom odseku, patria k tomuto stredne umeleckému štýlu. Ale ak nezabrali, skúsim byť konkrétnejšia. Ostatne, náučná literatúra by mala byť písaná svojou obdobou slohovky, aby sa čitateľovi nenechala žiadna možnosť niečo zle pochopiť.
Emočné prežívanie postavy sa dá napísať napríklad opismi výrazu jej tváre a fyziologickými reakciami, ktoré cíti len ona. Skúste napríklad uhádnuť, čo cíti postava, ktorej
- búši srdce a potia sa dlane
- črty tváre sa uvoľnia a ústa sa rozťahujú do úsmevu
- zreničky sa rozšíria a úplne zdrevenie
- červená sa a cíti motýliky v bruchu
- zmraští tvár do grimasy, zo všetkých síl potláča úpenie a slzy
- pohľad otupieva, zatvárajú sa jej oči, zíva
- hľadí do zeme, zajakáva sa, nevie, čo s rukami
Ľahké, však? A pre vašich čitateľov tiež. Nie úplne vždy, ale výnimky sú vo všetkom. A navyše sú takéto vyjadrenia, napodiv, účinnejšie, ako keby sme len z mosta doprosta napísali, že cíti nervozitu, radosť, strach, zamilovanosť, bolesť, únavu, rozpaky.
Takisto je väčšinou jasné, aké pocity v postave vzbudí nejaký vonkajší faktor. Pravda, sme rôzni ľudia, niektorých napríklad pobyt vo veľkomeste ubíja, iných vzpruží. V takýchto prípadoch je opis jej emócie z mosta doprosta oveľa prijateľnejší. Tak či onak je ale fajn, ak sa trochu zaonačí. Ale také trhanie zuba? Tam sotva nájdeme niekoho, komu by sa to páčilo.
A teraz prvý druh chyby. V poviedke bola postava, ktorú niekto škrtí. Metá sa, zúfalo bojuje. A do toho autor zabil vetu: „Bolo to veľmi nepríjemné.“
Prečo to tam len musel dať? Bez toho by nikomu nenapadlo, že škrtenie by mohlo byť nepríjemné, však? Tá veta je tam navyše a k tomu aj zabíja dojem z tých predošlých. Áno, to hovorím dokonca aj ja, ktorá len málo informácií považuje v texte sa nediskutovateľne škodlivých. Toto je však je jedna z nich.
Ale tento nedostatok spomínam iba pre každý prípad. Pretože, čudujsasvete, veľa začínajúcich autorov túto chybu nerobí. Ja som ju zrejme robila, ale patrila som medzi vzácne výnimky. Oveľa častejšie však narážam nielen medzi začínajúcimi, ale aj medzi vydávanými autormi na opačný extrém: autor ani metaforicky nekonštatuje niečo, čo treba. Čo čitateľ očakáva, ale nie je to stopercentne isté, kým mu to autor nepotvrdí. A ak mu to nepotvrdí, a nebodaj sa mu to stáva opakovane, čitateľ nadobudne pocit, že
- buď je postava, ktorej sa to deje, veľmi divná = nevie sa s ňou stotožniť = nemá ju rád (a to je zlé, pokiaľ má ísť o klaďasa)
- alebo je autor sveta neznalý a nevie, čo má jeho hrdina v danej situácii prežívať. A to je tiež veľmi zlé, pretože ako nás taký autor môže obohatiť? Ako môžeme jeho textu veriť?
Príklad? Postava sa vynorí z kvapaliny. Vyvráti vodu z pľúc a žalúdka. Nie je však ani najmenej naznačené, že by jej tieto veci boli nepríjemné a že jej telo sa chvíľu musí spamätávať z toho, že prvý raz v živote dýcha. Divné, nestotožniteľné, neuveriteľné…
Pozor, autor môže mať zámer, že postava vnútri prežíva niečo úplne iné, než by prežívala drvivá väčšina ľudí. Možno dokonca aj niečo úplne iné, než dáva najavo. V prípade predošlého príkladu to napríklad mohla byť bytosť, ktorá vôbec necíti bolesť, alebo je adaptovaná na obojživelnosť (v skutočnosti nebola). V takýchto prípadoch však treba jej nikým neočakávané pocity konštatovať. No znova, ak sa dá, aspoň trošičku zaonačene.
Taktiež môžeme mať postavy, ktoré sa vymykajú priemeru. Nemusia to byť žiadne čarovné bytosti, sú skrátka iné. Ale okrem jasných známok toho, že postava je iná, je dobré tiež ukázať čitateľovi, že vieme, ako ten priemer vyzerá a že odlišnosť danej postavy nevyplýva z našej neznalosti priemeru. Toto opatrenie je vec, ktorú dokonca aj mnohí známi autori opomínajú. Možno to nepovažujú za potrebné, možno sa nazdávajú, že každý vie, ako vyzerá štandard a nikto ich hádam z neznalosti podozrievať nebude! Ale bude. Ani nie tak z úplnej neznalosti, ako skôr zo zatvárania očí pred priemerom.
Ako týmto chybám predísť? Testovací čitatelia sú vždy dobrou voľbou, ale ešte predtým, než im náš rukopis dáme, by sme sa naň mali sebakriticky pozrieť sami. A klásť si nasledujúce otázky:
- Predstaví si priemerný človek pri prečítaní tejto frázy to isté, čo ja?
- Domyslí si túto informáciu priemerný človek?
- Nepochopí náhodou priemerný človek túto informáciu aj bez týchto slov?
Veľa šťastia a málo nejasností v ďalšom písaní.
Napísať odpoveď