header image

 
 

Kniha nie je film 3/3

3. Hmat

S týmto zmyslom sa ocitáme vo sférach, na ktoré film v porovnaní s knihou skrátka nemá. Aké je niečo na ohmatanie, sa totiž z obrazovky môžeme dovtípiť len na základe toho, ako to vyzerá a ako zareaguje postava, keď sa toho dotkne. Pomáhať môže hudba, no tak či onak sme ochudobnení o obrovskú škálu možných hmatových podnetov. Film nám ešte ako-tak vie dať najavo, či je niečo horúce alebo ľadové, no už oveľa ťažšie, či je to hladké alebo drsné, suché alebo vlhké (pravda, pokiaľ z toho vlhkosť nepresakuje viditeľne von), trochu teplé či mierne chladné… Nehovoriac o prípadoch, keď sa vnem začne mierne meniť.

Do kategórie hmatového zmyslu možno zaradiť aj pocity vnútri tela. Napríklad povestné motýliky nervozity v bruchu, hlad, nevoľnosť, vnútornú energiu či bolesť. Vo filme si síce postava napríklad vie vzdychnúť, nasadiť strápenú grimasu a priložiť ruku na boliace miesto tela, v literatúre však viete opísať presne intenzitu a charakter bolesti (pulzujúca, súvislá), presnejšiu lokalizáciu aj to, či postave pripomína nejakú, ktorú už prežila.

Film si často vynucuje, aby postava navonok reagovala na všetky svoje pocity. Čo však s príbehmi, v ktorých ich hrdina potrebuje utajiť pred niekým, kto sa na neho pozerá… a teda ich nechcene utají aj pred divákom? Iste, aj na to sú výrazy tváre – cítim jedno, prejavujem druhé –, no nikdy mi nešlo do hlavy, prečo sú postavy vo filme k takým jednoznačným grimasám úplne slepé. Teda, chápem príčinu, ale uznajte, je to jedna z vecí, ktorá robí film oveľa odtrhnutejším od reality, než môže byť kniha. Preto je škoda, že začínajúci autori sa tak zriedka venujú vnímaniu povrchom aj vnútrajškom tela.

4. Čuch

Čuch je ďalším zmyslom, o ktorého vnemoch nás môže film informovať len veľmi nepriamo a len v najzákladnejších tónoch. Ukáže nám pohľad na niečo rozkladajúce sa či na nevábny predmet za sprievodu bzučania múch, ktoré na rozklade a špine hodujú, a vieme, že to asi bude páchnuť. Pri kvetinovom záhone zase očakávame vôňu. Tieto základné nakopnutia divákovej predstavivosti želaným smerom ešte môžu režiséri dolaďovať podfarbením a ostrosťou obrazu a, samozrejme, zvukovými efektmi. Prípadne vytvoriť farebný oblak, ale to už asi skôr len v animákoch. Ďalej film používa výrazy tváre a detailné zábery na nos. A keď všetko zlyhá, postava nám, podobne ako v prípade hmatu, môže svoje vnemy po lopate vyrozprávať. No to všetko je žalostne chabé v porovnaní s tým, s akými jemnými odtienkami dokáže pracovať kniha. Vrátane zmiešaných či nie dobre opísateľných aróm. Z osobnej skúsenosti viem, že v realite mávajú pachy na navodení atmosféry a nálady veľký podiel. No oveľa lepšie než film nám ich priblížia knihy.

5. Chuť

Najmenej dominantný zmysel si nenachádza veľa miesta ani v beletrii, no vo filme to má ešte ťažšie. Tam sa jedlo chuťovo hodnotí najmä podľa toho, ako vyzerá, a grimás konzumujúcej postavy. A keď sa ochutnáva niečo, čo nie je jedlo? Nuž, o to väčšia grimasa alebo staré dobré doslovné „vykecanie sa“ zo svojich dojmov.

Aj keď som nestretla nikoho, koho by lákalo písať litánie o hrdinových chutiach, je dobré chuť do príbehu zahrnúť. Naozaj nezaberie veľa priestoru, pol vety, možno celú. Dať čitateľovi niečo, čo by pri pozeraní filmu mohol len nepriamo odvodiť. Zapojiť čitateľa do prežívania všetkými zmyslami.

6. Šiesty zmysel?

Sme vo fantastike, takže postavy toho môžu vnímať viac, než im ponúka ich päť zmyslov. Musíme obratom dodať, že to môžu aj filmoví hrdinovia, veď Šiesty zmysel bol dokonca aj názov jedného filmu. Napriek tomu si položme otázku – môžu to filmové postavy robiť až v takom rozsahu ako v knihe?

Keď tvorcovia filmových diel sprostredkujú divákovi vnem nejakého z piatich ľudských zmyslov, najmä v prípade posledných troch sa opierajú o ľudskú skúsenosť. Hniloba? To bude asi smrad. Krásne vyzdobená torta? To bude výborná chuť. Čo však s nejasnými predtuchami, vnímaním viacerých realít naraz, so stavom polospánku, nervozity prichádzajúcej bez viditeľného podnetu a ohlasujúcej prítomnosť magickej bytosti? S tým má skúsenosť málokto, pokiaľ vôbec niekto. Filmu tak zostávajú atmosférické zvuky, úpravy obrazu, špeciálne efekty a staré dobré kecanie, kecanie a kecanie herca o tom, čo divné cíti. Aj toto všetko však môže zaviesť diváka ďaleko od toho, čo si pôvodne tvorca predstavoval, pretože ak má postava hovoriť ako-tak realisticky, nemôže si v priamej reči dovoliť rovnaký slovník než rozprávač v knihe. (Áno, v niektorých filmoch je tiež rozprávač, ale aj ten sa vyjadruje iba veľmi stručne.) Druhá slabina vžívania sa do pocitov postavy iba z jej rozprávania je tá, že, ako som už spomínala, príjemca rovnakú a možno ani podobnú skúsenosť nemá. A keď vám to má postava opísať rýchlo a takmer bez umeleckých jazykových prostriedkov, pretože tak nikto nerozpráva, scenárista má len veľmi obmedzené možnosti.

Vnútorný svet

Nemusíme začierať ani do nadprirodzených vôd. Máme tu totiž ešte ďalší široký okruh reality, v ktorom má kniha oveľa väčšmi navrch: Myšlienky a emócie. Vo filme sa len herec nejako tvári, gestikuluje a rozpráva všetkým naokolo o svojom vnútornom svete. Všimli ste si však, že rozpráva o týchto záležitostiach oveľa viac a častejšie, než je v bežnom živote normálne? Každý si tam vylieva srdce ešte aj pred úhlavnými nepriateľmi, lebo neexistuje iná možnosť, ako tieto dôležité informácie odovzdať divákovi. A aj tak si to srdce nemôže vyliať dopodrobna, lebo, ako vieme, dĺžka dialógov vo filme je obmedzená, monológ musí aspoň vzdialene pripomínať reálnu reč (treba nájsť vhodný kompromis medzi nutnosťou odovzdania informácie a realisticky znejúcim rozhovorom), no a skleslý či šťastný výraz nás sám osebe do detailov neuvedie. Klobúk dole pred tými filmovými tvorcami, čo aj napriek všetkým obmedzeniam dokázali vytvoriť hĺbavé filmy.

Neprirodzené reakcie

Keď sa nad tým zamyslíme, postavy vo filmoch sa vlastne často správajú dosť neprirodzene. V situačných komédiách sa na vlastných vtipoch väčšinou nesmejú. Keď im niekto klame a vymýšľa pred nimi očividne deravé lži, spravidla to ďalej nevyšetrujú. Zamaskovaný nepriateľ hovorí úlisne a na tvári má zákerný úsmev, ale kladní hrdinovia – hoci aj vykresľovaní ako inteligentní – si nič nevšimnú. Filmové postavy sú neraz účelovo hluché a slepé voči prejavom iných postáv. Už sa nad tým ani nepozastavíme, je to skrátka súčasť filmovej kultúry, filmárskeho umenia. Inak to vo filme nejde. Ale to vôbec neznamená, že treba tieto barličky prenášať tam, kde ich nepotrebujete, ba naopak – kde máte všetky končatiny zdravé a mocné a zájdete na nich aj tam, kam sa film dostať nemôže. Odhoďte barly, odkopnite invalidný vozík a vydajte sa do sveta omnoho početnejších možností – do sveta kníh!

V beletrii vidíme postavám priamo do hláv. Tie tak na rozdiel od filmu môžu dokonale utajovať svoje pravé pocity a zámery. Nemusíme krútiť hlavami nad postavami, že si napríklad očividne predstieranú radosť iných postáv nevšimnú, keď doma pred televízorom rozlúskne ich rozpoloženie aj malé dieťa. A tieto myšlienky a emócie môžu mať v písomnej podobe bezpočet odtienkov, ktoré nedokáže vo filme odovzdať ani herec s desiatimi Oscarmi.

Pravda, kniha nemusí svoju výhodu využiť alebo ju nemusí využiť celú – a tým automaticky nie je zlá. Rozprávanie môže fungovať len ako pohľad kamery, nezaujatý a nič nevysvetľujúci. No ak to robí u dobrých autorov, spravidla to nerobí dlho. Nanajvýš pár scén a vo zvyšku aspoň nejakej postave do hlavy vidíme. Autor sa môže cieľavedome hrať s tým, kedy a koľko zo zmýšľania ktorej postavy ukáže, aby dostal čitateľa tam, kde ho chce mať.

Pocity namiesto podnetov

Vnútorný svet postavy môže v knihe eliminovať aj slabiny, ktoré sa vyskytnú, keď autor podáva zrakovo-sluchové informácie. Namiesto podrobného opisu toho, čo postava vidí, sa skúste skôr zamerať na to, čo v nej vyvoláva. No aj emócie (prekvapenie, zhrozenie, hnus, nádej, lásku…) pokiaľ možno skúste neopisovať po lopate. Dobre opísané reakcie prizerajúcej sa postavy vedia v čitateľovi vzbudiť viac záujmu a zvedavosti ako polopatistický výklad. Môžete sa tak vyhnúť napríklad neestetickým a pre mnohých čitateľov neprijateľným opisom extrémneho násilia. A pritom ešte aj lepšie citovo zapôsobiť na čitateľa.

Využite silné stránky prózy

Využite preto tieto prednosti! Neprepisujte film, ktorý priamo pôsobí len na dva ľudské zmysly, ale zapojte ich vďaka literatúre všetkých päť. Alebo pokojne aj šesť, sedem, koľko si zmyslíte a vymyslíte. Ani písané slovo nie je úplne všemocné, ale narazí na omnoho menej obmedzení ako film. A ako bonus ukáže aj to, čo film nikdy bez barličiek nedokáže – vnútorný život postáv. Nahraďte jeho hĺbkou rozvláčnosť opisov vonkajšieho sveta. Nahraďte vnútornými démonmi tých vonkajších, desivo ručiacich či prevracajúcich regály s hrncami na podlahu (na to som niekde narazila a pripadalo mi to ako veľmi trefný opis typických ľakavých hororových zvukov). Využite to, že na rozdiel od filmu viete knihou sprostredkovať naozaj takmer všetko. A ako zistíte viac o tom, akým spôsobom sa to robí? Vypnite obrazovku a choďte čítať…

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.