Prvýkrát publikované na stránkach Martinus Cena Fantázie 18. 5. 2021
Mládež čoraz viac pozerá filmy a čoraz menej číta. Takéto povzdychy sa objavovali už pred dvoma generáciami, no tento trend stúpa po čoraz strmšej krivke. Nikdy predtým nebolo dostupných toľko programov a tak ľahko ako v dnešnej dobe. V minulosti ich mohol človek aspoň v televízii premeškať a bol pokoj. Teraz však existujú archívy, online prístupy a internet je plný pirátskych kópií.
Nie, nechcem tu kázať o škodlivosti sústavného hľadenia na obrazovku pre zdravie a osobnostný rozvoj (hoci všetkého veľa škodí, to je fakt). Chcem sa zamerať na škodlivosť pozerania priveľkého množstva filmov na úkor čítania pre začínajúcich autorov. Film a kniha sú totiž dve úplne rozdielne formy umenia. Človeka zvádza zamieňať si ich, pretože v oboch je príbeh, fikcia. Navyše, je tu nešťastný fenomén „sfilmovaných kníh“. Ach, ako len neznášam toto slovné spojenie, lebo v drvivej väčšine prípadov oveľa viac vystihuje situáciu „film, ktorý vznikol po letmej inšpirácii knihou“.
A potom je tu ešte jedna okolnosť, čo láka písať ľudí, ktorí majú veľa napozeraného, ale málo načítaného. Oni v hĺbke duše ani nechcú stvoriť literárne dielo. Zamilovali sa do filmov a následkom toho si v hlave skladajú vlastné. No ako tieto fantázie zvečniť a sprostredkovať ostatným? Kameru má vďaka mobilu v dnešnej dobe skoro každý, ale hercov, kulisy, techniku a vizuálne efekty nie. Zato však má takmer každý počítač s textovým editorom. A tak sa vrhnú na písanie. Niektorí dokonca s nádejou, že literatúra je len podradným medzikrokom k ich skutočnému cieľu, filmu. Plán je takýto: napísať knihu – vydať knihu – presláviť sa na Slovensku – predať práva na preklad do angličtiny – presláviť sa v anglicky hovoriacich krajinách – nechať knihu sfilmovať v Hollywoode.
Ale to je už, samozrejme, extrém. Veľa autorov uvažuje oveľa skromnejšie. Ich skutočným cieľom môže byť „len“ dobrá kniha. No pokiaľ sa chcú naučiť napísať dobrú knihu iba pozeraním filmov, čo aj dobrých, nemôžu uspieť.
Znova musím pripomenúť, že film a seriál a priori nie sú zlé. Nezakazujem ich ani ako inšpiráciu. Nie som pokrytec, veď i v mojich prvých rukopisoch sa objavovalo veľa motívov práve z filmov. Film vás však nenaučí správne podanie písomnou formou. Prečo? Pretože informácie sa filmom v porovnaní s knihou odovzdávajú úplne odlišne.
Ako prijímame zámery tvorcov
Základný rozdiel je v tom, že obrazovka leje do človeka vnemy cez oči a uši priamo, kým kniha mu výlučne cez zrak podáva slová, ktoré treba dešifrovať. Okrem audiokníh, ktoré na vstup do čitateľovej mysle používajú uši, ale podstata je rovnaká. A toto dešifrovanie je u ľudí rozdielne. Závisí od inteligencie, vzdelania, rozhľadenosti, osobnosti, vkusu a minulosti čitateľov. Schválne, myslíte, že pod slovným spojením „pekne zariadený dom“ si všetci predstavia to isté? Ani zďaleka. Pre niekoho je to moderný barák, pre mňa rustikálna vilka. Niekto ho má zahltený predmetmi, iný minimalistický. Niekto vidí holú podlahu, iný koberce.
No vo filme sa žiadne takéto variácie nekonajú. Predostrú vám fixnú predstavu režiséra a hotovo. Áno, ak je v scenári dané, aby bol dom pekný, jeho interiér asi urobia podľa štatisticky väčšinového vkusu divákov. No zďaleka sa nezapáči všetkým. Kým v knihe to nevinné slovné spojenie „pekne zariadený dom“ bez ďalšieho rozvádzania môže uspokojiť skutočne všetkých. Ide o jeden z príkladov, kedy má kniha navrch. A tiež jeden z dôvodov, prečo to netreba preháňať s opismi, ale nechať niečo aj na čitateľovej fantázii.
Zbytoční krásavci
Nechať niečo na čitateľovej fantázii platí aj o pekných postavách. Filmy režisér obsadí peknými hercami s výnimkou tých rolí, v ktorých podľa scenára vyslovene nemajú byť príťažliví. Vy to však robiť nemusíte. Ak o výzore postáv nenapíšete nič, čitatelia si tam určite dosadia typy, na ktoré sa dá pozerať. Čo viac, na ktoré sa dá pozerať podľa ich kritérií. Aj hollywoodske sexidoly sú pre niektorých ľudí vyslovene ohavy. Samozrejme, keď si dej vyžaduje, aby postava mala konkrétne črty, tak ich má mať. No ani jediná poviedka s krásnymi postavami od začínajúceho autora, akú som kedy čítala, nemala dejom daný dôvod, aby vyzerali presne tak, ako ich autor opísal. A väčšina z nich nemala dejom daný ani dôvod, aby vôbec vyzerala nádherne.
Úskalia knihy
Nutnosť predstavovať si významy slov v knižnej podobe však môže byť pre čitateľa aj kameňom úrazu. Čo ak to slovo nepozná? Z kontextu si hádam domyslí, ale ak nie… A čo ak mu to slovo evokuje niečo absolútne iné než väčšine ľudí našej kultúry? Alebo kľúčové slovo prehliadne a to mu skazí celé odovzdávané posolstvo?
No pozor, hlavný rozdiel medzi filmom a knihou nie je ten, že v knihe treba všetko dešifrovať a vo filme netreba dešifrovať nič. Po prvé, film síce pôsobí na diváka priamo, ale len na dva z jeho zmyslov: zrak a sluch. (Vynechajme teraz 4+D kiná.) Ak chce sprostredkovať divákovi informáciu, ktorú by sme dostali cez ostatné zmysly, musí to urobiť iba pomocou zraku a sluchu. A to ho veľmi limituje. Po druhé, dokonca aj vo filmových záberoch, najmä starších a nízkorozpočtových, divák musí čo-to dešifrovať a ani sa nad tým nepozastaví.
No pekne po poriadku. Rozoberme si, aký je rozdiel v pôsobení filmu a beletrie na jednotlivé čitateľove zmysly.
1. Zrak
Spomenula som, že zrak je jednou z len dvoch možností, ktoré má film, ak chce odovzdať informácie priamo. Značí to však, že je v pôsobení na zrak lepší ako kniha? Skúsme sa zamyslieť.
Film nám priamo ukáže, čo má autor na mysli… no iba vtedy, ak je v možnostiach filmárov nám to ukázať.
Obmedzenia filmárov
Ešte donedávna nebolo ani zďaleka možné sfilmovať všetky obrazy, čo vám skrsnú v hlave. A aj to málo, čo vedeli obrazovky či plátna ukázať, ukázali omnoho slabšie než dnes. Všimnite si, ako smiešne napríklad vyzerajú staré kvázi nočné scény! S tým, ako skutočne vidíme obraz v prítmí, nemajú spoločné takmer nič.
Ale teraz hovorím najmä o fantastike. Preto boli mimozemšťania v starých snímkach, napríklad v prvých filmoch Star Trek či Star Wars, prevažne humanoidní. Človek si ľahko nasadí masku, ale povedzme taká obrovská stonožka hýbajúca stovkou nôh a desiatkami hryzadiel naraz bola skrátka mimo možností.
Možno sa zdá, že dnes sa nás už tento problém netýka. Veď máme počítačové animácie. Vyženieme zopár hercov pred zelené plátno a dotvoríme si k nim, čo len chceme. Háčik je však v tom, že na to potrebujeme obrovský balík peňazí. Mnohí filmári na to skrátka nemajú. Používajú preto všelijaké šikovné triky na odvedenie pozornosti diváka od toho, že niektoré uhly záberu a časti scén nie je možné ukázať. Ukážu vám napríklad futuristické mesto z diaľky a potom človeka pri základni jednej z tých mohutných budov, ale už nie pomalé približovanie sa kamery z výšky nad mestom až k nášmu hrdinovi. Pretože futuristické mesto je v skutočnosti malý model a základňa jednej z budov lepenka končiaca meter nad zorným poľom kamery. No fantázia čitateľa si to aj bez zoomovania vie dať dohromady. Považuje jeden filmový záber za detail druhého, hoci priame prepojenie medzi nimi mu neukázali. Toto je jeden z prípadov dešifrovania scény vo filme.
Nevzdelanosť – raj pre filmárov
Ďalším filmárskym trikom je zneužívanie nevedomosti diváka. Napríklad natáčanie v stave beztiaže je ťažké a drahé, jeho napodobenie takisto. Preto v nenáročných sci-fi odznie nejaká replika o umelej gravitácii na kozmických lodiach a staniciach. V lepšom prípade. V horšom o tom nepadne ani slovo vysvetlenia, čo ako chatrného. Žiaľbohu, tento filmársky trik sa neraz prenáša do kníh, hoci ho tam autori vôbec nepotrebujú. Pokojne by mohli nechať svoje postavy lietať v stave beztiaže a nestálo by ich to ani cent, ale majú tak pevne vžité, že aj vo vesmíre neustále na ľudí pôsobí pozemská tiaž, že im to ani nenapadne.
Alebo taká gravitácia na cudzích planétach. Vo filmoch je takmer vždy presne rovnaká ako pozemská, pretože sa vždy natáčajú – prekvapivo – na Zemi. So sfilmovaním preťaženia či podťaženia by bol azda ešte väčší problém ako so stavom beztiaže. Čo na tom, že je štatisticky takmer vylúčené, aby toľko cudzích planét malo na povrchoch také podobné tiažové zrýchlenia ako naša Zem.
Ašpirujúci spisovatelia to nekriticky preberajú. Pokiaľ ide o planétu mimo slnečnej sústavy, po ktorej sa postavy pohybujú, ešte som sa u začínajúcich autorov nikdy nestretla s tým, že by mala gravitáciu výrazne inú než Zem. Pritom im v tom vôbec nič nebráni. Dokonca by to aj ich príbeh ozvláštnilo a nenatískalo by sa podozrenie, že autor len skopíroval pár filmových scén, a tak vznikla jeho poviedka.
No neviňme za to iba autorov samotných. Aj fantázia musí byť kŕmená podnetmi, nevystačí si len sama osebe. Bez filmových predlôh nemáme kde napozerať, ako veľmi sa líšia každodenné pohyby ľudí a vecí na telesách s inou gravitáciou. Chce to urputné rozmýšľanie a logické dedukcie. Alebo… čítať knihy známych a skúsených autorov, v ktorých sa planéty s výrazne inými gravitáciami niekedy vyskytujú.
Autor Martin5 Pi jún 11th 2021 at 10:09 am
Jazyk je vysoko redundantný, bazírovať na porozumení/vysvetlení každého slova by bolo prehnané. Prvé knihy, čo som čítal v angličtine, som naozaj rozumel možno polovicu slov, napriek tomu som chápal celkový dej a význam (i keď samozrejme zážitok je nižší). Postupne ako človek číta viac a viac, tak je tých nepochopených slov a zvratov stále menej. Ak na nejaký ešte narazím, a nepovažujem ho za kľúčovú vec, nechám tak – prerušovanie deja slovníkmi či vysvetleniami väčšinou kazí celkový dojem viac ako pár nepochopených slov.
Autor tuleň So jún 26th 2021 at 7:09 pm
Neviem, čo si predstaviť pod „nešťastným fenoménom sfilmovaných kníh“ – nie je to tak dávno, čo väčšina filmov boli „sfilmované knihy“. Ale áno, veľká časť filmov (a asi stále väčšia) vzniká na základe scenára, ku ktorému neexistuje (priama) knižná predloha.
No a tu je zakopaný pes č. 1, lebo scenár je niečo ako „divadelná hra na steroidoch“ a píše sa značne inak, ako kniha. Viacmenej sledujeme fenomén, že niekto je dobrý spisovateľ, ale písanie hier/scenárov mu až tak nejde, alebo naopak. A ak napíšem hoci dobrú knihu, ale s písaním drám nemám skúsenosti (alebo scenárov) a o tom, ako funguje realizácia či hry, alebo filmu nemám ani duncta, tak to v prípade, že sa sám pokúsim splodiť scenár, dopadne najskôr katastroficky. Ono ani nie je scenár ako scenár… to, čo robia/hovoria herci a čo je na scéne je skutočne iba základ (ak hrám pred nastúpenou triedou, môže to stačiť). No a samozrejme, ani dobrý scenárista nebude nutne dobrý spisovateľ.
Dosť zásadný rozdiel, ktorý nevedia pochopiť „úhlavní kritici“ filmov natočených podľa kníh je aj to, že ak by sa malo natočiť presne všetko (aj to ide len po takej tej „hrubo javovej stránke“), aj vcelku tenká kniha by pravdepodobne viedla k siahodlhému filmu. Potom nadávajú na vyhodené v podstate zbytočné pasáže („vata“ a napríklad nesystémové/nelogické veci, dalo by sa to pekne demonštrovať na LOTR, nazvime to „Smrť Bombadilova“). Film má výhodu, že namiesto siahodlhých (a v knihe kontraproduktívnych) opisov ukáže záber, v prípade potreby CGI, ale nijako nevie ukázať, čo si niekto myslí – jedine cez to, čo dotyčný urobí. Teda ak neskúšame zainvolvovať rozprávača, čo sa aj robilo a občas sa to stále zjavuje, našťastie furt menej.
K tej gravitácii, no, ono ešte brať ju ako fakt je jedna vec, ono by sa to aj celkom jednoducho dalo realizovať (rotujúce stanice/kozmické lode – osobne si nie som istý, ako by sme pociťovali tangenciálnu zložku zrýchlenia) a napr. v Marťanovi to bolo presne takto podané (bavil som sa so Samanthou Cristoforetti, že to bolo naozaj celkom reálne). Horšie je, keď si začnú vymýšľať haluze, z ktorých magnetické boty sú ešte menšie zlo, ale ak sa niekto neznalý fyziky pokúša vymyslieť, ako by asi fungovalo zariadenie na báze neexistujúcej fyziky a pokúša sa vymyslieť aj tú alternatívnu fyziku a fakt generovať gravitáciu, nastáva problém :D a to aj v knihe :D
Povedať čitateľovi/ukázať divákovi že niečo skrátka nejako je, to sa akceptovať dá (väčšina „nižších ľudí“, čo nemajú tucha o vede a technike nad levelom učňovky, žije celý život v tom, že niečo nejako je a hotovo a ďalej sa v tom nerýpe, lebo na to nemá základy), ale ak je autor nesebakritický a neuvedomí si, že ho bude možno čítať nejaký ten doktor spredu aj zozadu, napr. ja, a skúsi mi natlačiť niečo nepriechodné, tak nutne skončí v koši. Pre mňa ako vedca dobrá sci-fi nesmie obsahovať elementárne nezmysly.
V konečnom dôsledku mi teda nevadí v sci-fi medzihviezdny let. Aj keď z hľadiska fyzikálneho to je problém (a možno neriešiteľný). Vadí mi ale, keď niekto začne v tej knihe opisovať na prvý pohľad fyzikálne nezmyselný princíp medzihviezdneho pohonu. Môžem sa „hrať s predstavou“, ale nemôžem akceptovať bullshit.
Autor Adhara Ne jún 27th 2021 at 8:40 pm
Svojím komentárom ste sčasti zhrnuli obsah ďalších dielov seriálu. Pod nešťastným fenoménom sfilmovaných kníh rozumiem najmä to, že veľa ľudí si myslí, že poznajú knihu, ktorú nečítali, pretože videli jej filmovú podobu. V najhoršom, i keď bohužiaľ veľmi častom prípade, podľa filmu knižnú predlohu odsúdia. Kvalita sfilmovania je ale tiež problém. Samozrejme, že celá kniha sa do filmu nezmestí, i keď na vine podľa mňa nie je balast. Balast z môjho pohľadu nejestvuje, jestvuje len odpojenie autora od čitateľa. Horšie však je, ak sa pri filmovaní vyhodí z knihy viac než je nutné, a do zvyšného priestoru scenárista pridá nejakú novú blbosť omnoho horšiu než to, čo vypustil z knihy. K novej fyzike – pre mňa závisí od prípadu, občas je lepšie, ak autor nič neskúša vysvetliť. V tomto s vami súhlasím. Ale väčšinou je mi sympatickejšie, keď vidím, že sa autor aspoň snaží. Lebo nevysvetlenie je neraz jednym z indikátorov, že o existencii problému ani netuší…
Autor Ivana Nováková Št júl 8th 2021 at 9:50 am
Jednou z „haluzí“, které nelze reálně zkonstruovat (protože fyzika), jsou například světelné meče ve Star Wars. A jak je všichni milujeme.
Nějak jsem ale smysl příspěvku @tuleň nepochopila. Mohl byste se vyjádřit jednoznačněji a stručněji? Předem děkuji. Jo, zmínkou o „nižších lidech“ jste to dobře ukotvil.
Autor Martin Pi júl 9th 2021 at 11:36 pm
Svetelný meč by sa dal fyzikálne realizovať napríklad prúdom urýchlených protónov, ktoré majú limitovaný dosah (závislý od ich energie), tak by bola určená jeho dĺžka, pričom by svietil tzv. Čerenkovovým žiarením (vzniká vtedy, ak sa nabitá častica pohybuje rýchlejšie ako je rýchlosť svetla v danom prostredí).
Autor Bazyl Št júl 22nd 2021 at 9:51 am
Zjevně máte o problematice vyzařování větší znalosti, než já. Ráda se tedy přiučím.
Jak je možné usměrnit proud částic do takového tvaru, při takové intenzitě, aby se rozptýlil právě po cca 120 cm?
Jak je možné realizovat různé barvy světelných mečů? Zmiňoval jste Čerenkovovo záření. Mimo fakt, že podle Wikipedie jde o vedlejší produkt radioaktivního záření, (jehož účinky na lidský organismus zanedbáme,) zjevně vždy vyzařuje pouze světle modrým zářením. Jestli si správně pamatuji, energie záření závisí na vlnové délce. Znamenalo by to tedy, že různě barevné meče by měly různou délku a sílu?
A když už jsme u té síly, bylo by vůbec možné laserem se zářením ve viditelném spektru rozříznout věci? Z mého krátkého výzkumu vyplývá, že řezací lasery pracují v oblasti infračerveného záření. Je vůbec možné „přibarvit“ proud infračerveného záření, proudem záření o viditelné frekvenci? Nedocházelo by k interferenci?
Rozumím, pokud problematiku světelných mečů nebudete chtít dále probírat. Ale případně za Vaši erudovanou odpověď předem děkuji!
Autor Martin5 Št júl 22nd 2021 at 11:33 am
Čerenkovo žiarenie by v tomto prípade zrejme naozaj nešlo. Ako sa spomína vyššie, to funguje ak nabitá častica sa pohybuje rýchlejšie ako svetlo. Čo je možné v prostrediach, kde rýchlosť svetla je obmedzená (ako napr. vo vode, čo je príklad reaktorov). Vo vzduchu ale rýchlosť svetla je prakticky totožná s maximálnou (ako vo vákuu), nabité častice sa preto rýchlejšie ako svetlo pohybovať nebudú.
Autor Martin Št júl 22nd 2021 at 9:12 pm
Čerenkovovo žiarenie sa prejavuje aj vo vzduchu (napriklad v CERNe ho pozorovali), samozrejme, že rýchlosť častice musí byť oveľa vyššia ako napríklad vo vode. Aj keď je pravda, že vo vzduchu by sa asi skôr prejavilo žiarenie ionizovaných atómov kyslíka a dusíka(čo Čerenkovovo žiarenie nie je).
Autor Martin Št júl 22nd 2021 at 9:34 pm
Častice sa do zväzkov usmerňujú elektrickým alebo magnetickým poľom. Napríklad v každej vákuovej obrazovke (klasické TV a počítačové monitory) je takéto zariadenie, nazýva sa “elektrónové delo”. Dĺžka meča závisí od energie častíc, ktoré sa zrážajú s molekulami v atmosfére (čo ich ionizuje a tie tak žiaria , to je lepší mechanizmus ako Čerenkovovo žiarenie) a tak po prejdení určitej dĺžky zvazok častíc zaniká.
Áno, farba svetla závisí od vlnovej dĺžky/frekvencie svetla, v prípade svetelného meča by farba závisela od charakteristických frekvencií atómov v atmosfére a dala by sa čiastočne meniť zmenou energie zväzku (tak ako sa mení farba polárnej žiary, čo je rovnaký mechanizmus – interakcia nabitých častíc s atmosférou).
Na rezanie laserom sa dá použiť aj laser vo viditelnom svetle, na labákoch sme na to používali červený hélium-neónový laser. Infračervené CO2 lasery sa používajú preto, lebo sa dajú jednoducho konštruovať na vysoké výkony. Amatéri používajú napríklad na červeno svietiace lasery z DVD napaľovačiek, tie sú relatívne výkonné a dostupné (pozor dokážu nebezpečne popáliť a zásah do oka je zárukou jeho poškodenia).
Autor Bazyl Št júl 22nd 2021 at 8:35 am
To je přesně důvod, proč mám radši knihy, než filmy. Filmy málokdy reflektují to, co bych si sama představila. A je pravda, že těch několik „zfilmovaných knih“, co jsem viděla, mě málem přivedlo k slzám. Stále nerozumím potřebě absolutně změnit příběh jen pro potřebu filmařské licence.
Zcela také souhlasím s myšlenkou, že aby byla kniha dobře napsaná, autor musí mít načteno. Sama nechovám zcela žádné ambice stát se spisovatelkou. Za to ale čtu ráda a hodně. A doteď si vybavuji zkušenost z dospívání, která zásadně změnila můj úhel pohledu na čtení. Jako dítě jsem hodně četla. S rodinou jsme chodili do knihovny a půjčovali knihy, co jen to šlo. S přibývajícím věkem jsme ale začala odkládat knihy na úkor filmům a seriálům. A zjistila jsem, že mám najednou problémy s pravopisem a psaním slohových prací. Najednou to nešlo samo, přirozeně. A mně došlo, že vlastně člověk při psaní mimovolně aplikuje počítačové „kopírování a vkládání“. Text obvykle sestavujeme z vět, co jsme někde jinde četli. A když to na papíře nevypadá tak, jako to bylo v tom podvědomém textu, přijde nám to divné. Kde ale brát tuto „databázi“ k porovnání, když člověk nečte? Samozřejmě, i tato metoda má svá úskalí. Zejména v předpokladu, že zdroje, co čteme, mají správný pravopis a slovosled a korektury jim neublížily více, než jim pomohly. To je ale úvaha na někdy jindy :)