Obrázok od GraphicMama-team z Pixabay
Je dôležité písať beletriu založenú na správnych poznatkoch. Pre mňa ako čitateľku, ale aj pre mnohých ďalších, je to dokonca nutné, aby sme sa mohli naplno sústrediť na dej, zžiť s ním, prijať knižný svet ako jednu z foriem skutočnosti. Lenže skôr či neskôr sa pravdepodobne dostanete do bodu, keď potrebujete takú špecifickú informáciu, že naštudovať si ju neviete. Vytrápili ste Google, prevrátili hore nohami knižnicu domácu aj mestskú, a stále si nie ste istí. Aké máte možnosti?
- Zistite to z inej beletrie. Ale pozor, jedným dychom dodávam, že táto možnosť má mnohé úskalia. Predovšetkým vám iný román asi neposlúži na zisťovanie informácií typu, či môže gén na promótore zmutovať tak, aby bola transkripcia aj tak možná. Pomôcť si cudzou beletriou môžeme skôr ohľadom výstavby vlastností, pocitov a myslenia postáv, ktoré sú pre nás španielska dedina. Tiež poslúži pri budovaní atmosféry, zmýšľania a konania v profesii či v situácii, o ktorej nemáme ani šajnu. No opäť pozor. Žiadne plagiátorstvo pod rúškou „ako to robí majster“ nie je dovolené. „Odkukané“ časti by mali byť len nepatrným zlomkom z celej dĺžky vášho príbehu. Ďalšia vec, na ktorú treba myslieť, je, že z jednej knihy to nestačí. Optimálne je prečítať viac tých, ktoré danú problematiku rozoberajú, a poznatky z nich spriemerovať. Tým nielenže opäť znížite plagiátorské tendencie, ale zároveň tiež získavate objektívnejší a azda aj pravde vernejší obraz. Ak si totiž vyberiete len jedného jediného autora, celkom hrozí možnosť, že on to má spracované zle.
Lenže ak nájdete dvadsať kníh na danú tému, je to tiež na alarm. Keď o tom už písali dvadsiati – a to len z tých kníh, ktoré poznáte –, naozaj má zmysel, aby ste o tom písali aj vy dvadsiaty prvý? Ak áno, tak dúfam, že spomínate len v menšom rozsahu, ako niečo podružné s hlavným, originálnejším dejom. Zo všetkých týchto dôvodov túto metódu, akokoľvek vyzerá sľubne, veľmi nepoužívam. - Zapojte logiku. Keď neviem, vymýšľam si – toto pravidlo používajú autori viac než je zdravé. Ono v niektorých prípadoch nič iné asi aj tak neostáva. Ale keď už k tomu dôjde, nenechajte, prosím, fantáziu lietať bez rozumu. Množstvo jednoduchých záverov sa dá logicky odvodiť, ak poznáte dosť okolitých faktov. Či už je to správanie sa palubného počítača kozmickej lode za bizarných podmienok, alebo správania sa človeka v bizarnej situácii. Z tohto dôvodu je dobré študovať témy, o ktorých píšete, v širších súvislostiach. Nielen ísť hurá za tou jedinou vetičkou, ktorú do knihy potrebujem, ale prečítať si učebnicu celú. A možno potom zistíte, že v kontexte celej učebnice tú jednu vetičku treba chápať úplne inak, než vyznela v izolácii. Tak či onak, samoštúdium psychlógie sa uplatní asi pri každej beletrii. A keď na niečo sami prídete? Pokojne to do textu napíšte aj s postupom, akým ste dospeli k takému záveru (ak nemá niekoľko strán). Mnoho čitateľov vám to zhltne len preto, že ste to vykreslili tak logicky a rozumne. A keď vás vzdelaný čitateľ načapá pri chybe, lebo ste nevzali do úvahy nejakú skutočnosť, o ktorej ste nemali ani tušenia, aj on vám azda uzná aspoň to, že premýšľate. Autori, ktorí nepremýšľajú, sú najhorší.
- Opýtajte sa odborníkov: Keď zlyhá úplne všetko, ešte je tu posledná možnosť – opýtať sa niekoho, kto je z branže, venuje sa tomu mnoho rokov a bude mať predstavu. A keďže vo vašom okolí nik taký nie je (lebo ak by bol, tak by to asi bola pre vás úplne prvá možnosť), musíte si vliezť na špecializované internetové diskusné fóra. No a teraz o tom, prečo je to úplne posledná možnosť: Myslíte si, že dotyční užívatelia budú celí šťastní, že môžu pomôcť (budúcemu) spisovateľovi? Že ich láka mať meno v poďakovaní v tlačenej knihe a k tomu pozvánku na krst? Že sa potešia možnosti predviesť svoj um a dať konečne radu niekomu, kto o to stojí? Tak to ste na obrovskom omyle.
Prečo? Netuším. Internet je zverinec odhaľujúci v ľuďoch to najhoršie, o tom som písala už x článkov. Je úplne jedno, ako pokojne, zrozumiteľne a prosebne sformulujete svoju žiadosť. Darmo, že existuje plno dôvodov, prečo by by bolo pre nich dobré, ak by vám skutočne poradili. Prvou reakciou bude buď to, že ste strašný hlupák, keď neovládate takú trivialitu (ako napríklad ako sa ovláda spektrometer na externej plošine raketoplánu), alebo že ste totálny leňoch, keď ste si to nevyhľadali sami. Že je predsa samozrejmé, že o radu požiadate, až keď prečešete Google aj publikácie, im vôbec samozrejmé nepripadá. Môžete to skúsiť užívateľom vopred spomenúť, ale pochybujem, že to pomôže. Verte, už som takto skúšala prosiť o pomoc niekoľkokrát, na rozličných fórach, v obrovskými časovými odstupmi, ale reakcie boli vždy rovnaké: „Si blbka a nájdi si to sama.“ Poprípade „tento manuál v cebuánčine to predsa dopodrobna vysvetľuje“.
Ovšem s dávkou diazepamu, po prehryzení sa hromady odpovedí zaoberajúcimi sa vašou neschopnosťou a tým, kam to školstvo speje, keď vypúšťa takých ako ste vy, sa napokon nájde aj niekto ochotný. Pokiaľ sa však nestane vaším komplexným vecným korektorom, po položení ďalšej otázky musíte absolvovať znova rovnaký cyklus – bedákanie skupiny užívateľov nad vašou hlúposťou, kým sa nad vami opäť niekto zľutuje. Pokiaľ teda flamewary nie sú nič pre vás, odporúčam už len starú dobrú fantáziu. A nezdvorilým „konzultantom“ zamyslenie sa, prečo sa pričiňujú o to, aby sa medzi ľuďmi šírili bludy. Hoci aj „len“ v románoch. Lebo kto nedostane slušnú a nevýsmešnú odpoveď, ten ju nabudúce už radšej ani hľadať nebude.
A čo keď stále neviem?
Naštudovali ste celé elaboráty, lámali ste si hlavu do puknutia, nechali sa na fóre dourážať do krvi a nič nepomohlo? A napriek všetkému trváte, že daný prvok nemôžete z textu vypustiť?
Nuž, prišiel čas na malé podvody. Od nevedomosti autora totiž možno čitateľa aj šikovne odviesť. Štylisticky zaonačiť text tak, aby nevzbudzoval neželané otázky. Kľučkovať medzi neznalosťami, skackať po ostrovčekoch znalostí a ešte predstierať, že výber znalostí, ktoré čitateľovi ukazujete, je čisto náhodný a hravo by ste vedeli ukázať aj všetko. Suverénnosťou možno naštvete skutočného odborníka, ktorý vás prekukne (lebo úprimne, všetko súvisí so všetkým a tým, že máte v znalostiach diery, neopíšete bezchybne ani to, čo ovládate). Ale u väčšiny čitateľov vám to možno prejde.
Alebo musíte dať čitateľovi niečo iné, čo jeho pozornosť upúta. To zaberie najmä v poviedkach, u ktorých sa počíta s tým, že veci nebudú rozoberané komplexne a dopodrobna. Vďaka tomu sa pokojne môžete zamerať len na jeden aspekt nejakej zložitejšej problematiky. Napríklad vysvetlíme, ako funguje neobyčajná bojová jednotka chrániaca vesmírnu loď pred ničivým zlom z hyperpriestoru, aké majú jej členovia starosti, na aké limity naráža. Riešte toto a drvivá väčšina čitateľov vám odpustí… čo odpustí, ani nespozoruje, že ste „zabudli“ opísať, akým spôsobom sa tá kozmická loď do hyperpriestoru dostáva.
Samozrejme, všetko s mierou. Týka sa to aj skrývania nevedomostí. Priveľká škvrna novej farby na stene totiž akurát tak upúta pozornosť na to, že niečo bolo treba zatrieť…
Napísať odpoveď