header image

 
 

Po papuli

Internet je horší ako džungľa. Kým v džungli sa obyvatelia navzájom napádajú, aby prežili, na internete preto, aby ublížili. Nijaký iný dôvod ich konanie vzhľadom na formu mať nemôže. Stačí totiž kvapôčka sociálnej inteligencie na to, aby si užívatelia uvedomili, že keď na niekoho osobne zaútočia, vynadajú mu a so zapnutým caps lockom zopakujú svoj názor nedbajúc na (všetky) protiargumenty, ich oponent asi sotva povie: „Jéjda, ja som sa fakt zmýlil, prepáčte, som ja ale debil, jasné, že máte pravdu.“ Respektíve, povedať to môže, no treba si k tomu primyslieť tagy <sarkazmus></sarkazmus>.

Za zhruba dvanásť rokov brázdenia internetu, pôsobenia na diskusných fórach venujúcich sa rozličným témam i všeobecných, môžem rozdeliť ich komunity do dvoch kategórií: inteligentní hulváti a neinteligentní hulváti. Žiadna tretia možnosť nie je, bohužiaľ. Na nijakom z hromady fór, čo som kedy prešla, nedominovali slušní ľudia. Hulváti vždy boli vo väčšine. Je jedno, či išlo o literatúru, kozmonautiku, akvaristiku, o hocičo iné. Z atmosféry akéhokoľvek fóra som mala pocit mlátenia sa železnými tyčami po hlavách. Neinteligentní hulváti používali nadávky, ani trošku nedržali niť, nereagovali k veci, často písali bez diakritiky a s hrôzostrašným množstvom gramatických chýb. Kým u inteligentných hulvátov bolo zo spôsobu vyjadrovania zrejmé, že čosi im v hlave pracuje, že pri písaní príspevku mali akúsi myšlienku, že sú schopní sa sem-tam vyjadriť aspoň čiastočne k veci a chýb v príspevkov je pomenej, zväčša preklepov. Tým však odlišnosti končia. Obe komunity totiž spája jedno: absolútna neschopnosť či neochota vžiť sa do toho druhého, EQ niekde blízko nuly, ostrý, zosmiešňujúci a odrádzajúci tón. A čo ochota počúvať, zmeniť stanovisko, pozrieť sa na to z iného pohľadu? To je dobrý vtip.

Až sa mi chce kričať: nie som váš nepriateľ. Ako je možné, že to ľudia nevidia? Ja nepíšem ostro, zosmiešujúco, ignorantsky, ba dokonca tak ani nereagujem, keď niekto tak píše mne. Snažím sa písať jasne, vecne, zrozumiteľne, predkladám argumenty, odvolávam sa na zdroje. A aj tak sa mi vo väčšine prípadov dostane oprsklej odpovede, ktorá si z mojej hromady argumentov vyberie tak jeden a do neho sa začne obúvať – všetky zvyšné sú jej ukradnuté, takisto zdroje, z ktorých som ich vzala.

Hulvátstvo sa však prejavuje rozličnými spôsobmi. Nie vždy je to nevedieť mlčať. Niekedy je to aj nevedieť sa ozvať. Či skôr nechcieť. Nevravím len o veľmi rozšírenom a obľúbenom psychickom týraní ľudí cez internet, o ignorancii (mimochodom, ľudí, ktorí si to skutočne zaslúžia, ignoranciou nepotýrate, to vravím rovno). Hovorím aj o nezastaní sa utláčaného. Ja sa správne argumentujúceho človeka v diskusiách zastávam často. Vlastne, vidiac to hulvátstvo, neraz je to už len posledný element, ktorý ma donúti sa do diskusie zapojiť. Vidieť, že je tam aspoň niekto normálne uvažujúci – a slušný, to je základný predpoklad mojej pomoci.

No naraziť vo všeobecnosti na internete na zastanie sa správneho názoru je extrémne zriedkavé. Čože, pomáhať? Nie, radšej si budem hľadieť svojho, však? Aby som náhodou nedostal po papuli aj ja. Zistiť, kde je názorová väčšina, a pridať sa k nej, aby bolo isté, že skončím na víťaznej strane. Alebo mlčať a povedať si, že diskutovať naozaj nemá zmysel. No, zrejme naozaj nemá pri diskutovaní s ľuďmi bez empatie a s egom siahajúcim až do kozmu. Ale čo tých pár osamelých sebareflexívnych a schopných vidieť aj iných ako seba? Tým nechcete pomôcť? Povzbudiť ich? Ukázať im, že nie sú sami? Pretože bez podpory nie je vylúčené, že skončia ako ďalší zatrpknutí, cynickí hulváti.

Je jasné, že za klávesnicami týchto jedovatých, nenávistných príspevkov sedia reálni ľudia. Toto poznanie je však smutné a desivé. Rozhliadnite sa po námestí, preplnenom obchodnom dome, autobuse, parku a skúste si predstaviť, že toto sú tí, čo na seba tak virtuálne bliakajú. Po tomto má človek chuť bežať domov, ukryť sa pod deku a nevyliezť spod nej. Je naozaj deprimujúce, akú tvár nám ľudia na internete ukazujú, koľko zloby sa v nich skrýva.

Prečo, pýtam sa. Prečo? Čo núti ľudí, ktorí naživo vyzerajú zväčša tak neškodne, meniť sa za monitormi na sadistov? Najčastejšie sa ako dôvod skloňuje anonymita internetu. Pre mňa je však nedostatočný. Po prvé, aby bol človek mal človek vôľu byť na niekoho hnusný čo i len anonymne, nejaká bezohľadnosť a agresivita v ňom musí byť.

Po druhé, anonymita na základe mojich skúseností nehrá v neslušnosti žiadnu rolu. Možno aj viac než polovica ľudí, ktorých som cez internet videla správať sa psychopaticky, tak činila pod svojím plným občianskym menom! To, myslím, naznačuje, že dotyční si neuvedomujú, že robia niečo zlé. Ale, úprimne, netuším, či je horšie nevedomé zlo ako vedomé.

A navyše, niečo hovorí proti tomu, že tí hulváti, chudáčikovia, len nemajú príslušný softvér, nikto im nenainštaloval city, a preto nevedia, čo činia. A to, že naživo by si drvivá väčšina z nich drvivú väčšinu z tohto nedovolila. Na ulici sú to neškodní ľudia, len svit obrazovky monitora na nich pôsobí ako svetlo splnu na vlkolaka. Premení ich na netvorov. Ak to naozaj nie je nejakou vlnovou dĺžkou vyžarovaného svetla, tak táto selektivita sa nedá vysvetliť inak, ako že si skutočne uvedomujú, že robia niečo zlé. A že na rozdiel od reálneho života, cez internet im nikto jednu nestruhne. Nanajvýš vynadá. Ale to sú len slová. On na nich za to môže poslať ešte horšie slová.

Zlyhala rodina? Zlyhala škola? Zlyhali gény? Že niečo zlyhalo, je isté. Nie sama mám pocit, že toto nie je normálne. A časom sa nič na internete v globále nevyvíja. Skúšam po mnohoročných pauzách, či sa to nezlepšuje, ale kdeže. Ani omylom. Ale ako pri každom probléme, ešte dôležitejšia otázka než otázka príčiny, je otázka, čo s tým?

Nechodiť diskutovať. To je názor, ktorý som už počula neraz. Načo tam liezť, keď sú tam samí chumaji? No na čo. Niekedy človek potrebuje informáciu, ktorá je nevygoogliteľná. Potrebuje názor, postreh – ak nie odborníka, tak minimálne záujemcu o danú tému. Fóra vždy sú a boli studnicou informácií. Ak už aj nie v samotných príspevkoch, ktorých vierohodnosť je sporná, tak cez fóra som sa dostala k hromade užitočných odkazov. Alebo má človek proste raritného koníčka, ktorého nik v jeho fyzickom okolí nemá, a chce si o ňom potrkotať.

Ale chyba lávky. Pár príspevkov môže vyzerať všetko okej, ale skôr či neskôr ho niekto ovalí sochorom po hlave. Dopočuje sa, aký je idiot, magor a ignorant, že má na tú a tú vec zabudnúť alebo že nemá otravovať. Znechutene odíde, ale túžba zhovárať sa o obľúbenej téme ho mučí. Vráti sa o pár týždňov, mesiacov, rokov, alebo skúsi iné fórum (možno tiež až po pár týždňoch, mesiacoch a rokoch, keď rozchodí ten otras mozgu). Lenže nič sa nezlepšilo. Presne to isté. Švác ho sochorom… možno nie po hlave, ale do zubov, do brucha, hocikde, kde to pekelne bolí. Až má sto chutí vzdať sa všetkých kontaktov s ľuďmi aj svojho milovaného koníčka, ktorého mu takto znechucujú. Zabaliť to navždy. A je to logické a evolučné. Kým jedna zlá skúsenosť mohla byť dielom smoly, opakovaná zlá skúsenosť ukazuje, že tadiaľto pravdepodobne cesta nevedie. Že spriaznené duše na fóre skutočne nenájde a že je lepšie nemať sa s kým o zaujímavých veciach porozprávať, ako nechať sa pritom mlátiť. Lenže čo takýmto uzavretím sa dosiahne?

Dosiahne akurát to, že ešte viac zníži množstvo slušňákov na internete a vzrastá podiel tých, ako ich niekde nazývajú, trotlov. Každý ďalší slušný zablúdenec na fórach to bude mať preto len ťažšie a ťažšie. Ale slušňáci sa celkom nestratia nikdy. Prílev nového materiálu je tu už len z dôvodu, že dorastajú stále noví a noví, a internet objavujú stále noví a noví. Tak ako ja niekedy v sedemnástich rokoch, kedy som začala prvýkrát online diskutovať – a prvýkrát mi na klávesnicu spadla sánka šokom z toho, čo som videla. A nezvykla som si. Na odpornosť sa zvyknúť nedá. Tá sánka mi padá šokom doteraz.

Napriek tomu to nevzdávam. Myslím všeobecne. Na niektorých fórach, vlastne na väčšine z tých, kde som kedy pôsobila, som to skutočne zabalila. A aj na tých zvyšných som to zabalila pre väčšinu prípadov. Ale sem-tam sa objaví diskusia, kde je stále smietka nádeje, že by si niekto z môjho príspevku mohol aj čosi odniesť. A tak diskutujem. A podporujem. Lebo hoci sa nad ľudskou hlúposťou zvíťaziť nedá, prestať voči nej bojovať sa tiež nesmie.



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 6     Upozornenia: 0

Autor alamo Po júl 11th 2016 at 3:54 pm  

musím uznať že sa fakt dosť často prejavujem ako „maxitrol“
http://forum.freespace.sk/blog/120/zapis-828-kozmologický-maxitrol/

Autor Peter Molnár Ne júl 17th 2016 at 8:09 pm  

Anonymita robí svoje. Už od počiatkov Internetu v 90. rokoch ľudia neustále zabúdajú na základný kameň netikety: „Tie príspevky a odozvy nepíše počítač, ale ľudia ako ja, na druhom konci spojenia.“ Už sme v ére „Webu 2.0“ (nech to znamená čokoľvek), sociálnych sietí, streamovania, smartfónov a iných zlepšovákov a haluzí, ale poniektorí ľudia sa nie a nie naučiť, že pobyt na Internete vyžaduje rovnakú ľudskosť, ako iné formy komunikácie. Mňa osobne ich existencia neprekvapuje, my ľudia sme tvorovia ľahko prepadávajúci pokušeniam, ale aj tak si myslím, že by sme sa vo vystupovaní už mohli posunúť niekam inam. (Na druhej strane, ľudia sú dnes oveľa menej naivnejší pri konfrontácii s trolmi, flamermi, atď.)

Autor Adhara Po júl 18th 2016 at 9:31 am  

Peter, ale ako aj v samotnom článku píšem, takéto problémy som nemala len pri anonymoch. Spresním to: pamätám si najmä na dva obzvlášť šokujúce prípady, kedy ľudia vystupujúci pod svojím občianskym menom a priezviskom, aj s fotografiou (minimálne dohľadateľnou na internete) na mňa vyšplechli mailom také splašky, že by aj nezainteresovaná osoba išla do kolien. Ako bonus, obaja títo hypertrollovia boli starší než ja a viedli „vážené“ internetové stránky. Ešteže sa časom ukázalo, že s nimi mám problém nielen ja, ale aj celkom slušná hromada ďalších ľudí, čo bola posledná indícia toho, že problém tak celkom nebude na mojej strane… ak by náhodou nedostačovala indícia, že jeden z tých trollov mi celkom preukázateľne ukradol autorstvo práce a oboril sa na mňa za to, že som žiadala o uvedenie pravého mena autora.

Autor Tomi Lee TRNíK So jan 28th 2017 at 12:00 am  

Pekne spracovaný a napísaný článok, škoda len, že všetko čo si napísala, si si aj sama vyvrátila, takže na pravú podstatu TOXiCiTi si neprišla, ale ani nemohla, lebo si nikdy nebola TOXiCTROLL:) ___ Ako to teda je, čo je príčina? To je nadlho, nie nieje. Tak je to moc pre mňa osobné? Jasne že nie ja som nikdy:) _ _ _

Za toxicitou sa v diskusiách o imigrantoch je zodpovedná najsilnejšia emócia a to STRACH. A keď strach či pocit ohrozenia ovládne pisateľa, tak AMiGDALA zablokuje akúkoľvek inteligentnú argumentáciu, takže človeku ostanú už len nadávky, ako jediná možnosť boja v diskusii.

_ _ _ Argumenty sa už nepoužívajú, lebo vidíme, že protistrana na ne nereaguje, lebo žije v inom vesmíre, alebo preto, že si nevieme spomenúť, lebo nám to keď sme emočne rozhodený nemyslí.

_ _ _ 99% času čo je človek človekom ( min, 100 000 rokov), pravdu mal ten, kto vedel uštedriť väčšiu ranu, alebo súpera zosmiešniť. Jasné a rýchle podpásovky, sú 1000 krát účinnejšie, ako dlhovetové vysvetľovanie.

_ _ _ Ďalšia vec čo toxikuje internet, je že v reálnom svete sme zviazaný pravidlami, a čím sme vyššie, tým viacej musíme dbať na vyjadrovanie a zovňajšok, to ale znamená, že 8-10 hodín denne sme ako vo väzení (neviem ako ženy), ale muži sú slušní len pred ženami, medzi sebou sme iný, takže keď príde domov a sadne si za internet, tak z neho opadne ta olovená vesta, a môže dokonale z relaxovať. Doslova sa vykričať, aby sa resetol a mohol druhý deň zasa hrať slušného občana.

_ _ _ Posledný dôvod toxiciti, je pocit – komplex menejcennosti, čím väčší, tým hlasnejšie to dáva najavo. Samozrejme, že pre takéhoto človeka má písane slovo veľkú váhu, lebo na rozdiel od hovoreného slova, ktoré sa okamžite po vyslovení rozplynie, toto tu ostáva, a preto ho treba zahasiť ako oheň.

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

A čo s tým? Keď sa budú mať ľudia dobre, nebudú si závidieť, keď nebudú mať pocit, že iný názor môže ohroziť ich existenciu, tak vtedy toxicita zanikne. Možno by pomohlo, že prispievať – písať na počítači môžeš po tom, čo ti počítač zmerá tlak, hladinu testosterónu či kortizolu. Keď bude zvýšená, zablokuje klávesnicu:) _ _ _ Druhá vec, je že internet priniesol aj platených trolov, ale to už je iný problém.

Autor Adhara Ne jan 29th 2017 at 1:43 pm  

Vďaka. Premýšľam o jeho skopírovaní aj na sme.sk, ale po videní predošlých dvoch diskusií pod mojimi článkami mám pocit, že by šlo len o ďalší hrach na stene. :-) Nuž áno, môj hlavný problém v nepochopení trollov je, že som trollom nikdy nebola. Pritom, strach, ktorý spomínaš, poznám dobre. Ale u mňa vedie k iným reakciám. Myslím, že nadávky a zosmiešňovanie sú tou najabsurdnejšou reakciou na strach. Pretože čo po nich môže prísť? Jedine ešte sinejšie nadávky a zosmiešňovanie zo strany oponenta. Alebo aj zdanlivo nič, ale o to hlbšie zafixovanie si súpera ako idiota pre budúcnosť. No niekto to asi považuje za svoje víťazstvo. Nič iné mi nedáva zmysel – len to, že keď sa troll stane takým trollovitým, že je na neho každému škoda slov, on si myslí, že vyhral, lebo mal posledné slovo.

Mimochodom, s tým, že muži sú slušné len pred ženami, musím zásadne nesúhlasiť. Veď si videl tie diskusie na sme.sk. Kto tam trolluje? Najviac muži. :-) A vôbec to nie je ojedinelá skúsenosť. Muži sú ku mne neslušní a agresívni už od môjho detstva a zďaleka nie iba na internete.

Autor Tomi Lee TRNíK Po jan 30th 2017 at 12:54 pm  

„““Mimochodom, s tým, že muži sú slušné len pred ženami, musím zásadne nesúhlasiť. Veď si videl tie diskusie na sme.sk. Kto tam trolluje? Najviac muži. :-) A vôbec to nie je ojedinelá skúsenosť. Muži sú ku mne neslušní a agresívni už od môjho detstva a zďaleka nie iba na internete.“““ _ _ _

Potom to, ale neboli muži:) Ale len zakomplexovaná uhlíková forma života. _ _ _

Musíš začať vnímať človeka cez jeho mozog, a ten je tak zložitý, že STAČÍ MALiLiNKATÁ „zrazenina“ a už plodí nezmysli, ale STÁLE je schopný zapnúť PC, písať na klávesnici. Inak povedané je to pacient. Sem tam aj mne prepne, tak ver, že to som nebol ja, ale ten „nádor/error“ v mojej hlave :)


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.