header image

 
 

Koľko rozmerov má (mať) literárna postava?

Image by ha11ok from Pixabay

Možno ste sa už stretli s vyhláseniami, že nejaké postavy (možno aj vaše) sú ploché. Inak povedané dvojrozmerné. Čo sú to vlastne rozmery postáv? Prečo pri ich písaní robíme chyby a ako sa im vyhnúť?

0D

Najväčšia chyba začínajúcich autorov je postava, ktorú nazvime bezrozmerná. Jediné, čo o nej vieme, je jej meno. Má jediný rozmer, len bod v priestore, meno a nič viac. Netušíme, kto to je – aké má osobnostné charakteristiky, vek, vierovyznanie, rodinu, minulosť, záujmy, vkus, štýl, výzor. Z mena nanajvýš vyvodíme jej pohlavie, aj to nie vždy, pretože niektoré mená, napríklad Alex, Sam, či Leslie sa dávajú obom pohlaviam. Nevraviac o vymyslených menách, z ktorých znenia pohlavie vôbec netušíme.

Keď o bezrozmerných postavách čítame v texte, čitateľ ich rozoznáva len podľa mena. A tým sa mu značne mýlia. Hoci reakcie bezrozmernej postavy na dianie môžu byť opísané dobre a podrobne, čitateľ má častokrát problémy sa do nich vciťovať, sympatizovať s nimi, prežívať s nimi príbeh.

Aj ja som mala problém s bezrozmernými postavami. Dôvodom je, že ako som už spomínala, spočiatku som ako čitateľka nevnímala ich rozmery. Zaujímalo ma, čo sa deje a nie komu sa to deje. Keď bola postava v zaujímavej, napínavej situácii, bolo mi úplne fuk, kto je. Aj tak som sa do nej vedela dokonale vcítiť – zrýchlil sa mi dych v nebezpečenstve, prežívala som celú hĺbku úžasu z nových objavov, hrozby riskantnej situácie, mučenie nezodpovedanými otázkami. Ak to máte tiež tak, potom je pochopiteľné, že nechápete, čo to tí kritici po vás chcú. No drvivá väčšina čitateľov – a neskôr už aj ja – to má skrátka inak. Potrebujú o postave vedieť niečo, s čím sa môžu stotožniť.

Možno sa odvolávate na rady o zbytočnostiach a nerozumiete, prečo by ste mali do textu pchať obľúbenú farbu postavy a jej milovaný film, keď na deji to vôbec nič nezmení. Je pravda, že z charakteristík postáv treba vybrať, čo sa dá vložiť s citom a zobraziť to len tak mimochodom v príbehu. Mimochodom a zaujímavo. Žiadny suchý zoznam vlastností. Alebo ešte lepšie žiadny zoznam, ale situácie, z ktorých o postavách to či ono vyplynie.

 

1D

Postava, ktorá má meno a… niečo. Člen hrdinovej rodiny. Pracovník v takom a takom odbore. Spolužiak. Bezdomovec. Kučeravá. Skrátka, jediná charakteristika.

V dobrých dielach sa jednorozmernosť vyskytuje nanajvýš tam, kde sa postavy iba mihnú dejom. Sú do počtu, do zoznamu, prehodia jedinú repliku, zodvihnú jedinú vec, alebo slúžia len ako na pomoc v charakteristike hlavného hrdinu. Napríklad ak je súčasťou viacrozmernosti hrdinu informácia, že má sestru, ktorá sa ale v príbehu inak nevyskytuje, nie je žiaduce sa o tejto sestre rozpisovať. Problém nastáva až vtedy, ak je jednorozmerec vo významnej úlohe, nedajbože v hlavnej.

Ako spoznať, či sú moje postavy ešte jednorozmerné, alebo už narástli aspoň do dvoch dimenzií? Jednoducho. Ak sú repliky ich dialógov navzájom zameniteľné, vašim postavám chýba osobnosť. Myslím tým však, prirodzene, najmä repliky, v ktorých prezentujú názor, stanovisko, či vedomosť – repliky typu „Ahoj,“, „Áno,“ či „Nie,“ niekedy zameniteľné byť môžu. Hoci by nemuseli – aj súhlas sa dá vyjadriť rozlične v závislosti od povahy postavy od nespisovných typu „jasnačka“ a „samo“, až po nanajvýš formálne „súhlasím“.

A ešte jeden argument – možno si hovoríte, že ak máte skupinku postáv, ktorú niečo spája, budú si podobné. Dá rozum, že vedci budú múdri, právnici formálni, učitelia spisovní, kým reč malých detí bude jednoduchá a zo základných slovíčok. Ani toto však nie je dôvod na to, aby všetci rozprávali a správali sa úplne rovnako. Aj vy určite patríte do nejakej skupiny – žiakov nejakého odboru, pracovníkov nejakej profesie, fanúšikov nejakej kultúry. A ste azda na nerozoznanie od iných zástupcov tej skupiny vo vašom okolí? No vidíte.

 

2D

Trochu lepší, aj keď stále nie dokonalý prípad, sú postavy dvojrozmerné, inak zvané ploché. Pre ne je typické, že okrem základných parametrov typu meno, vek, povolanie, výzor, majú aj nejakú osobnostnú charakteristiku. Lenže tej jednej charakteristiky sa držia zubami-nechtami. Tiahne sa s nimi celým dejom a v jej duchu reagujú, nech sa deje, čo sa deje. Tá charakteristika navyše nie je dopodrobna opísaná, pochopiteľná, nevidíme myšlienkové pochody postavy ani dôvody, ktoré ju v nej udržiavajú. Autor nám neodpovedá na naše nevyslovené, čoraz hlasnejšie a zlostnejšie otázky, prečo si postava svoju charakteristiku drží proti všetkej logike. Ploché postavy majú svoje znaky až absurdne výrazné. Jeden je dobrý anjelik bez jediného náznaku spoločensky neprípustnej myšlienky, iný zase diabol z najčernejších pekiel, ktorého temnotou nepohne ani výbuch atómovky.

Výhodou dvojrozmerných postáv je, že tieto sa už ľahko rozpoznávajú jedna od druhej. Nevýhodou je všetko ostatné. Napríklad ich neuveriteľnosť.

Ja viem, ja viem. Tu sú odpovede na vaše argumenty:

Áno, charakter plochých ľudí predsa spĺňa aj plno ľudí z reálneho života, zvlášť ak ich dobre nepoznáte. Iste ste sa už stretli s tými, ktoré sa svojho stanoviska držia argumenty-neargumenty, správajú sa rovnako, aj keby fúriky z neba padali. Tak čo je zlé na to, keď ich dáme do knihy – a vystrčíme ich neohybnosť všetkým na oči, aby videli, aká je zlá? Nuž to, že na rozdiel od reálneho života, v knihe očakávame väčšiu príčinno-následnosť a lepší prístup k informáciám ako v reálnom svete. Jednoducho, ak ide o dôležitú postavu, mali by sme vedieť, prečo je taká, aká je. A to, že okolnosti ju menia či aspoň zasievajú do nej semienka pochybností aspoň vnútorne, hoci navonok musí pred ostatnými postavami držať formu. Postavu by však mal predovšetkým chápať sám jej autor a vedieť sa do nej vcítiť. Rozumieť jej pohnútkam, nielen stereotypne kopírovať, čo síce niekde videl, ale nechápe. To je totiž najlepšia cesta k 2D postavám.

Na druhej strane, je jasné, že ak sa nejaká vedľajšia postava mihne v deji iba nakrátko, môže sa javiť ako 2D. Po jednom krátkom stretnutí pravdepodobne tiež nebudete vidieť ani len náčrt všetkých dimenzií človeka. Lenže pozor, každá postava, ktorá má byť čo i len trochu viac ako položka v zozname, je pre autora určitý záväzok na to, aby ju oživil natoľko, nakoľko to len v dĺžke jej úlohy ide. A preto je lepšie mať menej a lepšie prepracovaných postáv, ako viac 1D a 2D postáv.

Dvojrozmerná postava môže v knihe „podstúpiť vývoj“ a svoje vlastnosti ku koncu zmeniť. Ako to však vyzerá? Ako prepnutie gombíkom do iného operačnému systému. Zmene vlastností dvojrozmerných postáv nerozumiete, nechápete ich (celkom), zdajú sa byť proti logike. Vyzerajú len ako strnulá povinnosť autora mať postavy iné ako na začiatku. V ich vývoji nie je žiadna postupnosť. Máme len predošlý stav a náhle nasledujúci stav, ktorým je častokrát „polepšenie“ (zmena na to, čo autor alebo spoločnosť momentálne považuje za dobré).

Bohužiaľ, v brakovej literatúre sú 2D postavy žiaduce. Rovnako sú žiaduce v rozprávkach pre malé deti.

 

3D

Trojrozmerné alias hlboké postavy nie sú tak ľahko predvídateľné, ale, paradoxne, o to lepšie sú pochopiteľné a uveriteľné. Nie sú charakterizované len jednou vlastnosťou, ale niekoľkými, a nie všetky sa k sebe viažu v duchu zaužívaných klišé prepojení. Pozor však, aby pri svojej pestrosti bola postava konzistentná a pokiaľ nie je duševne chorá, vnútorne jej všetky zložky osobnosti ladili a dávali zmysel. Nezamieňať si trojrozmernú postavu s bezrozmernou na základe toho, že vlastní/zaujíma sa/rieši úplne všetko a reaguje hocijakým spôsobom. To nie je 3D postava. 3D postava má preferencie k určitému typu zmýšľania a konania, ale – opäť, pokiaľ je duševne zdravá – sa toho kŕčovite nedrží a dá na vonkajšie faktory. Aj uplakanec sa preto občas usmeje a vtipálek zase zamračí, odľud má predsa len niekoho rád a ľudomil predsa len kohosi tak úplne nemusí. 3D postava nie je čisto dobrá ani čisto zlá, čisto neomylná ani čisto hlúpa. No pozor, pokiaľ sú jej vlastnosti striktne rozdelené podľa toho, ako ďaleko sa v deji nachádzame – napríklad ak je na začiatku iba zlá a na konci iba dobrá, opäť nejde o trojrozmernú postavu, ale o vývoj dvojrozmernej postavy. Aj trojrozmerná postava sa môže – vlastne v románe skôr musí – vyvíjať. No pestrá je po celý čas.

Ak vidíme do jej vnútorných pochodov, môže sa zdať skutočnejšia a zaujímavejšia než reálny človek. Napriek tomu je jednoduchšia než reálna ľudská osobnosť, pretože ju komplexne spoznáme už v priebehu nášho krátkeho stretnutie s ňou na stránkach knihy, kým na odhalenie pravej podstaty človeka treba občas aj celý život – ak toľko času vôbec stačí.

Je jasné, že skutočná hĺbka trojrozmernosti je vyhradená len ústredným postavám románu. Aj u menej dôležitých postáv je však možné trojrozmernosť aspoň šikovne načrtnúť. Dať im zopár vlastností, ale nie všetky v duchu zaužívaných stereotypov, nie v duchu toho, čo nám pri postave ako prvé napadne. Príklad? Milenka ženatého štyridsiatnika. Stereotyp: Jeho dvadsaťročná dlhovlasá blonďavá sekretárka. Náčrt trojrozmernosti: jeho krátkovlasá šedivá päťdesiatročná šéfka. To prvé je plochosť, to druhé naznačuje niečo inovatívne, zaujímavé, nezvyčajnú osobnosť.

Pri trojrozmerných postavách existuje ešte jedna nástraha: postavy krikľavé. Hrdinovia, pri ktorých to autor s vymýšľaním zaujímavých vlastností skrátka preženie a dielo zaľudní úplnými exotmi, ktorí sú už cez čiaru, s ktorými sa nedá stotožniť. No aj úplní exoti sú menšie zlo než významné postavy s primalým počtom rozmerov. Takže smelo do ich rysovania!

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 19     Upozornenia: 0

Autor Martin5 Pi apr 29th 2022 at 4:46 pm  

Sekretárka vs 50: nepísala si, že 3D má byť uveriteľnejšia? :-)
______
Ja by som pokračoval:

4D – postavy sú súčasťou príbehu, ale žiadna mu nedominuje. Hlavná postava je prežitok nemajúci nič s realitou, viac ma oslovujú dlhé spletité ságy kde v konečnom dôsledku nič nestojí na niekom konkrétnom (čiastkové udalosti jednotlivá postava ovplyvní výrazne, ale celkový vývoj len mierne). Vcelku dobre to mala Hra o tróny.

Autor Adhara So apr 30th 2022 at 3:02 pm  

Pre mňa je uveriteľnejšia, ja som totiž ako dvadsaťročná dlhovlasá blondína nebola nikoho milenkou. Skúsenosť z päťdesiatky ešte nemám, takže sa mi to momentálne javí reálnejšie. :-)

To, čo opisuješ, sú podľa mňa tiež len 3D postavy. Hru o tróny by som práveže použila ako typický príklad trojrozmernosti. A aj v nej boli niektoré postavy hlavnejšie ako iné, napríklad taká Cersei či Daenerys mali na dej viac dopadu ako trebárs nejaká septa Mordane (vychovávateľka Starkovie dievčat). Isteže, ak máš ságu pokrývajúcu dlhšie časové obdobie, nevieš to utiahnuť len s jedným hlavným hrdinom, ibaže by bol nesmrteľný či pomalšie starnúci (zdravím Davida Settlea :-)). Generácie sa musia zákonite obmieňať. Ale práve tam je obrovské riziko, že ďalšia generácia bude „to isté len v ružovom“ čo predošlá, takto dopadli napríklad hviezdne vojny a iné diela, ktoré si veľmi nevážim. Dokonca aj G. R. R. Martin v zápise histórie rodu Targaryenov mal sklony k takémuto opakovaniu.

Ale je pravda, že jeden jediný človek má v skutočnosti len veľmi zriedka až taký dopad na dianie, aké mu romány zväčša pripisujú. Známe historické udalosti tiež nie sú v skutočnosti o jedinom hrdinovi, ale aj o mase ľudí, ktorá jedincovi pripravila na akciu podmienky, ovplyvňovala ho, pomáhala mu a urobila za neho nemalú časť práce. Lenže keď to chceš priblížiť realite väčším množstvom postáv, ktoré si podelia úlohy, tak zase časť čitateľov frfle, že sa strácajú v postavách…

Autor Martin5 Po máj 2nd 2022 at 9:18 am  

Iste, nie je to pre každého. Zatiaľ asi najlepšie to mala sága Malazská kniha padlých (tam je myslím autorom historik), ale áno, v postavách sa tam strácaš. Ale zas ja sa strácam v postavách aj v reálnom svete, tak je to uveriteľnejšie :-).

Autor Martin Ut máj 3rd 2022 at 9:06 pm  

Do štyridsaťročného muža, ktorý má o desať rokov staršiu, sivovlasú a krátkovlasú milenku, ktorá je ešte k tomu aj jeho šéfka, by som sa asi vžiť nedokázal :-)
Dej by mal byť uveriteľný a v realite platí (čo potvrdzujú aj vedecké štúdie): atraktívna žena = plodná žena = mladá žena. V prípade milenky je tá príťažlivosť asi hlavným faktorom výberu. O desať rokov staršia milenka môže „fungovať“ v prípade 20 ročného „zajačika“.Teda by som neexperimentoval s vekom ale na pridanie ďalšieho rozmeru by by som využil charakteristiku, ktorá tú ženu nejako ozvláštňuje – je napríklad nevidiaca (o tom bol natočený aj český film), jazdí na motorke alebo má rada trebárs akčné počítačové hry.

Autor Adhara St máj 4th 2022 at 4:22 pm  

Mám to chápať tak, že päťdesiatničky už pohlavne nežijú?

Vek je len číslo, to je aj jedna z hlavných myšlienok môjho románu Nula kelvinov. Človek môže vyzerať aj o desaťročie mladšie či staršie na svoj vek, ani farba vlasov v tom nehrá rolu, šedivieť môžu už tridsiatnici. O mne napríklad ľudia hovoria, že vyzerám najmenej o desať rokov mladšie. A zároveň sa o mňa muži nezaujímajú, čo vyvracia tézu „mladá žena = atraktívna žena“. :-)

Autor Martin St máj 4th 2022 at 5:46 pm  

To netuším, so ženou môjho veku som zatiaľ nič nemal :-)
„Vek je len číslo“ je motivačný slogan do ženských časopisov, ktoré si kupujú aj staršie dámy. Príbeh geneticky zmeneného hrdinu sci-fi románu nepovažujem tiež za celkom validný argument :-)
Pridám jeden príbeh zo života. Pred pár rokmi som robil na jednom projekte, kde som mal o asi 3 roky staršiu kolegyňu. Vekom sa tak blížila k päťdesiatke. Dokonca mi bola určitým spôsobom aj šéfka (ja som bol externý subdodávateľ, ona vedúca oddelenia pre ktoré som pracoval). Na svoj vek vyzerala dobre, bola štíhla, rozumeli sme si aj v pracovných aj mimopracovných záležitostiach. Spolupracovali sme skoro dva roky.
Počas celej našej spolupráce sa u mňa nikdy neobjavil „testosterónový moment“, spočívajúci v náraste koncentrácie testosterónu a túžbe robiť „veci s tým súvisiace“. Pričom pri tak 90% žien vo vysoko plodnom veku (teda 18-25 rokov), s ktorými sa ani nemusím rozprávať, stačí ak ich uvidím na ulici, sa tento moment objavuje pravidelne.
Mužský algoritmus výberu partnerky dokáže veľmi efektívne selektovať plodné a (vekom) neplodné ženy. Je ťažké ho oklamať aj kozmetikou alebo plastickou operáciou, vie reagovať aj na detaily, ktoré nie sú vnímané vedome.
Ženský algoritmus je komplexnejší a vek partnera tam nehrá až tak dominantnú rolu (splodiť dieťa dokáže aj muž vysokého veku). Sú zvažované aj iné charakteristiky potenciálneho partnera (spoločenské postavenie, inteligencia, humor, …).
Preto ako muž hovorím – milenka môže byť kľudne potenciálna masová vrahyňa ale nesmie byť stará :-)
P.S.: To, že o vás muži nemajú záujem, je mýtus. Pravdepodobne len ignorujete ich signály. Z môjho pohľadu atraktívna určite ste. Je tam aj „testosterónový moment“. Neberte to ale ako kompliment, je to len štatistika. Vo vašom veku je pre mňa stále atraktívnych približne 80% žien.

Autor Adhara St máj 4th 2022 at 10:14 pm  

Ja som tá posledná, kto by preberal slogany zo ženských časopisov, ale to motto o veku razím viac-menej od puberty.

Dobre, vás staršie ženy nepriťahujú. Niekoho však môžu. Ak existuje homosexualita, čo je teda poriadne antireprodukčné správanie, alebo pedofília, čo je naša otázka, len opačným smerom, určite existuje aj „úchylka“ na staršie ženy. Btw, päťdesiatnička ešte nemusí byť neplodná, ale to len na okraj.

Aby sme sa vrátili k téme. Mala som asi radšej napísať, že trojrozmernosť postavy je o tom, aby čitateľ prijal aj na prvý pohľad nie pochopiteľné veci. Dobre opísaná trojrozmerná postava vám umožní odhaliť zákutia jej mysle a srdca, prijať jej závery a pocity, hoci vám by na jej mieste neboli vlastné. Kto toto nedokáže, kto nemá otvorenú myseľ a empatiu, pre toho sú dobré aj dvojrozmerné postavy. Preto sa, žiaľ, tento knižný poddruh teší najvyššej reprodukčnej schopnosti. A ešte jedna vec, ktorú som zabudla v článku spomenúť – dvojrozmernosť nerovná sa klišé, hoci to často ide ruka v ruke. Aj tá dvadsaťročná milenka môže byť trojrozmerná, len to chce sakra prácu zo strany autora. Väčšiu, ako keď je tam postava, pri ktorej už na prvý pohľad treba vysvetľovať.

A ešte mi aj neveríte. :-) Signály od mužov, to je to nadávanie, šikanovanie, ponižovanie, slovné útoky? Síce sme to rozoberali nedávno a viac-menej ste mi to aj potvrdili, aj druhý Martin tuto v diskusii si myslí, že to môže byť baličská stratégia. No ak je to tak, dúfam aj v jej samozrejmý dôsledok – že ľudstvo vymrie, dobre mu tak. :-)

Ale to iba ako vtip. Bez ohľadu na až príliš jednoznačné vonkajšie prejavy, ja jednoducho cítim, že som sa takmer nikomu nikdy nepáčila ako žena. Nanajvýš cca trom mužom za celý život.

Autor Martin Št máj 5th 2022 at 9:09 am  

To nie je len o mne, to je o väčšine mužov. Potvrdzuje to prakticky každá štúdia venujúca sa tejto tematike. Áno, gerontofília je považovaná za uchýlku. Je to logické, lebo z biologického pohľadu si muž musí nájsť plodnú partnerku, čo vytvára dosť silný evolučný tlak na detekciu signálov plodnosti.
Ide o to, že z pohľadu čitateľa nesmie viacrozmernosť postavy brániť tomu, aby sa do nej vžil. U mňa napríklad je homosexualita mužského hrdinu absolútna stopka. Nedokážem sa do takejto postavy vžiť a dej si preto nedokážem vychutnať. Racionálne samozrejme viem, že homosexualita nie je voľba ale biologicky vytvorená charakteristika, napriek tomu správanie postavy vnímam ako nelogické. Pokiaľ má kniha smerovať na väčšinové publikum, mala by charakteristika postáv rešpektovať väčšinové preferencie. Uvedomujem si, že pri tom hrozí to, že to skĺzne ku klišé. To je ale remeslo autora, aby to nedopustil.
P.S.: Čo sa týka tých signálov, tak naozaj neverím. Odmyslime si online prostredie, to je divočina, kde pravidlá neplatia. Tí muži vás urážajú aj v reálnom živote? Tu na blogu som našiel v diskusiách niekoľko dávnych pozvaní na stretnutie (neviem, či sa to realizovalo), boli ale úplne slušné. Diskutuje tu niekoľko mužov, urážlivé správanie som u žiadneho nevidel (a to sme iba online). Na jedinej vašej akcii, ktorej som sa zúčastnil, bol mužský fanúšik, kde som mal pocit, že mu určite ide o viac (otázne je, či by ste dokázali žiť s mužom, ktorý si myslí, že zvuk sa šíri aj vo vákuu :-) ). Asi sa budem musieť zúčastniť viacerých vašich podujatí, aby ste mi to ukázali naživo.

Autor Adhara Št máj 5th 2022 at 4:39 pm  

No vidíte, a čo keď je úmyslom autora predstaviť ľuďom túto sexuálnu odchýlku? Jedným zo znakov dobrej literatúry je aj rozširovanie obzorov.

Homosexualita je zaujímavá téma. Môj pohľad na ňu je podobný ako váš. Lenže v literatúre možno pozorovať čudný fenomén – píše sa o nej stále viac a viac. Vo všetkých young adult, čo som nedávno čítala, sa nachádza. A hoci homosexuálov plne rešpektujem, čítanie o nich je pre mňa náročné a začína mi tak trochu aj vadiť. Nerozumiem, ako je možné, že to heterosexuálna čitateľská väčšina nestopne. Áno, je in a cool dokazovať, aký je autor moderný a pokrokový, lenže u čitateľov ako ja aj vy to naráža na silnú emocionálnu bariéru, ktorú rozum nezlomí. Zjavne preto v týchto knižkách nie sú medzi homosexuálmi erotické scény, ale aj vžitie sa do ich citov je problém. No predsa, predsa, existujú (sci-fi) autori, ktorí mi dokázali priblížiť aj túto tému. Napríklad Súmrak na Worlorne od G. R. R. Martina je dojímavo napísaný príbeh bisexuálov, ktorí žijú v “manželstvách” dvoch mužov a jednej ženy. Ľavá ruka tmy od Uršuly le Guinovej zase popisuje podivnú rasu ľudí s premenlivým pohlavím, čiže v širšom zmysle tiež bisexuálov, navyše je medzi nimi aj incest. A predsa je tam jedna tragicky vykreslená láska (I keď mňa viac dojal ten Worlorn.)

A ešte jedna vec – a to je pre mňa ešte podivnejší a záhadnejší fenomén – drvivá väčšina mužov, ak nie všetci, čo sa bijú do pŕs, akí sú vyhradení heterosexuáli, sú vlastne bisexuáli. Túto tému by som však ak, tak rozvíjala len v súkromnej korešpondencii.

Áno, prirodzene, že na mňa útočia aj v bežnom živote. Sme vo verejnom priestore, takže nechcem byť príliš konkrétna, ale ak máte záujem, cez mail to pokojne rozoberiem. Vo všeobecnosti len toľko, že od začiatku puberty (skôr nie) sa ku mne chlapci, neskôr muži, správali veľmi zraňujúco a útočne. Paradoxom je, že som sa pokúšala nadväzovať kamarátstva len medzi mužmi, lebo so ženami si takmer nemám čo povedať. Mala by som im byť bližšia ako bežná žena, keďže máme toľko spoločných tém. Nechápem, prečo je to naopak.
Na mojej stránke to vyzerá byť v pohode, pretože ju moderujem. Preto tu väčšinou ani nič neskúšajú, ale na iných serveroch, kde nemôžem mazať komentáre, mi nakladajú, až by ste sa čudovali. Ale aj tu bol jeden troll, neverili by ste, čo ukrýva kôš môjho servera (opäť, ak by ste to veľmi chceli vedieť, môžem poslať). Archivujem to ako možný budúci materiál pre políciu, pretože to, čo dotyčný stváral súbežne aj mimo virtuálneho priestoru, bolo na hrane zákona.

A ten mužský “fanúšik”, to si snáď robíte srandu. :-) Ja keby som niekoho chcela baliť, určite mu pre začiatok nevyzradím nejakú okatú nevedomosť.

Autor Martin Št máj 5th 2022 at 6:48 pm  

Obzory si rozširujem cez populárno-náučné knihy. Beletriu si potrebujem vychutnať tým spôsobom, že príbeh hrdinu prežívam. A hoci hľadám aj určitú mieru odlišnosti od každodennej reality (inak by som nečítal sci-fi), niektoré druhy „inakosti“ sú mi cudzie (od už vyššie uvedeného prípadu, napríklad aj športoví fanúšci).
Postreh o bisexuálnosti niektorých mužov je pre mňa novinka. Nič také som zatiaľ nepozoroval, napríklad vo forme návrhov (na druhej strane, ja nedostávam návrhy ani od žien :-) ) Mám síce zopár kamarátov a bývalých spolužiakov, ktorých som nikdy nevidel, že by mali partnerku, ale aj ja mám za sebou zopár (aj dlhších) „single“ období, tak z toho nerobím žiadne závery. Z opačného pohľadu, ak bola bisexuálna nejaká moja partnerka, tak by to tragédia nebola. Jeden môj blog by asi vyzeral inak :-)
Tie útoky, vzhľadom k tomu, že začali v puberte, určite súvisia so sexualitou. Ste atraktívnejšia ako si myslíte a niektorí chlapci/muži to nedokážu spracovať. Síce platí „co se škádlívá, to se rádo míva“ ale ťahať dievčatá za vrkoče nie je tá pravá cesta k získaniu ich pozornosti (ako som sám zistil, niekedy počas základnej školy :-) )
Hľadať si medzi mužmi kamarátov je pre ženu problém. Muži, ktorí nežijú v plnohodnotnom vzťahu a nemajú teda naplnené všetky biologické potreby (typický pubertiak), nedokážu potenciálnu sexualitu takého kamarátstva spracovať, To sa „vyrieši“ až keď budete stará a vaša atraktivita poklesne alebo sa budete kamarátiť len so zadanými mužmi (čo ale bude zase robiť problémy ich manželkám/partnerkám).
P.S.: Ak je žena mladá a krásna, tak väčšinu mužov neodradí ani okatý fyzikálny nezmysel, ktorý povie. „Test inteligencie“ (bohužiaľ, aj v jej rozličných formách ako je spoločenská a emocionálna, kde vždy prepadám) robia svojim potenciálnym partnerom hlavne ženy :-)

Autor Adhara Pi máj 6th 2022 at 10:32 pm  

Na rozširovanie obzorov máte presne rovnaký názor ako iný Martin. :-) No ja to mám inak. Populárno-náučná literatúra mi rozširuje obzory vo sfére poznatkov, beletria mi rozširuje emocionálnu stránku osobnosti. Priznávam však, že z názoru vás Martinov som smutná, o to viac, že zjavne nie sú ojedinelé. Čítavam stovky komentárov ku knihám, čo som prečítala, analyzujem, ako iní vnímajú sympatickosť a uveriteľnosť tých-ktorých postáv, a som zdesená. Keď už nedokáže cudzie rozpoloženie iného človeka priblížiť čitateľovi ani majster pera, v reálnom živote je takýto človek odsúdený na nepochopenie a samotu.

„Co se škádlivá…“ je pre mňa jeden z najväčších mýtov na svete. Mne zase žiadny autor nikdy nepresvedčivo nepriblížil, ako je možné, že sa v knihách takýto škádliaci pár dá dohromady. Akékoľvek vedomé ubližovanie je pre mňa pre potenciálny partnerský vzťah tvrdá a doživotná stopka. Ale nemyslím, že by ma chlapci škádlili, lebo sa im páčim, bez ohľadu na tú nelogickosť. Žena proste cíti, že nemá na muža absolútne žiadny vplyv, že mu je totálne ľahostajná. Pokojne to nazvite ženskou intuíciou. A keď som párkrát uverila, že nejaký vplyv mám, vždy som tvrdo narazila. A nepoznali ste ma v puberte. Mala som veľmi detskú, okrúhlu tvár, navyše zohyzdenú okuliarmi a krivými zubami. Neskôr mi síce tvár dospela a začala som sa celkove vnímať ako atraktívna, ale asi zapracoval zákon zotrvačnosti. :-)

Už som sa stretla aj s tým, že u zadaných mužov so mnou mali ich partnerky problém. Ich obavy mi pripadali také absurdné, akoby sa báli, že ich premením na ropuchy a teleportujem na Jupiter.

Autor Martin So máj 7th 2022 at 10:15 am  

Emocionalita a schopnosť empatie je u mužov jednoducho nižšia. Bude za tým tiež evolúcia. Jednou z úloh muža je totiž chrániť svoju partnerku a zabezpečiť zdroje pre potomstvo. Tam sa to bez násilia, po prevažnú časť vývoja ľudstva, zabezpečiť nedalo. Empatia k násilníkovi (ktorý „len“ pociťuje hlad alebo sexuálnu potrebu) by gény empatického muža nerozšírila.
Kým pri ženách, schopnosť empatie zvyšuje porozumenie potrieb novonarodeného dieťaťa, čo je významný evolučný tlak.

„Škádlenie“ neznamená vedomé ubližovanie si. V dobre fungujúcich vzťahoch to môže spočívať napríklad vo vzájomnom robení si srandy zo seba. Bez snahy o urážku, len ako „cvičenie inteligencie“, ktoré partnerov navzájom spája. Dobrý vtip, a aj jeho pochopenie, totiž vyžaduje vysokú mieru inteligencie. Pričom najvyššia miera zmyslu pre humor je robenie si srandy zo seba.
Na druhej strane, knihy, kde dochádza aj k určitému fyzickému napádaniu spojenému s erotikou, ako Päťdesiat odtieňov šedi, sú medzi ženami dosť populárne. Ja síce takéto praktiky nevykonávam, ale dokážem do určitej miery tie ženy pochopiť.

Okuliare nosím od štyroch rokov a na Čeľustnej ortopédii v Novej nemocnici (vtedy ešte nebola Roosveltova) ukazovali moje krivé zuby aj študentom medicíny. Strojček som po krátkom čase prestal nosiť, lebo som si uvedomil, že sa nebudem živiť mojim vzhľadom ale hlavou. :-)

Táto vaša fotka je pravdepodobne z puberty:
https://www.adhara.sk/wp-content/uploads/2015/07/S-jasterkou.jpg
Vidím tam normálne, pekné dievča.
Tu vidím modelku:
https://www.adhara.sk/wp-content/uploads/2016/12/Od-Rastislav-Weber.jpg
Tu ďalšiu:
https://www.adhara.sk/wp-content/uploads/2014/06/Krst12small1.jpg
A tu je dokonca supermodelka:
https://www.adhara.sk/wp-content/uploads/2017/05/Podpisy.jpg

Ako vidíte, drobné využitie „ženských zbraní“ vo forme jemného mejkapu, kratšej sukne a hlbšieho výstrihu (samozrejme s mierou, aby to neskĺzlo do vulgárnosti) robí zázraky.

„Krabičkou poslednej záchrany“ môže byť kontrast. Napríklad kontrast mladej, krásnej ženy a starého, škaredého chlapa:
https://www.adhara.sk/wp-content/uploads/2021/06/IMG_0613.jpg

Autor Martin Po máj 9th 2022 at 5:50 pm  

No nič, ako sa hovorí: „Komu niet rady…“ :-)
Je pravda, že s trollmi nemá zmysel bojovať a najlepšia cesta je „ignore“. V offline prostredí je to komplikovanejšie. Ja som zažil reálny útok našťastie len raz – asi pred dvadsiatimi rokmi ma napadli traja ožrani. Nestalo sa to v noci v Sherwoode ale o ôsmej ráno, cez pracovný deň, v podchode na Hodžovom. Dostal som pár rán päsťami do hlavy a do brucha. Výber stratégie „útok alebo útek“ bol jasný. Našťastie mi neostali žiadne trvalé následky.
Čo sa týka „iskrenia“, tak vy ženy ste také komplikované bytosti. Z jednoduchej úlohy spočívajúcej v reálnom (alebo simulovanom) spojení spermie a vajíčka (a nejakých tých emóciách naokolo) robíte neskutočnú vedu. Tu naozaj platí len to, čo som napísal hore :-)
Už naozaj končím, dochádzajú mi tlačidlá na odpoveď.

Autor Adhara Po máj 9th 2022 at 10:41 pm  

Dobrej rady by mi aj bolo. :-)

Fyzicky na mňa muži neútočili (aspoň to), btw v Bratislave som sa pred desaťročím a viac často prechádzala sama v noci a nachádzala tak literárnu inšpiráciu…

Pozor s vyhláseniami o komplikovanosti, niektoré ženy by sa mohli aj uraziť, ja našťastie nie, lebo mojím cieľom nikdy nebolo a nebude spojiť vajíčko a spermiu. :-)

Autor Adhara So máj 7th 2022 at 9:22 pm  

Ako vždy pripomínam, evolúcia má aj svoje výnimky. :-) Inak, sám píšete, že jednou z evolučných úloh muža je chrániť svoju partnerku, čiže na ženy by nemala zaberať agresia mierená voči nim, čo i len slovná.

Spomenuté komentáre, ktoré ma tak zarmucujú, v rovnakej, ak nie vo vyššej miere ako muži, píšu ženy. Na základe komentárov som zistila, že z literárneho hľadiska som vlastne záporná postava. :-)

Fyzické napádanie spojené s erotikou je ďalšia vec pre mňa absolútne nepochopiteľná. Väčšina kníh s ľúbostnou líniou však popisuje u muža nehu, ochranu, podporu. Ak by to bolo tak, ako sa mi snažíte (nielen vy) povedať – že hrubé správanie u mužov je vlastne balenie a na ženy to zaberá, len ja som „divná“, prečo potom majú aj knihy o jemných mužoch toľko čitateliek?
K okuliarom a krivým zubom: ale sám ste priznali, že návrhy od opačného pohlavia tiež nedostávate. :-)

Fotka z puberty? To ste ma pobavili. Na tej mám dvadsaťsedem a trištvrte roka. Fotka z puberty (moja jediná tu) je táto. Mala som tam necelých pätnásť. (Aj na samotnej fotke vidieť, že je stará.)

Vďaka za komplimenty, no ani pri príležitostiach vzniku tých fotiek som teda žiadne zázraky na mužskom správaní nespozorovala.

Autor Martin So máj 7th 2022 at 10:19 pm  

Je jasné, že všetky evolúciou vytvorené charakteristiky majú svoje výnimky. Píšem o priemere.
Aby muž mohol chrániť svoju partnerku, tak sa ňou najprv musí stať – vtedy hladina testosterónu muža poklesne a svoju agresivitu obmedzí. Tiež celom nerozumiem, prečo si ženy vyberajú (aj) agresívnych mužov ale pravdepodobne tá ich agresivita nejakým spôsobom vyjadruje schopnosť ochrany ich a potomstva, a žena nevníma, že sa tá agresivita môže otočiť aj voči nej.
Štatisticky to nemám podchytené, romantickú literatúru nečítam, len raz som si prečítal z „experimentálnych dôvodov“ jeden román „pre ženy“. Hlavný hrdina tam bol väčšinou jemný, ale prejavil (voči mužom) aj určitú mieru agresivity .Nakoniec sa len tak „mimochodom“ ukázalo, že je aj milionár (asi aby nebola hlavná hrdinka označená za zlatokopku :-) ). Ukazoval som na to, že existujú aj romány, kde muž prejavuje určitú mieru (simulovanej) agresivity voči žene a ženy si kupujú aj takéto romány (už zmienená séria Päťdesiat odtieňov…)
To, že nedostávam návrhy ja, nesúvisí s tým, že by ste ich nemohli dostať aj vy. Štúdie urobené na zoznamkách ukázali, že ženy dávajú aktívne návrhy len „top 20%“ mužom. Tam určite nepatrím, optimisticky sa považujem maximálne za priemer :-) (na základe faktu, že sa mi nejaké tie ženy zbaliť podarilo, našťastie ženy nedávajú fyzickému vzhľadu až takú prioritu a zvažujú aj iné kritéria).
Kým u návrhov mužov ženám je to klasická Gaussova krivka. Najviac návrhov dostávajú tie priemerné. Teda fakt, že dostávate málo návrhov súvisí pravdepodobne s tým, že ste v „top 20%“. (v spodnej časti krivky určite nie ste – oči vidia) Muži väčšinou predpokladajú, že takéto ženy sú zadané a preto im nevyjadrujú svoj záujem.
Aj to moje „seknutie“ s fotkou z puberty ukazuje na fakt, že vyzeráte o 10 rokov mladšia. Môj komentár k skutočnej pubertálnej fotke je ale rovnaký ako k tej „falošnej“.
Ku kritickým komentárom žien sa vyjadriť nedokážem – ženská psychológia je pre mňa komplikovanejšia ako kvantová fyzika :-)

Autor Adhara Ne máj 8th 2022 at 5:02 pm  

S tou agresivitou súhlasím, akurát sme sa nedostali ani o krok bližšie k poznaniu, prečo v mojej prítomnosti mužská agresivita stúpa a neklesá. A nemyslím si ani, že by to bolo tým, že muži by predpokladali, že som zadaná. Mnohokrát vedeli, že zadaná nie som. A keby si aj mysleli, že som, divím sa, že sa nebáli, že im môj princ nepríde dať do držky. :-) Priznám sa, že obranyschopnosť muža voči sebe a svojej (potenciálnej) partnerke by na mňa zapôsobila tiež.

Čo sa týka predností fyzického vzhľadu u mužov… možno to nemusí byť pekný vzhľad, čo je, mimochodom, tiež individuálne kritérium, ale nejaká iskra tam musí prebehnúť už od začiatku. Ak sa nezjaví hneď, nezjaví sa ani po x rokoch známosti. Moja skúsenosť.

Vďaka, aspoň to moje tvrdenie, že vyzerám aspoň o desaťročie mladšia, podporujú aj dôkazy. :-)

V psychológii „bežných“ žien sa veľmi nevyznám ani ja. Preto je pre mňa oveľa ťažšie obľúbiť si v knihe ženskú postavu ako mužskú. Asi to bude mať aj niečo spoločné s tým, že v hlavnej úlohe mojich románov doposiaľ vždy boli len mužské postavy.

Autor Martin Po máj 9th 2022 at 8:16 am  

Toto (offtopic, ako je u mňa bežné :-) ) vlákno už dosahuje nebezpečnú dĺžku, tak len pridám dve rady.
Na agresivitu zo strany mužov funguje jednoduchý mechanizmus. V okamihu, keď takéto správanie zaregistrujete, treba sa útočníka jasne opýtať jednoduchú otázku: „Prečo mi robíš zle?“ alebo „Prečo mi ubližuješ?“.
Naozaj to funguje. Párkrát to použila dokonca aj moja priateľka proti mne, keď sa naša hádka dostala do oblasti (slovnej) agresivity. Niečo sa vtedy vo mne „preplo“ a egom vybičovaná emocionalita vrátila vládu racionálnej stránke osobnosti.
S tou „iskrou“ súhlasím. Je to presne ten ženský komplikovaný algoritmus výberu optimálneho partnera, vzniknutý evolučne a berúci do úvahy množstvo parametrov, ktorý v prípade kladného výsledku „hodí iskru“. Mužský algoritmus je oveľa jednoduchší, hlavným parametrom je niekoľko vizuálnych znakov ženskej plodnosti. Muži sa tak na fakte, že žena je krásna, dokážu zhodnúť jednoduchšie, ako ženy, kde je to oveľa viac individuálne (ako aj píšete).
Vo vašom prípade, ak to „zaiskrí“, treba to príslušnému mužovi jasne a nedvojznačne naznačiť. Takisto, ak iskra neprebehla, je nutné to tomu mužovi oznámiť čo najskôr v jednoznačnej forme. Náznaky nefungujú. Muži sú v tomto dosť jednoduché bytosti :-)

Autor Adhara Po máj 9th 2022 at 3:06 pm  

Nuž, obávam sa, že prvá rada nebude fungovať, lebo vždy, keď som čo i len naznačila ubližujúcej strane, ako mi ubližuje, tak ešte pritvrdila alebo ak s tým ešte nezačala, schválne to urobila (ak som to povedala dopredu). Zdá sa, že jej motiváciou je naozaj sadistické potešenie z utrpenia druhého a preto sa jej nesmie dať najavo, že to zaberá. Preto sa aj na internetových trollov odporúča ignorancia. (Ale v prípade jedného, čo mi robil spomínaný bodrel aj tu na stránke, trvalo niekoľko rokov úplnej ignorancie, kým s tým prestal.)

Ani to druhé sa mi nepozdáva. Ak poviem mužovi, že sa mi páči, asi to začne brať ako tutovku a pritom nemenej dôležitá pre vznik zamilovanosti je jeho osobnosť, ktorá sa dá spoznať až po dlhom čase. Naopak, keď sa mi muž nepáčil, kedysi som dlho očakávala, či sa to nezmení, pod vplyvom báchoriek o tom, že láska sa môže vyvinúť aj z čistého priateľstva. Ehm, nemôže, v tomto som už nabrala skúsenosti.


 

© 2014 – 2022 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.