header image

 
 

Tvorba literárnej postavy ľahko a bezbolestne

Keď čítam články o tvorivom písaní, pri niektorých si vravím „presne!“. Toto som nezávisle robila tiež! Ale niekedy si hovorím pravý opak. Čože? Takto? To by mi v živote nenapadlo. Mne to už funguje úplne inak!

A jednou z mnohých tém, kde sa moja prax prudko rozchádza s teóriou lektorov tvorivého písania, je tvorba mojich postáv. Keď zisťujem, ako zložito na to niektorí iní idú, krútim hlavou. Poznámky? Životopis? Spisovanie kladov a vlastností hrdinu? A to všetko predtým, ako z príbehu napíšete prvé písmenko? Čože?!

Je dôležité, aby postava javila známky života… Obrázok od Clker-Free-Vector-Images z Pixabay

U mňa totiž postavy vytvára samotný príbeh. Rozšírené detaily ich osobností prídu na rad neskôr, ak vôbec. Ale ja som zvedavá v prvom rade na dej. Jeho účastníci ma začnú zaujímať až po čase. A to či ako autorku, či ako čitateľku. Už som spomínala, že v mojich najlepších čitateľských rokoch mi vážne nevadilo, ak som postavy od seba neodlišovala. Ich vlastnosti som si vôbec nevšímala. Skvele som sa bavila aj bez toho. Stačilo mi vedieť, že v tej poviedke vystupuje starší manželský pár a v hentej zase partia troch chlapcov. Diela som hodnotila vysoko a to aj napriek tomu, že ani bezprostredne po prečítaní som nevedela zodpovedať na otázku „ako by si charakterizovala postavy?“ A čo ja viem, aké boli? Bolo mi to jedno. Skrátka sa mi to ako celok páčilo. Dokonca aj priame narážky na ich charakter som v texte prechádzala jedným okom dnu, druhým von. Keď som narazila na vety typu: „Čože, Juro plače? To sa sa k nemu absolútne nehodí!“, pre mňa tam rovnako mohli byť aj vety typu „Juro plače. Presne to sa od neho dalo čakať.“ Naozaj by som nerozpoznala, či sa to k tej postave hodí. A ak by sa náhodou nehodilo, dojem z knihy by mi to nenarušilo.

Ako som sa ale rozhliadala po teórii písania, začalo mi byť jasné, že s takýmto prístupom ako autorka nepochodím. Ohľadom postáv som skrátka anomália. Neprekáža mi niečo, čo podstatnej časti čitateľov prekáža. No otázne je, či je správne prispôsobovať sa čitateľskému vkusu a nie písať tak, ako sa to páči mne. Ako autorka som pomerne neprispôsobivá (nie zámerne). Ale tvorba postáv je jedna z výnimiek, kde zostala aj moja ovca celá, aj čitateľov vlk sýty.

Začala som svoje postavy charakterizovať. No tento prerod na všímača postáv v skutočnosti začal skôr, než mi niečo nahustili do hlavy pisateľské príručky.

Charaktery som si totiž začala v priebehu dospievania všímať tak trochu aj sama. Mohli za to vynikajúce diela, ktoré prehĺbili moju pozornosť počas čítania. S úžasom som zistila, že ich postavy vnímam ako živé – a odlišné. Táto zmena prispela k ukončeniu môjho druhého a k nástupu tretieho autorského obdobia.

Príručky mi skôr dali na známosť len to, že je to správny smer a treba mu venovať pozornosť. Ani ony ma však nedonútili sadnúť si a vytvoriť postavu dopredu a dopodrobna. Ostatne, v dobe ukončenia spomínaného prerodu som už mala napísaných zopár rukopisov – na tvorbu postáv dopredu v nich už bolo neskoro.

Čo som teda urobila? Začala som zvýrazňovať vlastnosti a vzťahy postáv pri prerábkach. Lebo ony tam nejaké boli. Vložené nevedome a neúmyselne, ale boli. Stačilo ich dobrúsiť.

Ale ako je možné, že tam boli?

Postavy k vzniku ich vlastností v mnohých prípadoch dokopal samotný príbeh. Veď aby bol možný dej, postava musí niečo robiť. Aby niečo robila, musí mať na to nejakú motiváciu. Aby mala na to nejakú motiváciu, musí mať nejakú osobnosť, lebo sú ľudia, ktorých by rovnaká motivácia nechala chladnými, u ktorých by nepadla na úrodnú pôdu. Veď preto nerobíme v živote všetci to isté.

Pozor, teraz by sa mohlo zdať, že idem proti sebe a obhajujem mýtus previazaných ľudských vlastností. Ale ja sa proti nemu naopak snažím bojovať a to aj svojimi postavami. Áno, mnohé majú medzi svojimi vlastnosťami väzby, ktoré napadnú väčšine ľudí prirodzene: napríklad čím mladší, tým dychtivejší, zapálenejší pre svoje ideály a svoje milostné vzťahy. V niektorých prípadoch sa ale snažím ukázať, že je možné aj prepojenie vlastností, ktoré sa podľa väčšiny ľudí vzájomne vylučujú. Najviac prezentujem prepojenie „vysoká inteligencia+silné ľúbostné city“, ktoré v sebe nesie David Settle či Arlene Waltmanová.

Ale veľakrát, naozaj často, sa stalo, že postava začala sama od seba bez akéhokoľvek plánovania vopred prejavovať aj vlastnosti, ktoré jej logika deja nenanucovala. A predsa, iracionálne, intuitívne, sa k nej hodili. Postava povedala repliku, urobila spontánny čin či zrazu mala koníčka, pri ktorom som si povedala: Áno! Áno!

A toto je jeden z najčarovnejších okamihov na celej tvorbe. Keď postava spraví niečo, čo nespravila následkom potiahnutia za motúzik. Je to okamih, keď jej srdce začne biť. Keď jej pľúca začnú nasávať vzduch. Keď skrátka ožije. A keď si od autora prestane nechať rozkazovať.

Je to správne? Isteže! Nevedú ľudia svoje deti k samostatnosti? K tomu, aby nemuseli rozhodovať o každom ich kroku? A rovnako žiadúce je, keď sa vám osamostatní postava. Dokonca aj v prípade, že začne vyvádzať niečo, s čím morálne nesúhlasíte. Radšej živého rebela než mechanického otroka. Domnievam sa – dôkazy v tejto oblasti ešte nemám – že takéto postavy pôsobia oveľa menej papierovo než tie, ktorým sa úporne snažím vymyslieť nejaké zaujímavé poznávacie znamenie.

Pravda, to ožitie zväčša nepríde od prvých stránok, ale postupne. No keď už je na konci príbehu postava vyfarbená, vraciam sa na začiatok rukopisu a z toho, čo už o nej viem, zdôrazňujem črty tejto osobnosti už od jej prvej scény.

A niekedy to pokračuje ešte ďalej. Niekedy mi postava najviac rozkvitne až potom, čo je prvopis dokončený, ba aj prerobený. Žijem s postavou, myslím na ňu, a ona mi naďalej odhaľuje svoj svet. Darmo, že príbeh je už spísaný, ona mi ukazuje nové a nové detaily svojej minulosti či konania v alternatívnych realitách. Niekedy si sadám k počítaču a pri ďalšej revízii znova zapracovávam tieto nové drobné odtienky do textu. A niekedy je toho materiálu toľko, že si vynúti pokračovanie (napr. pri Nula kelvinoch), alternatívu (napríklad pri Druhej planéte), či aspoň jej životopis na moju stránku.

Preto podľa mňa vôbec neuškodí, ak budete pri tvorbe postáv postupovať podobne. Žiaden dopredu nasilu vytvorený model. Stačí meno a jedna-dve charakteristiky, ktoré zdôvodňujú prítomnosť postavy v príbehu. A potom sledujte, čo sa začne diať. Či vám časom nezačnú ísť pod klávesnicu jej dialógy, činy a výraze tváre samé od seba. Ak nezačnú, stále sa môžete vrátiť k pracnej schéme a úpornému premýšľaniu nad charakteristikou vášho hrdinu.

V písaní platí, že je v zásade jedno, kedy niečo v texte urobíte. Či napíšete najprv začiatok alebo koniec. Či najprv hrubú osnovu alebo rovno na prvý šup všetky detaily. Jediné, na čom záleží, je, aby to v publikovanej verzii už bolo.

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 8     Upozornenia: 0

Autor Martin5 Ut jan 19th 2021 at 9:22 am  

Nechcem teraz obhjovať nejaké univerzálne odporúčania, tie samozrejme nebudú platiť vždy. Môžu ale poskytnúť nejaký základ, z ktorého sa dá odraziť, keď človek nemá ani predstavu ako začať.
Myslím že tvoj spôsob tvorby je veľmi odlišný od toho, čo je bežné, a nie je to ani niečo čo sa dá naučiť či dosiahnuť tréningom. Preto je prirodzené, že všeobecné rady (ktoré by mali byť aplikovateľné pri troche snahy na každého) nebudú vždy v súlade s tvojou skúsenosťou.
___________________________________
Oba prísutpy ale asi majú rácio – t.j. buď začať postavami, možno lokalitami, a postupne budovať čo sa odohráva. Alebo naopak začať tým, čo sa má stať, a postupne k tomu dopasovať postavy a reálie. Pripomína mi to dva základné postupy budovania softwarového projektu. Môžeš začať programovaním jednotlivých základných funkcií, modulov a postupne z nich postaviť projekt (zdola nahor). Alebo môžeš začať urobením „makety“ projektu, kde to +- vyzerá ako by malo keď to bude hotové, akurát nič nefunguje, a postupne začneš k tomu doprogramovávať jednotlivé funkcionality (zhora nadol).

Autor Adhara Ut jan 19th 2021 at 6:25 pm  

Veď o tom je v princípe môj záver – nezáleží na spôsobe, iba na výsledku.

Aj keď, úprimne, ten univerzálne odporúčaný spôsob mi pripadá ako strašná nuda. Mňa oveľa viac baví, keď sa niečo deje – a dobre! – samé od seba. :-)

Autor Slavomír Fridrich Št jan 21st 2021 at 9:38 am  

Ahoj.
„Zažila“ niektorá s tvojich postáv, osobnostnú alebo charakterovú zmenu?
Keď sa pod tlakom udalostí zmení svetonázor postoje k ľuďom a udalostiam atď

Autor Adhara Št jan 21st 2021 at 2:27 pm  

Hm, myslíš cielene alebo necielene?

Cielene jasné, to je jeden z účelov románu (nie detektívneho): vývoj postáv. Aj keď nie vždy v každom románe sa všetci hlavní aktéri vyvinuli. A u tých, čo sa vyvinuli, lepšie tú zmenu vidieť v ich (hypotetických) pokračovaniach, ktoré zahŕňajú dlhšie časové obdobie.

No mám aj prípady necieleného vývinu, u príbehov, ktoré nesiem v hlave alebo na ktorých pracujem 10+ rokov. Ako sa vyvíja moja osobnosť, nemôžem si pomôcť, ale menia sa aj hlavné postavy a to čoraz bližšie smerom ku mne. V puberte som zväčša mávala charaktery, s ktorými som nemala spoločné ani zrnko osobnosti. Teraz sa už nejako viem nájsť skoro v každej z ústredných postáv. Ešte aj v tých záporných. :-)

Autor Slavomír Fridrich Pi jan 22nd 2021 at 8:06 am  

Cielene – necielene? Nemyslel som ako zámer – plány autora , ale skôr ako otázku vôle“.
Buďto ľudí – postavu k zmene vedie alebo tlačia vonkajšie okolnosti, nejaká tragická udalosť, strata niekoho blízkeho, hrozba ktorej treba čeliť alebo doslova boj o život. Nepríjemné udalosti o ktoré obvykle človek nestojí aby sa mu stali.
Alt. ako osobné rozhodnutie, pocit nespokojnosti samého so sebou, túžbu byť lepší.
Hm.. To že by bol niekto taký šťastný, že sa od samého šťastia zmení k lepšiemu. Nie je to trochu, samo sebe sci – fi?
..
A čo tý záporáci?
V reálnom živote aj tý najväčší zločinci to neberú tak, že „ja som ten zlý, a teraz urobím niečo strašne zlé“, Ale skôr „kradnú všetci, kradnúť je normálne.. robím normálne veci.. som normálny človek..“
A tý najväčší mafiáni majú plno rečí o cti a o tom ako sa oni osobne starajú aby boli všetci spokojný.

Tvoji záporáci idú už do príbehu „hotový“, alebo si ten zločinecký spôsob myslenia vypestujú v príbehu?

Autor Adhara Pi jan 22nd 2021 at 8:58 pm  

Jasné, takáto osobnostná zmena pod vplyvom negatívnych okolností je napríklad veľkým hýbateľom deja v Nula kelvinoch.

Záporňáci? Ako ktorí. V Úvode do teórie chaosu bol napríklad záporňákom psychopat, ktorý sa už narodil narušený, a udalosť v jeho živote pomohla dokonať dielo skazy. Tá udalosť však prišla skôr, než on prišiel na scénu, čiže v priebehu deja sa nezmenil. On je ale taký špecifický prípad záporáka. Väčšina mojich záporákov – teda, tých, ktorí majú kúsok zo mňa – v živote veľmi trpela a to zničilo väčšinu dobrého v nich. Nie vždy je však to utrpenie priamo súčasťou knihy, niekedy prebehlo už pred udalosťami v knihe. A súčasťou toho je aj pointa, že svet nie je čiernobiely.

Autor Ivana Nováková St jan 27th 2021 at 12:13 pm  

Nejsem si jistá, jestli jsi tak nestandardní spisovatelka, nebo (spíš) není košer o takových věcech oficiálně mluvit. Protože já to mám v tvorbě úplně stejně. Vymyslím příběh a k němu víceméně ploché postavy. Vyvíjejí se a posléze ožijí, přesně jak píšeš. Ano, několikrát se mi stalo, že se hrdina vzepřel tvůrci, postavil si hlavu a nasměroval události někam úplně jinam, než jak bylo původně v plánu. V jednom případě mi dalo hodně práce a musela jsem použít klikaté cestičky, abych příběh dotlačila k původně zamýšlenému konci. Jindy jsem vzdala boj a přijala hrdinovy argumenty. A jednou se mi stalo, že postava vyloženě vedlejší a stvořená ryze pro dokreslení určité situace projevila životaschopnost Albrechta z Valdštejna a stala se z ní v dané knize druhá hlavní postava a v následujícím díle dokonce hlavní.
Jenže tento postup není učebnicově aplikovatelný, protože jeho vývoj nelze spolehlivě predikovat. Takže se v oficiálních kurzech těžko může použít. A je otázka, kolik tvůrců projeví upřímnost, aby tento postup přiznalo. Anebo jej opravdu vůbec nepoužívají.

Autor Adhara St jan 27th 2021 at 10:56 pm  

Vďaka za komentár, vždy ma zaujíma, ako to majú iní autori. Tí známi väčšinou dávajú len kradmé náznaky, keď sa z nejakej bezvýznamnej epizódnej postavy stane zrazu nejaká s vlastnou knihou – viď napríklad Meyerovej Krátky druhý život Bree Tannerovej. Andrzej Sapkowski to má zase zjavne opačne, lebo o autoroch, ktorí neovládajú svoje postavy, povedal niečo pekne znevažujúceho…

Celkom by ma ale zaujímalo, prečo iní o metódach vzniku svojich diel tak zriedkavo píšu. Netýka sa to len tvorby postáv, ale všetkého. Prečo nie je košer o týchto veciach hovoriť? Ako jediný rozumný dôvod mi napadá len to, že namiesto toho, aby prokrastinovali kecaním o písaní, radšej poriadne píšu. :-)


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.