header image

 
 

Zahraničné prostredie u začínajúcich autorov

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.cz 25. 4. 2012

Chcem sa vyjadriť k problému, ktorá ma sprevádza už od začiatkov môjho písania a z času na čas o ňom opakovane prebiehajú búrlivé diskusie na internete. Tým problémom je použitie zahraničných mien postáv a vo všeobecnosti zahraničného prostredia v literárnych dielach. Vlastne by som slovo „problém“ mala dať do úvodzoviek, pretože ja sama vo voľbe prostredia nijaký problém nevidím, na rozdiel od mnohých prevažne starších čitateľov, kritikov či redaktorov. Nechápem ich neraz dosť búrlivé odmietanie skutočnosti, že moji hrdinovia sú vo väčšine prípadov amerického pôvodu.

V tejto úvahe budem spomínať Slovensko, ale verím, na základe diel a komentárov, ktoré som čítala tu na českom mámtalente, že táto otázka sa rovnako týka aj českých autorov. Nejeden použil vo svojich dielach zahraničné mená a nejednému to už bolo vytknuté.

Keď sa ma niekto spýta, prečo anglické mená, vždy zostanem trochu zarazená – skutočná odpoveď na túto otázku totiž znie, pretože k tej postave patria. Postava sa mi zjaví ako hotový subjekt s určitým vzhľadom, povahou, minulosťou a väčšinou tiež s menom. Meno je k postave pripojené práve tak pevne, ako jej charakter a jej úloha v deji. Odtrhnutie mena od postavy by malo rovnaký efekt, ako keby sme jej odtrhli hlavu. Postava, ktorej odoberiem jej pravé meno, vo mne vnútorne odumiera, nie je schopná so mnou ďalej komunikovať, stráca sa všetka jej spontánnosť, individualita a tým samozrejme aj moja schopnosť ju presvedčivo opisovať. Nad príčinami, prečo sú tie mená anglické, len tápam a už vôbec netuším, ako by sa to dalo zmeniť. Jednoducho tak inšpirácia funguje, aspoň v mojom prípade. Môže sa vám to nepáčiť, môžete sa pýtať prečo, ale nič tým nedosiahnete. A v neposlednom rade – ja nemám dôvod pokúšať sa to meniť, pretože na to nevidím jediný rozumný dôvod. Osobný vkus, zaujatie a predsudky redaktorov nie sú rozumným dôvodom.

Bohužiaľ pre väčšinu ľudí, dokonca aj z odboru, je veľmi ťažké pochopiť, ako funguje inšpirácia. Pre tých mám pripravenú hromadu iných argumentov, ktoré sa pre toto tvrdenie dajú nájsť. Predovšetkým si treba uvedomiť, že Slovensko je malá krajina s obmedzenými možnosťami. Nemáme tu obrovské pláne, v ktorých sa môže niečo skrývať, lesy, v ktorých dokážete blúdiť aj celé týždne bez toho, aby ste našli pomoc, nemáme more. Ako scifistka veľmi často argumentujem tým, že Slovensko nemá kozmodróm a nemá ani geografické podmienky na jeho stavbu, ak by sme aj úplne opomenuli tie ekonomické. Znamená to však, že všetky tieto druhy prostredia treba slovenským autorom zakázať? Ale prečo? Prečo by človek musel byť obmedzovaný miestom svojho narodenia, svojou národnosťou v niečom, čo chce robiť? Nie je takéto obmedzovanie náhodou diskrimináciou?

Častým argumentom je aj to, že slovenský autor zahraničné prostredie nepozná. Tento argument vznesený v recenziách diel na literárnych serveroch však veľakrát nebýva podložený nijakým konkrétnym príkladom. Hodnotiteľ jednoducho napíše niečo v zmysle, že autor by nemal používať zahraničné prostredie, pretože sa môže dopúšťať chýb. Je samozrejmé, že autor, ktorý siahne po zahraničnom prostredí, má mať toto prostredie dobre naštudované. Pokiaľ ale niekto tvrdí, že autor nepozná prostredie dostatočne, nech to konkretizuje, inak sú to len výkriky do tmy.

V ohľade znalosti prostredia mi nedá nespomenúť ďalšiu vec. Autor často nemá možnosť získať osobnú skúsenosť so zahraničným prostredím, hoci si ho dôkladne naštuduje a práve chýbajúca osobná skúsenosť býva občas výčitkou zo strany hodnotiteľa. Pokiaľ je však toto naozaj dobrý argument, tak prečo ho vzťahovať len na prostredie, prečo ho neaplikovať všeobecne? V takom prípade by sme museli ženským autorkám zakázať vykresľovať vnútorný život mužských postáv a mužským autorom vnútorný život žien – veď predsa nemajú osobnú skúsenosť, čo už oni o tom môžu vedieť? Autor by mal tiež vytvárať len postavy v svojom alebo nižšom veku, keďže myslenie starších ľudí odžité nemá a napríklad mágia, nadprirodzené bytosti či medzihviezdne kozmické lety by museli byť v literatúre úplne zakázané. Iste uznáte, že to je nezmysel – v každej krásnej literatúre sa nájdu miesta, kde autorove osobné skúsenosti nepostačovali a musel sa riadiť informáciami z druhej ruky, vlastnou logikou a fantáziou. Faktom je aj to, že nie každý má na to, aby nezažité zvládol vykresliť presvedčivo. Ale automaticky dopredu predpokladať, že to autor nezvládol, nemá s objektívnym hodnotením nič spoločné. Okrem toho, pre mňa osobne práve zahraničné prostredie – pri dobrých znalostiach a spracovaní, samozrejme – uveriteľnosť príbehu zvyšuje a to najmä pokiaľ ide o nadprirodzené či vedeckofantastické prvky. Je pre mňa naozaj namáhavé si predstaviť, že v tomto malom domáckom štáte, ktorý poznám, by sa mohlo diať čosi také neuveriteľné a veľkolepé. Kdežto vo vzdialenej, veľkej a neľahko dostupnej krajine sa mi to predstavuje omnoho ľahšie. Množstvo kníh, ktoré píšu o neuveriteľných udalostiach v USA a takmer žiadna literatúra, ktorá by nadprirodzené dianie umiestnila na Slovensko, ešte umocňuje dojem, že Spojené štáty sú tá „krajina divov“, v ktorej je takéto dianie pravdepodobnejšie.

Zaujímavé je tiež, že u mnohých ľudí je averzia namierená prednostne proti USA. I keď sa nájde aj veľa výčitiek voči zahraničiu všeobecne – s výhradami som sa stretla dokonca aj v prípadoch, že hrdina bol Slovák a príbeh sa odohrával z časti na Slovensku, no stačilo, aby postava za hranice vystrčila čo i len nos, a už to bolo v očiach kritikov zle. Ale mám tiež osobnú skúsenosť s výčitkou voči amerického prostrediu v románe, kde väčšina deja prebiehala v Rusku a Kazachstane, len menšia časť v USA. Východné krajiny sa však v hodnotení nespomínali, vytknuté boli len Spojené štáty.

Veľakrát sa tiež stretávam s obvinením – a toto už v žiadnom prípade nemožno považovať za objektívny argument – že som zbláznená za americkou kultúrou a pohŕdam svojou vlasťou. Je to ale iba mýlenie si pojmov s dojmami. Mám rada Slovensko a o jeho kultúre viem myslím dosť. Nikdy by som nechcela žiť inde. To však nič nemení na fakte, že Slovensko ma literárne neinšpiruje. Inšpirácia nie je vec vedomého rozhodnutia, nie je to niečo, k čomu sa dá prinútiť alebo ju niekomu rozkázať. Je to podobné, ako keď vás niekto sexuálne nevzrušuje, s tým tiež veľa nenarobíte. Dôvody, prečo ma rodná krajina v tomto smere necháva chladnou, sa dajú len domýšľať. Je pravda, že od začiatku puberty som veľa pôvodnej literatúry neprečítala. To však nemá nič spoločné s národnosťou jej autorov. Nesadli mi skrátka tematicky ani spracovaním, nezaoberajú sa otázkami, ktoré zaujímajú mňa a v mojom ťažiskovom žánri hard sci-fi vzniklo, presnejšie bolo na Slovensku vydaných len naozaj málo diel. Nezaujatie v tomto smere však nie je moja chyba. Nemáte právo mi vyčítať môj vkus a môj (ne)záujem o nič viac, ako nemáte právo mi vyčítať, že mám modré oči.

Možno by sa našli techniky, ako absenciu inšpirácie obísť a „nasilu“ vytvoriť román so slovenskými postavami, aby som sa v tomto ohľade vyhla odmietaniu zo strany vydavateľstiev. Myslím však, že neprirodzenosť takýchto posplietancov by sa niekde prejavila a keby aj nie, nemám dôvod uzatvárať s literatúrou takéto „manželstvo z rozumu“. Pretože tak, ako prevažná väčšina autorov, ja nepíšem preto, aby som bola publikovaná za každú cenu, ale preto, aby som cítila spokojnosť – a tento cieľ by „manželstvo z rozumu“ nenaplnilo. A myslím, že tak, ako sa v našich končinách v porovnaní s minulosťou už upustilo od manželstiev bez lásky a pristúpilo k slobode voľby partnera, tak by sa malo pristupovať aj k slobode voľby prostredia.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 6     Upozornenia: 0

Autor alamo Pi okt 28th 2016 at 5:56 pm  

To je fakt ťažká otázka, čo také zapadajúce do sci fi, a svetové, by sa mohlo udiať na slovači?
Na slovači sa dejú len samé prízemnosti.
Napríklad by niekoho mohla napadnúť otázka, čo by sa dialo keby do vesmírneho satelitu naložil zlatú tehlu, a vystrelil to do vesmíru?
V zásade zlatá tehla, to vôbec nie je zložitá technológia.. To ako funguje pochopí aj priemerný Slovák.
Bolo by ju možné predať aj keď lieta vo vesmíre, niekomu inému, za omnoho vyššiu cenu než keď bola na Zemi?
Na povrchu zemskom by zostal akurát „papier“, so záznamom o tom komu zlatá tehla patrí..
Teoreticky by tak vznikla forma majetku, ktorú by nemohla vyvlastniť ani zdaniť nijaká vláda.
Vo vesmíre je hlboké vákuum, a to aj v právnej oblasti.
Aké dôsledky by to malo pre spoločnosť?
A je jasné že ako prvý by sa o to mohli začať zaujímať najrôznejší mafiáni, lebo by to fungovalo ako totálna práčka na špinavé peniaze. Samozrejme s toho istého dôvodu by to malo zaujímať aj vládnych politikov úradníkov a agentov, prakticky s celého sveta, ktorý by sa snažili vymyslieť ako to zdiskreditovať a znemožniť.
Veľa zaujímavých vecí by sa okolo toho dialo.

Autor alamo Ne okt 30th 2016 at 9:57 pm  

Čo by si mi poradila?
Oplatilo by sa o tom nejaký ten príbeh, iba napísať?
Alebo.. Dalo by sa s tým príbehom, urobiť viac?
Ľudská spoločnosť, je ako stavba, definujú ju sklené steny a stropy.
Obzvlášť tie stropy sú zaujímavé, s druhej strany sú zase pre iných ľudí podlahou..
Stoja na nej, ako na pevných istotách, obore svojho života. Ktoré ich držia hore, nad tými ľuďmi s nižších podlaží.
Tak to proste je. Teda až do momentu, kým sa niekto s prízemia nedipracuje k „zlatej tehle“, a zrazu zistí že ďalej je už len sklenený strop, a cezeň neprejde aj keby sa ako chcel snažil.
To človeka nahnevá.
V ruke poťažkáva tehlu, nad hlavou má sklenený strop..
A je to fakt z dola, negustiózny pohľad, „urodzeným dámam“ o poschodie vyššie vidno pod sukne, a tamto hľa sedí jeho výsosť „kráľ“, na mieste kde aj kráľ musí chodiť pešo, usilovne tlačí pričom mu vidno až tam kde slnko nesvieti.
Navyše, ten strop, nie je bohvieako dobre postavený, stále klesá dole k tebe, s výhliadkou na to že ťa zatlačí až niekam do suterénu. Čo je ešte znepokojúcejšie, objavujú sa v ňom praskliny.
Chcelo by to možno len jednu tehlu. Poriadne sa rozohnať, a zahodiť ju až do vesmíru.
Preletela by na svojej ceste priamo cez ten strop. Sklo je krehká vec.
Ťažká morálna dilema.

Autor Adhara Po okt 31st 2016 at 9:54 am  

Ak ten príbeh myslíš ako recesiu, prečo nie.
Zvyšku tvojho komentára, priznávam sa, nerozumiem.

Autor alamo St nov 2nd 2016 at 8:51 pm  

Recesia?
Ale keď nad tým tak uvažujem. Mne sa to ako recesiu vôbec brať nechce, ani o tom písať knihu..
Mňa naozaj láka, vyskúšať to v tvrdej praxi.

Autor alamo Ne nov 20th 2016 at 3:20 pm  

Tie vence na hroby, to je len taká „náhodná korelácia“, alebo aj tak trochu odpoveď na moje ehm.. „ambície“?

Autor Adhara Ne nov 20th 2016 at 5:46 pm  

Ani jedno, ani druhé. Korelácia je tam so sviatkom všetkých svätých a skutočnosťou, že fotku posledného venčeka som dlho nemala kedy spraviť a ani nahrať. Preto pribudla až teraz. Od budúceho týždňa sa ale môžeme tešiť na optimistickejšie fotky adventných vencov. :-)


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.