Prvýkrát publikované na scifi.sk 16. 5. 2018
Sfilmovanie tejto nesfilmovateľnej sedemdielnej ságy ma primälo napísať k nej recenziu. So značným oneskorením – uplynulo už viac ako desaťročie, odkedy som dočítala posledný diel (hoci nedávno som si občerstvila pamäť aspoň čítaním početných pasáží zo všetkých dielov). Ale trúfam si na recenziu, lebo si z nej stále pamätám dosť. Tým naznačujem, že to boli silné knihy. Neochránilo ich to však pred tým, aby som v nich nezaznamenala aj množstvo negatív. Upozorňujem, že recenzia obsahuje spojlery a týka sa českého vydania, preto používa tamojšie preklady pojmov. A keďže zhŕňa dojmy zo siedmich kníh, bude tiež primerane dlhá.
Najprv zopár faktov – King na Temnej veži pracoval a nepracoval nesmierne dlho. Len napísanie jej prvého dielu, Pištoľníka, mu podľa jeho vyjadrenia trvalo viac ako dvanásť rokov. Celková dĺžka písania ságy dosiahla tridsaťštyri rokov. Postupne sa rozvíjajúci príbeh si však zjavne (nielen on) obľúbil, a tak okrem základných siedmich dielov k nemu vznikali ďalšie rozšírenia a epizódy. S Temnou vežou postupne prepájal aj svoje samostatné romány. Niektoré prepojil až tak pevne, že bez prečítania Temnej veže vám samé osebe nebudú dávať veľký zmysel (napr. Srdce v Atlantíde), iné, ako napríklad Prokletí Salemu, či Svědectví, fungujú aj samostatne.
Čo vlastne sága Temná veža je? Sci-fi? Fantasy? Postapo? Ťažko povedať. A rovnako ťažké je aj podrobne prerozprávať jej dej bez toho, aby vyznel ako absolútny nezmysel. Temná veža je totiž veľmi hardcore fantastika. Za drvivú väčšinu úspechu podľa mňa vďačí tomu, ako je napísaná. Šialenosť príbehu pripomínajúceho skôr (zlý) sen ako realitu však má svoje opodstatnenie. Zápletkou totiž je, že realita sa pokazila. A podľa toho to aj vyzerá. Druhý dôvod, prečo je ťažké opísať, čo sa vlastne v Temnej veži deje, je ten, že základné otázky sa vlastne (žiaľ) až do konca nevysvetlia.
Ale poďme to skúsiť. Takže príbeh sa odohráva v postapokalyptickom svete, ktorý možno je a možno nie je naším svetom v ďalekej budúcnosti. Že ním je, to naznačujú zvyšky technológií vyspelejších ako naše. Že ním nie je naznačujú zjavné rozpory s našou geografiou či históriou. Možno je jedným z bezpočtu paralelných svetov, ktorých existencia je tiež dôležitou súčasťou príbehu. A možno je to skutočne náš svet v budúcnosti, ktorého zmeny spôsobil rozpad reality.
Rozpad reality úzko súvisí s apokalypsou, ktorá svet postihla, a o ktorej sa veľa nedozvieme. Jedným z jej následkov sú rozsiahle, silne rádioaktívne zamorené územia a mutanti. Je však isté, že nešlo „len“ o atómovú vojnu (možno tretiu svetovú?). Do sveta totiž prenikla mágia, jeho priestor sa rozpína, čas sa správa čudne, známe zákonitosti prestávajú fungovať, jednotlivé paralelné vesmíry sa prelínajú. A pokračuje všeobecný rozklad. Ten zakaždým prevládne nad zviechaním sa niektorých území z najhoršieho.
Čo však rozpad reality vyvolalo? Spustila ho jadrová vojna, alebo naopak jadrová vojna prišla dôsledkom toho, že sa začala rozpadať realita? Nevieme. Pre obyvateľov sveta je však dôležitejšia otázka, ako tento rozpad zastaviť. Presnejšie, pre jedného obyvateľa. Rolanda z Gileadu, Pištoľníka a hlavného hrdinu ságy. Tento dobre vycvičený a mimoriadne schopný muž putuje extrémne nebezpečným svetom plným oblúd i ďaleko horších nástrah, aby našiel Temnú vežu. Os sveta, os všetkých svetov, ktorej opravou spasí svoj vesmír.
Aspoň takto nám to King líčil v prvých dieloch. Neskôr začal v tejto schéme strečkovať, čo narazilo na značnú nevôľu nejedného čitateľa (vrátane mňa). Dôvodom je, že nemal dopredu nijaký koncept ani plán ságy, sám netušil, čo z toho vznikne. Nápady teda prichádzali postupne. A hoci sa občas bravúrne trafili do predtým spomenutých faktov a súvislostí, občas išli vedľa. Až tak vedľa, že to neospravedlní ani onen rozklad sveta a fakt, že Kingovo univerzum v podstate nemá vymedzené žiadne hranice. Pretože literárnu nefunkčnosť vycítite dokonca aj tam, kde na vás môže hocikedy vyskočiť ľubovoľná technológia či kúzlo. Objavia sa portály spájajúce jednotlivé paralelné vesmíry vynárajúce sa vždy tak a vždy tam, ako sa to autorovi hodí. Príde Boh na stroji v záverečnom dieli – postava, o ktorej sme dovtedy ani nechyrovali, ale jej moc je skutočne božská a urobí krátky proces s hlavným záporňákom. Menší, no v deji viac angažovaný záporňák Walter, sa dá tiež zabiť pozoruhodne ľahko na to, aký schopný spočiatku vyzeral. A v neposlednom rade i nekonzistencie a spočiatku nepatrné, no vytrvalo postupujúce popieranie dogiem, na ktorých stáli prvé diely – to všetko sú negatíva ságy.
Prečo sa ale v knihách nachádzajú aj rozsiahle pasáže, ktoré naopak fungujú veľmi dobre? Pre Kingovu úžasnú znalosť remesla a psychológie. King zachádza nepríjemne, mrazivo hlboko do najskrytejších zákutí ľudskej duše. Vyťahuje na svetlo veci a pocity, nad ktorými by sme najradšej nepremýšľali. Preto je také sugestívne jeho rozprávanie o prežití vlastnej smrti Jakea – jedného z Rolandových spojencov. Vďaka Kingovmu zmyslu pre detail, pochmúrnu atmosféru a jeho popisom s podrobnosťami až k hraniciam únosnosti čitateľa (v závislosti od vkusu občas až za ňou) pôsobí rozkladajúci sa svet napriek šialenosti vierohodne. Pri čítaní som mala častokrát pocit, že som skutočne v zlom sne – vedome som vedela, že vnímam čosi absurdné, a aj tak som tomu verila a intenzívne som všetko prežívala. A ku Kingovmu dobru treba pripísať, že niektoré za pochodu domýšľané súvislosti sa mu vydarili: línia s Rolandovým synom (až na jej záver, ale so záverom ságy som nespokojná celkove) či zastavenie šialeného vlaku Blainea Mona. Vydarené sú aj mnohé detaily dotvárajúce osobitosť jeho univerza: řidiny (miesta, kde súcno až príliš preriedlo), či Pištoľníkov spôsob reči, obľúbené frázy a zvyklosti sveta.
Dôležitou súčasťou jeho sveta je tiež čosi, čo možno pomenovať ako „všeobecné telepatické pole“ – niečo, čo spôsobuje, že postavy vedia, cítia fakty a súvislosti a to v snoch ako aj v bdelom stave. Toto všeobecné telepatické pole je Kingov obľúbený prvok, ktorý možno nájsť aj v mnohých ďalších románoch (napr. Tommyknockeři, Beznadej, a iné). A rovnako ako iné recyklované veci, aj toto mi v jeho knihách zvyklo liezť dosť na nervy. Práve sága Temnej veže je však dielo, kam takýto prvok najviac zapadá. Kde krásne ladí so štruktúrou a atmosférou univerza, kde je najľahšie akceptovateľný.
Názory fanúšikov Temnej veže na jednotlivé diely ságy sa značne líšia. Mnohí sa nechali počuť, že najlepší diel ságy je hneď prvý – Pištoľník. Pre mňa osobne bol najhorší a nikdy sa mi ním nepodarilo prehrýzť až do konca. Z môjho pohľadu je priveľmi abstraktný a nejasný. Príbeh sa mi začal páčiť až od druhého dielu, v ktorom už bol autor konkrétnejší. A opätovne sa mi prestával páčiť vtedy, keď začal byť konkrétny až príliš a s postupným odhaľovaním sme zistili, že tá preslávna, tajomná stavba Temná veža, na ktorú nás autor tak dobre namotal, vlastne vôbec nehrá kľúčovú úlohu.
Najlepším dielom bol podľa mňa retrospektívny štvrtý, Čarodej a sklo. Niektorým čitateľom sa nepáči pre svoju epizódnosť – s výnimkou začiatku a konca ide len o Rolandove spomienky, ktoré nemajú na zvyšok ságy žiadny dopad. Mne sa ale pozdávala práve jeho izolovanosť, ktorá zapríčinila fungujúcu ucelenosť. Z rovnakého dôvodu sa mi páčia aj epizódky z Rolandovho sveta, ako Dračie oči či Závan kľúčovou dierkou. Kým King zostáva v ucelených epizódach, je to dobré – ako celok viacerých od seba závislých kníh mu to už fungovať prestáva. V Čarodejovi a skle zároveň King asi najviac zo všetkých svojich románov upúšťa od svojho typického Kingovského štýlu, čo mu pripisujem k dobru. Navyše sa mu v ňom podarilo vytvoriť silný, presvedčivý a vyvážený príbeh z veľmi pestrých prvkov (nielen) fantastiky, čo je pekelne ťažké.
Za druhú najlepšiu knihu ságy považujem piatu, Vlci z Cally, v podstate tiež ucelenú epizódu plnú zaujímavých prvkov a nejakých vysvetlení z množstva záhad. Jej najväčšiu chybou však bol už spomenutý autorov odklon od pôvodného zámeru. Potvrdila neblahý trend, že záchrana sveta v skutočnosti spočíva v úplne inej akcii než je nájdenie a oprava Temnej veže.
Stredný stupeň kvality si drží diel druhý a tretí. Šiesty diel, Spev Susannah, sa už svojou podrobnosťou dostáva aj nad moje tolerančné limity (celá kniha popisuje udalosti jediného dňa!). No a siedmy diel, Temná veža, je z dejového hľadiska jednoducho katastrofa. V tomto sa žiaľ, King, nelíši od viacerých iných ságistov, ktorí si v poslednom dieli uvedomia, že sa zamotali do svojich dejových línií až príliš, a tak ich surovo poodsekávajú, respektíve dúfajú, že čitatelia zabudnú na to, čo si navarili. Teda, niežeby samotný záver poslednej knihy nebol pôsobivý – je taký brutálny, ako len môže byť, a sám King akoby sa svojej brutality zľakol a ľahučko ju zmiernil. No ak to práve čítate a rovnako ako ja kedysi šaliete zvedavosťou, čo v tej Temnej veži je, tak vás varujem: príliš sa netešte…
Sága Temnej veže je skrátka dosť osobitý fenomén. Zmes fungujúceho a nefungujúceho, nového i starého, ktorá je ale napriek početným negatívam dosť pôsobivá. Nie je to však každého šálka kávy – ani každého fanúšika fantastiky. Treba vyskúšať. A pokiaľ by vám to s Pištoľníkom nešlo – ako mne – skúste dať ešte šancu druhému dielu, Trom vyvoleným. Sága stojí to za čítanie aj napriek tomu, že by som z nej najradšej usekla prvú aj poslednú knihu…
Napísať odpoveď