header image

 
 

Moja najranejšia sci-fi tvorba

Na tému mojich začiatkov som už čo-to popísala, čo-to v rozhovoroch spomenula. Tak prečo sa k nej vraciam? Pretože som si uvedomila, že mnou podané informácie môžu znieť protirečivo. Aj v relácii Hosť Nory Gupkovej v rádiu raz zaznelo, že som písať začala vo svojich pätnástich a potom zase, že som písala už na prvom stupni základnej školy – a nie, nenavštevovala som štvrtú triedu ešte v pätnástke.

Začiatky môjho písania a moje písanie ako celok sú zložitou témou. No keď máte o tom stručne porozprávať, nevyhnete sa istým zjednodušeniam a prispôsobeniu sa médiu, cez ktoré to písanie prezentujete. Idem teda skúsiť priblížiť vám pravdu. A budem sa snažiť, aby som pri tom bola čo najmenej komplikovaná.

Titulka mojej pravdepodobne prvotiny. S obálkami som sa kedysi veľmi nepárala.

Kedy som začala skutočne písať? Keď som začala písať. Áno, beletriu myslím, nevravím o precvičovaní si písmeniek a slov na domácu úlohu. Písať a čítať som sa naučila v prvej triede základnej školy, ktorú som, kvôli zle vychádzajúcim rokom, začala navštevovať prakticky až ako sedemročná. Na rozdiel od množstva iných píšucich sa nemôžem popýšiť tým, že by som sa čítať naučila už v škôlke – a to aj napriek tomu, že som ju navštevovala vo vyššom veku než priemerné dieťa. Na konci škôlky som už vedela pomenovať písmenká a keď sme v prvej triede vyfasovali šlabikáre, vedela som prečítať asi prvú tretinu lekcií. Ale zlepšovať sa v tom, snažiť sa sama od seba? O to som nemala ani najmenší záujem. Bolo to namáhavé a námahu som ako dieťa nenávidela. Navyše som na to nevidela nijaký dôvod – rozprávky mi čítala rodina, tak načo? A tak ešte aj na konci prvého ročníka, hoci som bola medzi tými, čo z triedy čítali najrýchlejšie, najľahšie a najplynulejšie, som sa zaprisahávala, že tento nezmysel z vlastnej vôle robiť nebudem. Vtedy mi čítanie stále pripadalo ako obrovská drina. Aj písanie mi pripadalo ako obrovská drina. Mala som nerozcvičenú ruku, navyše ľavú – a písanie je pre ľavákov fyzicky namáhavejšie než pre pravákov. Pri písaní sa mi od bolesti v zápästí bolo neraz až do plaču. Kto by bol povedal, že raz dobrovoľne prečítam tisíce príbehov a dobrovoľne zapíšem (rukou!) tisíce strán?

Zlom nastal možno cez letné prázdniny medzi prvou a druhou triedou, kedy som nesmelo začala brať do rúk knihy – a písať knihy. Teda, „knihy“. Spočiatku to boli skôr ilustrácie s nadpismi. Ich príbehy boli záznamami mojich pestrých detských hier. Naučila som sa používať otcovu zošívačku a kreslením s drobnou prímesou písania tvoriť svoje prvé „publikácie“. Robila som to na papiere z jednej strany potlačené, pretože papier bol vtedy vzácny. Viac ale umelecký dojem kazilo moje písmo. Písala som odjakživa veľmi škaredo, s nulovým zmyslom pre držanie riadku, ak nebol narysovaný, a takisto nulovým zmyslov pre pravopis.

Keď som sa pokúsila zaznamenať dej nielen obrázkami, ale aj pár vetami, narazila som. Bolo to také ťažké, ruka ma tak bolela a ja som nemala vytrvalosť. Jeden z mála úspešných pokusov tohto veku bola moja štvorstranová „KNIHA PLNÁ LESNÍCH ZVIERAT“. Na každej stránke bol obrázok zvieratka odkreslený z leporela a mnou vymyslený veršík o ňom.

Jedna z mojich nedokončených náučných knižiek, vek okolo 12 rokov.

V nasledujúcich ročníkoch prvého stupňa som sa pomalinky zlepšovala. Podiel písanej časti mojich „kníh“ oproti ilustráciám rástol, hoci gramatická úroveň sa nedočkala takmer žiadneho zlepšenia. Zato – aký luxus! – som už písala na obojstranne čistý papier. Otec si totiž zaobstaral našu prvú tlačiareň, z ktorej oveľa neskôr vyliezli aj rukopisy mojich prvých piatich ozajstných kníh. A s tlačiarňou sa objavili aj zásoby čistého papiera. Už som nezapisovala len to, čo som sa hrala s hračkami, ale tvorila som v hlave príbežteky určené rovno do knižiek. Držala som sa prevažne tém zvieratiek.
Z tohto obdobia sa dochovali tri moje dokončené knižočky. V dvoch z nich som sa „trochu dosť“ inšpirovala príbehmi iných autorov, no tretí, príbeh O včielke Bzučke, bol originálny. A najlepší, aj čo sa ilustrácií týka. Príbeh múdrej včielky, ktorá vynašla opeľovanie kvetov, zhrnul moje vtedajšie poznatky o včelárstve. Mimochodom, v tomto období som začala písať aj „náučnú“ literatúru.

Napriek tomu všetkému, keď som nastúpila na druhý stupeň základnej školy, mala som pocit, že som nenapísala ešte žiadnu knižku. Neviem, prečo tých pár dokončených tak upadlo do zabudnutia aj mnou samou. U tých „inšpirovaných“ to možno bolo vinou svedomia, že nie sú tak úplne moje, ale včielka Bzučka si to nezaslúžila. No možno som pochopila, že skutočné knižky majú trochu väčší rozsah. Zvlášť tie pre dospelých. A toto som ja chcela. Dosť bolo rozprávok, idem písať pre dospelých! Pamätám si, ako som raz v škole cez prestávku pocítila po prvý raz tikot mojich spisovateľských hodín. Už mám zrelých jedenásť rokov a ešte som nenapísala žiadnu knihu! Ako je to možné? Veď mám toľko nápadov! A hodlala som to zmeniť svojou prvou „ozajstnou“ knihou, ktorá mala byť žánru sci-fi.

Ako to skočilo od zvieratiek k sci-fi? Tým, že ako tretiačka na základnej som raz náhodne videla v telke starý film Star Trek a úplne ma očaril. Odvtedy som sa stala vášnivou fanúšičkou ďalších filmov a seriálu. S vtedajším kamarátom sme si vytvorili vlastný Star Trek – našu kozmickú loď, ktorú som aj vybudovala z lega, a odohrali mnoho epizód. Hry postupne prenikli aj do mojich myšlienok v škole – mali na to priestor, lebo na preberané učivo som tam nemyslela spravidla vôbec. A tak ako u hier á la rozprávky, aj tu sa mi postupne začali zjavovať epizódky a úryvky, ktoré neboli predtým odohrané doma s hračkami. Namiesto kníh podľa hier sa začali rodiť sci-fi knihy, ktoré boli primárne knihami.

Prvá z nich sa v duchu inšpirácie Star Trekom volala Hviezda Trek. Až na názov to napodiv nebola vykrádačka. Stála na myšlienke, že hviezdy sú živé tvory, len o tom nevieme. No a ľudstvo raz narazilo na jednu, ktorá bola medzi hviezdami „mutant“ a vedela sa prejavovať aktívne. Obiehala ju jediná planéta, neobývateľná, s atmosférou ako u plynných obrov. Na jej obežnú dráhu priletela posádka na kozmickej lodi Fourth Dimension, aby ju teraformovala. Hviezda si ale rozhodne želala nechať planétu v pôvodnom stave a začala prejavovať svoju zlovôľu. Mŕtvolami som v príbehu nešetrila. Preto mi pripadá trochu zvláštne, keď čítam young adult – literatúru určenú pre starších čitateľov, než akým som bola vtedy ja! – ale v nich sa prakticky neumiera.

Moje prvé knižky z veku sedem rokov boli obrázkovými záznamami mojich hier, kde sa vo výtvarnom znázornení realita (školský dvor, deti na ihrisku) miešala s fantáziou (znázornenie mňa a kamarátok ako víl, primyslený srnček, hojdačka, jahody). Všimnite si číslo strany v pravom spodnom rohu.

Tento svoj prvý pokus o román som si písala písaným písmom do zošítka. Vyzeralo to ako krok vzad – predošlé knižky som písala tlačeným na čistý papier, aby vyzerali v mojich očiach už ako vydané – čo na tom, že vo vydaných je text malým tlačeným a ja som písala veľkým tlačeným. Zošítok som nosila so sebou a jeho obsahom som sa hrdo vystavovala doma aj v škole. Nikto mi naň nepovedal ani krivého slova (ešteže nebol internet), no po čase som sa akosi zaň začala hanbiť. Len tak, z ničoho nič. Ale príšerne hanbiť. Ohodnotila som nedokončenú knihu ako najväčšiu blbosť pod slnkom a zahrabala hlboko na dno šuflíka.

Autori, čo majú podobné skúsenosti, by zrejme prikývli, že som sa mala hanbiť plným právom. Aj mne to prišlo samozrejmé – kým som ako trikrát staršia z tohto príbehu napokon niečo nepoužila! Bol to opis nehostinnej planéty Amar, ktorý sa preniesol na moju najnovšiu fiktívnu planétu Megaru. Inými slovami a s iným vysvetlením, napríklad čo sa fyzikálneho zloženia týka – Amar v piatej triedy základnej školy bola totiž tvorená najmä zlúčeninami hélia. Jasné, to by nešlo. No výzor oboch planét, mojej prvej a mojej poslednej, zostáva nie náhodou veľmi podobný. Vstúpila som totiž do prazvláštneho piateho tvorivého obdobia, kde sa staré mixuje s novým. No o tom inokedy, teraz naspäť k začiatkom. Už len jednu poznámku – úplne nezávisle na tomto nedokončenom príbehu som okolo dvadsiatky vypracovala hypotézu, že hviezdy skutočne sú veľmi primitívne formy života.

Epizóda s pokusom o písanie románu sa v nasledujúcich troch rokoch zopakovala ešte viackrát. Vždy s rovnakým priebehom: 1. obrovské nadšenie na začiatku, 2. presvedčenie, že tentoraz to už naozaj dám, 3. začatie písania, 4. opúšťanie nadšenia, 5. najväčšia blbosť pod slnkom. Nie všetky príbehy boli sci-fi, ešte stále sa mi vracal aj motív zvierat, no už vo vyspelejšej, nie rozprávkovej podobe. Ale strata nadšenia a jeho zmena na zhrozenie sa dostavila vždy. Dokonca aj u rozpísaného románu Príbeh o savane, s ktorým som získala v súťaži cenu. V hlave som mala ešte raz toľký kus príbehu, než aký som položila na papier, no po získaní ceny som napísala už len jeden odsek a dosť. Moje pokusy niečo dokončiť boli čoraz zúfalejšie a ja som metódou pokus-omyl hľadala príčinu, prečo sa mi to deje. Možno je to tým, že v zošítku to nevyzerá ako román! A tak som sa prešupla za počítač (už bol k dispozícii). Alebo je to možno tým, že by som mala najprv napísať niečo… primeranejšie môjmu veku. A tak sa zrodila zbierka poviedok Príbehy o zvieratkách. Boli to vtipné epizódky s domácimi zvieratkami. Dostala som sa k napísaniu poviedky o šteniatku, o mačkách, a o škrečkovi. Lenže aj tam som zlyhala, po tretej poviedke, hoci som mala kompletne premyslenú aj štvrtú o akváriovej rybke. Túto knižku ako jedinú odrovnala zdrvujúca kritika mojej mamy. Mimo inému mi povedala aj to, aby som napísala niečo, čo sa môže skutočne stať. Pritom bližšie k tomu, čo sa môže skutočne stať, som nikde inde ako v Príbehoch o zvieratách nikdy nebola. Odohrávali sa totiž v prostredí, ktoré som z vlastného života poznala, len trochu prispôsobenom na literárne účely.

Inokedy som ale neuvažovala, čo by som mala v mojom mladom veku písať. Už som čítala knižky pre dospelých (a krútila hlavou nad naivitou young adult) a bola som presvedčená, že dokážem napísať niečo skutočne drsné. Dospelácke a drsné. Začala som napríklad písať román Zem ľadu inšpirovaný Londonovými severskými príbehmi. Malo to byť drsnejšie než v tej dobe toaleťák na verejných záchodoch. No ani v tomto som sa nedostala ďalej ako inokedy. Mala som dvanásť alebo trinásť rokov.

A čo tak napísať samostatnú poviedku? Bez zbierky, len tak? Nápady boli – asi tretina príbehov v mojej hlave bola poviedkovo krátkych. Preto vyzerali ako menej náročné výzvy, lákali ma, a skúšala som zapísať každú jednu – na rozdiel od románov, kde som po toľkých neúspechoch už sem-tam dala nejakému pokoj. No ani u poviedky som sa nikdy nedostala ani len do polovice. Napríklad hororový príbeh o vražednej hmle, taký dobrý v mojej hlave, sa na papieri rozpadol na prach.

Musíte si uvedomiť, že to presvedčenie o vysokej nekvalite a nezmyselnosti dopísať daný pokus až do konca, sa dostavovalo prakticky už hneď po prvých riadkoch. Nechápala som a doteraz nechápem, kde sa ten rozpor berie. Prečo mi niečo, čo mi pripadalo pred začatím písania tak čarovne krásne, po takom jednoduchom úkone, ako zaznamenaní pár riadkov, začne pripadať tak otrasne zlé? Došla som k záveru, že zmena názoru je chybná a príbeh musím dopísať, aj keď mi pripadá príšerne zlý, lebo v skutočnosti zlý nie je. A tak som sa po prvý raz dobrovoľne púšťala do nepríjemných úloh, začala som tréning vo vytrvalosti. Pripravovala som sa na to psychicky dopredu, snažila som sa zapamätať si tú krásu pred začatím písania, tú dôležitosť konečne niečo dokončiť… ale aj tak som zakaždým zlyhala.

Až kým neprišla Brána.

Sci-fi poviedka s jedinou postavou. Richard, pilot kozmickej lode, prelietal vesmírom v blízkosti dvojhviezdy, ktorej jednu zložku tvorí čierna diera. Myslel si, že sa niet čoho báť. Zadal do počítača hmotnosť čiernej diery a ten mu zvolil takú dráhu, aby okolo nej preletel v bezpečnej vzdialenosti. No čo sa nestalo… astronaut zistil, že napriek príprave letí príliš blízko čiernej diery. Zdesene pochopil, že zabudol započítať aj gravitáciu sprievodnej hviezdy. Výsledok? Nezadržateľný pád do čiernej diery. Koniec je dvojznačný. Richard má pocit, že vstupuje do nového úžasného sveta. Je čierna diera naozaj bránou do iných vesmírov, ako sa umierajúci astronaut domnieva? Alebo má jednoducho predsmrtné halucinácie? Je zaujímavé, že dvojznačný koniec mal aj môj prvý v hlave skompletizovaný sci-fi román, ktorý dokonca nesie meno Čierna diera.

Moja najlepšia „knižka z doby pred písaním kníh“, ktorá ktovie prečo upadla do môjho zabudnutia. Vek 9 – 10 rokov.

Na Bráne ma okrem jej obsahu priťahovalo aj to, aká bola krátka. Nikdy predtým nebola väčšia šanca vydržať bojovať s nepríjemnými pocitmi až do konca ako práve pri nej. A tak som sa pustila do boja. Začala som ju písať – rukou, pretože môj prístup na počítač bol v trinástich rokoch ešte limitovaný a neistý. Písala som ju na stránky vytrhnuté zo zošita aj v škole cez prestávku. „Ty sa už kroť,“ povedala moja neobľúbená spolužiačka, keď to videla. Ruka ma znova rozbolela, pocit, že je to otrasne zlé, ma psychicky ničil, ale po ôsmich stranách A5 som zvíťazila! Poviedka bola kompletná! A pocit, že je to otrasne zlé, sa utlmil… dočasne.

Nadúvala som sa hrdosťou. Rodičia príbeh chválili. No vyvstala otázka ako u každého literárneho dielka po jeho dokončení – a čo teraz? Navrhovali mi ponúknuť to školskému časopisu. Za týmto účelom som príbeh prepísala aj do počítača a odovzdala redakcii. A potom nastalo to zlovestné ticho, ktoré som o desať niekoľko rokov tak dôverne spoznala po zaslaní rukopisov do vydavateľstva. Poviedka nikdy nevyšla. A nikdy som sa nedozvedela, prečo. Súdim, že tematicky aj rozsahom bola asi zjavne mimo zamerania tohto periodika.

Či už pod vplyvom diskrétneho zabudnutia na môj počin v redakcii školského časopisu (do ktorého som, mimochodom, pravidelne prispievala hlavolamami pod názvom Maratón) alebo z iného dôvodu som sa v priebehu nasledujúcich dvoch rokov začala za Bránu hanbiť. A podobne ako nedokončené a dokonca aj niektoré dokončené pokusy, nikdy som ju nezoficiálnila ako začiatok mojej sci-fi tvorby. Navyše sa nestala ani mojou Bránou do sveta dokončovania. Naopak, po tejto poviedke som po sebe nechávala ešte azda viac nedokončených príbehov ako predtým. A ak som nejaký aj dokončila, znovu upadol do zahanbenia a snahy zabudnúť. Napríklad nová, bezmenná zbierka poviedok, ktorú som si začala písať do zápisníka, ktorý som našla na zemi. Dopísala som dve poviedky (prvá bola o záchrane rodiny postavy vďaka predtuche), načala tretiu, nikomu to neukázala a ničená negatívnymi pocitmi zošit pochovala v známom hrobe na dne šuflíka. A nachádzalo sa tu aj ďalšie sci-fi s názvom Mare Serenitatis, čiže More jasu. Je to oblasť na mesačnom povrchu, čo napovedá, že v centre záujmu bol tentoraz Mesiac. Príbeh rozprával o neodhalených tajomstvách mesačných morí, ktoré sa iba zdanlivo javia ako mŕtve pusté výlevy lávy. Na tento román i na nasledujúci fantasy román som pri zápise skúsila použiť metódu nepísať po poradí. Scény mi predsa tiež nechodili po poradí. Čo prišlo, to som zapísala a s nádejou som čakala na vyplnenie medzier medzi nimi. Nikdy neprišlo. S Morom jasu som sa dostala na cca 40 – 50 normostrán, čím drží rekord ako môj najdlhší nedopísaný sci-fi príbeh. I keď tá „sci“ zložka je z môjho dnešného pohľadu veľmi otázna…

Preto začiatky svojho písania datujem až na vek šestnásť rokov. Vtedy som totiž po prvý raz začala písať knihu, ktorá sa rozsahom skutočne dala nazvať knihu (hoci jej prvotná, podvyživená verzia bola ešte pri nasledujúcich prerábkach dva razy predĺžená). Ale je tu aj druhý, závažnejší dôvod. Táto knižka sa mi totiž po jej dokončení nezhnusila. Jej myšlienky som neodvrhla, hoci forma, áno, tá bola spočiatku veľmi zlá. Ale o jej esenciu som zostala bojovať. Prerábala som ju. A v dvakrát vyššom veku, než v akom som napísala prvotnú verziu, som ju konečne dostala takmer na správnu úroveň.
A preto nie je písanie ako písanie. Preto som písala a zároveň nepísala aj pred šestnástkou.

Nabudúce vám priblížim problematiku toho, čo označiť za moju prvotinu. Kandidátmi na tento titul sú totiž až štyri moje rukopisy. Príbehy písania bývajú totiž neraz komplikovanejšie, než príbehy samotné…

A ozaj. Pýtate sa, kedy sa vytratili tie extrémne pochybnosti, ktoré sa ma zmocňovali po začatí písania? Nikdy. Prežívam to stále, znova a znova, pri písaní každého prvopisu. Je to urputný boj a každé slovo ide zo mňa s takou námahou, akoby som ho písala vlastnou krvou. O to viac ma zamrzí, keď sa niekto chce tých krvou písaných slov zbaviť…

Mohlo by vás zaujímať

 



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 7     Upozornenia: 0

Autor Martin Št sep 29th 2022 at 8:54 pm  

Zaujímavé. Ja som sa čítať v škôlke naučil ale netuším vôbec ako. Spomínam si len na prvý deň v škole, keď som si prelistoval čítanku a prečítal som si jediný dlhší text, ktorý bol v závere.
Písanie ma v detstve nikdy nelákalo. Pritom čítanie mi bolo drogou. Počítače vtedy neboli dostupné a písanie dlhších textov rukou mi dostatočne znechutili školské slohy. Z predmetu „písanie“ som nikdy nemal lepšiu známku ako 3. Na gymnáziu som dokonca do slohu napísal, že načo sa tú slovenčinu vlastne učíme, keď pre život je dôležitá hlavne matematika, fyzika, chémia, informatika a podobne vedy. Vyfasoval som vtedy tiež 3. :-)
Všetko má ale svoj čas. Moja tretia napísaná poviedka sa dostala do TOP 5 v sci-fi kategórii v MaCeFa 2022 a pôjde do zborníka.
Hlavná postava poviedky, Peter Grinell, sa volá podľa spolužiaka. Keď ma raz učiteľka v škôlke poverila „strážením“ v triede, mal som zapisovať na tabuľu priezviská všetkých „previnilcov“. Spomínam si na priezvisko GRINEL (zapísané veľkými písmenami, tie malé som vedel len čítať, čo mi v podstate ostalo doteraz, odkazy rukou píšem iba veľkými). L bolo napísané obrátene.

Autor Adhara Št sep 29th 2022 at 10:14 pm  

Prvá polovica tvojho komentára mi tak veľmi pripomína skúsenosti iného Martina, až som si najprv myslela, že to písal on. :-)

Blahoželám k umiestneniu v zborníku. Na tretiu poviedku je to úžasný úspech. Moja tretia poviedka (tretia napísaná po šestnástke) sa v literárnej súťaži ocitla kdesi v spodnej polovici.

Autor Martin Pi sep 30th 2022 at 9:10 am  

Všetci Martinovia sú klony, nasadení mimozemskou civilizáciu ako predvoj kolonizácie Zeme. :-)
Postup do finále bol pravdepodobne spôsobený tým, že som si asi týždeň pred vyhlásením výsledkov konečne potykal s jednou bývalou porotkyňou. Dovtedy zablokované Sily Vesmíru sa tak uvoľnili. :-)

Autor Adhara Pi sep 30th 2022 at 10:16 pm  

Bude sa tá poviedka dať niekde (mimo zborníka) prečítať?

Autor Martin Pi sep 30th 2022 at 10:45 pm  

Dám ju určite aj na blog. Len počkám na zborník, chcem si vychutnať ten pocit, že bude prvýkrát vydaná knižne a nie online. :-)

Autor Martin5 Pi sep 30th 2022 at 9:34 am  

Pekný pohľad do tvojej ranej tvorby a postupného vývoja. Čo všetko z tých skorších diel sa zachovalo, či už vo fyzickej, alebo aspoň elektronickej podobe?
_____
Ja som tiež v detstve skúšal písať (beletriu), ale boli to všetko chabé pokusy a „vykrádačky“, našťastie som dosť rýchlo pochopil, že to nie je cesta pre mňa. Skôr som potom písal či už sám, alebo občas so spolužiakmi, také „vedeckejšie“ zápisky, kde sme sa napr. snažili počítať objemy a povrchy viac štvor a viacrozmerných telies a pod. Prirovnal by som to trocha asi k tvojmu výpočtu zatmeniu Slnka.
_____
Fun fact. Mám aj ja prvú cenu za svoje „literárne“ dielko, ale to bolo až na VŠ, kde som so svojím článkom vyhral jednu študentskú vedeckú konferenciu :-).

Autor Adhara Pi sep 30th 2022 at 10:23 pm  

Napodiv, z mojich beletristických počiatkov sa dochovalo skoro všetko. Na rozdiel od môjho písania populárno-náučnej literatúry a podobných žánrov, ako robenia obrázkových či slovných hlavolamov, ktoré rodičia vyhadzovali ihneď ako na to narazili. A tiež na rozdiel od mojej výtvarnej tvorby, ktorá dopadla podobne. Považujem to za obrovskú škodu, tie dielka som si cenila oveľa viac než moje beletristické nepodarky. Aj keď za niektoré z tých úplne prvých dielok, ktoré boli viac kreslené než písané, som rada…


 

© 2014 – 2022 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.