S rozvojom AI sa v umeleckých kruhoch zdvihla vlna emócií, no zriedkavo pozitívnych. Už to, že stroj vie písať knihy – zatiaľ síce zlé, no s hlavou a pätou – je na pováženie. A trend raketovým tempom rastie. A tak sa začali v autorskej obci rozmáhať ankety: Chceli by ste, aby za vás raz napísala knihu AI?
Všetky odpovede boli len rôzne parafrázy na niéééééé! Vraj by tým prišli o zážitky a pôžitky, vraj sa nevzdajú milovaného procesu, a podobe. Čo vo mne vyvolalo čisto WTF pocity. Iste, už dlho viem, že píšem inak, čím myslím poriadne inak, než ostatní. Ale toto iba prehĺbilo poznanie, ako diametrálne sa odlišujem. Povedať slovo príjemné v jednej vete so slovom písanie?!
Už som to párkrát na tomto serveri spomenula a naznačila, ale opakovanie je matkou múdrosti, takže znova, ak to nie je zrejmé už z predošlému textu:
Pre mňa je písanie veľmi, ale fakt že veľmi nepríjemné.
Už nie toľko ako zo začiatku, priznávam. Tréningom sa muky postupne zmierňujú. Ale stále sú to muky. A preto, ak by knihu niekto napísal za mňa, prirodzene, len striktne podľa mojich požiadaviek, ochotne by som súhlasila.
Rovnako, ako sa ja s vyvalenými očami pýtam, či druhých písanie nebolí, sa druhí s vyvalenými očami pýtajú mňa, prečo potom píšem, keď ma to tak mučí. Odpoveď mi pripadá zjavná, ale dobre, tu je: Kvôli výslednému produktu. Kvôli knihe, ktorú milujem, ktorej myšlienky a emócie stoja za uschovávanie a šírenie. Kvôli tomu, že ju – možno raz okrem AI? – nemá kto napísať namiesto mňa. Lebo o čo je môj proces bolestivejší v porovnaní s procesmi ostatných, o to viac mi pripadá vysnený výsledný produkt ako niečo, čo za to stojí.
A toto u mňa nie je nový postoj, prosím vás. Už v dávnom rozhovore pre fandom.sk som sa vyjadrila, že predtým, než som začala serióznu fázu môjho písania, som snívala o stroji na písanie, akejsi umelej inteligencii, ktorú predstavil v jednej zo svojich poviedok Roald Dahl. Moje prvé dokončené romány vznikali v mojej hlave ako knihy, ktoré som si veľmi chcela prečítať. Ja som netúžila byť autor. Ja som chcela byť čitateľ. Presne som cítila ich atmosféru a pocity, ktoré by vo mne zanechali. Netušila som však, akými slovami tú atmosféru a pocity dosiahnuť. A dokonca ani keď sa stal zázrak a začali sa predo mnou vynárať tie správne slová, postupne dokonca takmer všetky, ktoré som potrebovala, netúžila som byť spisovateľkou o nič viac. Naďalej som snívala o magických spôsoboch, ako tú knihu stiahnuť z mojej hlady do reality. A to už prečo? Pretože medzi mojou hlavou a papierom je nejaká veľmi silná rušička spôsobujúca prinajmenšom 90 % stratu kvality. Vymyslela som pre ňu aj názov, ale podľa mojej mamy znie príliš psychopaticky, tak ho sem nedávam – ale táto informácia sama osebe vyznela omnoho horšie, čo? No nič.
Časom sa tá priepasť medzi nádherným rukopisom v hlave a katastrofickým rukopisom na papieri zmenšovala, nie však lineárne. Malo to plno medzistupňov a slučiek. Bohužiaľ, u mňa naďalej platí, že tvoriť príbeh až za počítačom – nie roky, mesiace, týždne, dni alebo aspoň hodiny vopred – dáva tie najhoršie možné výsledky. Existujú aj veľmi vzácne výnimky, akési zapisovanie nápadov v reálnom čase, ale hoci to, naopak, dáva najlepšie výsledky, je to extrémne vzácny stav a rozhodne sa do neho neviem dostať cielene. Najväčší kus zároveň najlepšieho textu, ktorý som takto napísala (Davidovo vzchopenie sa v 30. kapitole Tristodesať kelvinov) sa mi podarilo napísať neuveriteľnou súhrou šťastných náhod, ktorá sa odvtedy – od roku 2012! – už nezopakovala. Takže áno, vďaka tomu chápem, čo je to radosť a pôžitok z písania. Je naozaj krásne, ak sa darí všetky tie úžasné texty zaznamenávať hneď a bez strát. Ale keďže som si takýchto stavov veľa neužila, naopak, užila som si bezpočet stavov, pri ktorých som nariekala, že to na papieri nie je ani zo stotiny také dobré ako v mojej hlave, bola by som vďačná za akúkoľvek pomoc.
A toto boli, prosím pekne, stále tie lepšie prípady. Prípady, keď vďaka múze presne viem, čo sa v príbehu ide stať, akurát pred monitorom počítača ma zakaždým postihne amnézia – ale hoci nie slová, aspoň jednotlivé scény si pamätám. Lenže v hlave mám už dve+ desaťročia knihy, v ktorých mám scén málinko, a moje zvyšné vedomosti o nich sa týkajú len atmosféry a emócií v nich. Čakám, čakám na konkrétny text, a on nikde. Idem v múze v ústrety, ako sa len dá, ale on stále nikde. A to nie je sranda, vážení. Pretože presne z tejto kategórie je pokračovanie môjho najnovšieho rukopisu Apokalypsa! A keďže Apokalypsa nemá uzavretý dej, platí, že ak nebude pokračovanie, nebude vydaný ani prvý diel. Začína to vyzerať, že ak ma AI nespasí, moja výpravná tetralógia, ktorú som po 20 rokoch ideí chcela konečne dostať do hmotnej podoby, je v čudu.
Pravda, uvedomujem si prekážky a viem, že AI sa ich tak ľahko nezbaví. Napríklad, že sa učí len z existujúceho, a preto píše strašné klišé. Kamarát ju vyskúšal na mojej poviedke Cintorín živých. Nechal ju napísať jej koniec. Mal síce hlavu a pätu, ale bolo to veľké klišé a navyše patetické, až hrôza. A žiaden šokujúci záver, žiadne prekvapko v poslednej vete, ktoré má originál. Lenže moja tetralógia Projekt Celestia má byť originálna. Dokonca natoľko originálna, že to považujem za dosť vážnu prekážku jej čitateľského úspechu. Do spolupráce s AI by som išla jedine v prípade, že jej viem vnútiť podobu deja (lebo v hrubých črtách existuje) a podobu emócii. Neprekážalo by mi ani, keby som po nej musela veľa prepisovať. Vlastne by jej zlý, ale aspoň nejaký text, mohol byť pre mňa podobne stimulujúci, ako zlé články na Wikipédii. Momentálne ma totiž sužuje silný pocit nedostatku kometencií. Písať rozsiahly text z obdobia stredoveku? (Tri zo štyroch kníh tetralógie sa majú odohrávať v stredoveku!) To nedám! Ale keby mi to AI spravila tak zle, že ešte aj ja, neznalec tejto doby (aj keď usilovne študujem), by som to vedela opraviť…
A tým prechádzam k ďalšej téme. Za môjho života bude asi nielen nereálne, aby to AI spravila celé úplne sama, ale ani by som si to neželala. Zo všetkých dôvodov, prečo by som mala radšej chcieť napísať knihu sama, než ju nechať vygenerovať AI, mi je totiž najlbižší ten, že priľahký úspech by sa mi nerátal. Bol by sa mi rátal v štrnástich, keď som o takej AI začala snívať, keď som chcela byť len konzument, keď som nesnívala o tom, že budem spisovateľka – teda, nie veľmi vážne. Ale keď človek s potením krvi napíše osem románových rukopisov, o iných beletristických textoch ani nehovoriac, stáva sa z neho masochista. Už sa mu prieči myšlienka, že by to malo ísť úplne bez mučenia. Ešte stále snívam o tom, že to raz bude menej nepríjemné, ale úplne bez námahy? To by som z toho nemohla mať dobrý pocit. Ten pocit, keď si človek niečo vydrie vlastnými rukami, je na nezaplatenie. Je to hlavný dôvod, prečo sa dekoráciami iných len inšpirujem, ale vyrábam si ich sama. Aj finančný dôvod tam hrá úlohu, nenahovárajme si, ale najmä ten pocit, že som to zvládla. Pravda, tvorba rukodielnych ozdôb je oveľa menej náročná ako písanie. Dokonca sú v nej na rozdiel od písania zaručené aj nejaké príjemné a zábavné časti, hoci predstavujú iba menšinu celého procesu. Preto by som bola pri písaní oveľa povoľnejšia k možnosti ubrať z toho bremena. Ale zase, nespraviť nič…?
Pravdaže, úplne najlepší pocit by som mala, keby som ten nešťastný druhý diel série, mimochodom hlavný diel celej série, predsa len napísala celý sama. Otázne je, či by to nešlo na úkor môjho zdravia. Zabudnite na mýty o relaxe, oddychu a koníčku – písanie je pre mňa veľmi emocionálne náročné a predstavuje obrovskú psychickú záťaž. Aj fyzickú, lebo z dlhého sedenia bolí chrbát a telo celkove. Kým musím dochádzať do zamestnania na osem hodín, tak nepochybne áno. A aj preto dúfam – aj kvôli vám, čitatelia – že sa môj problém s neschopnosťou napísať romány, ktoré mám v hlave neúplné, vyrieši znížením pracovnej záťaže skôr, než by ho vyriešila nejaká AI.
V tom však budem potrebovať pomoc.
Doteraz nebola iná možnosť ako ma podporiť, ako si kúpiť moju knihu alebo si ju aspoň požičať z knižnice (aj za to dostávam nejaké drobné). Teraz sa otvára možnosť aj pre tých, ktorí všetky moje knihy majú a chceli by urýchliť zrod ďalších, prípadne ich zaujala iná stránka mojej činnosti doteraz vykonávaná výlučne zadarmo, napríklad písanie verejných náučných článkov. Tak či onak, založila som si konto na ko-fi.com. Je to stránka, cez ktorú mi môžete poslať drobný finančný príspevok. Každé euro mi pomáha presmerovať energiu z nezmyselných činností na zmysluplnejšie a je zároveň psychickou vzpruhou.
Napísať odpoveď