Je možné písať svoj ôsmy román a byť z toho nervózna rovnako, ako keď som písala svoju prvotinu? Cítiť obavy, nechuť, odpor k písaniu, strašný strach pred začiatkom a pochybnosti o kvalite po začatí? Jasné, že je. Ako to? Vari človek nezískava písaním skúsenosti? Nestáva sa písanie kníh rutinou? No… nie. Aspoň nie v prípade, keď sú rukopisy a okolnosti ich vzniku od seba také odlišné ako moje.

Každá kniha, ktorú som písala, bola v istom zmysle mojou prvotinou. Každé písanie bolo pre mňa nové, riskantné a náročné. Pri prvej knihe je dôvod jasný – bola skrátka prvá. Nikdy predtým sa mi nepodarilo dokončiť ani zďaleka taký dlhý text, hoci som sa o to urputne snažila. Čo ak aj tento pokus zlyhá ako x pokusov predtým? Prirodzene, že som sa toho veľmi obávala.

Pri druhom románe sa to nezlepšilo. Jeho prvopis bol viac než dvakrát taký dlhý ako prvopis prvého románu. Zvládnem napísať čosi také rozsiahle? Napriek hotovému prvému rukopisu dokončenie toho druhého nevyzeralo prvých pár desiatok strán o nič nádejnejšie.

A potom prišla moja treťotina. Inak, čudné, že existuje výraz pre prvotinu aj druhotinu, ale od tretieho románu sa to už nepoužíva. Akoby sa od tretieho stávalo písanie rutinou, akoby 3+ romány nemali nárok sa nejako odlišovať od ostatných. Môj sa ale teda mal. Mal byť totiž oveľa lepší než prvé dva a chránila som si ho ako cenný poklad v hlave plných šesť rokov pred zápisom, šesť rokov, počas ktorých som už do neho neprimyslela ani čiarku. No rozpomeniem si počas zápisu na všetko tak ako pred šiestimi rokmi? Zvládnem to spracovať na takej úrovni ako treba? Nie div, že sa mi z toho klepali ruky. Že bol tretí román ešte asi o sto strán dlhší ako druhý je oproti tomuto už druhoradé.

Po tretej knihe som už bola zreteľne konfrontovaná s tým, že moje knižky sa ľuďom ktovieako nepáčia a že sa nevydávajú. Ide o takzvané prekliatie Prvej trojky. Nebol to dobrý štart do druhej trojky. Štvrtý rukopis som preto písala v strachu z toho, či nedopadne a nezapadne do šuflíka ako tie predošlé. Okrem toho bol situovaný do pre mňa oveľa náročnejšieho prostredia ako ostatné. Tie predtým viac-menej mohli obsahovať výmysly, lebo sa odohrávali v ďalekej budúcnosti a/alebo na ďalekých planétach. A zrazu som sa pohybovala v prostredí tu a teraz. Trápili ma obavy, či naň mám dosť vedomostí. Ani štvrté písanie preto nebolo žiadnou rutinou. A román bol opäť o sto stránok dlhší ako predošlý.

Piaty rukopis, to bolo zase niečo celkom iné. Znova sme v súčasnom svete, ale teraz čitateľom ešte bližšom než v štvrtom rukopise. V štvorke sme sa pohybovali na kozmodrómoch a dobre, chybičku tam bežný človek len tak neodhalí. Ale teraz sme v totálnom civile. Čo horšie, vôbec po prvý raz sa dostával do popredia deja milostný vzťah. S tým som ale ešte nemala prakticky žiadne literárne skúsenosti (ani životné, ale to je vedľajšie). Písať piatu knižku bolo pre mňa v mnohom ako písať úplne prvú. Ocitala som sa na absolútne neznámej pôde. A zase bola dlhšia než predošlá, tentoraz až o stopäťdesiat strán.

Šiesta, hm. Ktorá bola vlastne šiesta? Tristodesať kelvinov a Úvod do teórie chaosu som písala súbežne. Tristodesať kelvinov som začala písať skôr, ale dokončila neskôr ako Chaos. Dajme tomu, že moja šestka bol teda Chaos. Začala som ho písať už s vedomím, že piata knižka mala konečne úspech a ide mať svadbu (teda, vydávať sa). Lenže to ešte zvýšilo tlak na kvalitu mojich ďalších rukopisov. Odteraz už musím písať na vyššom leveli, nie hocijako, len aby bola kniha. A čo ak tým, že rozpíšem písať nový román, zahluším starší rozpísaný (Tristodesať kelvinov)? To sa mi kedysi tiež stávalo. A navyše, znova som bola v úplne cudzom prostredí podmorských hlbín, o ktorom som sa zase raz obávala, že nemám dosť vedomostí. Stres, samý stres. Aspoňže skončil trend mať každý ďalší rukopis dlhší než predchádzajúci.

Siedmy rukopis. Písaný úplne novým spôsobom. Nie od začiatku do konca, ale na preskáčku. To som v minulosti skúšala niekoľkokrát a na rozdiel od písania od začiatku do konca sa mi to nikdy, nikdy nepodarilo. Čo ak to zlyhá aj tentoraz? Čo ak ma múza opustí? A pritom som to tak strašne chcela dokončiť, pretože prvé úryvky boli tým najlepším, čo som kedy napísala. Želala som si ich skompletizovanie do úplnej knihy viac, než som si v tom životnom období želala čokoľvek iné. A z toho som bola vystresovaná ako laboratórna krysa. Že písanie sa má stávať rutinou? Haha…

Táto kniha nemôže skončiť pri prvom dieli. Lenže druhý diel ma vnesie do absolútne neznámeho prostredia…

No a potom prišla… nie ôsma kniha. Šesťročná pauza v písaní kníh! Nikdy som nepísala po takej dlhej pauze. Moja predtým najdlhšia pauza po skončení písania jedného románu do začatia písania druhého trvala rok aj štvrť (medzi druhou a treťou knihou). Lenže po dokončení Tristodesať kelvinov sa na mňa múza zvysoka vykašľala. Áno, písavala som aspoň poviedky a riadne som makala na knihe o súhvezdiach, ale to je niečo iné. Písanie románu má svoje špecifiká a problémy. Aj preto si romány vážim viac než ktorékoľvek iné moje výtvory. No keď sa románová múza vrátila zo svojej predlhej dovolenky, ja som zistila, že už akosi nemám na písanie čas. Pochopte, všetky predošlé romány boli napísané alebo aspoň načaté v mojich študentských rokoch! V tej dobe som mala omnoho menej povinností a hlavne som omnoho menej času trávila za počítačom. No sedieť v kancelárii za počítačom šesť-sedem hodín denne a potom mať silu vysedávať za ním ešte po návrate z práce, to nejde. Obzvlášť keď som k tomu všetkému aj nevyspatá. Vstávanie do práce sa prudko míňa s mojimi biorytmami. Na strednej som to ešte ustála, lebo som bola mladá… a trvalo to len štyri roky a bývali prázdniny na dospatie. Na vysokej sa zase dalo aspoň kedy-tedy dobre sa vyspať, ak prednášky začínali neskôr. K tomu prázdniny na zotavenie, zlaté prázdniny… Ale teraz, na staré kolená, keď už ani lockdowny nebývajú, nemám ako zregenerovať. Už nevládzem ďatľovať do klávesnice od desiatej do jedenástej večer a potom ráno vyskočiť z postele a ísť za povinnosťami.

No a tie povinnosti. Aj literárne. Počas písania prvých románov bolo mojou jedinou povinnosťou za počítačom písať ten román. Nebolo sa treba rozhodovať medzi milión päťsto úlohami a riešiť ich podľa priority, pričom písanie nového prvopisu, žiaľ, pre druhých ľudí žiadnu prioritu nemá.

Ale dobre, teraz píšem o nedostatku času a síl. A čo ten strach a obavy? Tie sú silné, lebo písanie predošlých románov nebol med lízať. Musela som sa do toho nútiť, ale ono sa ťažko núti, keď má zrazu človek milión výhovoriek, aj oprávnených. A kedy je vlastne ten správny čas začať písať niečo nové? Ostatné romány som písala už tak dávno, že si nespomínam, ako som presne určila ten okamih. Čo ak román začnem písať priskoro a zaseknem sa na to, že o ňom neviem dosť a nebudem vedieť nič primyslieť? Čo ak ho začnem písať prineskoro, keď už nebude aktívny a nebude mi pomáhať so štylistikou? Aby bolo jasné, dôležitý vplyv na kvalitu v mojich očiach má to, či román so mnou spolupracuje počas písania alebo len vyslovene lovím z pamäte. Spolupracujúce románu počas zápisu boli napríklad Večnosť omylov a Nula kelvinov. Nespolupracujúce Druhá planéta a Čierna diera. Pričom Druhú planétu som musela z gruntu prepracovať, aby z nej niečo bolo, no a Čierna diera… z tej napriek prepracovaniu nie je nič dodnes. Nechcem takto dopadnúť aj s najnovším počinom.

Aby to bolo ešte horšie, najnovší počin bude prvý diel tetralógie. A na rozdiel od plánovanej tetralógie Nula kelvinov, táto nie je taká, že môže byť každým dielom ukončená a nič viac k tomu nemusí vzniknúť. Nie, tento román končí tak otvorene, že minimálne druhý diel k nemu pribudnúť musí. Druhý diel, ktorý bude ešte náročnejší a o ktorom viem aj po devätnástich rokoch tvorby stále príliš málo. A čo ak múza nepošle viac? Ak druhý diel nenapíšem, prvý s celu hromadou práce a obáv bude úplne nanič!

Ale ono je to ešte horšie! Tento román je totiž v istých ohľadoch veľmi osobný, veľmi autobiografický, odhaľuje miestami až samotné jadro a korene celého môjho fantazijného sveta. Ak sa ľuďom nebude páčiť, nebudú ho chápať, bude to bolieť viac než odmietnutie predošlých kníh. A to pritom tiež bolelo strašne. Ďalší dôvod triasť sa z jeho písania ako osika.

A napokon, autor musí mať odvahu napísať vedome horšiu knihu, než predtým napísal. Mnoho spisovateľov tvrdí, že najlepšia kniha je vždy ich momentálne najnovšia. Niečo na tom bude, hlavne ak človek píše podobné knihy, každá vznikne s čoraz väčším množstvom literárnych skúseností. Lenže u mňa skúsenosti nie sú zďaleka všetko, čo pri písaní potrebujem. Spojenie s múzou skúsenosti prebije, no ak toto spojenie nie je…

Navyše, skúsenosti hovoria viac-menej len o spracovaní diela. Ale je tu aj dej. A dej je o trochu slabší ako v prípade môjho predošlého románu. Je veľmi zamotaný, ide do extrémov, vyžaduje úplné pochopenie, no mnoho vecí zostáva nevysvetlených a niektoré sú zatiaľ i nevysvetliteľné. Nie je tak kauzálne uzavretý ako Tristodesať kelvinov. Nemá ani takú hustotu myšlienok a aj štylistika je slabšia ako v Tristodesať kelvinoch. Skrátka, aj keď je dobrý a silný, je horší a slabší ako Tristodesať kelvinov. A ja sa bojím, ako ho ľudia prijmú. I keď ako sa ukazuje, moje a ich predstavy o tom, čo je dobré a čo zlé, sa často zásadne líšia.

Ale sadla som si k tomu. A začala. Potrebujem nový román, čo napokon prebilo všetky moje strachy. A vy už viete, prečo mi písanie aj po ôsmy raz naháňa takú hrôzu ako po prvý raz.

Mohlo by vás zaujímať

• Moje začiatky vo fantastike
• Vývoj mojich tvorivých období
• Moja najranejšia sci-fi tvorba