Aký vlastne je Príbeh Padajúcich Hviezd vo svojej poslednej podobe? Pokúsim sa to rozpísať bez väčších spojlerov. Aj keď nejaké drobné sa predsa len vyskytnú.
Opakovane sa vyjadrujem, že tento román je spojený s Večnosťou omylov. Nenechajte sa však doviesť do omylu. Román nie je (očakávaným?) pokračovaním Večnosti. Ani prequelom. Vlastne, dianie každej z týchto dvoch kníh úplne vylučuje dianie druhej knihy. Možno ich preto čítať samostatne a nezávisle. Aj keď po prečítaní oboch kníh (je jedno v akom poradí) vám tá druhá z nich možno začne dávať o kúsok väčší zmysel.
Aký je teda vzťah Príbehu Padajúcich Hviezd k Večnosti? Je jeho paralelným príbehom. Rada by som ho nazvala jeho alternatívou, ale tu by niekomu mohla vyvstať spojitosť s Druhou planétou a jej alternatívou. Táto dvojica je však iná. Toto nie je iný dej s rovnakými postavami. Je to príbeh z rovnakého univerza s rovnakými čudesnými zákonitosťami. V rámci univerza je však orientovaný takmer výlučne na Sivú planétu. Čím môže potešiť tých čitateľov, ktorí sa sťažovali, že sa o tomto mojom najprepracovanejšom svete dozvedeli primálo. Príbeh Padajúcich Hviezd totiž zobrazením Sivej planéty priam preteká.
V čom ešte spočívajú tie paralely? Oba romány pochádzajú z rovnakého základu nazvaného Niečo na oblohe. Už pred sedemnástimi rokmi sa však pôvodne jeden príbeh rozštiepil na dve možnosti (viac o tom nájdete tu). Príbeh Padajúcich Hviezd je dejovo bližší k pôvodnému plánu, preto dostal označenie alternatíva A. Večnosť je teda alternatíva B.
Hlavná dejová línia oboch románov sa vyvinula do úplne odlišných podôb. Napriek tomu sú niektoré ich podobné prvky stále zrejmé. Stratený raketoplán. Puto medzi astronautmi. Ťarcha zodpovednosti. Uväznenie v neznámej časti vesmíru. Nemožnosť súčasnými prostriedkami kolonizovať cudziu planétu, hoci je na dosah ruky a veľmi podobná Zemi. Vesmír, o ktorom, ako sa ukáže, vieme len žalostne málo. Takmer nerozlúštiteľné tajomstvá. A viac. Oveľa viac. Ťažko vypovedateľného – treba si to skrátka prečítať.
Príbeh Padajúcich hviezd však obsahuje aj veľa iných (nemôžem povedať nových, keďže je de facto starší), vlastných prvkov. Je tam akcia, to určite. Sú tam ohrozenia, súboje a dokonca (pre moju tvorbu doposiaľ nevídané) aj stret armád. Ale je to tiež psychodráma. Rozjímanie v tichu. Úprimné, hlboké rozhovory. Intímne spovede. A vedecké debaty.
Aj postavy majú svoje paralely. Spoznáme tu hlavného hrdinu Večnosti, Dereka Watsona, a to dokonca až v štyroch iných hrdinoch. Nechýba napríklad ani statočný Poljakov, nepríjemný Klodovský či veselý blondiak Spender. Volajú sa však inak. Ich úlohy sú iné. Ich charaktery sú podobné, ale aj iné. Prepracovanejšie, ako dúfam. Preto na spojitosť s ich paralelami vo Večnosti možno lepšie ako oni samy poukazujú ich minulé zážitky a zázemie. A tak akákoľvek podobnosť rodín a minulosti postáv s tými vo Večnosti omylov nie je čisto náhodná.
Na Príbeh Padajúcich Hviezd možno tak trochu nazerať aj ako na príbeh Večnosti omylov z druhej strany – zo strany planéty. Ako sú vnímané prenosy zo Zeme a späť tam? A (pozor, spojler z Večnosti) aké by to bolo, keby sa posádka Discovery skutočne na planétu presunula? Čo zažívajú a cítia astronauti síce pripravení na kozmický let, ale v žiadnom prípade nie na dožitie vo veľmi odlišnom svete? A prečo sa obávajú, že to ich dožitie v podobnom svete bude len veľmi, veľmi krátke?
Línie
Kompozične sa Príbeh Padajúcich Hviezd delí na dve striedajúce sa dejové línie. Tieto línie sú od seba značne odlišné. Kým celá Večnosť bola prakticky čistou kozmonautikou, v Príbehu nájdeme čistú kozmonautiku len v jednej dejovej línii. Tá druhá podľa vyjadrenia jedného čitateľa (ktorý ale čítal staršiu verziu) takmer pripomína fantasy. Popisuje primitívnu civilizáciu s vlastnou špecifickou kultúrou, mýty a legendy, bohov a obete. Ich náboženstvo stojí na javoch pozorovaných na oblohe planéty. Je v nej mysterióznosť, strach aj hnus (ale v medziach, nebojte sa, žiadny splatter).
V oboch líniách nachádzame v rozličných podobách otázky: ako sa postaviť k niečomu, čo nevieme rozumom vysvetliť? Aký je vzťah vedy a viery? Ako vyzerá svet človeka, ktorý vyznáva vedu aj vieru súčasne, alebo nevyznáva ani jedno z nich? Kedy veda a viera pomáhajú a kedy škodia? A možno vôbec tieto otázky zodpovedať jednoznačne?
Obe línie začínajú naraz, jedna končí o niekoľko dní skôr ako druhá. Celková dĺžka diania je necelý mesiac. Línie však napriek rovnakému začiatku nie sú časovo synchronizované – nemožno teda povedať, že zatiaľ čo sa v jednej z nich dialo toto, v tej druhej sa dialo hento. Rozvrstvenie udalostí v líniách na základe ich príčinnosti a následnosti skrátka nemohlo byť rovnaké. Len v dvoch miestach (s výnimkou spoločného začiatku) sa línie spoja a toto spojenie čitateľ určite ľahko spozná.
Veda
Vedecké pozadie knihy sa môže zdať na prvý pohľad uletené. Nový fyzikálny jav? Alebo rovno javy? Na ktoré navyše v tejto knihe nepríde konečné vysvetlenie, len zopár hypotéz? Ale o čo čudesnejší jav zaviedol postavy na scénu, o to poslušnejšie sa zvyšok príbehu snaží pridržiavať fyziky. Román má ukázať, že ani s planétou podobnou Zemi, skoro rovnako veľkou a s kyslíkom v atmosfére, nie sú žarty. Žiadny prechod hviezdnou bránou a potom pohoda život v novom svete. Aj malé zmeny parametrov životného prostredia sú totiž pre ľudský organizmus smrteľne ohrozujúce. A tie hviezdne brány, portály, červie diery a podobné záležitosti známe z iných diel – prečo by mali viesť pohodlne z povrchu na povrch? Ak ide o čisto prírodný jav, sotva bude jeho vstup a výstup na takých miestach, aby sa ľuďom fajnovo cestovalo.
Malé, no závažné rozdiely Sivej planéty oproti Zemi, som sa snažila vykresliť do všetkých zrejmých aj menej zrejmých dôsledkov. Ale zároveň na nej ponúknuť rovnakú pestrosť prostredí ako na Zemi. Nech sa preto čitateľ nečuduje, že z nej uvidí aj prostredia s úplne iným charakterom, než aké boli vo Večnosti omylov. Keby ste vy náhodne pristáli na dvoch odlišných miestach Zeme, tiež by bol problém sa na základe prostredia vôbec uistiť, či je to tá istá planéta…
Ďalšie (ne)podobnosti so staršou tvorbou
Keďže Príbeh Padajúcich Hviezd bol napísaný ako môj úplne prvý dokončený rukopis a teda patrí k starším dielam, v duchu podobne starej Druhej planéty sa známych poznatkov drží trochu voľnejšie. Bizarné prenosy, s ktorými sme sa oboznámili vo Večnosti omylov, sa tu nielenže objavujú tiež, ale sú dokonca prehĺbené o ďalší ťažko vysvetliteľný jav. Jav, ktorý ale hrá v celom príbehu kľúčovú úlohu – a v neposlednom rade mu dáva názov…
Rozhodne však knihu nemožno považovať za nevedeckú fantasmagóriu. Šesť rokov štúdia kozmonautiky, ktoré som absolvovala po vydaní Večnosti, sa tu prejavilo. Kozmonautická línia by preto mala byť vernejšia pravde než ktorákoľvek v ktoromkoľvek mojom románe vydanom predtým. Nedávne technológie, ich možnosti a obmedzenia, dosahujú najväčšiu presvedčivosť, akej som momentálne schopná. Aj preto bola kozmonautická línia prepísaná úplne celá nanovo, kým v druhej línii sa dajú sem-tam nájsť síce štylisticky na nepoznanie pozmenené, ale predsa len pôvodné pasáže zo staršej verzie. A predsa aj tu nachádzame miesta, kde bolo nutné kvôli vývoju deja nad niektorými faktami cielene prižmúriť oko.
Tým, čo čítali alternatívu Druhej planéty, to možno bude zo všetkých mojich próz najviac pripomínať tú. A nielen podobným menom jednej postavy (Mikey versus Mike). Opäť tu máme skupinku astronautov (zhodou okolností zase jednu ženu medzi niekoľkými mužmi) v úplnej izolácii od zvyšku ľudstva. Psychický tlak na nich je nesmierny a nervy postupne povoľujú… ako sa vyvíjajú interakcie medzi nimi a postoje k ich záchrane?
V neposlednom rade, podobne ako v Druhej planéte, aj tu ide o určitú historickú umeleckosť. Príbeh Padajúcich Hviezd je zo súčasného pohľadu paralelná realita, ktorá má nabudiť dojem, že bola napísaná v 90.-tych rokoch 20. storočia. Odohráva sa totiž v roku 1999. Potrebovala som raketoplány a potrebovala som trochu zastaranejšie technológie. A vzhľadom na to, že prvá podoba deja datuje svoj vznik na rok 2003, v skutočnosti to nebol až taký veľký skok v čase.
A napokon pre tých, čo čítali Príbeh Padajúcich Hviezd vo verzii z roku 2007 (mala vyše tisíc stiahnutí, tak by vás teoreticky mohlo byť plno): Nie je to to isté. Je to najrozsiahlejšie prerobený román v mojej histórii. Zachováva len hrubý koncept deja oboch línií. Asi sa nedočkáte zásadných prekvapení – v tom, kto umrel a kto prežil, kto sa ako zo zranení vyliečil a kto zmrzačil, zostalo všetko po starom.
Vo veľkom ale pribudla hĺbka a logika. Dej už nie je až taký závislý na náhode ako pôvodná verzia. Prišla oveľa lepšia príčinná následnosť. Pribudla tiež významná postava. Už to nie je, ako v starej verzii, prakticky iba „only men show“. Pribudol humor. Jeden z nemnohých komentárov k staršej verzii mi totiž vytkol, že ženiem čitateľa len z drámy do drámy, čo je otupujúce. Dovolila som si teda obe línie trošku prešpikovať vtipným nadhľadom postáv nad svojou (viac než) zúfalou situáciou. Ale pribudla aj tragickosť, pretože je to druhá stránka sveta, ktorý sa ako vždy pokúšam v rámci možností ukázať v čo najväčšej pestrosti a prepletenosti.
A v čo najväčšej bizarnosti.
Napísať odpoveď