header image

 
 

Sci-fi posunutie mierky… a nič viac?

Zdroj: Pixabay

V tradičných sci-fi príbehoch plných osídlených planét a ľahkého cestovania medzi nimi ma už veľmi dlho zaráža jedna vec: až prílišná podobnosť takýchto svetov s tým naším, starým známym. Nemám však na mysli humanoidných mimozemšťanov ani primálo odlišností medzi naším a mimozemským živým i neživým. Myslím tým skutočnosť, že keď hrdinovia cestujú medzi planétami, sú ich zážitky až zarážajúco podobné tým, aké mali i majú cestovatelia medzi rozličnými štátmi na Zemi. A dnes si nechcem podať ani samozrejmú fyzikálnu nereálnosť takéhoto rýchleho cestovania.

Dnes si chcem podať skutočnosť, že v akejkoľvek sci-fi, ktorú poznám, sú jednotlivé planéty príliš homogénne. Tá púštna, tá džungľová, tá ľadová, tá celá zastavaná… Na každej poväčšine žije iba jedna inteligentná rasa združená pod jediným celoplanetárnym vladárom. Ak sú tam aspoň dve, ktoré sa nemajú v obľube, tak to už tlieskam. Takisto tlieskam, ak sa od seba podnebne a kultúrne ráčia trochu líšiť aspoň jej jednotlivé kontinenty. A predsa sa musím v duchu pýtať autorov: kde ste, prosím vás, niečo také videli?

Na Zemi určite nie.

Zdroj: Pixabay

Zem je jediná známa obývateľná planéta. Náš jediný príklad, jediný vzor života vo vesmíre. A predsa sa jej skoro nikto zo sci-fi tvorcov nedrží. Nemyslím ohľadom životných foriem – tých sa naopak občas držia až priveľmi. Nedrží sa jej ohľadom pestrosti. Na Zemi máme rozličné podnebné pásma. Rozličné biotopy. Rozličné krajiny, rozličné kultúry, bezpočet vzťahov medzi nimi. Kým vo Hviezdnych vojnách, Star Treku, ako i početných románoch sa obývateľné exoplanéty scvrkli na jednu krajinu natiahnutú po celom jej obrovskom povrchu: jediný typ prírody, jediná rasa, jediná mocnosť. Pestrú mozaiku Zeme dotvára až obraz množstva planét. Tie medzi sebou navzájom súperia, tie obsahujú odlišné kultúry a výzorovo odlišných obyvateľov. Presun diania do vesmíru využili mnohí autori len na to, aby sa posunula mierka. Necestujeme na koňoch ani lodiach či autách, ale na kozmických lodiach. Inak sa ale vzťahy a dianie medzi planétami až zarážajúco podobajú tomu, čo medzi sebou majú jednotlivé krajiny Zeme.

Zdroj: Pixabay

Ale na čo to všetko? Načo sme získali väčšie kulisy, keď dokonca ani ich veľkosť nevyužívame? Ozrutný kozmický priestor sme zmenšili hyperpohonom a warp pohonom, ozrutnosť planéty sme zmenšili zhomogenizovaním jej povrchu. Stačí nám pristáť na jedinom jej miestečku. Tie ďalšie milióny kilometrov štvorcových priestoru už nestoja za pozornosť, všade je to tam rovnaké. Potrebovali sme väčší priestor na to, aby sme si z neho na ľudský spôsob spravili menší a stráviteľnejší. Ale opäť sa pýtam, prečo? Prečo nemohlo dianie zostať na Zemi? Kvôli efektnejším kulisám? Pod výstredným výzorom mimozemšťanov a úžasnými špeciálnymi efektmi sci-fi filmov sa totiž ukrýva častokrát len všedný, dobre známy a na Zemi celý v princípe zrealizovateľný príbeh.

Pravda, česť výnimkám. Sem-tam sa objaví motív, ktorý by bolo veľmi náročné, ak už nie nemožné, odohrať na Zemi. A sem-tam sa objavia aj planéty lepšie prepracované alebo také, ktoré majú svoju homogénnosť aspoň zdôvodnenú. Častým príkladom v tomto smere je Herbertova Duna, jedna z najlepších fiktívnych planét, na aké som narazila. Na to, že je celá púštna, je v nej kultúry, odlišností, zaujímavostí a problémov celkom dosť. A napriek tomu – aj tá najdetailnejšie premyslená planéta je iba žalostný zlomok pestrosti, ktorú nám ponúka Zem.

Zdroj: Pixabay

Nejaké dôvody už možno tušíte a chcete predostrieť. Iste, nemusí za tým byť len mnou podozrievaná lenivosť autorov. Napríklad už len taká skutočnosť, že ak má byť sci-fi planéta taká ohromujúco pestrá ako Zem, len jej hrubý popis by zabral niekoľko zväzkov, v ktorých by nezostalo žiadne miesto na dej. Lenže ja nepotrebujem popisy. Stačí vedieť, že planéta sa nedá charakterizovať jediným označením: zarastená, zastavaná, vyprahnutá, bojový národ, vládnuci národ, mierumilovný národ… lebo v porovnaní so Zemou vyzerá takáto homogenita naozaj krajne neuveriteľne.

Druhým argumentom v prospech jednoliatosti planét je napodiv… skúsenosť. Presne to isté, čo svedčí proti ich jednoliatosti. Áno, Zem je neuveriteľne pestrá. Ale čo iné planéty, ktoré máme dobre preskúmané? Mars je všade mrazivá červená púšť. Aj na rovníku, aj v miernych pásmach, aj na východnej, aj na západnej pologuli. Urán je všade plynný, v každej geografickej šírke len fádna hmla. Pestrosť Zeme je medzi objektmi Slnečnej sústavy zjavne výnimkou. Tak prečo by aj neznáme exoplanéty nemohli byť každá na jedno kopyto, však?

Ale dôvod prečo existuje aj tu. Pretože my sa bavíme o planétach so životom. A život Zem neuveriteľne pretvoril. Pred jeho vznikom bol aj povrch Zeme nudne jednoliaty. Ale dlhé pôsobenie a pestrosť foriem života ho prepracovala. Takže ostávam v úžase nad tým, prečo ho neprepracovala aj na vymyslených exoplanétach. Prečo je na nich vo všeobecnosti tak málo druhov. Nemajú kozmické žiarenie, mutácie? Neprebiehala tam evolúcia? V texte sa o tom zriedkakedy píše, ale pripadá mi samozrejmé – a zrejme aj autorovi a čitateľom – že áno. Akurát jej dôsledky už také zrejmé nie sú.

Zdroj: Pixabay

No a tretím možným argumentom na podporu fádnosti exoplanét sú obmedzené sily ľudskej fantázie. Scifisti ju majú síce asi väčšiu než bežní autori, ale odtiaľ potiaľ. Ak majú vo svojom príbehu niekoľko obývaných planét, nevládzu každú z nich spraviť pestrú a zároveň prudko odlišnú od ostatných. Preto medzi ne prerozdelia zo Zeme známe biotopy a kultúry. Pravda, s pár odlišnými detailmi, nech každý vidí, že je to mimozemské. Ale nezvládnu tých detailov priveľa. A azda to robia aj kvôli čitateľovi. Aj ten sa musí oprieť o čosi známe, nemôže sa stretávať len so samými novými zhlukmi hlások popisujúcimi mimozemské odlišné formy života, technológie a funkcie.

Lenže… všetkým čitateľom sa takouto taktikou nezavďačia. Poznám totiž jednu osobu, ktorá nečíta sci-fi z toho dôvodu, že ide len o pozemské prostredie s posunutou mierkou. A ona nepotrebuje čítať o súperení medzi krajinami zaobalenými do kozmických výstredností. A možno je to aj jeden z dôvodov, prečo sci-fi nie je top žáner ani pre mňa. V množstve diel sa v ňom príliš málo ťaží práve z toho nesmierneho, odlišného, našej histórii nepodobného. Ako vetva sci-fi na nalákanie mainstreamových dobre. (Ale ani toto zjavne nefunguje na všetkých.) No uvítala by som viac diel nezabúdajúcich na skutočnosť, že planéta je naozaj ozrutná. A že na veľký priestor sa toho zmestí nesmierne veľa.

Mohlo by vás zaujímať



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 14     Upozornenia: 0

Autor Martin5 Št máj 10th 2018 at 5:20 pm  

Čítal som sci-fi, kde prvú planétu kolonizovali takto rozmanito. Skončilo to veľkým nezdarom, neustálymi konfliktami ako na Zemi. Všetky ďalšie planéty už kolonizovali monotónne – jedno vierovyznanie, jeden svetonázor, jedna filozofia (v rámci planéty, rozdielne planéty boli stále rôzne).

Autor Peter Molnár Po sep 17th 2018 at 11:46 pm  

To znie ako niečo z jedného staršieho románu od Hamiltona. Ja Petra F. Hamiltona ktovieako v obľube nemám. Píše dlho a mne tie jeho námety pripadajú dosť na jedno kopyto. Je to taká crowd-pleaser space opera, ale chýba mi na nej niečo extra, niečo autorskejšie.

Ja osobne preferujem podanie planét vo väčšine Reynoldsových diel. V takej sérii Revelation Space je planéta á la Zem iba jedna jediná. A aj tá má unikátne ekosystémy a formy života, často s bizarnými vývojovými cyklami. Planéta je napriek pozemskosti považovaná za totálny zapadákov, ekonomicky stagnujúci. Najosídlenejšou a najkozmopolitnejšou planétou, pomysleným centrom civilizácie, je paradoxne jedna pustatina na spôsob Marsu. Obsahuje hlboký kaňon vypúšťajúci teplé plyny, ktoré sa dajú zužitkovať v priemysle a na podporu mestskej infraštruktúry. Tak na planéte postupne postavili niekoľko zastrešených megalopolov na kraji priepasti. Svojho času tá stará medzihviezdna kolónia začala náramne prosperovať a významom po čase predčila aj Zem. Ale miestni, hoci boli takou smotánkou ľudských kolónií, sa začali príliš spoliehať na nanotechnológie zabudované pomaly do každej budovy a každého dennodenne používaného zariadenia. To sa im vypomstilo, keď sa jedného krásneho dňa začalo šíriť „ochorenie“, ktoré agresívne útočilo práve na všadeprítomné nanotechnológie. Mestské štáty na planéte a ich doslovné satelitné štátiky, obiehajúce planétu v podobe orbitálnych habitatov, si tú náhlu katastrofu škaredo odskákali. Za jeden deň bolo po všetkom. Spoločnosť sa síce po pár rokoch pozviechala a prežívajúce usadlosti sa podarilo upratať a sprevádzkovať do manažovateľného stavu, ale mesto sa vzhľadovo stalo smutnou paródiou svojej niekdajšej, nablýskanej slávy. Autor však upozorňuje na to, že aj po katastrofe si kolorit mesta zachoval určité „starosvetské“ čaro. Prispeli k tomu aj tie surreálne tvary, ktoré do neho pribudli.

Podotýkam, že toto všetko sa vyskytuje v budúcnosti o niekoľko storočí, kde vôbec nejestvuje oná populárna barlička – nadsvetelný pohon. Cestuje sa „old-schoolovo“, žiadne červie diery, nič. Aj keď nie až tak pomaly. Boli vynájdené metódy, ako skrátiť cestovný čas na niečo zvládnuteľné v rámci horizontu jedného ľudského života, len to nie je instantné lážo-plážo. Medzihviezdna kolonizácia sa už trošku rozvinula, ale jednotlivé sústavy sú od seba odrezané vzdialenosťami niekoľkých rokov až desaťročí. Jedna ženská postava sa mala s manželom presťahovať z tej zapadákovej planéty á la Zem na tú kozmopolitnú planétu, kde chceli začať znova, ale niekto zbabral papierovačky potom, čo ich už naložili. Zobudila sa v cieli o dákych 20 rokov, a manžel nikde. Asi ho ani nepriviezli ! Vzhľadom na cestovnú dobu sa rýchlo vzdala nádeje, že ho ešte niekedy stretne, a dosť jej tá osobná tragédia pobabrala život. Našťastie sa ani potom nevzdala a zaplietla sa do náramne zaujímavých dobrodružstiev (ale viac neprezradím). Horšie je, že časom sa všetky spoľahlivé medzihviezdne lode dostali do rúk všakovakých podivínov, dobrodruhov, anarchistov a de facto pirátov, takže aj vlády najrozvinutejších koloniálnych štátov musia zatínať zuby a ticho trpieť posádky lodí a ich rozmary, ak chcú obchodovať alebo získať „najnovšie“ správy z iných sústav. A asi najsvojráznejší je fakt, že všetky ľudstvom (a niekdajšími mimozemšťanmi) osídlené svety majú dosť pohnutú minulosť. Či už ide o problémy v časoch prvotnej kolonizácie, nájdenie mimozemských ruín a zistenie, že planéta nebola kedysi mŕtva, alebo jeden typ bytostí, ktoré sa záhadne vyskytujú v oceánoch na viacerých svetoch… Reynolds má svoje planéty dosť premyslené z prírodovedného aj spoločenského hľadiska, aj keď nie všetky sa dočkajú rovnako podrobnej skladačky opisov a zmienok a narážiek.

Autor Adhara Ut sep 18th 2018 at 10:24 am  

Nie z jedného, ale zo všetkých, na ktoré som narazila. A nielen pred týmto článkom, ale aj po ňom. Akurát som dočítala Hyperion + Pád Hyperionu a tam presne tento istý problém. Na jednej planéte iba les, na druhej iba more, na tretej iba mesto… len samotná planéta Hyperion bola trochu pestrá.

Autor Peter Molnár Ut sep 18th 2018 at 7:54 pm  

V Hyperione je ten dojem tuším ešte znásobený faktom, že majú nejakú náramne lacnú teleportačnú technológiu. Niekto sa prejde z obývačky na jednej planéte cez portál do kuchyne na inej planéte. Jasný exces, na ktorý si ľudia zvykli ! Potom aj dojem z planét je taký, že je to len o jednej lokalite a okolitom prostredí. Ešte aj v prípade, ak má planéta viac biómov. Nebol v Hyperione aj nejaký kvázi-náboženský rád, ktorý pestoval organické vesmírne lode z obrích stromov (na spôsob sekvojí) ?
Čo sa mojich vlastných písačiek (dielami to nenazvem) týka, väčšinou sa tam snažím dodať planétam určitú logickú pestrosť. Nedotknuté planéty s vlastným mimozemským životom budú mať svoje vlastné podnebné pásma (alebo ich obdoby) a vlastné, svojbytné ekosystémy, nekompatibilné so zavlečeným pozemským životom. Terraformované planéty, zámerne prispôsobené pohodlnejšiemu osídleniu Pozemšťanmi alebo mimozemskými civilizáciami, budú mať charakteristiky podobné domovským svetom daných civilizácií (no vo všetkom to bude len približné simulakrum). V jednej poviedkovej sérii, ktorú pomaličky rozvíjam, je jedným z hlavných dejísk skupina dávnejšie terraformovaných planét, na ktoré bol postupne introdukovaný pozemský život. Hoci je väčšina kolonistov pôvodom z jedného regiónu Zeme, rôznorodosť prostredí postupne donúti ich spoločnosť, aby sa prirodzene diverzifikovala. Hospodársky, kultúrne, zvyklostne. Niektorí rozvíjajú rôznorodé poľnohospodárstvo a priemysel na nížinách, iní žijú pomerne izolovaný život v drsných podmienkach veľhôr (á la Tibet alebo Švajčiarsko), ďalší zas žijú a podnikajú na pobrežiach a súostroviach vodnatej časti planéty, kde im nad hlavami migrujú albatrosy… Na jedinej planéte sa nájdu starobylé, výstavne pôsobiace mestá (často postavené v blízkosti prvých osídlených lokalít), ale aj drobné osady, ktoré sú náramne od ruky (pokiaľ sa tam niekto nevyberie letecky alebo námorne). V prípade niektorých konkrétnych civilizácií je ich veľká odlišnosť od tej pozemskej v podstate výhodou: Jednotlivé druhy nevyhľadávajú pre potreby osídlenia rovnaké typy planét, často radšej vyhľadajú také, ktoré sa jednoduchšie prispôsobujú ich potrebám a záujmom.
Ak sa pozrieme len na terestriálne planéty našej vlastnej sústavy, Mars je síce napohľad totálna púšť, ale má mnohé variácie. Či už zaniknuté toky a dávne oceány, hory, planiny, kaňony, nížiny (mnohé nížiny ako dôsledok dávneho oceánu), polárne čiapočky, atď. Navyše aj ročné obdobia. V závislosti od ročného obdobia na Marse môže kolísať počet, rozšírenosť a veľkosť prachových búrok, atď. Ale nie som geológ ani planetológ, tak tu nebudem príliš machrovať mojimi existujúcimi vedomosťami. :-)

Autor Adhara St sep 19th 2018 at 1:24 pm  

Áno, to bolo akurát na tej lesnej planéte. :-)

Iste, ani planéty Slnečnej sústavy nie sú na 100 % všade homogénne, terén je rozličný (tam, kde je), mení sa počasie (na niektorých)… ale predsa sa to len nedá porovnať s rozdielmi, aké panujú medzi pozemskými veľhorami a nížinnými dažďovými pralesmi či púšťami.

Uvažujem aj nad ďalším článkom zo série „čo ma jeduje na sci-fi“. :-) Ten by bol zase o častých chybách pri zobrazovaní budúcnosti.

Autor alamo Št sep 20th 2018 at 11:39 pm  

Sci-fi sa vraj dá rozdeliť, na dve „odnože“.
Prvou je „technologická“, to sú vesmíre lode, cudzie svety, mimozemšťania, cestovanie v čase atď..
Sú to všetko „kulisy“ pre ľudí, ktorí sú ako my „dnešný ľudia“.. Keby sme ich stretli, tak by sme si s nimi rozumeli.. V tých „kulisách“ by sme reagovali rovnako..
Tou druhou odnožou je „spoločenská“, tam ide o človeka, človeka ktorý má iné názory, iné postoje k životu.. Za „normálne“ (ohľadom toho ako sa má človek správať) považuje niečo iné ako my dnes..
Tú druhú sortu „spolčenskú“ sci fi.. Je vraj vymyslieť omnoho ťažšie..

Autor Adhara Pi sep 21st 2018 at 9:34 pm  

O takomto delení som nepočula. Ale tá druhá odnož mi pripomína dystópiu.

Autor alamo Št okt 4th 2018 at 1:09 pm  

A ako by si si, predstavovala utópiu?
Keď čo je pre jedného utópia, môže iný pokladať za distopiu.
„Peklo pre myši.. Nachádza sa v mačacom nebi..“

Autor Peter Molnár Ut aug 13th 2019 at 1:02 am  

Hm, čo ja viem… Príde mi to ako trochu úzkoprsé delenie. Ja osobne si myslím, že dobré vedecko-fantastické dielo striktne nevymedzuje, či chce rozoberať len čisto spoločenské témy a dilemy, či len čisto technologické a vedecké témy. Dobre napísané dielo so zaujímavými postavami a zápletkou (zápletkami) ich neraz dokáže šikovne skĺbiť. Len treba chcieť a treba si to veľmi dobre premyslieť, obsahovo aj formálne.

Reynoldsa v staršom komentári spomínam aj preto, lebo vie pomerne zručne nájsť rovnováhu medzi spoločenskými témami a technologickými alebo vedeckými témami. Jedna z tém, ktorej sa v svojom hlavnom univerze (Revelation Space) dosť často venuje, je transhumanizmus, a postupné vydeľovanie sa určitých ideologických frakcií ľudstva, v závislosti od ich životného štýlu, politicko-spoločenskej filozofie a miery zámerného upravovania vlastných tiel implantátmi a pod. To mi pripadalo ako dobré skĺbenie technologického so spoločenským, o to viac, že v niektorých príbehoch dôjde aj na konfrontáciu predsudkov medzi postavami pochádzajúcimi z jednotlivých frakcií. Pre týchto ľudí sú staré pozemské identity, obzvlášť národnostné, už prakticky mŕtve – ale v mnohých ohľadoch si ľudia našli identity nové, podľa príslušnosti k jednej z frakcii alebo nejakému konkrétnemu režimu tej-ktorej kolonizovanej planéty či sústavy. Ich tam už ktovieako nezaujíma, či majú predkov medzi Francúzmi, Číňanmi, Kanaďanmi, a pod., je pre nich podstatnejšie, či patria medzi Demarchistov, Ultranautov, Prepojených (v orig. Conjoiners), atď. Niektorí ľudia z niektorých konkrétnych frakcií majú natoľko technologicky (a niekedy aj biologicky) modifikované telá, že Reynolds tam ani príliš nepotrebuje mimozemšťanov… Lebo mimozemšťania tam vznikajú z našej vlastnej civilizácie ! ;-) Pritom toto univerzum je situované iba nejakých 400-600 rokov od súčasnosti, takže zmien je tam na takú „krátku dobu“ dosť. Na druhej strane, Reynolds veľmi rád poukazuje na to, že povahové vlastnosti a strachy nás ľudí, ako živočíšneho druhu, sa príliš nemenia. Ani technologické sebamodifikovanie na tom veľa nemení. Aj napriek všetkej snahe odlíšiť sa alebo zakladať nové utópie, členovia jeho frakcií po čase neustále padajú do starých pascí nášho ľudského ega. Sú voči sebe poverčiví alebo plní predsudkov, netolerantní a povýšeneckí… ale zároveň sa často medzi postavami nájde aj nejaké to porozumenie alebo ozajstná spolupráca, keď si uvedomia, že sú v jadre všetci ešte stále homo sapiens sapiens.
(V jednej poviedke z toho univerza má chlapíka z frakcie, ktorá žije celý život na medzihviezdnych lodiach a zarába si prepravou, a pani z frakcie, ktorá sa usiluje vytvoriť určitú kolektívnu formu ľudského vedomia prostredníctvom neuromodifikácií a neuroimplantátov. Okolnosti ich donútia ku spolupráci, a hoci zo začiatku majú k vzájomnému porozumeniu ďaleko, veľmi pomaly si k sebe nájdu nejakú tú cestu. Nerodí sa to ľahko, ale vznikne tam také opatrné priateľstvo. Napriek ich často výrazným odlišnostiam ich spája určitý ľudský základ a podobne ladené ľudské nedokonalosti, a to ich nepriamo „dokope“ k vzájomnej úcte. Aj keď v ostatných Reynoldsových dielach v tomto univerze sú takéto témy prítomné dosť často, v tejto poviedke je to badať úplne najvýraznejšie. Pomerne jednoduchý, veľmi ľudsky ladený príbeh – hoci sa tam dozvieme aj jedno svojrázne technologické tajomstvo – a prím v ňom hrá napätie medzi postavami a vyrovnávanie sa s minulosťou, zlyhaniami a predsudkami.)
No, a ešte k mimozemšťanom. Opakujúci sa motív v Reynoldsovom univerze je hľadanie odpovede na Fermiho paradox. Ľudia síce nejaký mimozemský život objavili, na viacerých planétach, ale každá jedna technologicky rozvinutá civilizácia, na ktorú naďabili, bola už dlhšiu dobu vyhynutá. Najprv panovala teória, že jednoducho mali smolu a sami sa vyhubili. Potom sa začali množiť dôkazy, že každá z týchto civilizácií zakapala približne v čase, keď sa im začalo dariť v prvých pokusoch o medzihviezdne výpravy. Všade sa opakoval ten istý vzorec: Akonáhle sa im začalo v tej oblasti dariť, akoby „zo dňa na deň“ zanikli. A keďže ľudstvo v danom univerze už nejaký ten čas dlhodobo osídľuje cca 20 planetárnych sústav pomalými medzihviezdnymi letmi, hneď sa vynorila provokatívna otázka, či niečo podobné nepostihne aj ľudstvo. Všetky jeho frakcie a režimy, akokoľvek od seba odlišné, bez výnimky. Samozrejme, mnohí ľudia to považujú za absurdnú predstavu… Viaceré hlavné diela v danom univerze sa potom zameriavajú na to, čo sa stane, keď príde na lámanie chleba.

Autor Štefan Št nov 28th 2024 at 10:00 am  

Som vášnivý čitateľ Sci-Fi / Fantasy, prečítal som toho už celkom dosť, avšak niektoré diela ma nedokážu zaujať, nehovorím že sú vyslovené zlé, ale nesadnú mi, nudia, a proste to prestanem čítať. Medzi diela, ktoré ma dokázali maximálne vtiahnuť do deja, to až tak že ich doslova hltám, sú:

– Nadácia od Isaac Asimov
– Roboti od Isaac Asimov
– Nočný klub od Jiří Kulhánek
– Cesta krve od Jiří Kulhánek
– Čas mrtvých od Jiří Kulhánek
– Mariňáci od Fabian Robert
– niektoré diela Arthur C. Clarke, ako Mesto a Hviezdy

Čo sa týka prostredia, je to dôležité, ale nieje to úplne podstatné pre to, aby ma kniha zaujala. Pre mňa je najdôležitejšie, keď je dielo napísané tak, že to nieje len jednoduchý priamočiary dej, ale je v ňom skrytá určitá genialita, previazanosť, nečakané zvraty, tajomnosť, ťažko sa o tom píše, ale za mňa je roznodne najlepší spisovateľ Isaac Asmov, Nadácia a Roboti sú fantastické diela. Zaujímalo by ma, či ich máš prečítané (nestačí raz, čítal som ich najmenej päť krát a znovu po čase si ich prečítam), a aký máš na ne názor. Skúšal som čítať novšie diela, jednoducho som šiel na stránku legie.info a tam som si otvoril záložku Ocenení a skúšal čítať. No a musím povedat že som dosť sklamaný, väčšina diel po ktorých som siahol bola veľmi biedna a vôbec ma nezaujali. Problém nebol len dej ale aj šýl písania, prišlo mi to také, že tí novší autori sa nevedeli vyjadrovať tak, ako tí z dávnejších dôb, akoby som čítal výlevy nejakého povrchného feťáka. Neviem či je chyba vo mne, zaujímali by ma názory iných.

Považujem za vyslovene geniálne, keď niekto dokáže napísať pútavú knihu, ktorá nenudí, ktorá maximálne vtiahne do deja, až človek zabudne na realitu. Z CZ/SK autorov ma najviac zaujal Kulhánek, keď som prvý krát čítal nočný klub, bol som doslova šokovaný, ako je to možné že je to také dobré, na to proste nedám dopustiť. Je veľká škoda že prestal písať – vraj po tom ako mu zomrela sestra. Tvoje diela som ešte nečítal, chystám sa na ne.

Autor Adhara Št nov 28th 2024 at 10:35 am  

Od Kulhánka som nič nečítala, čítaval som Asimova a Clarka, aj keď nie zmienené diela. Priznám sa, že Nadáciu som sa pokúsila čítať, ale neoslovila ma vôbec a vrátila som ju do knižnice nedočítanú. No ľudia ma presviedčajú, nech jej ešte dám šancu, tak uvažujem…

Autor Stefan Št nov 28th 2024 at 10:51 am  

Kulhánek je možno trochu moc brutálny a militaristický, chápem že žena je jemné stvorenie, nemusí ti to sadnúť, ale treba to skúsiť, mne doslova padla sánka, proste, nečakal som to.

Nadácia možno zo začiatku pôsobí nezáživne, ale po čase to príde. Vždy som to hltal.

Autor Adhara Št nov 28th 2024 at 2:17 pm  

Ja nezapadám do ženských stereotypov. :-) Bojové scény však nemám rada, ale nie kvôli brutalite. Kvôli tomu, že sa rýchlo stratím v tom, kto, koho, kam, prečo a ako mláti.

Autor Stefan Po dec 2nd 2024 at 9:58 am  

Pozerám že Kulhánek sa stal kultom a jeho diela idú na bazoši za horibilné sumy. Už zostáva len stiahnuť to do čítačky.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.