header image

 
 

Plnou parou… naspäť na Zem

Rovnako ako štart je dôležitý aj návrat. Zdroj:commons.wikimedia.org

Som scifistka. Som fanúšička pilotovanej kozmonautiky. A som… absolútna skeptička ohľadom kolonizácie vesmíru!

Že sa to vylučuje? Kdeže. Pozrite sa na moje romány Večnosť omylov a Druhá planéta (pozor, spojlery!). Cesty do vesmíru v nich sú na vzdialenejšie miesta, ďaleko za hranice dnešných možností. Ale s akým výsledkom? Vesmír za tieto pokusy kolonizovať cudzie planéty dal ľudstvu takú po papuli, že by boli blázni, keby sa viac pokúsili odlepiť od rodnej hrudy päty. Moje príbehy sa totiž snažia poukázať na to, že lety do vesmíru môžu sprevádzať úplne neočakávané nebezpečenstvá.

Myslíme si, že už vieme, v čom je vesmír nebezpečný. Vzduchoprázdno, kozmické žiarenie, bezváhový stav, iná gravitácia, chýbanie jedla a vody… A rovnako si myslíme, že vieme, čo s tým urobiť aj z oveľa dlhodobejšieho hľadiska, než už bolo odskúšané. Na papieri to funguje. Pripadá mi však podivné, že nikomu ani nenapadne, že vyššie zmienené problémy s vesmírom nemusia byť všetko.

Pritom isté triezve myslenie jestvuje. Už pred prvým letom človeka do vesmíru vedci pripustili, že nemusia vedieť o všetkých nástrahách, ktoré ho tam čakajú. Preto museli byť prví sovietski kozmonauti priam ultrazdraví a ultraodolní. Napriek tomu všetkému, napriek celkom dobrej predstave o podmienkach vo vesmíre a úspešných pokusoch posielať do kozmu zvieratá, však stále panovali silné obavy. Čo ak človek nebude vedieť v stave beztiaže prehĺtať? A čo ak pri odlúčení od rodnej planéty, pri videní tej diaľky a izolácie od nej, zošalie?

Tieto obavy boli našťastie zbytočné. No objavilo sa čosi, čo nikto nečakal. Silné negatívne telesné reakcie na bezváhový stav, ktoré nepostihli všetkých, len niektorých kozmonautov. Prekvapko tam, kde sme dúfali, že sme pripravení na všetko.

A prečo by sa to nemalo opakovať? Prečo by takéto prekvapko nemalo prísť pri dlhodobejších, vzdialenejších letoch alebo na iných planétach? Prečo by sme napriek všeobecne prijímanej predstave, že ľudstvo sa rozšíri do kozmu, v ktorom sa napokon bude rodiť, žiť aj umierať, nemohli zistiť, že inde ako na Zemi to skutočne nejde?

A čo psychologické hľadisko? Všetci kozmonauti dnes štartujú s vedomím, že sa vrátia na Zem, aj keby to malo byť až po mnohých mesiacoch. Ale vrátia sa. K ľuďom, ktorých poznajú, ktorých milujú. Do otvorených priestranstiev, k ostatným životným formám, do prostredia, ktoré nemusí obývateľným udržiavať zložitá sústava hučiacich prístrojov hroziaca každým okamihom pokazením (a že sa toho v kozme kazí naozaj dosť!).

No len pomaly, pomaly s týmto, chlapci… Zdroj:commons.wikimedia.org

Ak ľudia raz budú vedieť toto odlúčenie od všetkého, pre čo boli evolúciou stvorení, prekonať v psychickom zdraví, opäť to nepôjde inak ako cez evolúciu. Aspoň kultúrnu, keď už nie (vzhľadom na krátkosť časových úsekov) biologickú. Nad plánmi „hurá na Mars a dožiť tam“ sa preto v dnešnej dobe musím len pousmiať. Aj keď si dnes možno množstvo ľudí myslí, že doživotné odlúčenie od Zeme zvládne, zrejme by ich po čase dobehlo plné uvedomenie si, čo všetko to obnáša. Ak kroky od Zeme do nenávratna jestvujú, podľa mňa budú musieť byť veľmi malé. Menšie, než má mnoho vizionárov. Lenže ak by Elon Musk naozaj poslal ľudí dožiť na Mars, nemožno ani vo sne hovoriť o malom kroku. To by bol skok veľkosti preskoku Grant Canyonu. Lebo viete, ako rekordne dlho bol človek vo vesmíre predtým? Dvadsaťdva mesiacov. Necelé dva roky. A my z tohto chceme skočiť na doživotie? Pritom si vezmite, aké mal dotyčný rekordman (mimochodom, volal sa Valerij Poljakov a svoj rekord spravil na palube Miru) výhody oproti potenciálnym „Marťanom“. Neustále videl svoju rodnú planétu a mohol s ľuďmi na nej hovoriť v reálnom čase. To si kolonisti Marsu, ktorý je aj v najlepšom prípade stále tri svetelné minúty ďaleko, nikdy nebudú môcť dovoliť.

V kozme nie je vždy len takáto sranda. Zdroj:commons.wikimedia.org

Ani psychiky všetkých astronautov do súčasného veku nezostali neotrasené. Nie každý kozmický let bol od začiatku do konca len šťastným vzdychaním, ako je vo vesmíre dobre. Boli mnohí, ktorým sa prostredie kozmických lodí a staníc svojou riskantnosťou, stresom, poruchovosťou a odlúčením počas misie prejedlo. A pritom nešlo o žiadne padavky. Veď psychologické testy pre vstup do oddielu kozmonautov sú prísne.

Aj preto moja tvorba dvíha varovný prst. Hoci túžba mojich postáv po vesmírnom lete býva veľká, túžba po bezpečnom návrate domov je napokon ešte väčšia. Nevraviac o nečakaných zisteniach, že sa návrat stane jedinou možnosťou prežiť…

Mohlo by vás zaujímať



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 3     Upozornenia: 0

Autor Martin5 Pi okt 18th 2019 at 4:47 pm  

Prípadná kolonizácia hoc aj blízkeho Vesmíru je naozaj ešte ďaleko. A ak nastane, pravdepodobne sa bude vyvíjať inak ako si predstavujeme (neočakávam, že prekonáme rýchlosť svetla, ale napr. pokročilé génové inžinierstvo môže pomôcť s dlhovekosťou či schopnosťou sa prispôsobiť horším podmienkam, či už fyzickým alebo psychickým).

A doživotie na Marse môže kľudne trvať oveľa menej ako dva roky, keď sa tam niečo pototo :-).

Ak sa raz podarí vymyslieť pokročilú umelú inteligenciu, tak kolonizovať bude možno ona, my sme potom len taký prechodný vývojový stupeň.

Naše teórie predpokladajú rovnaké fyzikálne zákony v celom vesmíre, čo vyzerá nateraz celkom rozumne a reálne, takže ak ja budú prekvapenia nemyslím že budú až také zásadné (za predpokladu neexistencie mimozemských civilizácií). Neočakávané problémy sa určite zjavia, ale zrejme budú pochopiteľné/vysvetliteľné (t.j. nie typu podivná spánková choroba z Druhej planéty).

Autor Adhara Pi okt 18th 2019 at 6:12 pm  

Čo sa doživotia na Marse týka, tak keby ich tam naozaj poslal (v čo neverím), tiež si myslím, že to doživotie bude trochu… predčasné.

Podľa mňa by mu to ale neprešlo, keď už pre nič iné, tak kvôli právnemu hľadisku. Nie je to tak trochu vražda? Nie je to proti základným občianskym právam tých ľudí? Áno, oni môžu podpísať, že s tým súhlasia, ale zámerné silné poškodzovanie si zdravia a samovražda nie sú povolené ani (všade) na Zemi, nech si podpíše kto chce čo chce.

Autor Martin5 Po okt 21st 2019 at 4:32 pm  

Ak je to dobrovoľné a neúmyselné, tak by šlo nanajvýš o zabitie, nie vraždu. Navyše (aj asistovaná, t.j. urobí si to sám) eutanázia je povolená v niektorých krajinách, i keď len za špecifických podmienok. Toto by sa ale asi bralo skôr ako hazardovanie so zdravím, čo je de facto povolené, akurát ťa na to nik nepoistí. Niečo ako extrémne „športy“ len trocha vyšší level.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.