Tento román bol napísaný dávno. Tak dávno, že keď som maturovala, moja slovenčinárka, členka maturitnej komisie, mala jeho výtlačok v šuflíkovom vydaní položený pred sebou na stole. A táto skutočnosť mi pravdepodobne vylepšila známku z literatúry – lebo pomýliť si Štúra s Bernolákom je asi priveľké faux pas na to, aby som po ňom dostala jednotku bez ďalšej pomoci.
Ale spomínam to z dôvodu, že hoci prvopis tejto knihy vznikol pred mnohými rokmi, snažila som sa, aby pôsobil dojmom, že bol napísaný ešte oveľa dávnejšie. Aby sa zdalo, že svoj vznik datuje niekde na začiatok 90.-tych rokov. Do doby, keď už bola Venuša podrobne zmapovaná sondou Magellan a celkove sme mali o nej slušné poznatky – nie však dnešné. Román sa snaží odrážať vtedajší stav pilotovanej aj nepilotovanej kozmonautiky, ukázať inšpiráciu vtedy nedávnymi udalosťami, a predstavy, ako mala vyzerať budúcnosť podľa autorov tej doby.
Umelecká predstava sondy Megallan, bez ktorej by román v tejto podobe nevznikol. Zdroj: NASA
Prečo táto historická forma? Dôvody sú dva. Jedným z nich je fakt, že priveľa poznania zatvára fantázii dvere – a netajím sa tým, že zo všetkých mojich dostupných románov je tento po vedeckej stránke najneuveriteľnejší. Zároveň však, a to treba zdôrazniť, ide o naozaj tvrdé hard sci-fi – podľa niektorých jeho doterajších čitateľov moje najtvrdšie. Po stránke vedeckej uveriteľnosti by oveľa lepšie ako dnes uspelo začiatkom 90.-tych rokov. Ešte lepšie, samozrejme, dávnejšie, ale tam by sa už nedali vysvetliť príliš moderné znalosti – pred Magellanom a Mirom to byť napísané nemohlo. Ibaže začiatkom 90.-tych rokov som chodila do materskej školy a na písanie sci-fi som nemala ani pomyslenia. Román „napísaný“ pred rokom 1995 som teda napísala až spätne.
Druhým dôvodom je jeho atmosféra. Dnešné smerovanie techniky a technológií mojej staromódnej predstavivosti odchovanej na sci-fi vzniknutých reálne v 20. storočí nesedelo. Nechcela som žiadne humanoidné roboty, kozmické výťahy, mikroskopické počítače ani oblé hrany. Viac sa mi páčia počítače, ktoré už nepoužívajú dierne štítky, ale stále sú to masívne kraksne, masívne rakety, masívne moduly a hrany kovové a ostré.
A predsa… nešla som v ilúzii minulého pôvodu románu do krajnosti a upustila som od pôvodného zámeru nazvať fiktívnu sondu Venus Express. Prečo? Pretože v roku 2005 vzlietla z Bajkonuru sonda, ktorá sa čírou zhodou okolností – naozaj som o jej pripravovanom štarte nič nevedela – volala rovnako. Jej ciele a objavy však boli samozrejme iné než u tejto zmýšľanej fiktívnej sondy. Rovnaké mená by spôsobili len zmätky u čitateľov, ktorí skutočnú Venus Express poznajú a nevedia, že tá moja na ňu neodkazuje, že ňou nebola ani trochu inšpirovaná. Preto som už v prvých fázach písania premenovala svoju sondu na Venus Orbiter.
Vráťme sa teda do budúcnosti, aká už pri dnešných znalostiach skoro iste nenastane: Do budúcnosti tvorenej v dobe, kde je pristátie ľudí na Mesiaci už v nedohľadne za nami, kým pristátie na cudzej planéte ešte v nedohľadne pred nami. Kde ešte nebolo zvykom posielať na cudzie planéty rovery a predpokladal sa priamy prieskum. Kde eufória z raketoplánov po havárii Challengera opadla a Mir ako prototyp modulovej stanice ukazuje svoje problémy. Kde sa písalo takmer výlučne na papier a informácie sa zaznamenávali na pásky – ak sa aj predpokladali nejaké vyspelejšie formy zábavy z pozerania na pohyblivé obrázky, mali fungovať na diametrálne odlišnom princípe než na prostom premietaní na obrazovku z akéhosi záznamového média. Druhá planéta, na ktorú má človek po Zemi vstúpiť, čaká. A v tej dobe, keď ešte žiadne programy pilotovaných medziplanetárnych letov neexistovali ani v náznakoch, je o čosi reálnejšie, že Mars tou druhou planétou napokon nebude.
Napísať odpoveď