header image

 
 

Koniec dobrý, všetko dobré?

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 8. 10. 2014

 
Moje okolie ma má zafixovaného ako notorického neznášača happyendov v tvorbe cudzej i vlastnej, ako zabijaka svojich postáv. Nie je to pravda. Nefandím v princípe sad endom. Mojím favoritom je len jediný typ koncov – ten uveriteľný. Presnejšie povedané, korektný a kompatibilný s príbehom. A čudujem sa, koľkým autorom sa nepodarí inak dobrú knihu ukončiť k mojej spokojnosti.

Kniha sa nečíta kvôli koncu. Ale kvôli koncu sa píše. Pre čitateľa je dôležitá celá cesta ako dôjsť k cieľu. Ale rovnako dôležité je nemať v cieli pocit, že bol podvedený a stratil čas. Koniec zarezonuje z celého románu najsilnejšie. Dôvod je viac než jednoduchý. Spomienky máme tým silnejšie, čím sú mladšie. A spomienka na koniec knihy je v rámci jej príbehu najmladšia zo všetkých. Ovplyvňuje pohľad na celú knihu. Preto je veľmi dôležité koniec neskaziť.

Lenže na druhej strane, koniec nám pamäť na predošlé udalosti nevymaže. Z tohto dôvodu treba dohliadnuť na to, aby s nimi ladil a nevyzeral ako odpísaný z nejakej inej knižky, kde boli len zmenené mená. Žasnem nad tým, koľkokrát tak tie konce vyzerajú. Sú dva hlavné spôsoby, ako koniec zbabrať: vymknúť sa atmosfére a vymknúť sa súvislostiam. Niektorým autorom sa dokonca „daria“ oba naraz.

Autor: Google

Autor: Google

Trochu to vysvetlím. Ak má celá kniha pochmúrnu, temnú atmosféru, cítime, že problémy postáv sú naozaj hlboké a nie je pre ne žiadna nádej, potom je doslova ako päsť na oko pricapnúť k tomu slnečný a jasajúci happyend. Časť problémov vyrieši Boh na stroji, časť sa zametie pod koberec, a všetci sa objímajú a žijú šťastne až kým nepomrú. Tak toto nie, naozaj nie. Tu je niečo zle. Ak nás autor chce vyšvihnúť z totálneho zúfalstva do totálneho jasu, musí na tom začať pracovať skôr ako v troch štvrtinách knihy. Najprv čitateľa na niečo namotať, hlboko ho do toho ponoriť, a potom ho prinútiť k prerodu tohto názoru o 180°, to je práca na ságu a nie na dvestostranovú knižočku. Snaha o prirýchly prerod pôsobí násilne až prihlúplo.

A čo tak žiadny prerod a mať to veselé už od začiatku? To by potom supersladký happyend s knihou ladil. Ibaže… komu by sa chcelo čítať knižku o tom, ako sú všetci v pohode, nič ich netrápi a riešia len totálne malichernosti? Postava musí mať problém. To je základ každej dobrej knihy. Veľký problém, aby sme ju veľmi ľutovali a držali jej palce. Lenže život nás naučil, že veľké problémy sa neriešia ani rýchlo ani ľahko. Napriek tomu, akoby na to niektorí autori zabudli. A čo je horšie, aj mnohí čitatelia. To sú tí, čo na happyendoch trvajú silou-mocou. Áno, existujú typy kníh, napríklad dievčenské romány, kde hrdinky naozaj riešia len hovadiny a tam sú čisté happyendy znesiteľné. Ale nie tam, kde sa umiera ako na bežiacom páse, kolabuje celý svet a proti sebe stoja silné záujmy, ktoré nemožno riešiť dohovorom pri kávičke.

Skrátka a jasne, podľa mňa je uveriteľný šťastný koniec jedna z najťažších vecí, aké autor môže dokázať. Znamená to však, že som milovník nešťastných zakončení, kde tie neriešiteľné problémy postavy napokon pochovajú? Nie. Ani závery, po ktorých sa niekoľko dní cítim ako zbitý pes, nie sú pre mňa to pravé. I keď úprimne, jedno im uprieť nemožno: tie aspoň nepochovajú v mojich očiach celú knihu. V skutočnosti však obľubujem taký zlatý stred. Nie supersladké sprostosti, ale pozitívny náznak, nádej do budúcna. A najmä nech tých hrdinov dovedie do nádejného konca samotný svet knihy, nie sila autorovho (či vydavateľovho?) chcenia. Nech to urobia veci, osoby a javy, ktoré boli v knihe prítomné už pred polovicou minimálne v náznakoch. Nič významné nesmie zostať ležať ladom. A ak víťazstvo dobra prebehlo cez mŕtvoly, nech si preživší v závere na svojich padlých druhov spomenú a nech je jasné, že im táto skutočnosť kalí šťastie, pretože ľudský život je nenahraditeľný. Nie je nič horšie než vyškierajúci sa „klaďasi“, čo zabudli, na koho úkor sa veselia. Ste kladné postavy, máte city, tak ich taste!

Avšak musíme si položiť otázku, čo je to vlastne šťastný a nešťastný koniec. V románe sa predsa vyskytuje veľa postáv, je vôbec možné, aby to pre všetky z nich skončilo zle? Jedine snáď ak v závere exploduje Zem. Pre mňa je napríklad ťažké vyhlásiť, či sú konce mojich kníh šťastné alebo nešťastné. Presná odpoveď by totiž znela: Ako pre koho. Jedna postava skončí zle a druhá (na úkor nej) zase dobre. Že rozhoduje osud hlavného hrdinu? Niekedy je však aj ťažké určiť, kto je skutočne hlavným hrdinom. A potom, čo ak hlavný hrdina skončí dobre, ale všetci ostatní významní okolo neho zle? Stále je to šťastný koniec? Alebo opačne? Určite má svoju váhu tak počet, ako aj významnosť postáv a zdá sa mi, že šťastný/nešťastný koniec je veľmi nejednoznačný a o skutočnej podstate záveru nevypovedajúci pojem.

Myslím si tiež, že určitá otvorenosť v konci by mala byť, inak to bude pôsobiť príliš umelo. Ale zase, autorov, ktorí si zbabelo umyjú ruky a pod záštitou „otvoreného konca“ sa vzdajú vysvetľovania všetkých prapodivností, ktoré navymýšľali, by som najradšej zabila. Prepáčte, ale cucať z prsta a zamotávať a zamotávať a zamotávať a potom to bez vysvetlenia uťať dokáže úplne každý. Pod vysvetlením sa ale nemyslí profesor s prednáškou cez posledné tri kapitoly – je dobré, ak sa javy a súvislosti objasňujú priebežne. Hoci nejaké väčšie vysvetlenie, ktoré to všetko zaklincuje, je na záver (či pred ním) fajn. A ešte lepšia je štrbinka a pochyby. Lenže opäť, nie sú pochyby ako pochyby. Podľa mňa autor by mal jednoznačne vedieť, ako to skončilo, mal by presne vedieť popísať príčiny a následky všetkých javov. Aj keď to všetko do knihy nenapíše, necháva niečo na inteligenciu a fantáziu čitateľa, myslím, že ak autor všetko vie (a je to dobrý autor), z jeho diela to cítiť. A čitatelia by na základe toho mali pri otvorenom konci rozoznať, či sa skutočne stretli s myšlienkou, ktorá ich samotných presahuje, alebo len s nedotiahnutým nápadom.

Aký je teda záver o záveroch? Pri knihách neplatí, že ak je koniec dobrý, urobí tým automaticky dobrú celú knihu. Zvládnutý záver nie je automaticky taký, kde majú hrdinovia dôvod vystrojiť párty, ale taký, ktorý namotaného čitateľa k jeho vlastnému upokojeniu rozmotá. A zároveň ho nechá rozmýšľať. Rozmýšľať… ale nie nad tým, prečo to ten spisovateľ, prepánajána, po toľkých skvelých stranách tak pohnojil.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.