Napriek prechádzajúcej neveľmi pozitívnej skúsenosti s českou space operou som dala šancu prvému dielu rozsiahlej knižnej série Mycelium. Série takej známej, že aj ku mne, čo space operu veľmi nevyhľadávam, kde-tu informácia o nej prenikla. Skusmo som otvorila tretí diel, no pochopila som z neho iba to, že sériu treba čítať od začiatku. A ešte to, že autorkin štýl je dosť dobrý na to, aby sa to oplatilo skúsiť. Oplatilo sa?
Popravde, prvé dojmy z Jantárových očí boli podobné ako z tretieho dielu – nástojčivý pocit, že to nečítam od začiatku. Autorka hodí čitateľa do svojho sveta a ten musí od prvej strany úporne plávať v nových pojmoch, na ktorých vysvetlenie dôjde až oveľa neskôr. Dávkovanie informácií však vďaka tomu aspoň pôsobí prirodzenejšie. Autorka si vie počkať na príležitosť, kedy informácie čitateľovi podať tak, aby to pôsobilo nenásilne, hoci tá príležitosť môže nastať až pred koncom knihy. No pomedzi hromadu nových slov ovenčených znakmi, ktoré neviem ani nájsť na klávesnici, je toho popísaného dosť na to, aby sa to nielen dalo čítať, ale aby sa to čítalo dokonca dobre! Kadlečková má vycibrený, profesionálny štýl písania. Text vie vzbudzovať záujem čítať ďalej. Vzbudzuje tiež emócie. Z riadkov presakuje hĺbka, inteligencia aj humor. Hoci je nad slnko jasnejšie, že hlavné dianie je vážne a pochmúrne, odľahčuje ho vtipná irónia niekoľkých postáv.
Aké dianie? Dobrá otázka. Úlohou prvého dielu je totiž, zdá sa, iba odhaliť hlavnú zápletku. A nebude na to stačiť ani hlavná časť knihy, musíme si pomôcť a utvrdiť sa v nej ešte dvoma dlhými, od hlavného textu oddelenými poviedkami na jej konci. Tie však budem hodnotiť osobitne.
Takže, sme v ďalekej budúcnosti, v ktorej ľudstvo skúša kolonizovať najbližšie hviezdne sústavy a nadviazalo kontakt s niekoľkými ľuďom podobnými mimozemskými civilizáciami. Z nich najvýznamnejšia je Össe. Civilizácia ovládajúca nadsvetelný pohon aj nadsvetelnú komunikáciu, no zároveň prísne riadená svojím ortodoxným náboženstvom, neraz veľmi krutým. Jeho hlavné znaky sú hmyzí boh Akkütlix, mimozmyslové vnímanie a… huby. Ich nechutnými hýfami je prerastené kde-čo a ich odvary sa pijú ako psychotropné čaje. Össeanské náboženstvo expanduje do vesmíru a má značný vplyv aj na Zemi. Časť Össeanov žije u nás a časť Pozemšťanov zase na Össe. Na Össe dočasne žil aj hlavný hrdina Lucas Hildebrandt.
A potom je tu kríza na prvej ľudskej kolónie vo vesmíre, pri planéte hviezdnej sústavy Alfa Centauri. Objavil sa tam neznámy prišelec zvaný Folmahiwan, ktorý prevrátil základňu hore nohami. Podstatu krízy a hĺbku problému čitateľ spoznáva počas celej knihy. Tak ako aj úlohu hlavného hrdinu, Lucasa Hildebrandta, v nej. Lucasa nútil do štúdia komplikovaného Össeanského jazyka jeho despotický otec. Lucas sa však v duchu z Akkütlixa smeje. Dokáže dokonale predstierať vieru, no vnútorne je znechutený zo všetkého, čo Össe priniesla. Ovláda nuansy jej kultúry a pohŕda ňou. Má vlastnú hlavu, veľké sebaovládanie a pevnú vôľu, ktorú v ňom nedokázal zlomiť ani jeho otec. Tieto vlastnosti mu veríte a preto nepôsobí až tak neuveriteľne, že do Lucasa sú alebo boli zbláznené všetky príslušníčky ženského pohlavia v plodnom veku, ktoré ho kedy stretli. Je to napríklad Pinky, ktorá sa bojí aj vlastného tieňa, napriek tomu som ju v určitých ohľadoch chápala. A Össeanka Kamëlë nesúca tajomstvo Lucasovho a jej odchodu z Össe, ktoré sa nám v tomto dieli série ešte neodhalí. Na rozdiel od dôvodu, prečo Lucas aj po smrti svojho otca zostal stále v tesnom prepojení s Össeanskou civilizáciou, keď otec mu k nej svojím nátlakom predsa vytvoril silný odpor. A keď už sme pri tajomstvách, veľký priestor má aj tajomstvo Lucasovho otca, ktoré mu pred smrťou zanechal v liste a okolo ktorého sa rozvíja stupňujúca sa dráma. Román neobsahuje veľa akcie a boja. Drámy prebiehajú v ľudskom a Össeanskom vnútri, vyhrocujú sa dialógmi a pomalším, zväčša nenásilným konaním.
Román je zjavne soft sci-fi so všetkými plusmi aj mínusmi, ktoré tento podžáner prináša. Ponúka hlbšie pohľady dovnútra postáv, vyznačuje sa prepracovanosťou ich vzťahov, politiky a intríg, kvalitnými dialógmi i sprievodnými myšlienkovými pochodmi. Össanská kultúra a náboženstvo sú dobre premyslené a pôsobia živo.
Žiaľ, už menej živo pôsobí uveriteľnosť budúcnosti ako celku. Opisy technológií sú veľmi stručné alebo úplne chýbajú – doteraz napríklad netuším, ako si predstaviť tie organické vesmírne Lode. Až na pár v podstate len pozmenených názvov súčasných pojmov a klišé s lietajúcimi autami je budúcnosť o šesť storočí neskôr až príliš podobná súčasnosti. Postavy majú rovnakú mentalitu ako dnešní ľudia, vyznávajú rovnaké hodnoty. Používajú sa rovnaké predmety dennej potreby, móda, literatúra a hudba neurobili žiadny pokrok, veľa sa píše na papier a používajú sa fyzické peniaze, čo nevyzerá veľmi pravdepodobne. To sa dá však čiastočne ospravedlniť tým, že počiatky série siahajú až štyridsať rokov do minulosti a bol by skôr zázrak, ak by súčasný vývoj diania korešpondoval s predpoveďami. A tiež chápem, že ak by sa popri všetkých názvoch z Össeanskej kultúry mal čitateľ predierať aj názvami technologických noviniek Pozemšťanov, bolo by toho už asi priveľa. Napriek tomu by ale možno bolo bezpečnejšie neumiestniť dianie až do takej závratne ďalekej budúcnosti (hoci jeden dôvod tohto rozhodnutia vidím).
U iných vecí, napríklad o nadsvetelného pohonu a komunikácie, môžeme ešte dúfať vo vysvetlenie, pretože sa objavujú zmienky o akomsi R-A priestore, čo vyzerá ako nová oblasť fyziky. Ale niekde sa to už asi k mojej spokojnosti vyžehliť nedá. Napríklad Fomalhaut aj Sírius sú absolútne nevhodné hviezdy na to, aby pri nich boli planéty s civilizáciou. Ak už nič iné (a je tam dosť niečoho iného), tie hviezdy sú primladé na vznik života na ich planétach, nie to ešte civilizácií. A biochemická, ale aj anatomická a fyziologická podobnosť Össeanov s Pozemšťanmi, ktorá zohráva obrovskú úlohu, tiež zatiaľ nenesie žiadny prísľub toho, že sa vysvetlí. Pritom je však, aj za predpokladu prehnaného optimizmu ohľadom existencie mimozemských civilizácií v našom okolí, prakticky vylúčené, aby sme my a mimozemšťania mohli konzumovať tie isté látky a mali by na nás rovnaké účinky. Ibaže by sa mali spoločných predkov, ale na to sa Össeania javia príliš odlišne.
Na konci románu sú spomínané dve poviedky. Obe sa odohrávajú ešte pred začiatkom románovej série. Dôvod umiestnenia týchto „prequelov“ až na koniec je jasný – pokazili by nám v románe zopár prekvapení a atmosféru tajomna. Bolo fajn vedieť len to, čo vie Lucas a spol., byť spolu s ním zmätený z postavy Fomalhiwa. V porovnaní s Jantárovými očami sa mi však oba príbehy čítali o dosť horšie. Neobsahujú Lucasa a podobne vtipne uvažujúce postavy, sú plné podivných mentálnych stavov, no to nie je ich hlavný problém. Hlavný problém prvej z poviedok, ktorá sa odohráva na Alfa Centauri, vidím v tom, že je prastará a nemá ešte autorkin vybrúsený štýl. Priamo v knihe sa síce píše, že poviedka je sem umiestnená až po radikálnej prestavbe, ale na autorkinom blogu sa s prekvapením dočítame, že tá prestavba sa týkala obsahu. Nakoľko bol zasiahnutý aj štýl, ťažko povedať. No pôsobí, akoby nebol pozmenený veľmi. Dialógy postáv sú o poznanie jednoduchšie, dianie podivnejšie, svet je príliš uletený, neuveriteľný, étericko-netechnický.
Druhá poviedka je so štýlom na tom lepšie. Je to dianie na Zemi z pohľadu príslušníkov Össeanskej cirkvi a dozvieme sa viac nielen o kríze na Alfa Centauri, ale hlavne o čudesných organických Lodiach. Najzaujímavejšie sú posledné stránky pred značne otvoreným a silným koncom. Napriek tomu ale na hlavný dej nemá. Zostáva len dúfať, že tieto dodatky neznížia celkový čitateľský dojem z knihy.
Jantárové oči sú teda určené skôr milovníkom soft sci-fi, ktorí sa neboja nepozemskosti, istej uletenosti, hromady pojmov a situácií náročných na predstavu, no súčasne sa neuspokoja s blábolmi, ocenia dobre napísané postavy a prepracovanú mimozemskú kultúru. Určite siahnem po ďalšom dieli.
- Autor: Vilma Kadlečková
- Vydavateľstvo: Argo
- Počet strán: 433
- Jazyk: česky
- ISBN: 9788025736333
- Dátum vydania: 2021
Napísať odpoveď