Desmond Sommer je hrdý člen Vesmírnej asociácie. Jej protivníkom sú Kolonisti, s ktorými donedávna viedla ničivé vojny. A udalosti naznačujú, že konfliktom ešte zďaleka nie je koniec. Po incidente na začiatku knihy, ktorý si Desmond nevie dobre vysvetliť, odchádza so svojou malou dcérou na kozmickú stanicu Lighthouse v sústave pulzaru. Sotva sa tam však za ním zavrú dvere, už je vtiahnutý do víru udalostí, v ktorých ide neustále o život.
Od autora som dávnejšie čítala poviedku, ktorá bola k tejto sérii prequelom. Aspoň myslím, že som ju čítala – nezanechala totiž vo mne zhola nič. To neznie ako dobrý predpoklad pre to, aby som mu dala šancu s románom. Ani to, že na bojové scény, ani tie kozmické, si vôbec nepotrpím. A predsa som to urobila. Pamätám si totiž, že kedysi sa o tejto sérii dosť hovorilo. A keď som dostala chuť na space operu (na čo teda bežne chuť nemávam), v knižnici mi prišla pod ruku. Navyše niečo odohrávajúce sa pri pulzare by mohlo byť zaujímavé, zaváňa to hard sci-fi a znalosťami.
Hneď začiatkom musím povedať, že príbeh ma vôbec nevtiahol. Rozprávačský štýl mi neumožnil sa s dejom stotožniť. Pripadal mi príliš jednoduchý, prostý, plytký. Všetko dianie v ňom je akési umelé. Vidieť, že autor stvoril nejaký svet, že si s ním dal prácu, že sa snaží. Lenže ten svet nežije a nedýcha. Fakty o budúcnosti sú buď „súčasnosť, len v ružovom“ alebo príliš známe a otrepané spaceoperovské motívy – hyperpriestorové koridory, kozmická loď Eridanus s legendárnou posádkou podozrivo pripomínajúca, poslaním aj vyznením, legendárnu Enterprise… Nie je tu žiadny zaujímavý detail, nič, čo by bolo typické len pre túto knihu, čo by ju vyzdvihovalo, dávalo jej svojskosť. Jedinou svetlejšou niťou je častokrát opakované motto, na ktoré sa čitateľom v priebehu deja pomaly mení pohľad: „Pretože my sme vesmírna asociácia.“ Kiežby toho bolo viac a aj toto samotné lepšie jazykovo podporené, vyťažené, využité. Ďalší trošku svetlejší bod – no stále nedokonalý – je napríklad prekvapivé privítanie na stanici Lighthouse.
Na druhej strane je tu zase vysvetľovanie faktov čitateľom cez dialógy, z ktorých priam sála, že sú nastrojené len kvôli čitateľovi. Vrcholom je, keď jedna z vysvetľujúcich postáv začne svoj výklad Desmondovi slovami „Ako vieš…“ Tak keď vie, načo mu to, dočerta, hovorí? Informovať čitateľa možno aj inak.
Podobne je na tom dej. Akcia, boje, zvraty, sebaobety, veľa efektných explózií a záchran v poslednej sekunde. No nič šokujúce, nové, nevidené, neotrepané. Niektoré z tých zvratov boli naopak veľmi predvídateľné. Hlavne čo sa skutočných úloh žien v Sommersovom živote týka. Iné scény či spôsob ich dejiska pôsobia ako napísané len pre efekt, ktorý však povrchným opisom nevyvolajú.
Dobro a zlo sú čiernobiele, čo je o to zvláštnejšie, že nás autor poúča o odtieňoch šede. To, že niektoré biele postavy sa ukážu byť čiernymi a naopak, však z nich ešte šedé nerobí. A to, že sa rozprávač a hlavná postava v jednom zamýšľa nad tým, čo je vlastne dobro a čo zlo, zase nerobí z románu automaticky hlboký príbeh. Práve hlavný hrdina Desmond Sommers bol ďalším veľkým, možno i najväčším problémom. V prequelovej poviedke som to nemala čas rozpoznať, no tu áno. Odhliadnuc od toho, čo sa z neho napokon vykľulo, lebo i to je klišé – prekážal mi už od začiatku. Vďaka zbrklému duševnému komentovaniu všetkého navôkol pôsobí nezrelo, miestami až pubertálne. Tipovala by som mu nanajvýš dvadsaťpäť rokov. Na základe veku jeho dcéry, jeho kariéry a funkcie je však jasné, že musí mať minimálne o dekádu viac. Podobne pubertálne pôsobí aj jeho najlepší priateľ Bok, ale u neho je to oveľa akceptovateľnejšie. Jeho aspoň nepoverili velením kozmickej stanice.
S Desmondom sa nedá stotožniť. Bolesť ho nijako netankuje, jeho emócie sú čisto papierové. Žiaľ zo straty manželky a zo znepokojivých odhalení som s ním vôbec neprežívala, slintaním nad novou podriadenou sa mi akurát tak zhnusil. Najúprimnejšie pôsobí jeho vzťah k dcére, no aj toto zakolíše, keď ju bez veľkého váhania pošle medzi potenciálnych nepriateľov.
Svetlo pulzaru skrátka príliš šuští papierom. Je to kniha, ktorá na schodíkoch ku kvalite uviazla možno už za polovicou, ale ešte ďaleko pred vrcholom. Nenáročného čitateľa nehľadajúceho hĺbku a nezmlsaného kopou iných space opier však môže uspokojiť. U mňa zostáva na 30 %.
- Autor: Aleš Pitzmos
- Vydavateľstvo: Brokilon
- Počet strán: 336
- Jazyk: český
- ISBN: 9788074562440
- Dátum vydania: 2015
Autor Mroks Ne jan 30th 2022 at 7:21 am
… tak teda dobre, ani túto knihu si neprečítam. :-)
Autor Adhara Ne jan 30th 2022 at 2:20 pm
:-) Ono to ale žiaľ tak blbo vychádza, že posledné recenzie na sci-fi boli skôr negatívne a podobne sú na tom aj ďalšie recenzie na sci-fi, ktoré mám pripravené. Na vedeckej fantastike je skrátka toho viac, čo sa dá zbabrať, ako na mainstreame…
Autor Martin Po jan 31st 2022 at 6:13 pm
Jeden zaujímavý sci-fi román som akurát dočítal a napísal k nemu aj krátku recenziu. Možno vám to dá inšpiráciu na kvalitné čítanie.
Autor Adhara Po jan 31st 2022 at 9:48 pm
Neodporúčate to jedincom s arachnofóbiou – takže nič. :-)
Autor Martin Ut feb 1st 2022 at 8:39 am
Kto by sa bál 30 cm pavúka? :-) (limit tela daný dýchaním cez vzdušnice v atmosfére so zvýšeným obsahom kyslíka)
Myšlienky v knihe sú pre človeka s biologickým vzdelaním ale naozaj podnetné.
Autor Adhara St feb 2nd 2022 at 11:05 am
Ja sa bojím aj 3 cm pavúka. :-) Presnejšie, hnusí sa mi.
Autor Mroks Št feb 3rd 2022 at 6:01 am
Ako potom dopadne u teba v dome stretnutie s pavúkom ? Smrťou alebo deportáciou ? :-)
Autor Adhara Št feb 3rd 2022 at 10:31 am
Smrťou. Hoci je mi to trochu ľúto, lebo pavúk nemôže za to, že je škaredý. Na druhej strane, nemá čo hľadať v mojom dome. Nájomné neplatí, má žiť v prírode. Zabíjaním pavúkov v dome sa tak snažím pomáhať evolúcii vrátiť pavúky do exteriérov :-) (mimochodom, nikdy som nepochopila, prečo ich to ťahá dnu, čím sa tam živia, keď vnútri je neporovnateľne menej hmyzu ako von).