Ja som vedela, že to nemám čítať. Trochu som z recenzií tušila, o čom to je, a tým, že autor skĺzol od pustých, ale uveriteľných povrchov Marsu a Mesiaca k ufóncom, klesol aj v mojich očiach. Ale anotácia navzdory tomu vyzerala lákavo. Muž, ktorý sa preberie sám vo vesmírnej lodi a nevie, kto je a kde je. A keď som ju uvidela v knižnici… no, nevyskúšaj to!

Veru tak, nevyskúšaj to.

Možno som jediná vo vesmíre, ale bola to podľa mňa najhoršia Weirova kniha a mala som normálne problém ju dočítať. A nie, nebolo to kvôli mimozemšťanom. Alebo tak trochu áno. Nie však kvôli inteligentným, ktorí sa objavia neskôr, ale kvôli mimozemským mikróbom, ktoré sa stali spúšťačom zápletky. Niektoré ich aspekty boli premyslené zaujímavo a dobre. Naozaj originálna myšlienka infekcie, ktorá sa šíri medzi hviezdami a znižuje ich žiarivý výkon, zaujímavá úvaha o ich cestovaní takmer rýchlosťou svetla i dôvod pendlovania mikróbov zvaných astrofágy na Venušu a späť k Slnku – aby získali chemické prvky na svoju stavbu.

Ale tu som narazila na prvú obrovskú dieru týchto úvah. Tie mikróby sú nám podobné. Čo by bolo fajn, lebo panspermia je uveriteľnejšia než spontánny vznik života na rozličných planétach (hoci v tejto knihe k tomu, bohužiaľ, evidentne tiež došlo). Natíska sa myšlienka, že astrofágy sú naši predkovia. Lenže zrazu obrovský kiks – ono sú to eukaryoty! Tým rádovo poklesla ich uveriteľnosť, lebo eukaryoty sú všeobecne chúlostivejšie. Kým požieranie hviezd a odkladanie si ich energie vo forme antihmoty vnútri buniek by som pre tú srandu u prokaryotov zniesla, tu je to už priveľa. Pritom táto informácia nemala pre dej absolútne žiadny význam, absolútne žiadny! Podobne ako Weirove kiksy v Marťanovi a jeden aj v Artemis. Absolútne zbytočné strácanie uveriteľnosti. Weir by si mal medzi testovacích čitateľov vážne pribrať nejakého biológa.

Ďalší kiks, ktorý by sa však týkal rovnako ako prokaryotov, tak aj eukaryotov, je ten, že autor síce venoval strašne veľa priestoru popisu toho, odkiaľ berú mikróby vodík, uhlík a kyslík – ale čo ostatné biogénne prvky?! Aspoň dusík a fosfor?! Pritom by stačilo odstrániť inú chybnú vetu a to, že na Slnku žiadne iné prvky okrem vodíka a hélia nie sú. Mikróby by mohli tieto prvky brať zo Slnka a bolo by. Potom by však strácali význam ich výlety na Venušu za uhlíkom a kyslíkom, lebo tie majú tiež na Slnku. Skrátka pekné, ale nedomyslené. Podivuhodná je tiež myšlienka, že mikoorganizmy sa rozmnožia, tj. zdvojnásobia svoj pôvodný objem nie potom, ako sa nakŕmia, ale potom, ako len vidia stravu. Je to ako ukázať hospodárskemu zvieraťu obrázok pastviny a ono z toho narastie. To by bol fakt efektívny spôsob chovu. Ale čo takto zákon zachovania hmoty a energie? Dalo by sa to napraviť tým, že by bunky docestovali k zdroju svojich prvkov na Venuši už s dvojnásobným objemom, preventívne by sa rozdelili, a ak by zistili, že sú oklamané (ako boli v pozemských laboratóriách), prestali by rásť a množiť sa. To by tam ale nejaké takéto vysvetlenie muselo byť.

No najhoršia na celej knihe je jej zápletka. Čiže naše Slnko napadli astrofágy, ktoré znižujú jeho žiarivý výkon a hrozí zamrznutie Zeme. Mimochodom, to by sa dalo krásne riešiť globálnym otepľovaním, voči ktorému bojujeme, ale za týchto okolností by sme ho podporovali. Vedcom síce táto možnosť napadla, ale prekvapilo ma, ako neskoro. Ale hlavný spôsob riešenia spočíva – a teraz sa držte – vo vyslaní pilotovanej výpravy k hviezde, ktorá problém s touto infekciou na rozdiel od okolitých hviezd nemá, a to v nádeji, že sa tam niekde pri nej povaľuje liek. A to podotýkam im napadlo vo svete, ktorý je podľa všetkého súčasnosť, a nie nejaký rok 3000, kde sa medzi hviezdami už bežne cestuje. Takže ľudská spoločnosť, ktorá za sebou nemá ani len skúsenosť s medziplanetárnymi letmi a k hviezdam nevyslala ešte ani jednu jedinú automatickú sondu, zrazu buduje medzihviezdnu loď?! To je snáď vtip! To by napadlo len „chytrákom“ na internete, ale nikto z kozmickej agentúry by sa seriózne o taký nápad ani len neobtrel. Hlavne keď sa predtým ani len nepokúsili vyzabíjať astrofágy iným spôsobom. Dobre, energiou by ich nezničili, tú ony žerú. Ale čo takto chémia? Veď sú to eukaryoty! A eukaryoty sú krehké! A keby to aj boli prokaryoty a vyskúšala sa na nich celá škála liekov, reálna medzihviezdna výprava by mala šancu na úspech rovnú absolútnej nule. Od priekopníckeho medzihviezdneho letu skrátka nemôžete chcieť takú šialenosť. Mohli sme azda požadovať od Gagarina, aby zachránil svet tým, že pri prvom lete do vesmíru pristane na Plute a rozkope ho, aby v jeho hlbinách našiel liek na rakovinu? Veď u Gagarina sa za smrteľne nebezpečné považovalo už len to, že hodinu a pol sedel v kabíne a na nič nesiahal! No dobre, autor ukázal, že tento podnik naozaj bol smrteľne nebezpečný. V skutočnosti by však bol ešte rádovo nebezpečnejší, než pripúšťa.

Navyše aj keď autor vyriešil pohon, hibernáciu a umelú gravitáciu, medzihviezdny let prináša veľa veľmi závažných problémov, na ktoré sa, podobne ako na získavanie chemických prvkov astrofágmi, vôbec neunúval myslieť. Napríklad čo ak sa vesmírna loď v relativistickej rýchlosti zrazí s nejakou čiastočkou medzihviezdnej hmoty. Veď by ju to odparilo! A čo si ľudia predstavovali, že budú robiť v sústave cieľovej hviezdy, keď klesnú na hlboko podsvetelnú rýchlosť? Veď planetárna sústava je obrovská a posádka mala iba pár mesiacov zásob! A nikto nikdy nič také pred nimi nerobil, nulové skúsenosti, kde len začať? V tomto vidím nepeknú podobnosť s rovnako slabou knihou Mise Saturn: Oba lety prekonávajúce ľudské hranice sú nadizajnované tak, akoby ich posádky dobre vedeli, že v cieli ich budú láskaví mimozemšťania viesť za ručičku. A tým som vyzradila ďalšiu vec: ľudstvo nebolo jediné, komu taká nebetytočná hlúposť, ako prvý medzihviezdny let v histórii za účelom hľadania lieku pre ich hviezdu, napadla. Rovnaký problém totiž majú mimozemšťania pri hviezde Keid, ktorú autor z neznámeho dôvodu volá jej neforemným označením 40 Eridani a skracuje ho na Erid. Nechápem prečo, keď tá hviezda má stručné vlastné meno, ktoré hlavný hrdina musel zistiť, keď má vo svojej vesmírnej lodi informácie aj o rektálnej teplote kozy. A musel zistiť aj to, že Keid je trojhviezda, hoci v celom románe sa o nej hovorí, akoby išlo len o jedinú hviezdu. Ktorú z jej zložiek napadli astrofágy? Všetky tri? Prečo si len autor nevybral nejakú osamelú hviezdu?

Možno si poviete, že takéto problémy má predsa väčšina sci-fi, že ich medzihviezdnemu cestovaniu a mimozemským formám života by sa tiež dalo vytknúť milión vecí, ešte viac, než tu. Prečo to teda takto podrobne riešim, keď ani ja sama som to v iných sci-fi až tak podrobne neriešila? Pretože toto je kniha, ktorá sa chce tváriť ako realistická. V ktorej autor pri riešení niektorých aspektov skutočne zachádza do hĺbky a uveriteľnosti. Lenže odviedol len polovičatú prácu a to je možno ešte horšie, ako keby neodviedol žiadnu. Polovičatá práca ešte viac zvýrazňuje to, čo chýba.

Posledným klincom do rakvy komickosti bola… komickosť. Hlavný hrdina je ďalší Mark Watney, ktorý o svojej situácii neustále vtipkuje. No kým Watneymu išlo len o jeho život, tomuto tu išlo o celé ľudstvo, takže žartíky vyzneli dosť nemiestne. A nielen jeho. Aj na Zemi mali z konca sveta veľkú srandu. Civilizácia ide zaniknúť, haha. Ako im môžete držať palce? Ako sa o nich môžete báť, keď sa neboja ani oni sami? Poriadne som toho chlapa neznášala. Horší ako on už bola len Strattová. A aj ona má nápady za milión. Vybrať do takej dôležitej posádky človeka s vymazanou pamäťou? Ďalší WTF moment bol pre mňa ten, že členovia posádky, na ktorých pleciach leží osud celého ľudstva, mali na palube voľne k dispozícii tvrdé drogy.

Pútavý bol pre mňa iba začiatok, keď sa ešte nevedelo, čo sa deje. Odkrývanie tajomstva ma bavilo, no to, čo som videla, sa mi páčilo čím ďalej tým menej.

Ale malo to aj pár svetlých stránok. Kniha približuje čitateľom spektroskopiu, čo je veľmi dôležitá oblasť prieskumu vesmíru, na ktorú ale skoro každá sci-fi dlabe. Taktiež dosť priestoru venuje riešeniu problému komunikácie dvoch odlišných civilizácií, navyše vybavených inou zmyslovou aparatúrou. A napokon, páčila sa mi aj myšlienka, že gény na prežitie hibernácie má len naozaj málokto, čo vysvetľovalo, prečo vybraní členovia posádky neboli žiadne esá (možno až na ich veliteľa). Záchrancov ľudstva by som si totiž fakt predstavovala inak. Bohužiaľ, aj samotnú záchranu.

• Autor: Andy Weir
• Vydavateľstvo: Lindeni
• Počet strán: 472
• Jazyk: slovensky
• ISBN: 9788056635292
• Dátum vydania: 2023

Mohlo by vás zaujímať

• Recenzia – Mark Lipsky: Paradox
• Vilma Kadlečková: Jantarové oči
• Juraj Kotulič Bunta: Modrá anomália
• Aleš Pitzmos – Světlo pulsaru
• Tri minirecenzie sci-fi románov
• Liou Cch’-sin: Problém troch telies + Temný les
• Orson Scott Card: Mluvčí za mrtvé
• Richard Brenkuš: Sabotáž na okraji vesmíru
• Orson Scott Card: Enderova hra