header image

 
 

Prečo neverím v panspermiu?

Ako by sa sem dostal život, ak by vznikol inde?

Pri prehrabávaní sa v starých textoch som narazila na zbierku mojich argumentov proti teórii panspermie spísaných niekedy okolo roku 2009. A keďže sa za tých štrnásť rokov v mojom nanajvýš skeptickom postoji k tejto teórii nič nezmenilo, s malými úpravami to publikujem dnes.

Najprv si vysvetlime pojem panspermia. Je to hypotéza, podľa ktorej život nevznikol pôvodne na Zemi, eventuálne na inej planéte, na ktorej sa momentálne vyskytuje, alebo bol na ňu prenesený z miesta svojho skutočného, pôvodného vzniku. Ten prenos bol buď samovoľný, alebo cielený, inteligentnou civilizáciou. Keďže môj postoj k existencii mimozemšťanov poznáte, pozrime sa na možnosti toho necieleného.

Silnou stránkou teórie panspermie je, že vysvetľuje, ako sa život mohol objaviť na Zemi napriek nepravdepodobnosti jeho vzniku na tomto mieste. Jej slabou stránkou je… všetko ostatné. A zďaleka nie len tá logická a často omieľaná skutočnosť, že tým sa problém vzniku života nerieši, lebo niekde raz vzniknúť musel. Obíďme tento problém a predstavme si, že život skutočne niekde vo vesmíre vznikol a nebolo to na Zemi. Kde?

Na kométach a asteroidoch asi ťažko, pretože ich voda nikdy nebola v kvapalnom skupenstve, keďže nemajú atmosféru, ktorá by (v súčinnosti s vyhovujúcou teplotou) vodu v kvapalnom stave držala. Ak teda neberieme do úvahy krajne nepravdepodobnú možnosť, že asteroidy a kométy môžu byť úlomkami oveľa väčšieho telesa, ktoré sa rozpadlo a ktoré tú atmosféru už mať mohlo. Nie, len veľmi ťažko by sa v Slnečnej sústave našli na to nejaké vhodnejšie podmienky, ako boli na Zemi. Aj Mars a Venuša boli síce krátko vodné svety, ale hrá proti nim čas. Život sa neupláca dohromady za deň a ak berieme Zem ako mierku, tak akurát v čase, keď sa na nej ten život mal začať plácať, obe susedné planéty začali o tekutú vodu nezvratne prichádzať.

Ostávajú už len ľadové mesiace. No ťažko si predstaviť prírodnú silu, ktorá by ich pod niekoľko kilometrov hrubou vrstvou ľadu a desiatky kilometrov hrubou vrstvou vody vykutrala, naložila na príslušný (aký?) dopravný prostriedok a poslala na Zem.

Ja to vidím len na nejakú inú blízku planetárnu sústavu, kde by život vznikol na planéte podobnej Zemi. To okrem iného znamená, že tá planéta má podobnú gravitáciu ako Zem a obieha približne okolo rovnako hmotnej hviezdy ako Slnko. Život, zaručene vo forme veľmi jednoduchých organizmov (čím jednoduchší, tým odolnejší), by sa mohol preniesť len na kuse horniny, či presnejšie, v jej vnútri, aby ho aspoň čiastočne ochránila pred všetkými hrôzami cesty. A teraz mi povedzte, ako prinútite nejakú skalu, aby sa zdvihla, odštartovala z planéty, vyvinula tretiu únikovú rýchlosť a zamierila priamym kurzom k Zemi?

Viem si predstaviť aj pohodlnejší dopravný prostriedok ako tento

Jediné, čo mohlo horniny vymrštiť do vesmíru, bol náraz nejakého asteroidu do planéty. Muselo sa ale jednať o mimoriadne silný a ničivý náraz, pretože naša skala s organizmami musela byť poriadne veľká, aby prežila prelet cez atmosféru svojej rodnej planéty a našej planéty (pri každom prelete z nej trením riadny kus odhorí). Ťažko si predstaviť, ako by takýto náraz mohlo vôbec niečo na tej planéte prežiť, nie to ešte priamo v epicentre nárazu. Z toho, myslím, vyplýva, že keby sme niekedy našli na Zemi meteorit s fosíliami, alebo inými stopami mimozemského života, neznamenalo by to, že niekde inde vo vesmíre je život. Znamenalo by to skôr, že niekde inde vo vesmíre bol život až do okamihu, keď do tej planéty narazil asteroid, ktorý do vesmíru vymrštil toto.

Okrem obrovskej teploty v epicentre nárazu by organizmy v hornine museli prežiť aj naozaj mohutné preťaženie. Museli by prežiť okamžité zrýchlenie z nuly na tretiu únikovú rýchlosť. Spočítať si to neviem, ale predpokladám, že by to aj primitívne organizmy zmenilo na placku.

Ešte tu ale existuje možnosť, že skala neodštartovala z planéty hneď treťou únikovou rýchlosťou, ale iba druhou či dokonca prvou. Potom je však otázne, kde a ako k tej tretej únikovej rýchlosti prišla. Napadajú mi len dve možnosti. Prvá je zrýchlenie preletom popri nejakom hmotnom telese. Podobným spôsobom sa urýchľujú niektoré kozmické sondy. Lenže pripadá mi krajne nepravdepodobné, že by skala a to ešte náhodou aj so živými organizmami, čiže len jedna z mnohých miliárd skál lietajúcich vesmírom, mala sama od seba takú dráhu, akú dosiahnu vedci z NASA len dlhými výpočtami a starostlivými motorickými manévrami. A ešte po tom všetkom skončiť práve na dráhe k Slnečnej sústave, kde – aká náhoda! – je planéta, kde môžu naše mikróby prosperovať.

Druhá možnosť, ako získať tretiu únikovú rýchlosť, je zrážka s nejakým meteoroidom. Je to síce možnosť o niečo málo pravdepodobnejšia, ale podstatne znižuje šancu na prežitie našich cestovateľov. Po náraze strašného asteroidu do planéty ešte aj toto! Navyše, znova, to bola ale extrémna náhoda, že daná zrážka udelila hornine s formami života správny kurz.

Ale dajme tomu, že (síce nevieme ako, ale predsa) sa naša hornina s ešte živými organizmami dostala do medzihviezdneho priestoru. Týmto priestorom musí putovať pekne dlho. Ide o cestu na obrovské vzdialenosti. Organizmy musia odolávať vákuu, extrémnym teplotám a silnému kozmickému žiareniu. To síce niektoré pozemské organizmy dokážu, ale státisíce až milióny rokov? Naša hornina nie je žiadna kozmická loď, ktorú by inžinieri uspôsobili na čo najrýchlejší let, takže sa vesmírom bude z nášho pohľadu dosť plaziť. A keby sa aj neplazila a niekde by získala zázračné urýchlenie, aby jej cesta trvala povedzme „len“ pár tisícročí či dokonca storočí, ako potom v cieli zabrzdí? Ďalšie príhodné údery asteroidmi? Náhod začína byť neskutočne veľa a kopancov do úbohých cestovateľov, čo aj veľmi odolných, neznesiteľne mnoho.

Jupiter je spomedzi planét najpravdepodobnejší lovec extrasolárnych cestovateľov

Pokračujeme v príbehu. Meteoroid so živými organizmami sa priblížil k Slnečnej sústave. Ostáva pre mňa absolútnou záhadou, ako to, že cez Slnečnú sústavu len tak neprefičal, keď mal predsa tretiu únikovú rýchlosť. Že by sa mu akurát Zem postavila do dráhy? To sa mi zdá byť opäť krajne nepravdepodobné rovnako ako možnosť, že svoju rýchlosť stratil nejakými preletmi okolo hmotných telies tentoraz pre zmenu v Slnečnej sústave. Planéty sú v porovnaní s rozmerom Slnečnej sústavy také malé, ako baktérie v porovnaní s futbalovým ihriskom. Možnosť, že by extrasolárny meteoroid trafil Zem, mi pripadá asi taká pravdepodobná ako možnosť, že by som trafila cieľ o veľkosti baktérie, na ktorý by som strieľala z obežnej dráhy Zeme nábojmi o veľkosti atómov, pričom aj ja aj cieľ by sme boli navzájom v dosť rýchlom pohybe. Iste, planéty majú gravitáciu, čím pravdepodobnosť dopadu telies na svoj povrch zvyšujú, ale v Slnečnej sústave máme ešte päť telies podstatne hmotnejších než Zem – preto mi pripadá logické, že extrasolárne meteoroidy by mali loviť prednostne ony.

A napokon, keby sa ten asteroid aj dostal do zemskej atmosféry – ako by tie nešťastné organizmy prežili zahrievanie meteoritu, abláciu a napokon dopad? Nezabudnite – tretia úniková rýchlosť! To by bol kráter ako hrom, v ktorom by to ťažko niečo rozchodilo. Navyše museli ďalšou šťastnou náhodou dopadnúť akurát do mora, kde sa mohli rozvíjať, a nie na pevninu. Pravdepodobnosť nám klesla o ďalšiu tretinu, čo ale prakticky ani nestojí za zmienku pri predošlých ultrašťastných náhodách.

A posledná otázka, kedy to stihli? Tie živé organizmy museli na svojej planéte vzniknúť ešte dávno pred začiatkom formovania sa Zeme, aby sme stihli docestovať už krátko po sformovaní sa Zeme. Pochybujem však, že v takom krátkom čase po Veľkom tresku už boli ťažšie prvky natoľko rozšírené, aby z nich mohli vzniknúť terestrické planéty a na nich život.

Paradoxne, pravdepodobnejšie sa javí smerovaná panspermia, čiže panspermia za asistencie veľmi vyspelých mimozemšťanov. Tá by odstránila všetky problémy nepohodlného cestovania asteroidom zmietaným náhodnými zrážkami. Už len kde tých mimozemšťanov vziať. Navyše takých vyspelých tak krátko po Veľkom tresku…

Možno však len nechápavo krútite hlavou. Ako je možná takáto zžieravá skepsa, keď ja predsa samovoľnú panspermiu vo svojej tvorbe využívam? Je vysvetlením prítomnosti života na Venuši i Zemi súčasne v románe Druhá planéta. Panspermii vďačíme aj za osídlenie Bielej (sivej) planéty pozemskými formami života.

Lenže pozor. V oboch prípadoch odpadá tá najpálčivejšia časť celého problému – extrasolárne cestovanie „po vlastných“. Venuša a Zem sú si dve najbližšie planéty v Slnečnej sústave, preto možnosť, že z jednej na druhú preskočil nejaký meteoroid, nevyzerá tak šialene (hoci žiadny meteorit z Venuše na Zemi nikdy nebol nájdený). A v prípade Bielej planéty je to ešte jednoduchšie – život sa vôbec nemusel zaťažovať s nejakou cestou kozmickým priestorom. Prenosy ho hodili rovno z atmosféry do atmosféry. A napokon – fikcia znesie o nejaký ten stupienok či dva viac než seriózne uvažovanie. Aj keď zase zďaleka neznesie všetko. Či presnejšie, ja v nej neznesiem všetko.

A čo si myslíte o panspermii vy?

Mohlo by vás zaujímať



Len tak...


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.