Prvýkrát publikované na fandom.sk 20. 12. 2023

Jana Plauchová je jediná slovenská autorka, ktorá sa venuje čisto žánru sci-fi. Vyštudovaná molekulárna biologička a astronómka sa vede začala venovať s vedomím, že získané poznatky využije pri písaní poviedok a kníh. Dnes má za sebou štyri romány a viacero poviedok. Okrem písania sa Jana Plauchová venuje aj propagovaniu vedy. Na Fandom.sk sú uverejnené recenzie na viaceré knihy od tejto autorky. Naposledy to bola recenzia na nové vydanie románu Nula Kelvinov. Aj preto sme sa rozhodli, že vám túto známu autorku priblížime ešte viac, prostredníctvom rozhovoru.

Študovala si na gymnáziu zameranom na umeleckú výchovu. Prečo si sa rozhodla pokračovať štúdiom biológie?

Na gymnázium zamerané na umeleckú výchovu som nenastupovala preto, že by som chcela umeleckú výchovu študovať aj na vysokej škole. Tento odbor som si vybrala len preto, lebo ma desilo, že inak by som na strednej škole nemávala výtvarnú výchovu – jediný predmet, ktorý som kedy mala na základnej škole naozaj rada. Malo mi to spríjemniť vyučovanie. Rodičia mi však už od detstva tvrdili, že výtvarnou sa neuživím. To samotné by ma však až tak neodradilo ako skutočnosť, že v priebehu strednej školy ma opustili aj posledné zvyšky inšpirácie pre vlastnú kresbu a maľbu. A tak pri výbere vysokej školy nastal problém. Počas strednej školy som sa utvrdila v tom, že chcem byť spisovateľka a vydať veľa sci-fi románov, no odbor románopisectvo sa na Slovensku študovať nedá. A neobľúbila som si ani žiadny iný predmet, skôr naopak. A tak som si zvolila biológiu, z ktorej som nemala až také zlé známky ako z niektorých iných predmetov a zároveň som vedela, že čo-to sa mi z nej do sci-fi zíde. Opäť som ale volila najmä so zámerom čo najmenej bolestne doštudovať, nie sa v tomto odbore živiť.

Láska k umeniu ťa však sprevádza stále. Teraz nemyslím knihy. Vraj si zručná vo výrobe dekoračných predmetov a stavaní sôch… Netuším ale, čo si mám pod tým predstaviť. Aké dekorácie vyrábaš a kde berieš inšpiráciu na sochy?

Zameriavam sa najmä na výrobu dekorácií zo šišiek. Šišky sú ľahko dostupné, ak človek chodí do prírody alebo si aspoň lepšie všíma stromy vo svojom okolí, sú prirodzene krásne a majú viacero využití. Nie sú mi cudzie ani iné prírodné materiály, na prácu s ktorými netreba príliš špecializované nástroje alebo veľkú fyzickú silu – tú nemám. Tvorím najmä vence na dvere. Rada uzatváram esenciu nejakého ročného obdobia do kruhu. Často vyrábam aj svietniky zo zaváraninových pohárov. V posledných troch rokoch som tvorila tiež trojrozmerné zimné krajinky, s ktorými som tento rok otvorila svoju úplne prvú výstavu.

A sochy – to je len taký úlet pre radosť a dočasné skrášlenie okolia. Budujem ich z piesku alebo snehu. Väčšinou znázorňujú zvieratá, občas ľudí, známe fiktívne tvory ako jednorožec alebo drak či dokonca kozmické lode. Nápady na ne prichádzajú samé. Musím ich ale korigovať s reálnymi možnosťami, s tým, či budú mať dobrú statiku, a tiež s tým, či na ne mám vhodnú predlohu, najlepšie trojrozmernú. Kedysi som zvládala vyrobiť model zvieraťa len z hlavy, dnes už si netrúfam.

Vedu propaguješ nielen v práci (Krajská hvezdáreň a planetárium Žiar n/Hronom), ale snažíš sa o to najmä vo svojich románoch. Teraz taká otrepaná otázka… Kde berieš inšpiráciu?

Pre mňa to nie je otrepaná otázka, už dlho si na ňu chystám odpoveď, ale ľudia mi ju nie a nie dať… Tá odpoveď je totiž prevratná: najčastejšie z ničoho. Najlepšie nápady prišli samé od seba bez akejkoľvek nadväznosti na čokoľvek, čo som čítala, videla, počula či nebodaj sama zažila. Dodnes ma to fascinuje, ako z ničoho dokázalo vzniknúť niečo, aj keď kvantová fyzika túto možnosť pripúšťa.

Občas sa ale pôvod nápadu dá dopátrať. Sú nimi bežné zdroje: zaujímavé vedecké fakty, filmy, seriály, knihy… a pri tých sa pristavím. Mnohých začínajúcich autorov inšpirovali knihy, ktoré prečítali, a chceli ich napodobniť. U mňa to funguje opačne. Inšpirujú ma najčastejšie knihy, ktoré sa mi nepáčia alebo sa mi spočiatku páčia, no ich dej sa zvrtne do končín, ktoré neznášam. Vtedy si poviem, že by to malo byť inak, že tento námet treba poňať z úplne inej strany alebo viesť ho iným smerom. A niekedy sa už začne črtať cestička, ako inak by to mohlo byť.

V poslednom čase však pozorujem pre mňa dosť znepokojivý trend, že sa v mojich postavách objavujú autobiografické prvky, že sa pri nich inšpirujem svojím prežívaním. Predtým som sa vo svojich postavách takmer vôbec nenachádzala, teraz sa nachádzam v takmer každej významnejšej. Dokonca aj v záporných.

Sú tvoje príbehy vedecky presné? Či popúšťaš uzdu fantázii a meníš alebo prispôsobuješ si niektoré v súčasnosti platné vedecké teórie?

Snažím sa držať reality najviac, ako to len ide. Každý sci-fi autor sa však skôr či neskôr dostane do bodu, keď fantázii trochu popustiť uzdu treba. Minimálne ja som ešte nikdy nečítala plne realistickú sci-fi. U mňa ale skôr dochádza k nadstavovaniu nových teórií než popieraniu tých starých. Popieranie známych poznatkov považujem za veľké kacírstvo. V mojich románoch sa čitatelia zoznamujú s novými formami žiarenia, s novými fyzikálnymi silami a na podporenie týchto tvrdení vždy dostanú aj „dôkaz“ – moja teória, väčšinou len tak mimochodom, vysvetľuje nejaké reálne pozorovania, ktoré si vedci dnes ešte nevedia úplne vysvetliť.

Hlavne moje staršie práce však boli vedecky viac uletené, pretože v čase ich vzniku som mala ešte len slabšie poznatky. A v niektorých bolo treba pred faktmi naozaj skrátka privrieť oči. Napríklad v Druhej planéte vyplynie, že vek povrchu Venuše, geologicky nedávno pretavený, je len pár tisícročí. V skutočnosti sa však vie, že to „nedávne pretavenie“ prebehlo už pred miliónmi rokov. Pre účely románu to však museli byť iba tisíce.

Recenzovala som dve tvoje knihy. Druhú planétu si napísala ešte v podstate ako dieťa. Musela si ju pred vydaním vo vydavateľstve Artis Omnis veľmi upravovať?

Áno, rozhodne. Román si počas dvanástich rokov čakania na vydanie prešiel strastiplnou históriou plnou prerábok a opráv. Na deji sa nič nezmenilo, ale po štylistickej a gramatickej stránke bol doslova prekopaný. Už po napísaní som síce vedela, že to ani zďaleka nie je stopercentné, no trvalo šesť rokov, kým som získala dosť vedomostí a skúseností na výraznejšie prepracovanie textu. Nasledovalo ďalších šesť rokov dolaďovania a testovacích čítaní. A po tom všetkom sa v románe robilo ešte aj veľa redakčných úprav.

Dnes som aj nie som rada, že jeho cesta k vydaniu bola taká dlhá. Nie som rada preto, lebo keby vyšiel hneď po napísaní, odrážal by moje aktuálne schopnosti aj vtedajší predmet záujmu, ktorým bolo životné prostredie. Nikto by ma nemohol obviniť, ako sa mi stalo, že som sa len zviezla na módnej vlne ekológie, pretože v časoch jeho písania ešte v móde nebola. Na druhej strane, ak by to bolo vyšlo vtedy a v takej podobe, hoci aj s opravenou gramatikou, dnes by som sa zaň musela hanbiť.

A v tomto by som chcela byť inšpiráciou aj iným začínajúcim, veľmi mladým autorom. Buďte radi, ak o vaše rukopisy nemajú vydavatelia záujem. Ani senzácia, že niekto taký mladý ako vy vydal knihu, nestojí za to, aby ju čitatelia roznosili pod čiernu zem a aby ste ich odradili od ďalších vašich kníh, hoci budú pravdepodobne lepšie a vyspelejšie. Prvotina veľmi mladých autorov, ktorí predtým toho veľa nenapísali, by sa nemala vydať skôr ako povedzme po desaťročnom odstátí, zbieraní skúseností a vylepšovaní. Ak budú autori o jej vydanie po tej dekáde ešte stáť a neusúdia, ako sa to deje najčastejšie, že je to príliš zlé a nič tomu nepomôže.

Vedeckú fantastiku si objavovala cez knihy, ktoré v mnohom ovplyvnili aj mňa. Tajomstvo dračej steny, Prázdniny na planéte Coleida… Ktoré knihy pre dospelých ťa ovplyvnili najviac?

Najviac ma ovplyvnili tie, ktoré som prečítala ešte počas dospievania. Boli to predovšetkým poviedky a román Arthura C. Clarka, ktorého 2001: Vesmírna odyssea sa stala veľkou inšpiráciou môjho v skutočnosti prvého, nevydaného románu. Pre tento román mi bol ďalšou inšpiráciou aj Stephen King a jeho sci-fi novela Langolieri (Časožrúti). King ma svojou tvorbou, z ktorej som prečítala takmer všetko, veľmi ovplyvnil aj v iných veciach, najmä v dobrom vykreslení psychiky postáv a ich emócií. Kingov vplyv cítiť aj v mojich románoch Nula kelvinov a Tristodesať kelvinov. V mojich prácach možno nájsť aj vplyv tvorby Iru Levina, u neho konkrétne diela Chlapci z Brazílie, Michaela Crichtona a jeho Sféry a mnohých ďalších. Z odborného hľadiska tu potom bola kniha Den, kdy se nevrátila Columbia od Tomáša Přibyla, bez ktorej by nevznikol román Večnosť omylov ani niektoré iné rukopisy.

Vo svojej tvorbe využívaš aj znalosti z oblasti molekulárnej biológie a astronómie. Musíš si vyhľadať a študovať rôzne materiály k témam, o ktorých píšeš, alebo ti stačia poznatky, ktoré si získala štúdiom?

Hlavné nápady zakaždým prídu na základe niečoho, čo už ovládam. Pri tvorbe každého románu som sa však neraz dostala do situácie, keď som si musela vyhľadať nejakú informáciu, detail, ktorý nedržím v hlave, napríklad ako sa volá menší povrchový útvar na nejakej planéte. Pri práci na Tristodesať kelvinoch (kniha vyjde na budúci rok) som si zase sťahovala z internetu ľudské génové sekvencie, či som strávila značnú dobu pátraním po takej drobnosti, ako je vhodná značka sladkej tyčinky predávanej v USA. Ale to sú len detaily, ktoré na dej nemajú žiadny vplyv a dajú sa dohľadať aj počas písania.

Niekedy mi však prichádzajú námety na romány z prostredí, o ktorých veľa neviem. Z mojich doteraz vydaných kníh je najtypickejším príkladom Úvod do teórie chaosu, ktorý zavedie čitateľa pod vodnú hladinu, na paluby ponoriek. Dva roky pred začiatkom písania tejto knihy som si preto začala tieto témy študovať. Momentálne som tiež v štádiu zbierania informácií pre ďalší román, ktorý bude z pre mňa ešte neznámejšieho prostredia, než sú ponorky.

Neveríš v mimozemské civilizácie. Je podľa teba nemožné, aby život vznikol aj niekde inde vo vesmíre?

Nie je to nemožné, ale pokiaľ vesmír obsahuje konečné množstvo hmoty, je to veľmi nepravdepodobné. Ak by však vesmír, naopak, obsahoval nekonečné množstvo hmoty a súčasne by platil základný kozmologický princíp, ocitáme sa na úplne inom leveli. V takom prípade nielenže by bolo isté, že život vznikol aj inde, dokonca na nekonečnom počte planét, ale znamenalo by to tiež, že existuje nekonečné množstvo planét identických so Zemou s nekonečným počtom našich dvojníkov. Trochu desivá predstava, nie? Niečo ako paralelné vesmíry, až na to, že by všetci naši viac či menej podobní dvojníci existovali v rámci tohto jedného vesmíru, aj keď v neprekonateľnej vzdialenosti od nás.

Ja sa ale skôr prikláňam ku konečnému množstvu hmoty v našom vesmíre, a teda aj nepravdepodobnosti vzniku života, tým menej civilizácie. Hoci za tento názor som veľmi ostro kritizovaná, urážaná a zosmiešňovaná. Pre stáročiami bol Giordano Bruno upálený ako kacír za to, že hlásal, že vo vesmíre je množstvo obývaných svetov. Dnes, hoci neexistuje jediný dôkaz života vo vesmíre, sme sa dostali do opačného extrému – Brunov názor je spoločenská norma a mám pocit, že veriaci v mimozemšťanov, ktorých je drvivá väčšina, by za moje kacírstvo najradšej upálili mňa.

Nula Kelvinov je o cestovaní v čase. Keby bola tá možnosť, šla by si sa pozrieť do minulosti alebo budúcnosti?

Samozrejme, a to do minulosti. Mala som totiž pomerne šťastné rané detstvo, no potom sa môj život začal sústavne zhoršovať. Už na prahu puberty som preto zúfalo snívala o návrate v čase či o spätnom toku času. Touto témou som sa zaoberala nesmierne intenzívne. Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo zaberá až také veľké miesto v mojej tvorbe. Okrem univerza Nula kelvinov sa totiž cesta späť do minulosti vyskytuje ešte v ďalších dvoch mojich zatiaľ nepublikovaných rukopisoch z dvoch odlišných vesmírov.

S cestou do budúcnosti je to neistejšie. Skúsenosť ma naučila, že moja osobná budúcnosť je desivá a ak by som ju ako dospievajúca mala možnosť vidieť, asi by som to so životom rovno vzdala. Čiernou budúcnosťou ľudstva ako celku si však, napriek všetkému, čo sa deje, ani zďaleka nie som taká istá. Na prieskum vývoja svetových dejín by som preto asi nakoniec našla odvahu.

Keby si mala možnosť… Letela by si do vesmíru?

Záleží na tom, za akých okolností. Ako plnohodnotný a užitočný člen posádky áno. Ako kozmický turista nie. Pripadalo by mi nedôstojné nechať sa vystreliť ako balastná záťaž do výšin, kde sa ešte pomerne nedávno dostávali len najlepší z najlepších za mnohoročnú tvrdú prácu.

Vieš si predstaviť, že by si patrila k ľuďom, ktorí osídlia novú planétu?

V žiadnom prípade… vlastne nie, v jedinom áno. A to v prípade nekonečného vesmíru, v ktorom by sme našli nejakú časopriestorovú skratku k planéte, ktorá by vyzerala presne ako Zem pred nejakými 35 – 40 rokmi. Tam by som sa nasťahovala hneď.

Ale vráťme sa do reality, ak teda bude kolonizácia planét niekedy realitou, o čom mám pochybnosti. Planéty v našom dosahu sú pustatiny, teraformácie telies slnečnej sústavy nezmysly. Ja však potrebujem pre psychickú pohodu živú prírodu. Som tiež príliš naviazaná na materiálne veci tu na Zemi. Opustiť ju na chvíľku, to áno, ale s istotou návratu a spokojného dožitia tu na Zemi. A v neposlednom rade, kolonisti novej planéty by ju asi museli zaľudniť svojimi potomkami, ale ja deti nechcem mať.

Pod sci-fi si niektorí žánru neznalí predstavujú hlavne príbehy o vesmíre a mimozemšťanoch. O čom všetkom môžeš ako autorka vedeckej fantastiky písať?

Je toho toľko! Vesmír je nesmierne zaujímavým prostredím aj bez malých zelených mužíčkov. Už len jeho rozličnosť, cudzota a diaľka ponúkajú obrovské množstvo zápletiek, na ktorých sa zároveň dá čitateľom ukázať, o aký veľmi odlišný svet ide a ako to v ňom funguje. Napríklad aj Arthur C. Clarke, ktorý síce hojne používal mimozemšťanov, má niektoré poviedky vystavané len na vtedajších poznatkoch o vesmíre a fyzikálnych zákonoch. Tie sú rovnaké ako na Zemi, ale v kozme sa prejavujú prekvapivo odlišným spôsobom. Novodobejší príklad autora, ktorý vie napísať pútavý príbeh o vesmíre len za použitia vedy a techniky, je Andy Weir a jeho Marťan či Artemis. Ďalej je tu možnosť nielen objaviť v prieskume vesmíru nejakú pomoc, uľahčenie od prírody, čo autori často využívajú, ale aj naopak, nejakú doteraz neznámu prekážku. Je pravdepodobné, že pri rozširovaní ľudstva do vesmíru narazíme na to, že ľudský organizmus nie je na kozmické prostredie evolučne vôbec stavaný a to ani fyzicky, ani psychicky. Párdňový pobyt dohromady dvanástich ľudí na Mesiaci je príliš málo na to, aby sme smelo mohli vyhlasovať, že človek, ktorému sa dodajú základné suroviny, bez problémov prežije ľubovoľne ďaleko od Zeme.

Zároveň ma ohromuje, prečo tak málo autorov využíva skutočnosť, že podľa kozmologických poznatkov poznáme povahu len štyroch percent hmoty vo vesmíre, a stále sa vo svojej tvorbe zaoberajú len tými notoricky známymi štyrmi percentami. A čo ten zvyšok zvaný temná hmota a temná energia? Čím menej o tom vieme, tým úžasnejší priestor na fantáziu!

Autorsky ma fascinujú aj nepreskúmané či nedostatočne vysvetlené javy, ktoré vo vesmíre pozorujeme, od podivnej rotácie a atmosféry Venuše, cez záhadné svetelné úkazy v zemskej ionosfére, až po nepochopiteľne sa zrýchľujúcu expanziu vesmíru. Všetko toto mi bolo inšpiráciou a dúfam, že aspoň v malom počte čitateľov to vyvolá zamyslenie, či by to naozaj nemohlo byť tak aj v realite. Aj keď viem, že nemohlo…

A potom je tu obrovské množstvo nekozmických zápletiek. Patrí tam, prirodzene, už zmienené cestovanie v čase. Nie je nutné naň nahliadať stereotypne, môže prebiehať rozličnými spôsobmi, ktoré už samé osebe prinášajú rozličné zaujímavé situácie.

Stále obľúbené, napriek ich pochmúrnosti, sú aj postapokalyptické svety. Spôsobov, ako zničiť civilizáciu, je plno a možných následkov ešte viac. V posledných rokoch ma apokalypsa dosť inšpiruje.

A ak silou-mocou potrebujeme do sci-fi niečo cudzie a zároveň živé, pred nepravdepodobnými mimozemšťanmi dávam prednosť geneticky upraveným organizmom. Môžu byť podobné divokým organizmom aj absolútne odlišné. A je u nich tiež reálnejšie, že ich budeme môcť jesť alebo oni nás, alebo sa s nimi budeme môcť množiť, než u mimozemšťanov, ktorí, ak by existovali, s najväčšou pravdepodobnosťou by mali s nami úplne nekompatibilnú biochémiu. No a napokon, veľa sci-fi vzniká aj o umelých inteligenciách, túto tému však už považujem za dosť vyčerpanú a až tak ma neláka.

Pri Nula Kelvinov ešte zostaneme. V tomto románe si vedecký prvok trošku upozadila a do popredia vystupujú najmä medziľudské vzťahy, láska či priateľstvo. Fakt, že nech je človek akýkoľvek, má v sebe potrebu mať niekoho, kto ho má rád a je mu oporou. Je to podľa teba rovnako dôležitá súčasť sci-fi knihy ako veda, technika alebo vesmír?

Áno, určite. Vedecké a citové záležitosti sa snažím v knihách vždy dávať do rovnováhy. Samej mi totiž ako čitateľke prekáža, ak jedna rovina textu príliš vystupuje do popredia na úkor druhej. Navyše keď sú v texte obe zložky, pôsobia na mňa silnejšie, ako keby tam bola iba jedna, a to vďaka vzájomnému kontrastu. Na moje prekvapenie ma ale čitatelia oveľa častejšie označujú za autorku hard sci-fi, čo ma zneisťuje. Vari tam tie soft zložky nie sú vidieť?

Tiež by som chcela podotknúť, že silný motív lásky v kelvinovskej sérii je v mojej tvorbe skôr menšinový. Z medziľudských vzťahov ma totiž viac zaujíma priateľstvo. Nerozumiem tomu, prečo má motív silného priateľstva v beletrii pre dospelých tak málo priestoru a prečo sa až tak veľa priestoru venuje partnerskej láske. Ako tínedžerku, ktorá chcela mať kamarátov a o randení zatiaľ ešte nechcela ani počuť, ma to pri čítaní neskutočne zlostilo a rozčuľovalo.

Autor fotografie: Martin Makúch

Si vedec, napriek tomu sú vzťahy a charaktery tvojich postáv veľmi reálne a mnohí z tvojich čitateľov sa v ich osudoch nájdu. Študuješ aj psychológiu, ľudskú povahu a vzorce správania?

Áno, aj keď som s tým nezačala kvôli písaniu. Po psychologických príručkách a článkoch na internete som siahla z dôvodu, že s mojím životom, ako som už spomínala, to začalo ísť prudko dolu vodou a pokračuje to dodnes. Samoštúdiom som hľadala nejakú pomoc, vysvetlenie, riešenie. Počas dvoch desaťročí som síce nenašla nič, čo by mi bolo pomohlo v osobnom živote, zato som si uvedomila, že moje postavy sa stávajú čoraz hlbšie a lepšie charakterizované. Dokonca sa na mňa toho z psychologickej literatúry nalepilo toľko, že som sa neobávala mať v románoch Nula kelvinov, Tristodesať kelvinov a Úvod do teórie chaosu ako dôležité postavy aj ľudí s profesiou psychológa. Na papieri tie súvislosti, zážitky, motivácie a vzťahy tak krásne fungujú. Škoda len, že realita je úplne iná.

Stáva sa ti, že prednášaš, prednášaš a zrazu BÁC! Nápad… Čo robíš? Necháš všetko tak a zapíšeš si krátku poznámku alebo prednášaš ďalej?

Božechráň! Nápady si zásadne nezapisujem. Dôležité veci si pamätám a navyše zápis je skvelá cesta k zabitiu inšpirácie. Aj keď je pravda, že v poslednom čase som zaznamenala silné zhoršenie pamäte a nie som schopná pamätať si ani pár mesiacov pasáže zo vznikajúcich kníh, u ktorých nebol predtým problém pamätať si ich niekoľko rokov. Aj v tomto prípade ide však o zabúdanie presnej štylizácie, nie myšlienok a súvislostí. Druhá vec je tá, že nápady ku mne spravidla neprichádzajú, keď som s ľuďmi. Najčastejšie ma navštevujú, ak som osamote a v pohybe, pri chôdzi, prípadne robím nejakú manuálnu prácu nevyžadujúcu myslenie. Občas ma navštívia aj za prítomnosti druhých, no výlučne len vtedy, ak sa im nemusím venovať. Preto si načrtnutú situáciu neviem ani dobre predstaviť.

Využila si niekedy reálne vzťahové problémy tvoje či ľudí z tvojho okolia a preniesla ich na papier?

Iba svoje. Moje vzťahové problémy s okolím sa napríklad podobajú tým problémom, ktoré má so svojím okolím pomalšie rastúci David Settle. Aj mne pripadá, že ľudia sa prirýchlo menia, prirýchlo dospievajú, sú príliš nestabilní vo svojich záujmoch a vzťahoch a napokon aj priskoro umierajú. Ale podobne ako David s výnimkou Molly (ktorá je čistá fikcia), s ľuďmi v mojom okolí nemám príliš dôverné vzťahy, a teda nevidím dobre ani do ich vzťahových problémov. A písať o niečom, čomu autor nerozumie, môže dopadnúť katastrofálne.

A čo skutoční ľudia? Stal sa niekto predlohou pre niektorú románovú postavu?

Predovšetkým ja samotná. Časť zo mňa býva v deji novších rukopisov prítomná aj niekoľkokrát, dokonca aj ako vzájomne súperiace, nechápajúce sa postavy. Ostatní, ako trochu vyplýva aj z predošlej otázky, výrazne pomenej. Iba v jednej nepublikovanej psychologickej novele som sa inšpirovala svojou širšou rodinou.

Častejšie sú však moje postavy inšpirované známymi ľuďmi, ktorých osobne nepoznám. Takže by sa dalo skôr povedať, že sú inšpirované mojimi predstavami o nich. Väčšinou ide o už zosnulé osoby, ale napríklad v poslednom románovom rukopise sa objavila postava pripomínajúca Elona Muska, ktorú som, pred vymyslením jej mena, dokonca aj pracovne nazývala „Musk“.

Vo svojej tvorbe často upozorňuješ na ekologické dopady ľudskej činnosti. Stále sú však medzi nami ľudia, ktorí v globálne otepľovanie a iné javy sprevádzajúce zmeny klímy neveria. Čo by si im odkázala?

Nech sa na to skúsia pozrieť takto: Ak by klimatická zmena neexistovala a oni by zmenili svoj spôsob života, aby jej zabránili, stratia tým oveľa menej, ako keby nezmenili svoj spôsob života a klimatická zmena existovala. Už len pre to sa oplatí žiť skromnejšie, šetrnejšie, viac chodiť po vlastných a recyklovať, nie? Nevraviac o tom, že tým spravia aj niečo pre svoje zdravie a peňaženku, keď už iné argumenty nezaberajú.

Skúšala si niekedy napísať sci-fi román pre ženy, plný tých ružových a sladkobôľnych problémov?

A vari ním nebolo Nula kelvinov a Tristodesať kelvinov? Sladšie a ružovejšie to už určite nebude. Čím som staršia a čím viac mám skúseností, tým menej si dokážem predstaviť pravú lásku. Hoci, ako vyplýva zo zakončení všetkých mojich kníh, lásku so šťastným koncom som si nevedela predstaviť už ani v období dospievania. Autor však musí veriť tomu, čo píše. Dokonca aj keď je to fantastika, musí byť presvedčený, že za nejakých okolností, niekde na mierne odlišnej kópii Zeme v tom nekonečnom vesmíre alebo aspoň v nejakom paralelnom vesmíre by to tak mohlo byť. Veď ako chcete presvedčiť o niečom druhých, ak o tom nie ste presvedčení vy sami? A možno aj to je dôvod, prečo vekom postupne strácam inšpiráciu, prečo boli všetky moje rukopisy založené už pred mojou dvadsaťpäťkou. Skúsenosť mi totiž nemilosrdne vymazáva ilúzie o tom, čo je možné.

Nuž, ale veľa mojich čitateľov sa určite tomuto trendu poteší, neraz sú to striktne racionálne premýšľajúci muži, ktorých takéto citové záležitosti nebavia.

Aký druh autora si? Píšeš impulzívne, čo ti prsty na klávesnicu prinesú, alebo máš podrobné poznámky a načrtnutú líniu deja a toho sa potom držíš?

Ani jedno, ani druhé. Je fakt, že spôsob mojej tvorby sa vyvíja a mení, ale týmito možnosťami som si nikdy neprešla. Keď som začínala, musela som dej románu pred začiatkom písania poznať spamäti na vyše 90 %. No celý som ho mala len v hlave. Nesmela som mať k nemu napísanú ani jedinú poznámku a nesmela som o ňom povedať ani jedinému človeku. V okamihu, ako som to porušila alebo ako som začala zapisovať, dostala som na ten príbeh okamžitý a trvalý tvorivý blok. Preto som ho potrebovala mať celý dopredu v hlave, za pochodu sa už skrátka nič zmysluplné domyslieť nedalo. Takto bola napísaná napríklad Druhá planéta.

Keďže som ale väčšinou nevydržala nepodeliť sa o svoje nadšenie a niekomu som čo-to o svojich rozpracovaných románoch povedala, týmito prerieknutiami som časom zistila, že to nesmierne čudné a prísne nastavenie mojich múz sa mení. Pravidlá sa rozvoľnili a to až natoľko, že pri písaní románu Tristodesať kelvinov, ktorý vyjde na budúci rok na jar, som zapisovala úryvky románu viac-menej hneď potom, ako mi napadali. Bol to jediný prípad, keď som nepoznala celý dej dopodrobna dopredu pred začatím jeho písania. Netušila som, čo bude nasledovať po zaznamenanom úryvku, ani čo mu predchádzalo. Napriek tomu týchto stodvadsať úryvkov po šiestich rokoch ich postupného zapisovania zapadlo do seba a utvorilo zmysluplný ucelený príbeh, najlepší, aký som kedy napísala. Takto budem asi písať aj v budúcnosti. Stále však platí, že minimálne ten izolovaný úryvok, ktorý sa chystám zaznamenať, musím poznať v presnom znení už predtým, ako si za klávesnicu sadnem. To, aby sa tvorivé nabudenie vyskytlo v rovnakom okamihu, v akom sedím za klávesnicou, je veľmi, veľmi vzácne. Nevychádzam z údivu, že je toľko ľudí, ktorých múza navštevuje práve vtedy, keď sedia za počítačom. Moja múza, ako som už spomenula, má radšej, keď som pri tvorbe v pohybe.

Aký je tvoj vzťah ku knihám a aký druh literatúry obľubuješ?

Značne rozporuplný. V puberte som ich hltala aj niekoľko za týždeň. V istom období pre mňa predstavovali jedinú formu zábavy a tak je tomu svojím spôsobom aj doteraz. Až na to, že som sa na vlastné zhrozenie stala ku knihám veľmi kritická. Čím ďalej, tým menej kníh ma zaujme, nabudí, nadchne. Častejšie ma otrávia a zvlášť po prečítaní koncov, ktoré väčšina autorov nezvláda podať realisticky. Zároveň s väčším počtom načítaného odhaľujem čoraz viac klišé. Nerozumiem tomu, veď je toľko tém, o ktorých sa takmer vôbec nepíše, toľko ciest, ktorými sa môže sľubná zápletka uberať, ale autori namiesto toho jazdia len vo vychodených koľajach. A dokonca ešte tvrdia, že všetko tu už bolo. Nebolo! Stačí vyjsť z mantinelov, opustiť stereotypy, pripustiť, že nie každý príbeh musí niesť otrepané poučenie, aké sme už miliónkrát počuli, a byť v súlade s aktuálne prevládajúcim spoločenským názorom a hneď by sme dostali svieži vietor do plachiet. Mantinely predstavujú aj žánre, čo sú vlastne klišé povýšené na celý umelecký smer. Už ma nebaví, že v trileri vždy vraha zastavia, v detektívke ho vždy odhalia, že young adult musia byť výchovné a takzvané romány pre ženy happyendové. Uprednostňujem medzižánrové prepojenia. V súčasnosti najviac moje čitateľské potreby upokojuje spojenie trileru so psychologickým románom, aj tam ale, samozrejme, veľa závisí od spracovania, atmosféry a postáv.

Máš nejaký tip pre nás?

Z fantastiky môže určite odporučiť notoricky známu Pieseň ľadu a ohňa od G. R. R. Martina, najmä prvé tri diely. Ale knihy, nie seriál, ten naopak vôbec neodporúčam. Je tam dobre rozpracovaná psychológia postáv a vyzdvihujem najmä ich nečiernobielosť, dokonca možnosť pochopiť a súcitiť aj s na prvý pohľad záporákmi. Zároveň sa autor nebojí porušiť fantasy klišé, že mocné kladné postavy nesmú umrieť. Zo sci-fi ma zase veľmi oslovili prvé dva diely Enderovej série. Do zvyšných som sa ešte nepustila nie preto, že by ma prvé dva diely nebavili, ale preto, že boli také silné, že ich musím ešte predýchať a nazbierať na zvyšok série duševnú silu. Ender je génius, ktorému genialitu naozaj veríte, čo sa u knižných géniov vidí málokedy. Zároveň je veľmi tragickou postavou, s ktorou sa dá silne súcitiť.

Pracuješ teraz na nejakej knihe či poviedke? Ak áno, môžeš prezradiť, o čom bude?

Som trochu v rozpakoch… Neviem, či má zmysel prezrádzať to už teraz, pretože napísanie prvej verzie diela od jeho vydania delia veľmi dlhé obdobia. Obávam sa, aby čitatelia, ak sa nadchnú už teraz, neboli sklamaní, že musia tak dlho čakať.

Takže najprv k tomu, na čom už nepracujem, ale v dohľadnom čase to bude v predaji: vychádzajú mi dve knihy, ktorých prvé verzie som dokončila pred viac než siedmimi rokmi. Jedna z nich je už spomínané pokračovanie Nula kelvinov, teda dielko s názvom Tristodesať kelvinov. Druhým moje prvé a hneď veľmi rozsiahle populárno-náučné dielo – encyklopédia Súhvezdia od Andromedy po Žirafu, ktorá je po niekoľko rokov trvajúcej sadzbe (rozloženia textu pred tlačou) konečne v tlači. Rozoberá tému súhvezdí a objektov v nich oveľa podrobnejšie, než čokoľvek, čo doteraz na slovenskom knižnom trhu máme, a to vrátane prekladových diel.

No podobne ako pri Druhej planéte, aj ja sa v súčasnosti, pri vychádzaní týchto kníh, už zaoberám úplne inými témami. Akými? Vrátila som sa do univerza románu Večnosť omylov. V ňom sa odohráva môj úplne prvý rukopis Príbeh Padajúcich Hviezd. Tento rukopis som prepracovala ešte drastickejšie než Druhú planétu. Vlastne som ho celý napísala nanovo s úplne novou štylizáciou, detailmi a aj nejakými malými zmenami v deji. Ešte však potrebuje úpravy a testovacích čitateľov, kým ho pošlem do redakcie.

Po tejto prerábke som napísala svoj tretí román z univerza, v ktorom sa odohráva Večnosť omylov. Tento sa pre zmenu odohráva vo veľmi ďalekej budúcnosti a predstavuje vynález nového spôsobu cestovania v čase, odlišného od klasického cestovania časom aj od cestovania v čase známeho zo série Nula kelvinov. Dá sa považovať za veľmi, naozaj veľmi voľné pokračovanie Príbehu Padajúcich Hviezd a Večnosti omylov, ale možno ho čítať aj bez znalostí týchto dvoch kníh. Nejde teda o klasickú trilógiu, každý diel funguje aj samostatne, ale zanechá pár nezodpovedaných otázok, z ktorých niektoré si čitateľ môže zodpovedať prečítaním ďalších kníh z tohto sveta. Záujemcovia o čítanie a pripomienkovanie týchto dvoch rukopisov sa mi môžu hlásiť.

Čo zaujímavé sa bude v najbližšom čase na nočnej oblohe odohrávať?

Nič špeciálne. Dominantnou večernej oblohy tohto obdobia v tento rok je Jupiter, ten už však vídame nejaký čas. Inak klasicky, ako každý rok, nastupujú objekty zimnej oblohy, ktorá sa môže popýšiť najväčším počtom jasných hviezd zo všetkých období roka. Ako vždy, uvidíme najjasnejšiu hviezdu nočnej oblohy, Sírius, dve najjasnejšie hviezdokopy oblohy, Plejády a Hyády, ktoré sa na nočnom nebi javia blízko seba, ďalej jedinú voľným okom viditeľnú hmlovinu z územia Slovenska – Veľkú hmlovinu v Orióne – a množstvo ďalších zaujímavých objektov vhodných pre ďalekohľad.

Ďakujeme za rozhovor a tešíme sa na nové knihy, ktoré vyjdú čoskoro, a aj na tie, na ktoré si ešte nejaký čas budeme musieť počkať.

Ena