Dnes je všade vidieť dúhu. Aj ona je však možno len takým maličkým kúskom celého spektra možností ľudskej osobnosti, ako tento ukazuje diagram. Zdroj: Philip Ronan, Baran Ivo

Menšiny to nemajú ľahké. Veľa ľudí z väčšiny tvrdí, že by sa ich potrebami svet vôbec nemal zaoberať, lebo sú menšina. Prípadne svoju menšinovosť len predstierajú a v skutočnosti ani neexistujú. Mnoho osôb má totiž potrebu škatuľkovať si svet, zjednodušovať ho až do absurdnej deformácie, neveriť v emócie, ktoré považujú za nesprávne. Takýto prístup odmietam. Na druhej strane, mám vôbec nádej, že na základe postupne, pomaličky sa presadzujúcich poznatkoch o menšinách dôjde aj na moju menšinu, menšiu než je menšina LGBT?

LGBT plne rešpektujem. Narodili sa tak. Nemôžu za svoje emócie. Pre nich sú prirodzené. Pre mňa sú prirodzené iné emócie, som veľmi vyhradená heterosexuálka. A musím priznať, moja empatia je v reálnom živote dosť malá. Funguje veľmi dobre len v literárnom svete (preto mi nerobí problém vcítiť sa do mojich mužských heterosexuálnych postáv a ich vzťahu k ženám). Priznávam a chápem, že je to moja slabosť, aj tak sa ale neviem ubrániť nepríjemnému pocitu pri pohľade na homosexuálny pár prejavujúci si lásku. Viem sa však vcítiť do LGBT cez inú pomôcku. A tou je skutočnosť, že i ja som vo viacerých ohľadoch menšina, ktorej emóciám nikto neverí. Nikto neverí, že sú úprimné z (s)prostého dôvodu – „ja také emócie v týchto situáciách nemám“! A keď ja to cítim inak, prečo by to nemohli cítiť inak, aj keď iným spôsobom, aj LGBT?

Verím aj v úprimnú túžbu členov komunity LGBT po dieťati, hoci materinské pudy som sama nikdy nemala. A preto nič nenahlodá moje presvedčenie, že by im právo mať dieťa malo byť poskytnuté. Že to nie je prirodzené? Jasné, a nosiť oblečenie, či mariť zámery prírody tým, že sa neplodným heterosexuálnym párom urobí umelé oplodnenie, to už v poriadku je? Alebo umožniť neplodnému heterosexuálnemu páru adoptovať si dieťa?

Aj LGBT by mali mať možnosť adoptovať si dieťa. Viem, že na to spoločnosť na Slovensku ešte nie je pripravená, no v princípe na tom nie je nič zlé. Nechoďte na mňa s kecmi o mužskom a ženskom vzore. Jednak to zaváňa genderovými stereotypmi, ktoré tak celkom neplatia, a potom… Keď má dieťa heterosexuálny pár a jeden z rodičov umrie, kde to dieťa zoberie vzor namiesto mŕtveho rodiča? Správne, zo vzdialenejšieho príbuzenstva a ľudí naokolo. Deti homosexuálnych párov by predsa nežili vo svete, kde existuje len jedno pohlavie! Aký je rozdiel medzi dieťaťom vychovávaným dvoma lesbičkami a dieťaťom slobodnej matky, ktorej často chodí vypomáhať babička dieťaťa?

Navyše, odmietaním možnosti adopcie LBGT párom ich tlačíte k niečomu veľmi krutému. Nutnosti urobiť si biologické dieťa. „Podviesť“ svojho milovaného partnera, zhnusene pretrpieť heterosexuálny pohlavný styk alebo styky, ak sa to nepodarí na prvý raz. Ak sa potom druhý biologický rodič vzdá dieťaťa, LGBT pár ho vychováva. A toto prečo zakázané nie je?

Ak naozaj existujú nepopierateľné dôkazy o škodlivosti vychovávania dieťaťa homosexuálnym párom, tak to teda zakážme. Ale viete, od čoho začnime? Zákazom plodenia detí nevhodnými heterosexuálnymi pármi. Je známy bezpočet prípadov, kedy výchova dieťa poškodila psychicky ba až fyzicky, hoci rodičia boli heterosexuálni. Neboli však psychicky v poriadku. Keď si smú deti urobiť psychopatickí heterosexuáli, prečo deti nechcete dávať duševne zdravým homosexuálom?

Poďme ku knižnej homosexualite

OK, LGBT evidentne neupieram žiadne práva. Prirodzene, ani na právo objavovať sa v literatúre. Je evidentné, že v súčasnej dobe sa tam LGBT komunite veľmi darí, hoci ešte pred sto rokmi nikto o postavách s inou orientáciou ani nechyroval. Ibaže… mám akýsi pocit, že súčasná literatúra a vôbec kultúra všeobecne sa snaží dohnať to, čo im po stáročia upierala. A nerobí to práve najšťastnejším spôsobom. Niektorí autori si štyri percentá mýlia s jednou štvrtinou, toľko ich postáv totiž býva LGBT. A my, vyhradení heterosexuáli, síce ich vzťahy tolerujeme a rešpektujeme, ale ťažko sa s týmito postavami stotožňujeme. Autori to asi vedia a nehrotia to – fyzické prejavy lásky medzi osobami rovnakého pohlavia nebývajú podrobne popísané. Ani o tých citových sa nám ale nečíta vždy úplne príjemne. Viem, vy, LGBT, ste to mali rovnako s heterosexuálnymi vzťahmi. Vy ste doteraz trpeli a asi stále trpíte. Veď aj heterosexuálnych vzťahov zostalo v dielkach stále dosť. No homosexuálne pribúdajú… a častokrát samoúčelne. Pre dej veľakrát nemá žiadny zmysel, aby bola postava LGBT.

Pre rovnoprávnosť musím dodať, že častokrát nemá žiadny zmysel ani to, aby bola postava knihy heterosexuálna. V starých románoch veľa knižných postáv nejaví žiadnu sexuálnu orientáciu. A bolo to tak pre dej neraz lepšie. O tom som písala už dávno.

Práve uvedomenie si spoločnosti, že existuje aj LGBT komunita, však speje nielen k jej neustálemu podsúvaniu v kultúre, ale aj k vyhroteniu heterosexuálnych vzťahov. Pre množstvo autorov je (možno kvôli skrytému odporu k LGBT) dôležité dať jasne najavo, že ich postava je heterosexuálna – teraz, keď mnohým napadá aj druhá možnosť. Preto úplne bez súvislosti s dejom neraz máva svojou sexuálnou orientáciou nad hlavou ako vlajkou. Ani to sa mi vôbec nepáči.

Prostredníctvom young adult románov nám autori navyše podsúvajú bezvýhradné prijatie tejto komunity. Nejaká fiktívna postava je LGBT a jeho rodina ani kamaráti s tým nemajú ani najmenší problém. Maximálne s tým má problém jej nepriateľ, ten je ale rýchlo spacifikovaný. Toto je síce pekná myšlienka, ale robí diela, kde sú LGBT všetci všetkými v pohode prijímaní, veľmi nerealistickými. Ono young adult teenagerské postavy sú aj bez toho nerealistické až-až – napríklad na rozdiel od reality nikdy sprosto nenadávajú. A teraz ešte aj toto…

Viem, že voči LGBT to bude vyznievať cynicky, ale čudujem sa, že trh vydrží takéto knižky v prospech menšiny. Trh totiž bol, bohužiaľ, vždy orientovaný na väčšinu. Možno aj preto som sa ešte nestretla s románom výlučne o LGBT (update, stretla som sa, ale sa mi nepáčil – recenzia tu), ale skoro všade dnes máme aj väčšinovú, aj menšinovú sexuálnu orientáciu. Čo, opakujem, by samo osebe vôbec nebolo zlé. Som veľký stúpenec toho, aby príbehy boli pestré a stavané tak, aby si v nich každý vedel nájsť „to svoje“. No takto budú fungovať len vtedy, ak tam prvok určený len nejakej skupine ľudí nebude ako päsť na oko. Bezúčelný, mimo súvislosti s príbehom, vyslovene len kvôli kvótam. Lebo takto ten prvok môže naštvať aj tých, ktorým je určený – znova odkazujem na svoj nadurdený príspevok o zbytočných heterosexuálnych vzťahoch. A na toho, pre koho určený nie je, môže pôsobiť ešte horšie.

Kedy budete, prosím, písať o mne?

Predošlým textom nechcem povedať ani to, že knižky majú servírovať čitateľovi len to „jeho“. Kultúra je vynikajúca na rozširovanie si obzorov. Aj emocionálnych obzorov. Aj empatie. To bolo dokonca už aj potvrdené výskumami.

Ja ako pätnásťročná. S úplne inými problémami než s tým, že nemám chalana.

Čo už ale nie je fajn je, keď sa človek neustále len obohacuje a nikdy sa nevráti k tomu, čím je. Nepripomenie si to. Stráca to, ak je slabšia osobnosť, alebo zvýrazňuje jeho osamelosť, ak je silnejšou, no pritom spoločenskou osobnosťou. Skrátka a jasne, potrebujeme občas čítať nielen o druhých, ale aj o sebe. Čítať o postavách, ktoré sú nám v jadre podobné. Vidieť ich problémy z inej strany a naberať inšpiráciu alebo aspoň nádej v riešenie vlastných problémov. Aj to je, myslím, jeden z kľúčových dôvodov, prečo sú osoby LGBT v kultúre dnes tak rozšírené. Nielen preto, aby ich iní spoznali, ale aj preto, aby si občas prečítali aj o sebe.

Kedy si však konečne prečítam o sebe aj ja?

Som odlišná od knižných stereotypov vo viacerých ohľadoch. Keď už ale rozoberáme sexualitu, pozrime sa na tú moju. Tá totiž v období puberty u mňa a pre mňa neexistovala. Pozor, nebola som asexuálka. Vedela som, že som heterosexuálka. Platonicky som obdivovala pekné literárne milostné vzťahy a vedela som, že raz chcem zažiť niečo podobné. Ale teraz nie. Ani o rok nie. Ani o dva… Vedela som, že raz tá túžba príde, ale bolo to v nedohľadne. V puberte ma totiž trápili absolútne odlišné problémy. Túžila som po silnom, hlbokom, čistom priateľstve a dobrých vzťahoch v príbuzenstve. Ak by ma niekto bol pozval na rande povedzme v šestnástich, pripadalo by mi to nechutné a úchylné. Som predsa ešte dieťa, preboha!

Nikdy som sa za to nehanbila. Nepripadám si ani nevyspelá, ani zaostalá. Čo by na tom malo byť zlé? Kam sa ponáhľať? Existuje iba jediný rozumný dôvod, prečo je dobré začať so sexualitou skoro, a to zvýšenie šancí na geneticky zdravých potomkov. Lenže, úprimne, kvôli deťom vás tieto témy v puberte nezaujímali. Aj všetci na okolí do nás hučali o antikoncepcii, aby možnosť tejto jedinej výhody úplne zažehnali. Ja som však beztak už od začiatku puberty vedela, že deti nikdy nebudem chcieť, takže nezostal absolútne nijaký dôvod sa niekam hnať.

Toto moje ojedinelé stanovisko mi prinieslo aj jedno pozitívum – lepšie vcítenie sa do Davida Settlea, ktorého rast a vývin bol tiež spomalený. Prirodzene, ja nie som spomalená až na polovicu ako David, napriek tomu bol jedným z príkladov postáv, o ktorých som vždy túžila čítať. A kde sú tie ostatné postavy, vážení tiež autori?

Bolo by síce bývalo pre mňa nesporne lepšie, keby to všetci mali rovnako ako ja, ale akceptujem, že väčšina to má inak. Pokojne som zniesla, keď v knižkách randili šestnásťroční. Zniesla som to raz, dvakrát… stokrát. No postupne to vo mne začínalo bublať. To naozaj musia randiť všetci, absolútne všetci knižní šesťnásťroční, nanajvýš sedemnásťroční? Či dokonca ešte mladší? To nemôže byť ani jedna, jediná postava ako ja? A ak náhodou aj je, ak nemá o tieto veci v tomto veku záujem sama od seba (napríklad Katniss na začiatku Hier o život či Jon Snow v Piesni ľadu a ohňa), autori takejto postave úplne vždy podstrčia niekoho, kto v nej sústavným zvádzaním tieto záujmy prebudí. Je to ale len ďalší prejav knižnej fikcie. V skutočnom svete chlapci a neskôr muži, naopak, robili všetko pre to, aby ma od seba odpudili.

A keď občas, naozaj veľmi preveľmi zriedkavo, nájdem postavu, ktorá ani vo vyššom veku nerandí, hrôza. Skoro vždy je z nej záporák! Zločinec! Netuším, akou „logikou“ sa takíto autori riadia, každopádne to veľmi dehonestuje tých, ktorí majú tieto záležitosti časovo posunuté. Alebo možno ich ani nemusia mať posunuté, len majú veľkú smolu, že si nikoho nemôžu nájsť. Nedobrovoľných panien a panicov vo vyššom veku je okolo vás viac, než ste možno tušili. Najvyšší čas, aby sa trendu robiť z nich záporákov v kultúre niekto postavil na odpor.

Veľmi trpí aj téma priateľstva, ktoré som ja považovala vždy za dôležitejší cit než je romantická láska. No v knihách pre dospelých sa mu venuje len žalostne málo priestoru. V dobe LGBT o to viac, pretože z každého silného priateľstva sa zrazu vykľuje homosexuálny vzťah. Ale čisté priateľstvá existujú a ja chcem o nich čítať! Aj o ich stratách, ktoré vedia byť asi rovnako bolestivé ako straty lásky.

Čitatelia a diváci z radov LGBT, teraz žijete vo svojej ére. Neberiem vám ju, užite si ju. Ale ja tu stále sedím a čakám, kedy dôjde rad aj na moju menšinu ľudí, ktorí v puberte riešili úplne iné veci. Aby aj ostatným ľuďom autori povedali, že je správne, keď sexualita počká, kým sa na ňu budú cítiť. Že nemajú nijaký časový deadline, dokedy sa musia s niekým spárovať, ak sa nechcú zmeniť na netvorov. Lebo svet je oveľa pestrejší než to, čo nám ukazuje súčasná kultúra. Nezabúdajme, že aj dúha je len malým výrezom z celého spektra elektromagnetického žiarenia. Zdá sa však, že na odhalenie existencie (pre ostatných) neviditeľných častí jej spektra si ešte hodnú chvíľu počkáme.

Mohlo by vás zaujímať

• Sú ľudské charakteristiky previazané?
• Zápory sú relatívne
• Koľko rozmerov má (mať) literárna postava?
• Sedem neuveriteľných klišé postáv, ktoré radšej nepíšte
• Sympatický hrdina
• O mojich (ne)ženských postavách