V diskusiách cez internet sa často možno stretnúť s názormi, ktoré by boli na smiech, keby neboli viac do plaču. Už som písala napríklad o čudesnej logike motivátorov, o predpoklade previazania istých ľudských vlastností, o stavaní svojho šťastia na cudzom nešťastí, aj o novodobom prenasledovaní čarodejníc – nevercov v mimozemšťanov. Dnes opíšem ďalší častý argument, z ktorého sa mi vo vrecku otvára ešte aj zicherka. Je to argumentovať ľudskou prirodzenosťou.
„Muž je od prírody lovec, ktorý má geneticky zakódované oplodniť čo najviac žien! Kamarátstvo medzi mužom a ženou je proti evolúcii! Žena musí byť matkou, má to v génoch!“ Takéto výkriky počúvam zo všetkých strán. V lepšom prípade za nimi nasleduje aspoň akási snaha objasniť vývojový proces, ktorý viedol k tomuto – pre diskutujúceho evidentne veľmi pohodlnému – záveru. Pán Prírodný či Pani Prírodná si ale zjavne neuvedomujú jednu vec. Aby nás, zadubených absolventov biológie, čo nevieme o evolúcii ani ťuk, mohli vyškoliť, ako to v prírode naozaj chodí, potrebujú na to absolútne prírodný počítač s úplne prirodzene sa vyskytujúcim internetom. A nad ním môžu rozjímať, ako netreba telu brániť vrátiť sa k zvykom svojich jaskynných predkov.
Prirodzenosť je zložitejší problém, ako sa zdá, ale začnime jednoducho. Poďme pripustiť, že vyššie uvedené a ďalšie hlášky sú naozaj pravda a že ich skutočne máme všetci bez výnimky zakódované v génoch (a teda že neexistujú mutácie ani rekombinácie). Prečo si ale obhajcovia prirodzenosti povyberali zo svojich genetických predispozícii len hrozienka z pudingu? Prečo sa svojej prirodzenosti neoddajú komplexne? Prečo potom nejdú robiť všetko, na čo sú prírodou naprogramovaní? Prečo sa neodpracú do jaskýň a nevrátia sa k roli zberačov? Prečo nám kážu vodu, keď používaním internetu pijú to najčistejšie víno? A to ani nevravím o tom, že to robia určite v odeve, ktorý im na tele nenarástol sám. Kým na to, čo im na tele samo celkom prirodzene rastie, už určite siahli s jasným úmyslom takúto prirodzenosť potlačiť. Aj keby to malo byť len podstrihnutie vlasov.
Ono totiž v našich génoch toho máme pre prežitie v dnešnej dobe zakódovaného akosi málo. Vezmime si ďalšiu neprirodzenosť – splachovací záchod. Jeho používanie nie je uložené na nijakom chromozóme. No nech do mňa prvý hodí kameňom ten, podľa ktorého je lepšie kadiť pod seba vždy a všade, kde to na nás príde. Záchod je neprirodzenosť, ale taká dobrá neprirodzenosť, že málokto v Európe na ňu nie je školený od malička. A koľko z nás má z toho traumu? Psychické poruchy? Koľko ľudí je z tejto neprirodzenosti nešťastných?
Evolúcia nie je múdra a celkom určite nie je rýchla. Ľudská civilizácia sa najmä v ostatných storočiach vyvíjala dosť divokým tempom. Nezatracujme zlepšenia, ktoré matička príroda ešte nestihla domyslieť.
A v čom spočíva vyššie zmienená zložitosť v otázke prirodzenosti? Že to, čo skutočne je a čo nie je ľuďom prirodzené, stále nie je jasné. Nepoznáme ľudskú DNA dopodrobna. Vedci sa doteraz nechápavo škrabú nad mnohými jej úsekmi po hlave. A logika? Logicky sa dá zdôvodniť tak monogamia ako polygamia, tak vegetariánstvo ako mäsožrútstvo… všetko má svoje za a proti. Nedá sa jednoznačne určiť, čomu by dala príroda prednosť. Veď aj v prípadoch, v ktorých je evidentné, čomu prednosť dala, neraz len tápeme v príčinách. Rozmanitosť druhov na Zemi ale naznačuje, že príroda pokojne dá prednosť aj viacerým možnostiam naraz. A v rámci ľudskej rasy tiež. Čo je prirodzenejšie, modré, zelené, čierne, sivé či hnedé oči? Niečoho je viac, niečoho je menej. Ale to nie je dôvod na to, aby to nemohlo koexistovať spoločne.
A ďalšia vec. Ak aj stále zaryto tvrdíte, že prirodzené je iba to, čo je väčšinové (a teda že zelené a modré oči sú neprirodzené), nemôžete poprieť aj výskyt menšinových neprirodzeností. Ak by bola „prirodzenosť“ stopercentná, evolúcia a ani život by neexistoval. No v každom okamihu histórie vývoja života sa vyskytlo niečo „neprirodzené“. Nejaký odklon. Mutácia alebo podivná kombinácia génov. Bola menšinová. A bola nanič. Skoro vždy. Ale niekedy nie. Niekedy práve to neprirodzené prerazilo, porazilo väčšinu, samo sa stalo väčšinou a teda prirodzeným.
Naozaj nemám rada tvrdenia, že v ľudskej genetickej výbave neexistujú žiadne odchýlky. Pritom ich, paradoxne, vyslovujú ľudia, ktorí už určite o nejakých odchýlkach počuli. Dá sa v dnešnej dobe ignorovať fakt, že niekto sa môže narodiť s vrodeným ochorením či s deformáciou? Zvlášť keď takých ľudí (áno, vďaka neprirodzenému životnému štýlu) prudko pribúda? Dá sa, napríklad, v dnešnej dobe, keď sa tak prudko zvyšuje výskyt neplodnosti, vyhlasovať, že 100 % ľudskej populácie je naprogramovaných na množenie?
Niektorí si zase možno neuvedomujú, že ono vrodené poškodenie nemusí byť len telesného charakteru, ale aj duševného. Ostatne, o takých ľuďoch už určite tiež počuli. Problém je asi iba v tom, že len o tých najťažších prípadoch. O tých odkázaných na ústavy. Ale popri nich sa rodí aj veľa samostatne životaschopných, no nie množeniaschopných. Alebo schopných množenia v trochu obmedzenejšej miere než je väčšinový prúd. Aj takí ale môžu preraziť a tým nielen dokázať svoju existenciu, ale dokonca spôsobiť, že raz bude spochybňovaná existencia toho, čo je dnes pre nás väčšina. Ale…
…prejdime k záveru. A tým je, že argument o ľudskej prirodzenosti na mňa neplatí. Teda, neplatí až do chvíle, kým ho namiesto diskusného či mailového príspevku nevyslovíte pri ohníčku v jaskyni, s kyjakom v ruke, nahí a zarastení ako sa na úctivé rešpektovanie génov patrí. Len ako mi doručíte správu, že tam na diskusiu so mnou čakáte…?
Napísať odpoveď