header image

 
 

Ufóni – náboženstvo ateistov

Ajaj, aký provokatívny názov. A navyše nepresný. Reč bude totiž o nezdravo silných emočných prejavoch ľudí, ktorí zarputilo veria v existenciu mimozemského života. Že je to tým, lebo viera v mimozemšťanov je ich náboženstvom, som si samozrejme len domyslela. Rovnako však mimozemšťanfili nemajú problém domýšľať si rozličné divoké teórie o mne. Nuž, diskutujte potom s fantáziami.

V čom je, pre neznalých, problém? V tom, že ja osobne v existenciu mimozemského života, poťažmo civilizácie (a už vôbec nie civilizácie, ktorá by priletela na Zem), neverím. K tomuto názoru som dospela niekedy v puberte a päť rokov vysokoškolského štúdia biológie s dvoma rokmi štúdia astronómie ma v tom len utvrdilo. Z dôvodov, ktorým, priznám sa, doteraz úplne nerozumiem, však drvivá väčšina ľudskej populácie v mimozemské civilizácie verí. A drvivá väčšina z nej prekypuje túžbou mi svoje dôvody – mimochodom, opakujúce sa od človeka k človeku ako cez kopirák a ľahko vyvrátiteľné – vychrliť. Protiargumenty ich nezaujímajú. Strávila som veľa času ich spisovaním, posielaním, prednášaním, ale zbytočne. Málokto je vôbec ochotný sa na ne pozrieť. Dokazuje to aj posledne usporiadaná prednáška na túto tému na našej hvezdárni. Neprišiel na ňu nikto. Hlavne, že si vykričia to svoje. Vypočuť si oponenta, to ani náhodou. Prečo? Nebodaj sa boja, že by som ich mohla presvedčiť? Alebo naopak sú o svojom názore tak nezdravo presvedčení, že vopred odsudzujú všetky argumenty ako zbytočné? Alebo by možno fungovalo, keby som im ich vnucovala rovnakou protisilou, akou sa snažia mne natlačiť svoje dôvody do hlavy?

Mne je ale vnucovanie proti srsti. Do flamewarov som sa nechala zaťahovať ako mladá a neznalá drsných pomerov na internete. Teraz už nie. Kto neukáže, že vie diskutovať pokojne, slušne, bez arogancie a osobných útokov, od toho odchádzam. Hoci si to dotyčný určite mylne vyloží ako svoju výhru. Keď napíšem, že odmietam diskutovať, je predsa úplne „fér“ napísať si s chuťou svoje. Aspoň majú istotu, že nepridám protiargumenty, takže to bude vyzerať, že žiadne nemám! To áno – pre každého, kto nevie čítať.

Samozrejme, nájdu sa aj výnimky. Česť im. Moja pomaly už desaťročná skúsenosť s debatovaním na tému (ne)existencie mimozemského života je však taká, že oponent sa väčšinou rýchlo rozčúli. Začne vykrikovať čosi o nezmysloch, dôjde na zvýšenie hlasu, alebo, v prípade, že komunikácia prebieha cez počítač, na Caps Lock. Veď čím väčšie písmená, tým väčšia pravda, nie je to tak? Nasleduje označenie ma za blbca alebo za kreacionistického fanatika. Čo na tom, že na kreacionizmus neverím. Nechcú počuť ani to. Potom prídu ďalšie prejavy vychádzajúce z absolútneho nepochopenia toho, že sa nájde človek, ktorý nie je ochotný veriť, že vesmír je plný niečoho malého zeleného. Rovnaké nepochopenie, ale bez tých hysterických prejavov, však pociťujem aj ja. Čo ľuďom dáva viera, že kdesi veľmi ďaleko sa nachádza čosi viac či menej podobného nám? A prečo sa tejto viery za žiadnu cenu nie sú ochotní vzdať? Ba dokonca im nestačí, že si v nej tichosti hovejú sami, ale poriadajú lynčovanie tých, ktorí ju odmietajú?

Podľa mňa spôsob „diskusie“ zástancov mimozemšťanov nie je nič iné, ako upaľovanie kacírov na moderný spôsob. Ničiť, rozdupať na prach, rozštvrtiť. Prerevať zvýšeným hlasom, Caps Lockom a tapetovaním, dať pomstychtivo príspevkom jednu hviezdičku z päť, mať za akúkoľvek cenu posledné slovo a čo slovo, ale príspevok dlhý ako Vojna a mier. Ak v tom nie je nič viac ako presvedčenie vychádzajúce z faktov – čo by mi určite povedali mnohí veriaci – tak prečo potom nechcú vidieť protifakty? Prečo odvracajú hlavu, keď im ich ukazujem? Nanajvýš si ich letmo preletia, aby mohli na niečo z toho nadviazať, keď si budú zase húsť svoje? A prečo ich nezdieľanie tohto názoru tak strašne, príšerne a nekontrolovateľne rozčuľuje?

Som si skoro istá, že je v tom niečo viac. Niečo, čo nemá s vedecky podloženými faktami nič spoločné. Niečo emočné. Čo, nad tým tápam už mnoho rokov. Nejaké možnosti som vypísala aj tu.  Rozoberám tam možný súvis s históriou, nedostatkom obrazotvornosti, či neúnosnej osamelosti. Nevylučujem, že existujú aj ďalšie. Minimálne jedna ďalšia mi už napadla. Predpoklady sa však už neodvažujem vyjadrovať nahlas. Najmä nie potom, ako vidím, aké scestné predpoklady vznikajú pri týchto flamewaroch o mne. Nerobím druhým to, čo nechcem, aby robili mne. Čo síce ešte nikoho nikdy neprimälo nerobiť mi to, čo nechcem, ale to by už bola iná téma.

Možno si poviete, že tento spôsob komunikácie, pardon, kričania, je bežný aj v iných internetových diskusiách. Všade sa nájdu capslockári, trollovia, trotli, či ako ich volajú. To áno. Napriek tomu mi intenzita fanatizmu pre vieru v ufónov pripadá ešte väčšia ako pre iné. Je to preto, že prichádza na pretras opakovane, na rozdiel od iných, častokrát uzavretých záležitostí? Alebo je za tým skutočne niečo viac?

Jedno je však isté. Bez nájdenia nevyvrátiteľného dôkazu o živote vzniknutom mimo Zeme je existencia mimozemských civilizáciou vecou viery. Ničoho iného než viery. A v tomto zmysle sa nám tu v posledných storočiach sformoval mimoriadne silný náboženský smer, ktorý je kombinovateľný s inými vierami či ich absenciou. A žiaľ, tento smer je mimoriadne hrozivý. Agresia pri jeho obhajobe je zatiaľ iba slovná. Zatiaľ…



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 20     Upozornenia: 0

Autor alamo Pi júl 15th 2016 at 1:24 am  

Odpoveďou na tvoje otázky v článku, by mohla byť znepokojujúca možnosť, že máme potrebu veriť v niečo „vyššie“, napevno „zadrôtovanú“ nielen do mozgu, ale aj priamo do DNA.
http://www.osel.cz/7617-duchareni-a-viru-mame-v-genech-z-praveku.html
„Podle něj nejstarší formy náboženství souvisely s naší představou o světě ovlivňovaném mocnými, posvátnými sílami, které je záhodno respektovat. Není prý důležité zda prvopočátky budeme nálepkovat a říkat jim dynamismus, démonismus či jinak. Podstatné je, že jsou s námi od samého počátku lidství. Kelly to vysvětluje charakteristikou naší psychiky. Vrozenou tendencí si myslet, že když se něco stane, že to není jen tak, samo od sebe, ale že za tím je vliv „něčeho“, co si představujeme jako něco „živého“. Kořeny mají sahat až do pradávné minulosti.“
Ide o vieru v nejakú „vyššiu autoritu“, takpovediac priam o „závislosť na takejto viere“.
Mám teóriu
Akonáhle sa viera v Boha rozpustila v racionalizme, nahradila ju viera v štát, „osvietenectvo“ viera v autoritu panovníka.
Ale aj tá sa začala skoro rozpadať, tak ju nahradili najrôznejšie konšpiračné teórie, viera v nejakých rozenkruciánov, iluminátov a podobne, skryté tajné spolky s veľkou mocou a vplyvom, ktoré ovládajú svet, za nejakým účelom, je úplne jedno či ten kto na to verí, si myslí že sú tie zámery dobré alebo zlé, vždy verí že je to autorita, ktorá má väčšiu moc a vplyv ako má on.. v to, že je tam nejaký skrytý racionálny zámer.
Lenže veriť na ľudské spiknutia, je nejaké nemastné neslané.
Tajomné vzdialené „bytosti s cudzích planét“, ktoré nás prevyšujú intelektuálne aj technologicky, až tak že oni sami aj ich zámery sú pre nás totálne nepochopiteľné, sú k tomu omnoho „lepší materiál“.
A tak, ľudia čo veria na ufónov, sú vlastne normálny ľudia.
Mám ďalšiu teóriu
„Normálny človek“ je zväčša človek, ktorý robí „normálne veci“.
„Normálne veci“ to sú tie, ktoré za „normálne“ prehlásil nejaká „autorita“
čo môže byť politik, kňaz, guru, odosobnený všeobecný konsenzus..
..alebo kľudne nejaký „Aštar Šeran“ z lietajúceho taniera.
A je to zároveň aj smutná odpoveď na to, prečo dokázali celkom normálny ľudia, napríklad cez prvú a druhú svetovú vojnu, narobiť toľko „normálnych vecí“ až to trieskalo dverami.

Obávam sa že práve preto, zapálený veriaci v UFO, reagujú ako náboženský fanatici.

Autor Adhara Pi júl 15th 2016 at 10:04 am  

Je to zaujímavá hypotéza, to, že vieru v niečo máme zakódovanú v génoch. Možno na tom niečo naozaj bude. Nie som si však istá evolučným účelom viery. Toto je dobrá téma na diskusiu…
Pre mňa osobne je normalita niečo, o čom vo vnútri, bez ohľadu na vonkajšie presviedčanie, cítim, že je normálne. Pritom to nemusí byť väčšinové, ako by povedala väčšina ľudí. Z tohto pohľadu je normalita individuálna. každý sa rodíme s inou genetickou výbavou a každý preto chceme niečo trošku iné. Ovšem veľa ľudí sa rodí s takou výbavou, ktorá mu umožňuje chcieť to, čo chcú ostatní, a to len a len preto, že to chcú ostatní.
Z hľadiska evolúcie je však normálne zrejme niečo iné – asi to, čo umožní rozmnožiť sa, lebo o to evolúcii ide.
Tieto myšlienky by sa dali rozvíjať dlho. Vďaka za podnet…

Autor alamo Pi júl 15th 2016 at 3:14 pm  

Evolučný účel viery?
dajme tomu že som „renesančný človek“, ale to by o sebe mohol tvrdiť aj Brouk Pytlík „jsem renesační Brouk“. Takže to čo napíšem, treba brať s veľkou rezervou.
Videl by som tieto možnosti.
Človek je spoločenský živočích, a pre život v spoločenstve by mal byť vybavený nejakými vrodenými a dedičnými vlastnosťami, napríklad mať schopnosť rozoznať a rešpektovať jedinca s „autoritou“.
A „autoritu“ určuje iba to, že niekto iný doslova uverí, že je to autorita.
Aj keď koľko s toho máme, zabudované do DNA, a koľko určuje exteligencia, schopnosť naučiť sa ako fungovať v spoločenstve, a odovzdávať to poznanie ďalej, neviem posúdiť.
Tiež to môže mať význam, pre samotnú exteligenciu, a schopnosť ju vytvoriť, aby sa bol niekto od iného, niečo nové ochotný naučiť, tak „učiteľ“ musí byť aspoň trochu autorita..
Žiak musí veriť, v autoritu učiteľa.
Bolo by zaujímavé opýtať sa, ako by sa na túto vec díval, nejaký skutočný sociológ, alebo etológ.

Autor Adhara Pi júl 15th 2016 at 9:36 pm  

Dobre, ale aký je evolučný účel autority? :-)
Osobne by som možno ohľadom evolučného účelu viery uvažovala o náplasti na emócie, schopnosti preklenúť situácie, kedy sú zničujúce.
Napríklad citová väzba pomáha jedincom spolu prežiť, ale keď nejaký z nich napriek tomu zahynie, tá väzba sa obráti proti preživším tým, že ich nabáda k samovražde.
Nezmieriteľnosť so smrťou možno bola jednou z príčin, prečo sa vyvinula viera v posmrtný život alebo aspoň v akýsi „vyšší účel“.

Autor alamo Ne júl 17th 2016 at 10:21 am  

„Dobre, ale aký je evolučný účel autority? :-)“
Ale no tak..
Predsa len sme čosi viac, ako sociálny hmyz, my máme každý svoju individualitu. A aby stvorenia s individualitou, vydržali spoluexistovať a kooperovať v nejakom spoločenstve, niekto v spoločenstve musí byť autoritou. Skutočne, mohol by pre to byť nejaký pudový, priam do DNA zapísaný základ. Samozrejme zložitejšie veci, určenie kritérií podľa ktorých si autoritu vyberáme, to už je vec exteligencie. Umeniu vybrať si autoritu, sa zjavne treba naučiť. Preto si človek môže veľmi ľahko mýliť autoritu s mocou, a viesť k tomu čo popisuješ v „Po papuli“ článku. Internet je nový fenomén, ešte sme sa nenaučili ako sa na ňom dorozumievať, rozozať kto je autorita, ako keby sa každý snažil byť „boss“, a spoločnosť na internete možno aj preto hapruje.
http://msl-cdn.radiantforestllc.netdna-cdn.com/wp-content/uploads/2013/05/boss-vs-leader-800×800.png

Autor Adhara Ne júl 17th 2016 at 12:10 pm  

Nemyslím, že individualita sama osebe vyžaduje autoritu. Autority individualitu potláčajú. Viem si predstaviť hypotetické spoločenstvo jedincov, ktoré sú individuálne, ale natoľko uvedomelé, neegoistické a neješitné, že pri akomkoľvek strete záujmov vedia objektívne len sami medzi sebou rozsúdiť, koho záujem má prednosť, a druhá strana to bez problémov prijme zoči voči neotrasiteľným argumentom. Preto nepotrebujú nijakého šéfa. Pravda, tento model si ešte vyžaduje aj rovnakú inteligenciu u všetkých. A preto vidím za vznikom nutnosti autority skôr nerovnomerné rozdelenie inteligencie medzi jedincami. Už mi v tom prekáža len ten fakt, že autoritu môže mať aj hlúpejší, ale povedzme charizmatickejší jedinec.

Ale ak sa vrátim späť k pôvodnej téme, túžba po mimozemšťanoch mi nejako nekorešponduje s túžbou po autorite. Veď koľko je katastrofických a dystopických príbehov o tom, ako evidentne inteligentnejší (keďže zvládli medzihviezdne cestovanie) mimozemšťania prišli ovládnuť ľudstvo. A v nijakom z tých príbehov ich nevítali nadšene, že „hurá, autorita prišla“, ale všade proti nim len bojovali. :-)

Autor alamo Ne júl 17th 2016 at 9:08 pm  

Spomenul som si. Arthur C. Clarke – Konec dětství, v tom románe ľudia s mimozemšťanmi v zásade vôbec nebojovali, ale to čo ľudstvu priniesli „vyššiu formu existencie“, mám určitý problém označiť to ako happy end.
A to hypotetické spoločenstvo, čo si načrtla, cítila by si sa v takom spoločenstve šťastná?
Občas mám dojem, že medzi utópiou a distopiou, vedie veľmi tenká červená čiara.

Autor Adhara Po júl 18th 2016 at 9:32 am  

Ten román som čítala aj ja. Už si síce nepamätám, o čo tam išlo, ale viem, že vo mne zanechal dosť zdrvujúce pocity.
Či by som sa v takom spoločenstve cítila šťastná? A prečo by som sa nemala?

Autor alamo Po júl 18th 2016 at 11:31 am  

Neviem nakoľko si sa tou predstavou zaoberala. Dajme tomu, že by to chcel niekto realizovať v praxi.
Ak by to chcel niekto realizovať už dnes, ako exkluzívnu komunitu ľudí ktorých by do toho vybral, musela by to byť asi dosť izolovaná skupina, čo mi dosť pripomína sektu. Ak by sa to malo v budúcnosti týkať celého ľudstva, tak by to chcelo nejaký eugenický program, a „vhodné“ metódy, pomocou ktorých by sa dalo vynútiť napĺňanie jeho cieľov.
Ako hypotetické predstavy, to znie na prvé počutie pekne. Ale keď sa potom zamyslím nad praktickou realizáciou, tak nejak sa mi začnú vždy ježiť chlpy.

Autor Adhara Po júl 18th 2016 at 10:05 pm  

Otázka ako k takému spoločenstvu dospieť je už ale iný problém ako otázka, či by takéto spoločenstvo bolo fajn.
Ja si myslím, že ak by to fungovalo celosvetovo, ta áno. Ak by som si totiž mohla vybrať autoritu celkom slobodne, bola by to len taká, ktorá ma vie presvedčiť o správnosti svojich úmyslov a nikdy nepoužije argument „lebo trest“. V mojom spoločenstve by bol takou autoritou každý pre každého a zároveň nikto pre nikoho.

Autor alamo Ne júl 17th 2016 at 5:37 pm  

Obávam sa že internetové diskusie, nie sú to správne prostredie, na zdôvodnenie možnej existencie nejakej vrodenej túžby po autorite. Zdá sa že podstatná časť diskutujúcich, si na sieť ide predovšetkým naopak vyventilovať svoje mindráky, voči autoritám. A najlepšie im na to poslúži, a spustí práve nejaký náznak toho, že by ich mohol niekto v niečom prevyšovať. „Čo si to dovoľuje? Čo si o sebe myslí? Takto sa nado mňa vyvyšovať?“ Anonymita a túžba dať to konečne niekomu poriadne vyžrať, sa nielen zrátajú, ale priam vynásobia, a človek začne tvrdiť veci ktoré by sa v skutočnej prítomnosti iného človeka, pri rozhovore s očí do očí, jednoducho hanbil povedať.
Ak nejaký vrodený vzťah k autorite existuje, musí sa prejavovať nielen ako túžba „niekoho poslúchať“ (ale to je asi zle podané, neviem ako to lepšie pomenovať), ale aj ako pudová túžba vyniknúť v spoločnosti, a sám sa stať autoritou. Možno práve o to sa každý „poctivý troll“ neúspešne a márne snaží, práve pri „diskutovaní“ na internete.

Autor Adhara Po júl 18th 2016 at 9:33 am  

Zaujal ma ten posledný odstavec o vrodenej túžbe k autorite. Asi to naozaj nejde bez určitej binarity v myslení – mať nad sebou autoritu ale aj byť autoritou. Napokon, bez toho to nejde väčšinou ani v praxi. Veľa ľudí má nad sebou nejakého šéfa, ale tiež niekoho pod sebou (aspoň svoje deti či domáce zvieratá). Lenže potom by reálny problém mali iba tí na spodku a ten na samom vrchole tejto autoritatívnej pyramídy. Ibaže by mal niekto trochu iný problém – a to, že mu množstvo jeho vlastnej autority nestačí, a okrem povedzme psa chce vládnuť aj skupinke diskutujúcich na nete. :-)

Autor alamo Po júl 18th 2016 at 11:52 am  

Občas vidíme aj prípady, veľkých bossov ktorý sa v práci po zamestnancoch priam vozia, a doma sú takpovediac pod papučou, alebo dokonca idú do špeciálneho podniku za za profesionálnou dominou, a potom za nakladačku ešte aj zaplatia. Podľa mňa by sa na takéto javy mali okrem sexuológov, pozrieť aj iný odborníci, možno by sme sa dozvedeli zaujímavé veci.
Môj osobný postoj k moci a autorite je. Treba sa ísť pozrieť na mravenisko, mravce ťahajú húsenicu každý na inú stranu, ale nakoniec ju aj tak dogúľajú do mraveniska. V porovnaní s mravcami my ľudia, aj keď ťaháme takpovediac za ten istý povraz, a dokonca všetci súhlasným smerom, nakoniec dôjde každý niekam inam.
Nejak na základe tohto pozorovania, mňa osobne predstava, že by som mal moc alebo autoritu, príliš neláka.

Autor Peter Molnár Ne júl 17th 2016 at 7:48 pm  

Ako hovorieva Jiří Grygar, všetci tí zelení a šedí mužíčkovia s veľkými očami sú len novodobými vodníkmi. Na vodníkov vyliezajúcich z rybníkov a bažín už neveríme, tak nám teraz tí vodníci vyliezajú z lietajúcich tanierov. :-)
So skutočnou exobiológiou (astrobiológiou ?) nemá celý UFO folklór prakticky nič spoločného, ale ako náhľad do moderného folklóru a ľudskej psychológie je to vec fascinujúca a neraz úsmevná. Za všetko spomeniem len nekonečnú ságu pána Bendu a jeho okaté vykrádačky ďalšieho notorického exota, Adamskeho. :-)))
Je na škodu, že mnohí sebaistí promotéri a zástancovia UFO-mánie sa nikdy neštítili vyrábania „dôkazov“ a falošných „autentických“ citácií, ak mali pocit, že ich chabé tvrdenia a argumenty stoja na tenkom ľade. Napr. prípadov, keď sa z „dávnych a nesporných písomných zmienkach o UFO“ vykľula len jediná autorova citácia v tej istej publikácii, je do bludu. Učebnicovým príkladom bola mánia okolo Roswellu, ktorá vypukla v 90. rokoch. Prezentovala sa vtedy za „common knowledge“, už od údajnej udalosti v roku 1947. Napriek tomu, že v dovtedajšom tanierovom folklóre Roswell nefiguroval celé desaťročia, prakticky vôbec. Až kým nejaký fiškus v 90. rokoch nevyrukoval s celým dojímavým príbehom o tom, „čo sa naozaj stalo“ v 47-om. Takýto neustály, priam orwellovský revizionizmus, je v kruhoch pravoverných UFO maniakov bohužiaľ na dennom poriadku.
Bottom line, UFO maniaci by mali zvážiť, či im ide o sebapropagáciu ich vlastných dojmov alebo o aspoň trošku serióznu debatu. Ja mám dojem, že o to druhé im nikdy nešlo a ani ísť nebude.

Autor Adhara Po júl 18th 2016 at 9:30 am  

UFO folklór je už extrémna forma viery v mimozemskú inteligenciu a našťastie, na jej predstaviteľov nenarážam na každom kroku. Väčšina veriacich v mimozemšťanov uzná aspoň to, že dostať sa na Zem, a ešte s motiváciou robiť nám zle, by aj pre inteligentnejšie formy života ako sme my mohol byť problém. Ale áno, ja sama beriem malých zelených mužíčkov rovnako ako Grygar. Fiktívne bytosti patriace do určitého žánru. Tak ako má fantasy upírov, čarodejníkov, anjelov, elfov a bohvie čo ešte, na tento účel má sci-fi mimozemšťanov.

Autor Peter Molnár Ut júl 19th 2016 at 2:06 pm  

Z prísne vedeckého hľadiska celá téma mimozemského života a mimozemských civilizácií stojí na gedankenexperimentoch pohrávajúcich sa s príliš veľkým množstvom neznámych. My v podstate nemáme ani šajnu, ako by naozaj mohol vyzerať mikroskopický život na iných planétach (príp. mesiacoch), nieto ešte život komplexný a ľuďmi ľahko pozorovateľný. Koniec koncov, ako si sama upozornila v tvojom románe, život na iných planétach by sa mohol vyvinúť v natoľko odlišných podmienkach a natoľko odlišným smerom, že by sme z nášho terra-centrického uhla mohli mať problém si ho vôbec všimnúť. Ani triezva predstavivosť a vychádzanie z toho, čo spoľahlivo vieme o dejinách a evolúcii života na Zemi, nás nemôže skutočne pripraviť na zvláštne formy, ktoré by život mohol nabrať ešte aj na planéte zhruba podobnej tej našej.
Potom sú tu problémy, na aké poukazujú formulácie typu Fermiho paradoxu. „Kde sú všetci ?“ Ak je naša galaxia potenciálne plná planét, kde by boli nielen dobré predpoklady pre vznik života (akokoľvek čudného), ale aj takých, kde nejaký ten život vznikne, prečo sa už niekde nevyvinul život dávajúci o sebe vedieť ? Logicky, dôvodov môže byť mnoho: Priveľké vzdialenosti (raz darmo, svetelný rok nie je malá vzdialenosť), priveľké technologické rozdiely a odlišnosti pre zmysluplnú komunikáciu (alebo aj biologické, psychologické, atď.), primnoho civilizácií zanikajúcich alebo rodiacich sa priskoro alebo prineskoro pre potreby zmysluplného kontaktu… A potom prostý fakt, že život na väčšine planét to nikdy nedotiahne k „civilizácii“ či „inteligencii“ – veď ani my ľudia nevieme, či je inteligencia dlhodobá evolučná výhoda, alebo jej hodnotu zbytočne zveličujeme. Ďalej, na mnohých planétach sa život vyvinúť môže, ale nemusí sa udržať. Dôvody na pesimizmus či skepticizmus, vrátane tvojho, sú úplne namieste.
Mne sa vždy páčilo, ako sa s Fermiho paradoxom vysporiadal britský autor Alastair Reynolds v jednej jeho knižnej sérii. Ľudia tam síce sem-tam narážajú na zvyšky vyhynutých mimozemských druhov a civilizácií, ale nadviazať kontakt s prežívajúcimi príkladmi sa im príliš nedarí. Postupne sa v rámci zápletky série dozvedia, prečo všetky civilizácie v určitom momente svojho rozvoja zanikli takmer zo dňa na deň, a odpoveď je to dosť temná. O to viac, že sa dôsledky týchto nových zistení onedlho začnú dotýkať aj ľudstva.
Potom je tu ešte potenciálny problém, že by stret ľudstva s mimozemskou inteligenciou priniesol priveľkú priepasť v oblasti komunikácie a technologického rozvoja. Na jednej strane mimozemšťania rozvojom natoľko „primitívni“ („iba“ zvieratá, príp. na úrovni hlbokej prehistórie) alebo natoľko „exotickí“ (odlišná fyzická podstata bytosti, úplne odlišný štýl života a vnímania sveta), že s nimi z nášho pohľadu toho veľa zmysluplne nenakomunikujeme. Na druhej strane mimozemšťania potenciálne natoľko technologicky rozvinutí, že by nestrácali čas s planétami a planéty obývajúcimi organizmami, vrátane nás. Mohli by sa z nášho pohľadu zachovať benevolentne (t.j. odignorovať nás a Zem) alebo kruto (t.j. odignorovať nás a zachovať sa k nám ako ku bezbranným mravcom), ale holý fakt by bol, že by z nás a našej podstaty určite nepadali na zadok.
Asi najpesimistickejší pohľad na to mali Pellegrino a Zebrowski v ich dávnejšom románe The Killing Star, kde istá civilizácia zaútočí na Zem projektilmi pohybujúcimi sa relativistickou rýchlosťou. Výsledkom sú veľké poškodenia zemskej kôry a následné vyhynutie väčšiny organizmov na planéte. Zvyšky ľudstva potom ešte pár týždňov a mesiacov odolávajú na rôznych kolóniách a medziplanetárnych lodiach naprieč Slnečnou sústavou. Hollywoodsky happyend s patetickými príhovormi sa nekoná. V závere vysvitne, že pôvodná biologická forma útočiacich mimozemšťanov stratila inteligenciu už dávnejšie, a veci namiesto nich spravujú a riadia ich drobní robotickí sluhovia, ktorí im pôvodne mali zabezpečovať len pohodlie a blahobyt. Motivácia útočníkov je navyše prostá a svojím spôsobom logická: Nechceli si ľudstvo porobiť, ani kradnúť nejaké suroviny. Báli sa, že by sme časom dorástli na konkurenciu alebo len otravovali v tomto kúte galaxie, a pud sebazáchovy im kázal, že si niečo také nemôžu dovoliť. Ten román je prevažne úvahového charakteru, a je v ňom jedno podarené prirovnanie vesmíru k nočnej prechádzke vykričanou štvrťou. Dilema, či len ticho ísť, neprovokovať a vyhýbať sa možnému prepadu, alebo zavolať o pomoc, ak by už dochádzalo k najhoršiemu… Upozorniť na seba by mohlo znamenať skazu alebo vypuknutie sporov, hoci by rovnako mohlo znamenať aj pokojný kontakt, alebo neschopnosť nadviazať komunikáciu. A na rozdiel od tej prechádzky štvrťou by v skutočnom vesmíre žiadnej civilizácii neprišiel nik na pomoc. Noc vo vykričanej štvrti sa raz skončí. Ale vesmírna noc, rovnako plná neistoty… tá sa nikdy nekončí.

Autor Adhara St júl 20th 2016 at 11:32 am  

Isteže, je to debata s priveľkým množstvom neznámych, keďže k dispozícii máme len jedinú vzorku života vo vesmíre – Zem. Hoci, či ju možno považovať za jedinú… formy života na Zemi sú rozmanité a zároveň v mnohom spoločné. Konvergentný vývoj naznačuje, že podobnosť mimozemských foriem života s našimi by nemusel byť len dôsledok nedostatku fantázie daného sci-fi autora a naopak, pri správnej definícii života by mohlo žiť kde-čo na pohľad neorganické (tu dávam do pozornosti svoj dávny článok).

Fermiho paradox podľa mňa nie je žiadny paradox a divím sa, že ho tak aj vidia aj mnohí veriaci v mimozemšťanov. Aj keby boli, fyzika platí rovnako pre všetkých a vesmír je naozaj veľký, ako s obľubou pripomínajú zástancovia ufónov, čo je ale dvojsečná zbraň. Pokiaľ tá mimozemská inteligencia nie je až taká hyperpokročilá, že si začne podľa ľubovôle prestavovať Galaxiu, nie je šanca o nej vedieť.

Áno, sci-fi autori to už rozobrali zo všetkých strán a uhlov. Ako spomínaš, svojou troškou som do tohto mlyna prispela aj ja, no ako som už spomenula inde, písanie o extrémne odlišných formách mimozemského života (a vlastne aj akýchkoľvek formách mimozemského života) je na mňa už obohraná pesnička. Aj môj román mal nosnú myšlienku niekde inde než ukázať čitateľom ďalšie možné mimozemské čudo. Inak, ten dej The Killing Star, ako si ho prerozprával, sa podozrivo podobá na dej Simmonsovho Ílionu.

Autor Kvakva St feb 8th 2017 at 1:58 pm  

Super článok :)
Priznám sa, ako fanúšička scifi mám neskutočne rada ufónsku tematiku, naozaj sa mi ufóni páčia ako téma. Rada ich kreslím, maľujem…rada kukám filmy a seriály (reálne Akta X žeriem) ale! Študujem biológiu, venujem sa lajcky aj astronómi a aj som absolvovala astrobiológiu….a veru, že na reálnu existenciu „UFO“ neverím. Vážne. Viem si zobrať fakta. Viem, že veľa ľudí ma práve kvôli mojej tvorbe považuje za „Ufoženu“, no môj názor na ufónikov by ich prekvapil :D Rovnak, že kreslím cyberpunk, alebo píšem cyberpunk diela neznamená, že verím v cyborgov, no nie? :D
Tiež ma ale prekvapuje zanietenosť ludí v ich názor. Ja síce viem druhého názor akceptovať pokial sa mocne neoháňa, že má pravdu.. a bohužiaľ práve s takýmito ľudmi človek príde do styku a do potýčky.
Inak zaujímavá kombinácia predmetov. Ako si sa z biológie dostala študovať astronómiu? To je totíž môj plán, dáko to skĺbiť ale neviem, akú reálnu šancu mám tu na Slovensku.

 
PS: ja si osobne myslím, že ak aj existuje dáka inteligentná civilizácia vo vesmíre, v živote s nimi nedojdeme do styku. Vieme aký je vesmír veľký, ako sa rozpína a ake priepasti delia naše galaxie. A ak sa nájde dáky život v okolí, budú to pravdepodobne len a len a len mikroorganizmy. Táto možnosť ma reálne fascinuje a chcela by som sa jej venovať. Ale ľudí čo riešia kruhy v obylí veriac, že to boli „oni“, nechápem….teda chápem, že majú vlastný názor…ale z mojho pohladu ej to strata času :D som zlá, ja viem…

Autor Adhara St feb 8th 2017 at 2:55 pm  

Ahoj. Vďaka za komentár. Podobné zdôvodnenie toho, prečo píšem o mimozemšťanoch, mám aj ja. Hoci moja neviere v nich zachádza ešte ďalej ako tvoja.

 
Astronómiu som študovala iba na Pomaturitnom štúdiu astronómie a bolo to popri štúdiu biológie. Skĺbiť to nebolo ťažké, PŠA býva v posledné dva dni týždňa + sobota. Piatky mávajú nediplomanti skoro vždy voľné. A my sme mávali dosť voľné aj štvrtky. Aj keď to znie neuveriteľne, študovať na výške biológiu a popri nej zároveň PŠA bolo omnoho menej náročnejšie než štúdium na gymnáziu. Aj časovo. Stihla som popri tom tiež kopu ďalších vecí…

Autor Kvakva St feb 8th 2017 at 3:05 pm  

Práve preto som chcela ísť dnes na tvoju prednášku (tak som sa dostala na tento web), dosť ma zaujíma názor zainteresovaných ľudi, no mám zajtra skúšku z fyziológie, tak sa chcem opýtať či bude dáky znáznam, alebo či budeš robiť tu prednášku ešte niekedy :)

Zajímavé, určite sa na to kuknem. Lebo ak to bude jednoduchšie, ako nastúpiť na matfyz, tak nadtým pouvažujem :)


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.