Zdroj: Pixabay
Môže medzi mužom a ženou existovať čisté kamarátstvo? Alebo ešte lepšie medzi nezadaným heterosexuálnym mužom a nezadanou heterosexuálnou ženou? To je téma, na ktorú sa viedlo nespočetne veľa diskusií. Na jednej strane stáli odporcovia, vždy muži, ktorí sa dušovali, že nie. Na druhej strane argumentovali najmä ženy, že predsa ony už dobrých kamarátov dlhé roky majú. Vo svetle ich skúseností mi preto pripadá zvláštne, že muži v argumentácii naďalej pokračovali. Ak existuje dôkaz – ak existuje aspoň jedno také kamarátstvo – načo sú akékoľvek ďalšie argumenty?
Z úvodného odstavca je asi jasné, aký postoj mám k tejto téme ja. V neexistenciu čistého kamarátstva medzi pohlaviami neveria len tí, čo ho nezažili. A tých, čo ho zažili, je toľko, že ich ťažko možno hodiť do jednej kategórie s tými, čo „zažili“ únosy mimozemšťanmi či stretnutia s duchmi. Hoci sa stále nájdu ďalší muži, ktorí budú tvrdiť, že všetci tí ľudia s dôkazmi žijú v blude a v skutočnosti je ich kamarát do nich nešťastne a dokonale skryto zamilovaný. Alebo bude, len počkajte.
Ale pozrime sa aj na argumenty. To, že takéto kamarátstvo by bolo proti prírode, neobstojí. Veď koľko je medzi nami ľudí, čo vôbec nechcú mať deti, a dokonca ani to nie je proti prírode. U nijakého živočíšneho druhu sa nerozmnožia úplne všetci jeho jedinci. A kamaráti muž a žena sa množiť predsa môžu chcieť, len nie s týmto konkrétnym partnerom. Takýchto prípadov tiež nájdeme v prírode habadej – u mnohých, ak nie všetkých cicavčích druhov neexistuje ochota k páreniu úplne každého samca s úplne každou samicou. Tak prečo by to práve u človeka, druhu s jedným s najmenším množstvom potomkov a robiacim jedny z najväčších drahôt ohľadom množenia, malo byť inak?
Môj názor ale nie je až taký vyhradený, ako by sa mohlo zdať. Lepšie povedané, už taký nie je. Lebo na jednej strane je tu fakt, že som sa vždy viac kamarátila s mužmi ako so ženami, už od čias puberty som si mala s mužmi viac čo povedať. Na druhej strane ale musím priznať, že drvivá väčšina týchto kamarátstiev dlho nevydržala. Našli sa však aj výnimky – jedno, ktoré trvalo vyše dvanásť rokov a druhé, ktoré zatiaľ pretrváva sedem rokov. A to už je, myslím, celkom dosť. A rozpadli sa mi aj kamarátstva so ženami, takže ťažko možno vinu automaticky hodiť na pohlavie.
Otázka teda skôr znie, či existuje trvalo udržateľné kamarátstvo medzi mužom a ženou. Z môjho pohľadu tomu nič nebráni. Overila som si už totiž dlhoročnými skúsenosťami s viacerými mužmi, že ak ma muž nepriťahoval od prvého pohľadu, nezačal ma priťahovať vôbec nikdy. A celkom by ma udivilo, keby to muži mali inak. S pribúdajúcimi rokmi ľudia opeknieť nezvyknú. A keďže muži viac bazírujú na výzore, ťažko uveriť, že starnúca kamarátka sa v ich očiach začne meniť z popolušky na princeznú (ibaže by išlo o obdobie dospievania, kedy ešte roky na kráse pridávajú). Aj keď chémia nie je len o fyzickom vzhľade, je dosť aj o ňom. A keby aj vôbec o výzore nebola, MHC molekuly, ktoré sú podľa výskumov zodpovedné za to, že nám partner „vonia“, sa vekom nijako nemenia. Čiže ak boli na danom jedincovi nepríťažlivé od začiatku, nemajú byť prečo príťažlivejšie s postupujúcim starnutím. Do úvahy teda prichádza jedine príťažlivosť, ktorá bola od prvého kontaktu, ale jeden či obaja členovia dvojice by ju pred sebou starostlivo skrývali (ale prečo?).
Nech je tak či onak, ak počujem muža pri osobnom rozhovore vyhlásiť, že kamarátstvo medzi mužom a ženou neexistuje, ihneď spozorniem. To sa dá totiž preložiť len ako „ak s tebou nebudem mať sex, nechcem mať s tebou dočinenia nič“. Je smutné, že sú muži, podľa ktorých je sex jediné, čo im žena môže ponúknuť. Alebo jemnejšie povedané – ktorí sa o to, čo žena môže ponúknuť, zaujímajú len vtedy, ak je to v jednom balíčku so sexom. Že o ženu ako kamarátku ani nestoja. To mne ako monogamne založenej osobe (áno, monogamnej ešte aj s troma krížikmi na chrbte) veľa možností nedáva.
Zdroj: Pixabay
Byť kamarátkou s mužom je však náročnejšie ako so ženou. Nie však kvôli odlišnosti pohlaví, ale kvôli okoliu. Aby som nebrýzgala len na mužov, problémy mi v tejto oblasti spôsobovali aj neveriace ženy. Viacero kamarátov sa so mnou rozlúčilo (v lepšom prípade, v horšom len náhle prerušilo kontakt), lebo ich partnerka so mnou mala problém, respektíve sa báli, že by ten problém mohla mať. To je tragikomické zvlášť v prípadoch, kedy som jeho poznala skôr, než sa dal dohromady s ňou. Prečo len niekto verí tomu, že muž, čo sa nesnaží chopiť príležitosti ako nezadaný, sa jej zrazu bude chcieť chopiť, keď niekoho už má?
Strach z nevery je absurdný aj z ďalšieho dôvodu – a to jest, že nevera sa predsa dá spáchať aj s osobou rovnakého pohlavia. Schéma – s rovnakým pohlavím sa stretávaj koľko chceš, ale s opačným sa nesmieš – je viac než trochu podivná. Prečo ľudia do svojej paranoje nezahŕňajú aj obavu, že ich partner je skrytý homosexuál či bisexuál? Vy skrátka musíte toho svojho/svoju poznať dostatočne na to, aby ste mu verili, že vás nikdy nepodvedie, ak nechcete stráviť zvyšok času po jeho boku v užieraní sa nereálnymi scenármi.
A ešte jedna informácia pre chorobných žiarlivcov a žiarlivky (aj keď viem, že vás nič nepresvedčí, to len pre úplnosť). Možno ste na základe červenej knižnice (tj. fantasy literatúry) či pokleskov kinematografie došli k záveru, že akonáhle necháte vášho drahého/drahú s ich kamarátkou/kamarátom osamote, začnú sa diať veci. Nuž, moje skúsenosti ženy, ktorá sa ocitla s rozličnými kamarátmi osamote mnohokrát, tomu úplne odporujú. Nikto na mňa nikdy nič neskúšal. A to sme boli s kamarátom osamote v izbe. Osamote v celej budove. Osamote v posteli…
Kto má dlhodobého kamaráta či kamarátku, zrejme pozná aj ďalší problém – a to, že okolie ich viac či menej vážne označovalo za pár. Čo je mrzuté hlavne v prípadoch, ak si dotyční partnerov hľadali, a vinou neškodného kamarátstva vyzerali ako zadaní, čím potenciálnych nápadníkov odradili. Ale aj bez toho mne osobne nikdy nebolo príjemné, keď považovali za môjho partnera jedného z mojich kamarátov.
Ešteže máme mužov aj ženy, čo v tieto kamarátstva veria. A tak je to správne.
Napísať odpoveď