header image

 
 

Nesprávny pocit

Svet je plný nedorozumenia. Stretávame sa s ním na každom kroku, každý deň. Míňame kvantá energie na obhajobu svojich názorov či vyvracaniu názorov iných, na presviedčanie, na argumentáciu. A väčšinou zbytočne.

Čím je to? Tým, že sme sebci? Že nevieme počúvať? Že sme takí hlúpi, aby sme si nevedeli dať jednoduché a jasne predložené fakty dohromady? Myslím, že väčšinou nie. Korene nedorozumenia podľa mňa ležia v tomto ústrednom probléme:

Rovnaký podnet u jedného človeka vyvolá iný pocitový vnem ako u niekoho druhého.

 

Príklad: vidíme niekoho jesť špenátovú polievku. Ja by som skrivila ústa a pomyslela si: Prečo to preboha robí? Čo mu preskočilo? Prečo sa takto dobrovoľne týra? Isteže, uspokojivá odpoveď na takto položenú otázku neexistuje. Ale len preto, že vychádzam z úplne mylného predpokladu: že jeho chuťové bunky reagujú na špenátovú polievku rovnako ako moje. Že jeho pocit je rovnako zafarbený ako môj, čiže negatívne, a tiež rovnako intenzívny, čiže veľmi. Ale čo ak jemu tá polievka skrátka chutí?

Zdroj: Pixabay

A neschopnosť dohodnúť sa je na svete. Voči pocitu je totiž každý argument zbytočný. Asi tak, akoby sme chceli presvedčiť udretý palec, nech nás nebolí, veď tou bolesťou aj tak nič nedosiahne. Ak aj rozumové argumenty vôbec niekedy dokážu zmeniť prežívanie, je to istotne dlhodobý proces. Márne budeme čakať obrat pri prvej diskusii.

Prežívať veci odlišne je však len polovica problému. To, čo tragédiu klincuje, je fakt, že väčšine ľudí ani nenapadne, že niekto iný vníma tie isté javy inak ako oni. Že to, čo je pre nich príjemné, je pre iných nepríjemné a naopak. Len málo je osvietencov, ktorí uvidia jadro problému a zmierlivo vám povedia: Mám to skrátka inak. A takisto je málo ľudí, ktorí sa spoločnou diskusiou dokážu k tomuto prekvapivému záveru dopracovať. Ktorí potenciálne prínosnú diskusiu nezničia ignoranciou, nezáujmom, hysterickými záchvatmi, urážaním sa a urážaním druhých, zmenou témy pred vyriešením problému a podobne.

Väčšina ľudí svoje prežívanie berie ako dogmu. Na nej potom budujú ďalšie – už od základov prehnité – konštrukcie. Nečudo, že v ich očiach sa druhý správa ako absolútny blbec, ktorý sám sebe vyslovene ubližuje. Neuvedomia si, že to, čo by im ubližovalo, iný môže prežívať už na zmyslovej úrovni odlišne. Alebo to síce odlišne neprežíva, no má to nevyhnutne zviazané s iným príjemným prežívaním či aspoň spomienkou, ktorá mu za to utrpenie stojí. A tí, čo takéto prepojenia nemajú, len neveriacky krútia hlavami nad jeho konaním.

Ale čo stojí za pôvodom odlišnosti vnímania u rozličných osôb a teda aj za pôvodom všetkých problémov s odlišnosťou spojených? To by som rada vedela. Informácie som totiž nenašla žiadne. A evolučná logika tiež ďaleko nezájde. Iste, niečo sa dá zvaliť na odlišné skúsenosti. Ak napríklad dieťa pozeralo peknú rozprávku v nejakej izbe, začne sa mu tá izba javiť ako pekná, na rozdiel od dieťaťa, ktoré v tej izbe nepozeralo žiadnu alebo pozeralo škaredú rozprávku. Dobré spomienky k sebe pripájajú aj neveľmi súvisiace predmety, javy a ľudí. Našťastie, lebo bez tejto „infekčnej“ vlastnosti dobra by bolo dobra vo svete zanedbateľne málo.

Lenže s týmto vysvetlením by sme ďaleko nezašli. Pretože prečo to prvé dieťa vôbec považovalo rozprávku za peknú? Možno preto, že mu pripomenula peknú príhodu z ešte ranejšieho detstva. Takto sa však nedá ísť do nekonečna. Každý človek má okamih počatia, bod, pred ktorý nemôžu jeho spomienky ísť už v princípe. V ňom – najneskôr – musíme reťazenie príčin a následkov ukončiť. Musíme prijať, že niektoré javy v živote jedinca boli už od jeho splodenia predurčené na to, aby ich vnímal ako pekné, a basta.

Ale prečo práve tie? S odvolávkami na prežitie sa tiež ďaleko nedostaneme. Vlastne sa tak dostaneme len po pôvod chutí jedla, pozitívneho vzťahu k teplu a nebolestivému stavu. To je všetko. No nakoľko aj tie chute sú značne odlišné, veď nenadarmo sa hovorí „sto ľudí, sto chutí“, evidentne tam musí pôsobiť aj minimálne jeden ďalší mechanizmus. A to už ani nevravím o vkuse vo veciach, ktoré majú s prežitím pramálo spoločné. Čo by povedala evolučná biológia napríklad na to, že sa nám páči obrázok púšte či kozmickej hmloviny?

Stretla som sa s ešte jedným možným vysvetlením. A to, že časť vecí sa ľuďom páči, lebo im skrátka niekto povedal, že sa im to má páčiť. Ide o efekt masovitosti, stádovosti. Priznám sa, toto vysvetlenie mi pripadá absurdné. Prečo? No preto, prečo vznikol celý tento článok – mám to totiž inak. Mne sa v živote nič nezapáčilo preto, že mi to niekto prikázal. Ale vo svetle poznania pravdy o odlišných vnemoch som už ochotná pripustiť, že niekto to môže mať inak. Ba dokonca väčšina. Zostáva to tiež jediným uspokojivým vysvetlením úprimného nadšenia z módnych výstrelkov a bestsellerov, ktoré sú v mojich očiach strašné nezmysly.

Ale úprimne… ak to takto funguje, tak je to vážne desivé. Ako v Orwellovom 1984. Strana nariadi – človek uvidí, uverí, pocíti to, čo podľa Strany treba. Čo tak sa niekedy zamyslieť nad tým, či by sme nadšenie či znechutenie pre dané veci pocítili aj vtedy, ak by ho okrem nás necítil nikto iný na svete?

Tak či tak, keď pri rozhovore s niekým zase budete mať pocit, že vy o voze, on o koze, skúste hľadať príčinu. Ani tie z nášho pohľadu najsamozrejmejšie vnemy a pocity totiž nemusia mať druhí rovnako.

Mohlo by vás zaujímať



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.