Napísala som osem románov. Sú z rozličných prostredí, s rozličnými zápletkami, ale jedno majú spoločné. Vo všetkých ôsmich je hlavnou postavou muž. Muži prevažujú aj medzi mojimi významnými vedľajšími postavami. Niekoľkokrát som sa preto stretla s tým, že mi testovací čitatelia alebo kritika vytkli deficit žien. A keď už nejaké ženy mám, zosýpa sa na ne ďalšia vlna kritiky. Čitateľom sú nesympatické, vraj zavesené na chlapoch a málo inteligentné. Aj k tejto úvahe ma, ostatne, podnietila veľmi tvrdá kritika na jednu z najvýznamnejších ženských postáv, aké som doteraz čitateľom predstavila.

Prečo? pýtajú sa čitatelia. Prečo tak málo žien a keď už nejaké, tak v podľa nich podradných podobách?

Pravdivá odpoveď na túto otázku vás zrejme neuspokojí. Znie totiž, že mi tak poslala tie príbehy múza. Ja nerozhodujem, kto a akým spôsobom v nich bude účinkovať. Ja vidím hotový príbeh, zapísaný a zalomený, ktorý už len ako múzina sekretárka zapisujem. Je to rovnako zbytočná otázka ako tá, prečo sa všetky moje romány odohrávajú v zahraničnom prostredí. Pretože v origináli to tak skrátka bolo. Ja len odpisujem originál. A naozaj sa necítim kompetentná do toho originálu zasahovať. Napokon, hoci som emancipovaná feministka a beda tomu, kto by ma chcel prikovať ku sporáku, množstevná aj schopnostná prevaha mužov mi v mojich prácach vôbec neprekáža.

Poďme však skúsiť nájsť nejaké racionálne vysvetlenie pre tých, ktorí neveria v nadpozemský diktát múz. Najprv preskúmajme situáciu. Vládol v mojej tvorbe vždy takýto patriarchát? Veru nie. Na samotnom úsvite môjho písania, v nedokončených, naškriabaných dielkach s niekoľkými vetami, boli v hlavných úlohách prevažne dievčatá a ženy. Z tých najvýznamnejších možno spomenúť dobrú lesnú vílu Lesinku, stratené dievčatko Peťku žijúce s hovoriacimi zvieratami a napokon asi najvýznamnejšiu z nich – sirotu, ktorej rodičia umreli tak dávno, že si nepamätala ani svoje meno. Preto začala sama seba volať Bezmena. Jej príbehu som sa venovala celú druhú triedu. Bezmena v stredovekom svete jazdila na lietajúcom koni, bojovala mečom proti mužom, iných mužov zachraňovala a bola teda ukážkovým prototypom hrdinky, aká sa očakáva od dievčaťa nikdy nepochybujúceho o rovnosti mužov a žien.

Potom prišlo prechodné obdobie so zvieracími hrdinami, ktoré bolo genderovo vyváženejšie (zhruba polovica samcov, polovica samíc). Nasledovali prvé zárodky sci-fi a fantasy, ktoré začali byť čoraz viac osídlené mužmi. Napriek týmto náznakom prechodu však po skutočnom začiatku môjho písania prišiel naozaj veľký skok.

Za skutočný začiatok literárnej tvorivosti považujem začiatok tvorby môjho prvého románu Čierna diera. Áno, ten je naozaj prvý román, hoci nebol ani prvý napísaný, ani prvý vydaný. Každopádne, Čierna diera prichádzajúca ku mne vo veku 14 – 15 rokov predstavovala extrém. Ústrednými postavami boli ôsmi členovia posádky kozmickej lode skladajúcej sa výlučne z mužov. Muži alebo mimozemšťania mužského pohlavia ovládli aj celý zvyšok deja. Ženy žili len ako spomienky na manželky a milenky astronautov. Jediná ženská postava, na ktorú si spomínam, a ktorá v príbehu priamo vystupovala, bola nejaká jednoepizódová hysterka, ktorá neprávom jedného z mužov obvinila a ohrozovala ho zbraňou. A čudujsasvete, až do testovacích čitateľov (či skôr čitateľky) mi ani nenapadlo, že toto môže byť považované za chybu. Zároveň som dlho-predlho som Čiernu dieru považovala za to najlepšie, čo z mojej fantázie vzišlo. (A ani jej zosadenie z trónu napokon neprebehlo v súvislosti s absenciou žien.)

Čierna diera odštartovala tvrdé obdobie tvrdej sci-fi plnej chlapov. Romány zrodené krátko po nej – Príbeh Padajúcich Hviezd, Večnosť omylov a Druhá planéta, už síce mali v posádkach svojich zhruba šesťmiestnych kozmických lodí a staníc po jednej (!) žene, ale hýbateľmi deja zostávali výlučne muži. Hoci boli moje ženské astronautky dobre vycvičené odborníčky, ich prítomnosť z nezaujatého pohľadu aj tak vyzerala skôr len ako naplnenie minimálnych kvót. A popri tom stále vznikali aj posádky úplne bez žien.

S nástupom tretieho tvorivého obdobia sa to začína trošku uvoľňovať a jejda – ženy sú občas aj pustené k slovu, pardon, k deju. V štvrtom tvorivom období, v poviedkach, si dokonca vo väčšine prípadov trhli už aj hlavnú rolu. Obraz o nich to však nijako neskrášľuje. Ja sama už dlhé roky žartom hovorievam, že moje významnejšie ženské postavy možno rozdeliť na blbky a psychopatky. Niektoré sú nerozumné alebo ľahko spanikária, iné vraždia. Vzájomná kombinácia týchto vlastností sa nevylučuje. Preto ma príliš neprekvapuje, ako je to u takýchto postáv so sympatiami u čitateľov.

„Ale kde je ten dôvod?“ pýtate sa určite čoraz nástojčivejšie.

Aj ja som žena, ale to situácii veľmi nepomáha…

No… literárna tvorivosť začína čítaním. Začiatok Čiernej diery bol inšpirovaný románmi Kolumbovia zo základe Ganymedes a 2001: Vesmírna odyssea, kde boli takisto výlučne mužské posádky. Prirodzene, čítala som aj knihy, kde vystupovali v hlavných úlohách ženy. Ale so ženskými postavami mávam problém. Nemôžem si spomenúť ani na jedinú ženskú postavu, ktorá by mi bola od začiatku do konca románu alebo série (ak jej príbeh jednou knihou nekončí) sympatická. Mužských by sa pár našlo, ale ženské žiadne. V jednej chvíli im perfektne rozumiem, súcitím s nimi… a v nasledujúcej urobia niečo absolútne neodpustiteľné, nevysvetliteľné, nepochopiteľné. Nedokážem prijať, ako môže niekto rovnakého pohlavia byť odo mňa taký odlišný a vzdialený. O čosi ľahšie sa mi vžíva do mužských postáv. Možno, ale naozaj len možno je to preto, že u mužských postáv nehľadám úplné stotožnenie. Od ženských postáv asi chcem viac. Chcem v nich nájsť seba. A to sa mi, žiaľ, v nijakej doteraz prečítanej knihe nepodarilo. A čomu nerozumiem a nemám to rada, to predsa ani nebudem dávať do svojich diel. V krátkej poviedke ešte nejako zatnem zuby, ale vydržať celý román v hlavnej úlohe s niekým, koho by som najradšej nakopala? To sa dá možno vydržať z čitateľského, ale nie z autorského hľadiska. Chýba mi príklad stotožniteľnej ženskej hrdinky. Stotožniteľnej, nie totožnej – je mi jasné, že úplne rovnaký ako ja nemôže byť nikto. No aspoň v základných hodnotách a motivácii by som si mala so svojimi hrdinkami rozumieť.

Čože? Aha! Dobre, že ste mi to pripomenuli! Veď aj ja som žena! Navyše žena, ktorá akoby v sebe ukrývala veľa osobností. Mám hromadu záujmov a koníčkov, aj zdanlivo protichodných. Podľa mňa by sa dal napísať celý zástup rozdielnych ženských postáv.

Lenže… chceli by ste o takých ženách čítať?

Ak sa totiž ja neviem zžiť s postavami písanými (údajne) podľa iných žien, logika vecí vraví, že iné ženy sa nebudú vedieť stotožniť s postavami písanými podľa mňa.

A môj život to potvrdzuje. Nemám žiadnych skutočných priateľov. Dievčenské kamarátstva mi odumreli zhruba vo veku, keď som prestala písať o vílach, sirotách a bojovníčkach. Racionalista by povedal, že som o nich prestala písať práve preto, že som sa s dievčatami už nepriatelila. Skrátka od istého veku som si už nemala s dievčatami čo povedať. Išla som úplne inou cestou ako ony, cestou, na ktorej som nikdy nikoho kráčajúceho rovnakým smerom nestretla. Zjavne som veľmi odlišná od štandardu ženy. Viem veľa o sebe, ale málo o ostatných ženách. A keď sa pokúšam niečo dozvedieť, narážam rovnako ako pri čítaní o ženských postavách na absolútne nepochopiteľnú odlišnosť.

Niežeby to s mužskými kamarátstvami bolo o toľko lepšie, koľko naznačujú moji odvážni, odhodlaní a iných cností plní mužskí hrdinovia. Vo veku vzniku Čiernej diery som asi sedem chlapcov považovala za svojich nepriateľov na život a na smrť, kým len jedno také dievča. So stúpajúcim vekom sa objavovali ďalší, v drvivej väčšine mužskí nepriatelia. Napriek tomu som vždy nejako inklinovala k mužom. S mužmi sme mali aspoň spoločné témy. Ale ani to nestačilo na udržanie týchto začínajúcich kamarátstiev. Som iná ako všetci muži, ktorých som kedy spoznala, a iná ako všetky ženy, ktoré som kedy spoznala. Mám vlastnosti, ktoré obe pohlavia považujú za nespojiteľné v jednom tele. Asi aj to je dôvodom, prečo si pri čiastočných znalostiach o mne ľudia vytvoria veľmi nesprávnu predstavu. Som pre druhých až taká nepochopiteľná, že keď sa im snažím vysvetliť, ako je to so mnou naozaj, neveria mi.

Každopádne, keďže si nerozumiem poriadne s nikým a so ženami obzvlášť, odjakživa som intuitívne vedela, že autobiografické hrdinky nebudú pre čitateľov to pravé. No keď múza štrajkuje, prichádzajú na rad aj zúfalé riešenia. Alebo to treba brať ako pozitívny vývoj? Jeho následkom je totiž to, že už nie ako sekretárka, ale ako spolupracovníčka múzy som spolu s ňou stvorila ženskú hrdinku Jackie. Hoci je viac fiktívna ako reálna, nesie v sebe oveľa viac zo mňa ako predošlí, či už mužskí alebo ženskí hrdinovia. Predpoklad sa však naplnil. Ľudia ju nechápali a (preto) neznášali. Podobne to dopadlo s ďalšími autobiografickými prvkami u mojich ženských postáv.

Napriek tomu idem hlavou rozrážať múr znova. Pretože múza už nie je diktátorom a do tvorby sa môžem čiastočne zapájať aj ja. Mary Orowon z najnovšieho románu Apokalypsa je vďaka tomu ešte autobiografickejšou postavou ako Jackie z Denníka samovraha. A v pláne sú aj ďalšie silné ženské hrdinky, ktoré pomaličky v mojej tvorbe nastoľujú genderovú rovnosť. Dúfam, že moja čoraz lepšia schopnosť štylizácie, čoraz lepšie porozumenie sebe aj okoliu, dovolí čitateľom časom prijať aj ženy písané podľa mňa. Ale potom, ako vydám tieto knihy, je ich prijatie už len a len na vás…

Mohlo by vás zaujímať

• Akými motívmi sa zaoberám vo svojej tvorbe?
• Odklínanie Prvej trojky
• Zoznam mojich najvýznamnejších postáv
• Fungujú genderové stereotypy?
• Sú ľudské charakteristiky previazané?