… a tak sa oboznamujem s históriou…
V minulom článku som písala o zlomovom nápade, ktorý odblokoval tvorbu románu Apokalypsa. Z toho, ako som vyriešila problém ohľadom princípu cestovania časom v nej, som však neskákala radosťou. Zlúčenie dvoch odlišných románov do jedného dlho narážalo na môj vnútorný odpor. Boli to s najväčšou pravdepodobnosťou naozaj samostatné príbehy, nie nepochopené, veľmi rozdielne úryvky z toho istého príbehu. A autorský kanibalizmus u seba nemám rada. Lenže, úprimne, bolo nerealistické dúfať, že obe knihy sa ešte vyvinú na nezávislé romány zrelé na písanie. Z môjho pohľadu sa síce stal zázrak, že tetralógia ožívala po takej dlhej pauze, ale aj zázraky majú svoje medze. A tak som sa s myšlienkou zlúčenia zmierila.
Premyslený koncept cestovania časom dal celému Projektu Celestia nový vietor do plachiet. Naďalej som sa nútila do štúdia, do čítania historických románov aj historickej náučnej literatúry, a snažila som sa prebrať druhý diel do písacieho stavu. Kniha však neožívala. Namiesto nej, ako na potvoru, sa mi začali vnucovať scény do prvého dielu. Nič nové pod slnkom. Už sa mi (ne)raz stalo, že som bola rozhodnutá písať nejaký román, ale namiesto toho si zápis vydupal iný. Pripravenejší. Poznatky pre prvý diel, ktorý sa celý odohráva ešte v budúcnosti 26. storočia, som totiž mala. Zvyšné tri diely prebehnú v šestnástom storočí, ktoré som ešte musela obsiahlo naštudovať, ale jednotka, tá by z vedomostného hľadiska išla aj hneď.
Lenže stále tu boli problémy. Chýbajúce scény. Áno, nejaké sa mi začali zjavovať, ale nenadchli ma. To dokazuje, ako veľmi sa môj spôsob tvorby za posledných dvadsať rokov zmenil. Spočiatku som totiž na príchod útržkov akéhokoľvek románu reagovala:
„Super! Toto by som si prečítala jedným dychom!“
A ako som reagovala na prvé potenciálne scény Apokalypsy?
„Uf, tak týmto sa budem prehrýzať ako týždeň starým chlebom.“
No keď som múze tieto scény reklamovala, poslala iné. A postupne čoraz lepšie. A nepracovala len ona. Po prvý raz som mala pocit, že aj ja vedome pracujem s dejom, že ho dokážem ohýbať podľa seba. Už som nebola sekretárkou múzy, ale jej partnerom. Neprinášalo mi to síce ani zďaleka taký pôžitok, ako byť jej sekretárkou, ale výsledok sa zlepšoval. Román veľmi stúpol v mojich očiach napríklad po tom, ako som zistila, že ním možno vysvetliť zdanlivú nekompatibilitu kníh Večnosť omylov a Príbeh Padajúcich Hviezd. Neskôr som prišla na to, že vysvetľuje aj ďalšie, pre mňa veľmi záhadné udalosti v Projekte Celestia. A ďalšie a ďalšie. Aj v rámci tejto knihy začali jednotlivé útržky zapadať do seba. A ja som začala pomaličky uvažovať nad jej písaním, stále ešte v úžase z toho, že román ožil po takom neuveriteľne dlhom období klinickej smrti.
No písaniu bránili hlasy racionality. Prvý hlas tvrdil, že sa musí najprv napísať druhý diel, lebo tak to má byť. Druhý hlas preferoval zápis iného, krátkeho sci-fi alebo možno fantasy románu, ktorý mi napadol nedávno. Tretí hlas kričal, že proste nemôžem písať, lebo stále musím doťahovať prerábku Príbehu Padajúcich Hviezd, nekonečné vydávanie Súhvezdí od Andromedy po Žirafu a onedlho budem zapracovávať aj redaktorské korektúry Tristodesať kelvinov. Taktiež som sa nevedela rozhodnúť pre formu písania. Mám to zapisovať po útržkoch tak ako posledný zapísaný román? (Posledné dva, ak rátame aj generálnu prerábku Príbehu Padajúcich Hviezd ako napísanie novej knihy.) Ale veď ani starý spôsob, čiže písanie pekne zaradom, nebol zlý. Tento spôsob mám aj lepšie overený praxou. Navyše mi de facto celý príbeh napadol len veľmi nedávno, v rokoch 2021 a 2022, takže som sa domnievala, že ho nezabudnem. Tiež som a z rozličných dôvodov písania bála. A v neposlednom rade som čakala, kým bude román ako-tak ucelený.
Do zápisu som sa napokon pustila pár dní pred svojimi 35. narodeninami. Poznala som vtedy asi 65 % scén, zvyšné súvislosti boli len hmlistými tušeniami s občasnými zábleskmi niečoho konkrétnejšieho. S výnimkou poprehadzovaných Tristodesať kelvinov som nikdy predtým nešla do zápisu niečoho, z čoho som poznala tak málo. Na druhej strane, so zápismi neúplných príbehov poznaných tak na 70 % som mala skúsenosti a vedela som, že ak bude príbeh spolupracovať, nebude s domyslením si chýbajúcich pasáží za pochodu problém.
Príbeh, prirodzene, nespolupracoval. Aspoň nie tak často a tak pohotovo, ako som si želala. Prekážok v písaní bolo neúrekom. Keď som mala asi 40 normostrán a začala mi dovolenka, ktorú som si vzala (aj) na písanie, dostala som svoj prvý covid. Navyše som sa pasovala s poslednou jazykovou korektúrou Súhvezdí, ktoré „vychádzali“ už tri roky. Akoby toho nebolo dosť, v tom školskom roku som učila aj na PŠA.
Najhoršie zo všetkého bolo ale rané vstávanie a dochádzanie do zamestnania. Nikdy som nepísala súvisle román počas dochádzania do zamestnania. Zistila som, že je to fyzicky aj psychicky na hranici únosnosti. Kvôli ranému vstávaniu som bola neustále unavená a nesústredená. Posledné zvyšky bdelosti a pozornosti som navyše musela investovať do zamestnania a Súhvezdí. Román som písala zväčša po večeroch v polospánku, omdlievajúc únavou, čo bolo o to ťažšie, že ide opäť o spletitý príbeh cestovania časom s náročnou kauzalitou. Ale ja som si sotva spomínala, čo už mám napísané. A to bol ešte ten menší problém. Väčší bol, že som si už nespomínala, čo mám napísať!
Šokovane som zistila, že moja pamäť už nie je to, čo bývala. Či už za to môže postcovidový syndróm, prepracovanosť, preplnenie pamäte miliónmi povinností, alebo fakt, že som omnoho staršia ako za čias svojho najintenzívnejšieho písania, nebola som skrátka schopná spomenúť si dokonca ani na presné znenie scén, ktoré ku mne prišli v ten istý rok! Veľmi tým utrpeli hlavne dialógy.
Napriek všetkému mi písanie išlo rýchlejšie než zápis mojej prvotiny a druhotiny. Na prelome rokov 2022 a 2023 som mala 200 normostrán, asi polovicu románu. To najhoršie ma však ešte len čakalo. Prišli totiž korektúry druhého dielu Nula kelvinov, obrovská emocionálna záťaž, čosi oberajúce ma aj o posledné štipky síl. Predvídala som to, preto by som bola bývala radšej, ak by som Apokalypsu bola bývala stihla napísať už predtým… lenže nestihla som. Jazyková kontrola Súhvezdí síce skončila, no bolo treba s nimi riešiť ďalšie problémy, o akých sa mi dopredu ani nesnívalo. Písanie Apokalypsy sa preto vlieklo ešte zúfalejším tempom.
Uvedomila som si jasne, že takto to nejde – knihy nie je možné písať popri stálom zamestnaní, už vôbec nie pri dvoch či troch. Moje dni bývali naplnené drinou všetkého možného charakteru. Jediný „oddych“ od roboty, aký som si kedy mohla dovoliť, bolo pracovať na niečom inom. Písanie som ale nemohla prerušiť ani odložiť. Dlhodobo nedopísaný román ma totiž rozožiera ako kyselina a šance na jeho dokončenie rapídne klesajú. Naopak, dopísaný román, aj keď sa naň dlho po dokončení ani nepozriem, pracuje na svojom vylepšení sám.
A tak som to silila a silila. Až napokon, 26. júna 2023, na pokraji zrútenia, som sa konečne dokopala do napísania môjho tradičného finálneho slova „k o n i e c“. Lenže beda, tejto knihe som musela pridať ešte ďalšie dve slová: „p r v é h o d i e l u“…
Napísať odpoveď