Za štyri roky dve pochované mačky. Mizerné skóre. Príbehy, ktoré napriek obrovskej snahe nedopadli dobre. Druhý z nich (zase raz) pre ľudskú zlobu. Ten vám porozprávam. Jeho hlavným aktérom je kocúr oplakaný dva razy. Druhý raz, žiaľ, definitívne. Nemal deväť životov. Len dva, ako sa ukázalo.

Keď som si pred štyrmi rokmi kúpila vlastný dom, bolo mi jasné, že poskytne domov nielen mne, ale aj nechcenému mačiatku. Obrovské množstvo mi ich ponúkali už skôr, než som sa nasťahovala, než bola moja vila v obývateľnom stave. Napokon sa výber zúžil na dve, súrodencov, čierno-bielu mačičku a ryšavého kocúrika. A vtedy sa kocúrikovi stalo čosi otrasné. Ktosi sa ho pokúsil zabiť silným úderom do hlavy. Útočníkovi to bolo neskôr ľúto – hoci ani nie kvôli nebohému mačiatku, ako kvôli tomu, ako matka kocúrika žalostne mňaukala, keď mačiatko plakalo od bolesti. Kocúrik potom zmizol. Myslela som si, že sa niekde utiahol do ústrania a uhynul. Smútila som, ba aj do blogu, kde som ponúkala domov zvyšným mačiatkam, som napísala, že pre oranžového kocúrika, takého milého na fotkách, je už neskoro. A adoptovala som si jeho sestričku, ktorá dostala meno Muriel.

Rembrandt so sestričkou Muriel, ktorá tragicky zahynula ešte ako mačiatko

Lenže kocúrik vstal z mŕtvych! Po čase sa zotavil a znova objavil v komunite polodivých mačiek. No už strašne plachý, traumatizovaný z ľudí. Viacerí sme ho márne skúšali chytiť. Chcela som chovať aj jeho. Muriel sa totiž ukázala byť úžasne spoločenská a nevydržala by sama. Navyše, kocúrovho pohnutého osudu mi bolo ľúto.

Potom sa však stalo strašné nešťastie – Muriel vypadla z balkónu bytu u môjho brata, kde mala zostať, kým si nedám dom do poriadku. Prakticky na mieste bola mŕtva. Túžba zachrániť aspoň jej bračeka vzrástla. Lenže on už tak nedôveroval ľuďom! Napokon sa však môjmu bratovi podarilo nalákať ho na jedlo. Kto mohol tušiť, že jedlo mu nielen zachránilo život, ale raz sa mu stane osudovým…

Mal to byť lovec myší, ale osvedčil sa skôr ako ozdoba gauča.

Kocúrik, pomenovaný mojím priateľom-výtvarníkom Rembrandt, bol zo svojho zajatia spočiatku v hroznom šoku. Celé dni nejedol, nepil, nehýbal sa od hrôzy. Bratovi sa ho však podarilo pomaličky vypiplať a socializovať. Ďalšie ťažké obdobie nastalo, keď prišiel do vily. Naučiť ho disciplíne a odnaučiť škriabať gauče… No napokon sa z neho stal prekvapivo prítulný miláčik. Voči ľuďom, ktorých nepoznal, bol stále ostražitý, ale s najbližšími sa rád maznal. Ba radšej, ako môj predošlý kocúr, hoci ten nikdy s ľuďmi zlé skúsenosti nemal.

Ako každá mačka, často bol videný aj tam, kde nemal byť – teraz napríklad na vetrajúcej sa perine.

Úder do hlavy v detstve na Rembrandtovi zjavne nenechal trvalé následky. Ani na jeho inteligencii. Kocúr sa sám naučil otvárať dvere (čo bolo ale dosť nežiaduce), používať mačacie dvierka a reagovať na svoje meno. Sedával mi na nohách, keď som pracovala na počítači a niekedy aj počas tvorby v dielničke. Preto som ho prezývala „moja múzička“. Bol nekastrovaný, ale nevykazoval žiadne problémy, pred ktorými nás zástancovia kastrácie strašili. Nerobil si v dome pachové značky, nebil sa s inými kocúrmi do krvi, nezmizol v dobe ruje na niekoľko dní. Držal sa pri ľuďoch, odchádzal iba na pár hodín a ak bol v dosluchu, na zavolanie pribehol domov. Kiežby ostal v hraniciach záhrady ako počas prvého roku… ale neostal. Nezabránili tomu ani moje pokusy utesniť všetky diery v starom plote po predošlých majiteľoch.

Veľmi rád prekážal pomáhal pri rôznych prácach, napríklad pri veľkonočnom zdobení

Potom jedného večera z ničoho nič vyzvracal krv. Diagnóza bola otrasná: otrava jedom na potkany. Už sa mu nedalo pomôcť. Znášal to statočne, nemňaukal od bolesti.

Prečo niekto niekde sype jed, keď ulica je plná mačiek? Aj sused si pochvaľoval, že odkedy prišiel kocúr (a ten si susedovu záhradu rýchlo pridal k svojmu teritóriu), potkana ani nevidel. A čo je to vôbec za krutosť, hubiť hoci aj potkany tak nehumánne? Podať im niečo, čo im bude pomaly rozožierať orgány až vnútorne vykrvácajú? Iba tri roky po pochovaní Muriel sa mi naskytol desivo podobný obraz: mŕtve telíčko v škatuli, ktorá mu slúži ako rakva a ktorému z papuľky vyteká krv. Príčina vnútorného krvácania rôzna, následky rovnaké.

Kto mohol chcieť ublížiť takémuto roztomilému zvieratku? A predsa sa niekto našiel…

Alebo to bolo dokonca namierené priamo proti mačkám? Veď aká je šanca, že kocúr zožerie otravu, ak by mu ju niekto neprimiešal do mäsa? A prečo by niekto dával jed na potkany tam, kam sa dostanú mačky – a kam sa dostanú mačky, tam predsa potkany nepredstavujú problém?! Býva niekde tu v okolí netvor v ľudskej koži? Nenávidí mačky všeobecne, alebo to mieril ako pomstu (netuším začo) voči konkrétnym osobám? Ďalšie mučivé otázky, na ktoré asi nikdy nedostanem odpovede.

Mohol byť dnu aj von. No komu lepšie, ako tomuto lenivcovi na dekách pod čerešňou? Snímka vznikla dva týždne pred smrťou.

Preboha, netrávte ani potkany. Spôsobujete ukrutné utrpenie a obrovský žiaľ majiteľom zvieratiek, pokiaľ jed zožerú. Mačka je na hubenie hlodavcov vždy lepšia alternatíva. V súlade s prírodou. A ak máte šťastie, ešte je to aj úžasný spoločník. Nie každá, to by som zase klamala, tak ako medzi ľuďmi, aj medzi mačkami existujú rôzne osobnosti. Nájdem ešte niekedy takú dobrú povahu, akou bol, napriek traume z mladosti, Remby? A nájdem vôbec odvahu chovať mačku, keď je možné, že niekde nablízku je nepotrestaný zločinec (nepreháňam, usmrtiť mačku inak ako eutanáziou JE trestný čin), ktorý môže vraždiť aj naďalej?

Mohlo by vás zaujímať

• Tak veľa nápadov a tak málo času
• Život je spôsob, akým hmota môže trpieť (úvaha)
• Existuje ja?
• Naučené pohyby